Príbeh

Začarovaná dedina

05.01.18
Hovorím nemenovanej dedine začarovaná preto, že temer vždy, keď ju navštívim, prihodí sa mi niečo nepríjemné alebo zvláštne. Natoľko zvláštne, že som sa rozhodol so svojimi príhodami zveriť aj vám. Teraz, na prelome rokov, je na to vhodná doba.

Ako som spadol do žihľavy

Začalo to, keď som mal päť rokov. Chodievali sme do nemenovanej dediny, lebo v nej žil otcov spolužiak z vysokej školy a naše rodiny sa navzájom navštevovali. Otcov spolužiak mal syna – o rok staršieho ako ja – a vlastnil na tú dobu vzácnu vec, malý bicykel s pomocnými kolieskami pripevnenými na oske zadného kolesa.

Bol pekný letný deň a môj otec, mama, teta, ujo a niekoľko ľudí z dediny sa rozprávali na zákrute šotolinovej cesty, ktorá viedla pomedzi novopostavené domy. Martin, tak sa volal chlapec otcovho spolužiaka, mi požičal svoj nádherný bicykel a ja som sa vydal hore kopcom po ceste. Prešiel som asi 200 metrov, šliapalo sa mi do kopca dosť ťažko, a tak ma celkom potešil hlas mamy: „Vladko, vráť sa!“ Elegantne som zatočil doľava, tesne som minul múrik na kraji cesty a... aj s bicyklom som spadol do priekopy s hustou žihľavou. Stalo sa totiž to, že aj napriek tomu, že po otočení som frajersky po obrubníku minul okraj cesty, prevážilo ma doprava, lebo pravé pomocné koliesko sa ocitlo nad priekopou a nebol som ešte naučený udržiavať rovnováhu.

Skupinku dospelých postávajúcich na zákrute vyrušil hurónsky rev, ale nevedeli odkiaľ prichádza. To som reval v priekope. A môj rev správne navigoval otca, ktorý ma po chvíli objavil a vytiahol z pŕhľavy. Reval som asi takto: „Bééééé, bee, bééééé, bee, bééééééé...“ a rev som prerušoval ziapaním: „Daj to zo mňa dooole, daj to zo mňa dooole!!!“ Tým som myslel, aby dal zo mňa dole pálenie, ktoré som cítil takmer na celom tele. Pŕhľavový oheň si pamätám dodnes.

Ako mi hodili krígeľ do chrbta

Naše rodiny sa postupom času prestali stretávať, tak som sa sem vrátil až ako vysokoškolák spolu s dvomi kamarátmi, s ktorými som končil hrebeňovku pohoria, pod ktorým začarovaná dedina leží. Aby som ešte spresnil jej polohu, dodávam, že leží na brehu potoka, vlastne riečky, ktorá tečie medzi dvomi pohoriami.

Ubytovali sme sa v turistickej ubytovni a vybrali sa do krčmy uhasiť smäd. Prišiel som k pultu a objednal tri pivá. Krčmár ledabolo opláchol v plechovom dreze tri krígle a začal do nich čapovať pivo. Neopláchol ich však poriadne a vo všetkých troch pohároch ostali zbytky peny. Pohľad na špinavé poháre, po ktorých stekala pena, vo mne uhasil smäd. „Také pivo nechcem,“ povedal som krčmárovi a otočil som sa k východu. Moji kolegovia sa pobrali so mnou.

Na ubytovni predávali fľaškové pivo a rozhodli sme sa dať mu prednosť pred „čápakom“ tejto kvality. Práve som prekračoval prah vo dverách krčmy, keď som kúsok pod lopatkou pocítil ostrú bolesť v chrbtici. Krčmár hodil po mne krígeľ a trafil ma priamo do stavca. S námahou som sa otočil a zdvihol krígeľ, ktorý sa na drevenej umastenej podlahe nerozbil. Trošku som si musel vydýchnuť, a keď bolesť poľavila a vystriedala ju zlosť na krčmára, urobil som dva kroky naspäť smerom k pultu. V krčme sa však začali diať čudné veci.

Väčšina štamgastov, sediacich pri stoloch a dovtedy lenivo popíjajúcich pivo sa zrazu začala mrviť a zdvíhať zo stoličiek. Zastavil som sa preto uprostred miestnosti. Zjavne podnapitý štamgast sediaci na najvýhodnej stoličke – dva stoly od záchodu, aby na neho neťahal smrad a dva stoly od dverí, aby na neho neťahal prievan – sa ma šušlavo, ale hlasno spýtal: „Mladýý, chcešššš ešte nieščo?“ Nerozumel som celkom jeho otázke, ale ďalší vstávajúci domáci návštevníci krčmy ma vyľakali. „Nič,“ vydal som zo seba len jedno slovo, položil krígeľ na najbližší stôl a zrýchleným krokom som sa pobral k východu. Udretý stavec ma pobolieva stále. Najmä pri zmene počasia.

Ako ma štamgast odhalil

To už bolo na konci deväťdesiatych rokov. Bol som na akomsi doškoľovacom týždennom kurze v blízkom okresnom meste a keďže bol február a v okolitých horách bolo dosť snehu, zobral som si na kurz bežky. Po prvých dňoch na kurze som sa osmelil a usúdil, že poobedňajšie doškoľovanie si môžem odpustiť.

Po rýchlom obede som pravidelne s bežkami v ruke utekal na blízku autobusovú stanicu a nasadol na prvý autobus, ktorý odchádzal von z mesta. Tuším to bolo v stredu, keď som až na poslednú chvíľu zistil, že autobus, v ktorom sedím ide do mojej začarovanej dediny. Už som sa nechcel vracať, dni boli predsa len ešte krátke, a tak som došiel až na konečnú. Bola pri samote za začarovanou dedinou.

Snehu bolo toľko, že som lyže pripol už kúsok za cestou. Po zvážnici kopca – druhého pohoria, pri ktorom leží začarovaná dedina – som si urobil peknú, asi 15-kilometrovú túru a skončil uprostred dediny. Dosť mrzlo, a tak som len oklepal lyže a rýchlym krokom vošiel do krčmy. Štamgast na najvýhodnejšej stoličke – dva stoly od záchodu, aby na neho neťahal smrad a dva stoly od dverí, aby na neho neťahal prievan – lenivo zdvihol hlavu práve vtedy, keď som vstúpil. Keď som zatvoril dvere a urobil dva kroky smerom do miestnosti, prudko buchol päsťou na stôl a zvolal: „To je on! To je on!“ Nebolo mi viac treba. Otočil som sa a vybehol do mrazu. Bolo určite aspoň -20 stupňov a aspoň 20 minút trvalo, kým prišiel autobus.

Drkotajúc zubami som rozmýšľal, či náhodou nepovedal: „To je ono!“ Či to nebola len reakcia na práve prebiehajúci prejav vtedajšieho predsedu vlády a predsedu vtedy najsilnejšej politickej strany na Slovensku. Štamgast sedel vpravo v miestnosti a vľavo bol zapnutý televízor a pán predseda práve zápalisto hovoril o skvelej budúcnosti Slovenska. Po západe slnka prišiel do dediny akýsi divný puch, ale našťastie aj autobus.

Ako ma pohrýzol pes

Predsa len sa do začarovanej dediny pravidelne vraciam. Na cintorín na pamiatku zosnulých. K trojhrobu, čo ostal po rodine otcovho spolužiaka v rohu cintorína. Keď som tam bol pred pár rokmi, bolo pekné počasie, a tak som si hodil na strechu auta bicykel. Naplánoval som si trasu cez obidve pohoria, takú osmičku so stredom v začarovanej dedine.

Úspešne som absolvoval prvú časť osmičky a začal som stúpať zo stredu dediny k samote, na ktorej v tom čase chovali kozy a ovce. Tvorilo ju len pár domov a keď som sa k nim blížil, vybehla proti mene brechajúca svorka psov. Zastavil som a bicykel som používal ako štít proti psom. Psy pobehovali okolo mňa a ja som sa sústredil na dvoch najväčších „brecháčov“. Mal som pocit, že už mám situáciu pod kontrolou, keď som zrazu pocítil ostrú bolesť v ľavom lýtku. Hádam najmenší pes vo svorke, ktorému som nevenoval pozornosť, ma obehol a uhryzol. To už vyšla z najbližšieho domu nejaká žena a upokojila psov. Uhryznuté lýtko bolelo, a tak som sa vrátil do dediny k autu a ošetril si ranu.

Až doma, stovky kilometrov od miesta uhryznutia, som sa dozvedel, že ďalší postup pri liečby nebude jednoduchý. Treba sa hlásiť na infekčnom, treba skontrolovať, či pes bol zaočkovaný a treba mu ešte urobiť tri kontrolné odbery, aby ste sa vyhli nepríjemnému očkovaniu proti besnote. Vtedy som ocenil internet. Našiel som na ňom informácie o samote, o ľuďoch, čo tam žijú, aké zvieratá chovajú, dokonca aj kontakt na zverolekára, ktorý sa o ne stará. A doktor svojich pacientov poznal. Keď som mu povedal, čo sa mi stalo, hneď ma prerušil: „Iste vás pohrýzol ten malý čierny.

Donalde, slezte z toho lustru!

Občas mám taký sen. Prídem do začarovanej dediny, moje kolty budú visieť „proklatě nízko“ a „se mnou přijde zákon!“ Rozkopnem dvere do krčmy, pomalým krokom prídem k pultu a poviem: „Kde je ten prďola, co tady čepuje pívo?“ Prďola nesmelo vylezie spod pultu a celý sa bude triasť. Všetci štamgasti budú ticho sedieť na stoličkách a púšťať do gatí. Ticho, ktoré sa bude dať krájať bude prerušovať len nepravidelné klopkanie.

Štamgast od najlepšieho stola – dva stoly od záchodu, aby na neho neťahal smrad a dva stoly od dverí, aby na neho neťahal prievan – si bude vyklepávať z topánok vlastné exkrementy. A potom príde vrchol. Pozriem sa významne na luster a poviem: „Donalde slezte z toho lustru, vidím vás!

Keď sa na luster pozrie aj prďola od pípy, táááku mu jednu… Potom urobím z krčmy „kůlničku na dříví“ a keď už všetci budú ležať, vyjdem von. Pred vchodom sa zastavím, oprášim si piliny zo saka na ľavom pleci, upravím uzol na kravate a nastúpim do pristaveného BMW.

To máte za krígeľ, za pŕhľavu, za malého jedovitého čokla s ostrými zubami, aj za predsedu – vizionára. Keď dosnívam, púšťam si obvykle z archívu Limonádového Joa a ešte Jáchyme hoď ho stroje a na záver pár bondoviek.

Ako takú dedinu nájsť

Dúfam, že ste pochopili, prečo neuvádzam, o ktorú slovenskú dedinu ide. Ale skúste hádať a trošku vám napoviem, kde by ste ju mohli hľadať. Ako som uviedol, leží pri potoku a potok tečie medzi dvomi známymi pohoriami.

V minulosti tam mali na hornom konci dediny kravín a kravy vyháňali na pašu na dolnom konci a dvakrát denne chodili kravy cez celú dedinu. Ráno dole dedinou, večer hore dedinou.

K samote, čo ma pri nej pohrýzol pes, sa odbočuje v strede dediny doprava mierne stúpajúcou cestou k širokej ľavotočivej zákrute a potom prudko hore. Alebo doľava mierne stúpajúcou cestou k širokej pravotočivej zákrute a potom prudko dole.

V lete sa dá sedieť na lavičke pri krčme v strede dediny a kukať na západ slnka, ktoré zapadá za pohorím, čo je za potokom. Osemnásť minút a tridsaťdva sekúnd po západe slnka prichádza pravidelne z horného konca smrad, taký „divný puch“. Prichádza aj napriek tomu, že kravíny chátrajú a kravy tam už dávno nie sú. Ostaňte však pokojne sedieť, ten puch sa stratí, keď vyjde mesiac.

Ak sa vám zdá, že takýto popis sa hodí na desiatky a možno aj stovky slovenských dedín, tak ste celkom blízko správnej odpovede...

Diskusia
Začarovaná dedina 05/01/18 12:07 3 príspevky
Najnovšie články autora
 
Príbeh Začarovaná dedina Hovorím nemenovanej dedine začarovaná preto, že temer vždy, keď ju navštívim, prihodí sa mi niečo nepríjemné alebo zvláštne. Natoľko zvláštne, že som sa rozhodol so svojimi príhodami zveriť aj vám. Teraz, na prelome rokov, je na to vhodná doba. 05/01/18 Vladimír Ješko Príbehy
Príbeh V Mekke slovenského bežkovania Závislosť niektorých ľudí na bežkovaní sa dá porovnať so závislosťou na alkohole alebo so závislosťou na iných omamných látkach. Možno to robí dobrá partia, možno skutočnosť, že endorfíny šťastia sa pri nižších teplotách a rovnomernom zaťažení svalových partií celého tela – ku ktorému pri bežkovaní dochádza – vyplavujú do krvi ľahšie. Platí to najmä, keď sa dostanete bežkovať na niekoľko dní do Kremnických vrchov, najlepšie s ubytovaním priamo na Skalke. 05/02/15 Vladimír Ješko Príbehy
Príbeh Bežkári malokarpatskí Malé Karpaty sa ponukou svojich bežkárskych trás určite vyrovnajú aj Kremnickým vrchom. To nehovorím len preto, že posledných 30 rokov žijem v Bratislave, ale najmä preto, že obstojne poznám aj ostatné bežkárske lokality na Slovensku. V porovnaní s terénmi okolo Skalky však Malé Karpaty majú jednu veľkú nevýhodu – nízku nadmorskú výšku a s tým súvisiaci nedostatok snehu v teplých zimách. 30/01/15 Vladimír Ješko Príbehy
Najnovšie články na titulke
 
Túra Okruh Galmusom: Spišské Vlachy – Poráč – Slovinky Po rokoch, keď bolo tradíciou a povinnosťou chodiť na Veľkonočný pondelok oblievať kamarátky, začínam novú tradíciu veľknonočnopondelkových turistických akcií. Voľbu lokality som dlhšie zvažoval, ale kvôli ľahšej dostupnosti padla na planinu Galmus a jej modro-zelenú kombináciu. dnes Henrich Tomáš Volovské vrchy
Túra Voznica – Drast(a)vica – Rudno nad Hronom Pri cestovaní prstom po mape často narazím na zaujímavý, írečitý názov nejakého kopca. Nad niektorým názvom sa len pousmejem, o niektorom sa snažím dopátrať, prečo sa tak volá, alebo rozlúštiť význam slova. A na niektoré kopce proste musím vyjsť. Tak to bolo aj v prípade Drastavice, teda pardon – Drastvice! Totiž na všetkých mapách sa uvádza ako Drastavica, ale domáci jej nepovedia inak ako Drastvica a na mapový názov sú doslova alergickí. A to ide len o jedno písmenko! včera Danka Tomášiková Štiavnické vrchy
Túra Potulky okolo Bialky Vydáme sa krajom hranice medzi Podhalím (pl. Podhale) a Zamagurím.(pl. Zamagurze). Putovanie rozdelíme na dva letné dni. Nakukneme do okolia Bukowiny Tatrzańskej. Pre niekoho budú prekvapením slovenské nápisy. Čerešničkou sa stane mlyn či zachovalé drevenice a zoskupenie takmer 60-tich pastierskych kolíb. Budeme si vychutnávať pohľady na Tatry od zamagurskej obce Repiská (Rzepiska) nad Jurgovom (Jurgów). 16/01/18 Roman Matkovčík Vysoké a Belianske Tatry, Spišská Magura, +

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Začarovaná dedina 05/01/18 12:07 3 príspevky
Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
Práve nás číta 1393 ľudí
0.57 (0.12)