Poľana (1458 m)

Horský hotel Poľana – sedlo Priehybina – Poľana – sedlo Priehybina – Zálomská - sedlo Priehybina – horský hotel Poľana

Prvovýstup: 24. 6. 2017

Poľana je jediný vrch z 56-stky, ktorý som nešiel takpovediac od podlahy, keďže som sa vyviezol autom k horskému hotelu Poľana. Na túre-netúre ma sprevádza kamarát zo susednej dediny. Po úzkej, rozbitej a kľukatej ceste sa dostávame k hotelu. Keď sa na ceste stretnú dve autá, jedno musí cúvať a vyhýbať sa až do jarku, takže odporúčam to len zdatnejším vodičom. Pri hoteli zaparkujeme auto a po červenej značke pokračujeme k vleku na lúke. Ešte predtým ako sa dostaneme k vleku na lúke, prechádzame popri pamätníku padlým počas II. svetovej vojny.

Nad ním sa dostávame na lúku, kde stojí vlek, ktorý je zrejme mimo prevádzky. Tu nás tabuľka upozorňuje, že vchádzame do prírodnej rezervácie Zadná Poľana. Počas cesty na vrchol sa striedajú krátke úseky lesa a rašelinísk. Popri chodníku sú rozmiestnené náučné tabule o miestnej faune a flóre. Približne za 30 minút sa dostávame do sedla Priehybina (1270 m), sme asi v polovici cesty na vrchol. Tu sa križujú značky, no smerujeme naďalej po Rudnej magistrále na vrchol.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Chodník väčšinou vedie strmím terénom cez hustý les, no objavia sa aj krátke úseky lúk. Dostávame sa na vrchol, ktorý je porastený hustým lesom a preto tu nie je žiadny výhľad. No ako sa z papiera na vrchole dozvedáme, je tu plánovaná výstavba rozhľadne. To je naozaj skvelá správa, pretože Poľana môže poskytnúť skutočne krásne výhľady.

Po obednej prestávke na vrchole sa pomaly vraciame do sedla Priehybina, kde navrhujem zostup do osady Kyslinky. Kamarát súhlasí, a tak sa vydávame po modrej značke smer Kyslinky. Po lesnej ceste sme sa miernym klesaním dostali na asfaltovú cestu, po ktorej budeme pokračovať. Tu začíname dosť klesať a občas na otvorí výhľad na kalderu (kráter) sopky. Raz sme dokonca pomedzi stromy zahliadli časť hrebeňa Nízkych Tatier. Asi v polovici cesty sa pre nedostatok času rozhodujeme vrátiť späť, do sedla Priehybina a k horskému hotelu.

Vraciame sa k rázcestiu Zálomská a po žltej značke mierime do sedla Priehybina. Tu nás prekvapuje nekonečné stúpanie celkom strmým terénom. Okamžite zabúdam na sklamanie, že som vrch nešiel takpovediac od podlahy. Kamarát mi rozpráva, že nápad zostúpiť dole nebol až taký dobrý. Konečne vyjdeme na lúku a vidíme smerovník v sedle Priehybina. Stúpanie bola dokonalá náhrada za to, čo sme na začiatku zanedbali. Zachádzka nám trvala asi 2 hodiny. Po príchode k hotelu sa ideme občerstviť do bufetu a vraciame sa autom po kľukatej ceste späť do hriňovského lazu Priehalina.

Po ceste ešte míňame odbočku k vodopádu Bysté (Bystrô). Keďže nemáme čas, nemôžme sa k nemu ísť pozrieť, čo je mi veľmi ľúto. Poľana neponúka veľkolepé výhľady, no čo ma očarilo, boli krásne rašeliniská a množstvo prameňov vody, ktoré som zatiaľ nikde inde nevidel. Navyše sa tu dajú naplánovať pekné okruhy po hrebeni Poľany alebo do kaldery (krátera) k osade Kyslinky. Keď bude postavená rozhľadňa, určite sa sem vrátim.

Ďumbier (2046 m)

Trangoška – Kosodrevina – odbočka na Chopok – Chopok – Demänovské sedlo – Pod Krúpovou hoľou – Krúpovo sedlo – Ďumbier – Krúpovo sedlo – Pod Krúpovou hoľou – Demänovské sedlo – Dereše – Kosodrevina – Trangoška

Prvovýstup: 14. 8. 2017

Moja šiesta cesta v rámci 56-stky vedie do druhého najvyššieho pohoria Slovenska. Keďže si chcem urobiť peknú túru, tak za jeden deň navštívim tri vrcholy: Chopok 2024 m, Ďumbier 2046 m a Dereše 2004 m. Keď neberieme do úvahy druhý najvyšší vrch pohoria - Štiavnica 2025 m, na ktorý nie je turistický chodník, tak za deň prejdem tri najvyššie vrchy Nízkych Tatier.

Začínam na Trangoške (1121 m), kde zaparkujem auto a sólo pochodom po žltej značke sa vydávam na Chopok. Stúpanie je spočiatku mierne, najskôr po asfaltovej ceste, neskôr serpentínami cez les. Až sa dostaneme na zjazdovú dráhu a ku stanici lanovky Kosodrevina. Pri budove lanovky idem doľava a chvíľu idem po modrej značke, až kým neodbočím strmo doprava medzi kosodrevinu. Tu pokračuje žltá značka a začína naozaj strmé stúpanie, na úseku 4 km prekonáme 500 výškových metrov. Cestou hore sú naozaj krásne výhľady, ktoré vám ruší len lanovka, ktorá celý čas chodí ponad hlavu.

Hoci smerovník na Trangoške uvádzal, že to na Chopok trvá 3 hodiny, som tu za polovičný čas a hneď sa vyberám na vrchol Chopka. No tu je toľko ľudí, že sa nedá ani sadnúť, a tak rýchlo urobím pár záberov. Znechutený situáciou sa vyberám na Ďumbier. Stále mi vŕta v hlave, koľko z tých ľudí na Chopku si to vyšliapalo po vlastných hore. Podobne aj po ceste na Ďumbier stretávam húfy ľudí, väčšinou Čechov a Poliakov. Našťastie po príchode do Demänovského (Širokého) sedla zisťujem, že tu to väčšina turistov v šľapkách a sandáloch vzdáva.

Odbočím a po žltej značke sa dostávam ku smerovníku pod Krúpovou hoľou, kde odbočím doprava. Po zelenej značke sa serpentínami do prudkého kopca dostávam do Krúpovho sedla. Odtiaľto pokračujem znovu po červenej na vrchol Ďumbiera. Z Chopku na Ďumbier a späť to trvá približne 2 hodiny. Na vrchole je oveľa menej ľudí ako na Chopku, no znovu samí Česi a Poliaci. Nemám nič proti nim, ale cítim sa ako v zahraničí. Osloví ma starší pán, ktorý ma poprosí, aby som mu urobil fotku pri vrcholovom kríži a je to konečne Slovák. Tak sa s ním začnem rozprávať a kúsok túry prejdeme spolu.

Späť na Chopok sa vraciam rovnakou trasou, pod Krúpovou hoľou sa lúčim so spolubojovníkom z vrcholu Ďumbiera. Len rýchlo prebehnem okolo vrcholu Chopka a mierim na Dereše (2004 m). Zachádzka je o polovicu kratšia ako na Ďumbier. Vrchol Derešov je pár metrov od chodníka, a tak sa treba od rázcestia Dereše chvíľu škriabať po skalách, kým ste hore. No stojí to za to, keďže tu máte celý vrchol sám pre seba. Smerom na sever sa pozerám na Liptovskú Maru a do hmly zahalené Vysoké Tatry. Smerom na juh vidím celú Bystrú dolinu a pohoria na juh od Nízkych Tatier (Kremnické vrchy, Poľana, Veporské vrchy, Muránska planina).

Z Derešov to beriem skratkou po nespevnenej lyžiarskej ceste. Pri stanici lanovky Kosodrevina sa znovu napájam na žltú značku a zostupujem na parkovisko Trangoška. Túra má približne 20 km s prevýšením 1500 m. Na Chopok sa už asi nikdy nevrátim, keďže je zničený po každej stránke, no túru na Ďumbier vám určite odporúčam. Rád sa sem ešte niekedy vrátim, no nie cez Chopok.

Ostredok (1596 m)

Turecká – Salašky – Pod Líškou – Krížna – Ostredok – Krížna – Pod Líškou – Salašky – Turecká

Prvovýstup: 16. 8. 2017

Na siedmy vrch sa tentokrát vyberám do Veľkej Fatry. Ako východiskový bod si vyberám obec Turecká, kde zaparkujem auto a po chvíľke zorientovania sa v značkách vyrážam po zelenej, smer Krížna. Hneď ako sa dostávam k lyžiarskemu vleku, trasa naberá dosť strmý ráz. Ani sa veľmi nečudujem, keďže prevýšenie medzi Krížnou a Tureckou je 969 metrov. Pri technickej budove vleku pokračujem po žltej značke strmo hore.

Je to naozaj strmý kopec a v kombinácii s letným teplom je to ozajstný zabijak, no výhľad na Majerovu skalu je odmenou za stúpanie. Po 1,5 h šliapania do kopca, sa ocitnem pri smerovníku Pod Líškou. Odtiaľto pokračujem po modrej značke. O ďalších 40 minút som na vrchole Krížnej (1574 m), odkiaľ sú krásne výhľady. Stretávam tu prvých turistov.

Z Krížnej pokračujem po červenej Veľkofatranskej magistrále na Ostredok (1596 m). Cesta trvá asi 40 minút a ubehne veľmi rýchlo, keďže z hôľneho hrebeňa sú krásne výhľady na všetky strany. Z vrcholu Ostredka vidieť takpovediac polovicu Slovenska, či už sú to Nízke Tatry, Chočské vrchy, Malá Fatra, Štiavnické vrchy a kopu ďalších známych i menej známych pohorí.

Po nasýtení sa výhľadmi a krátkej konverzácii s ďalšími turistami sa vraciam späť na Krížnu. Celou cestou si užívam výhľady na všetky strany. Na Krížnej si spravím malý oddych a pokračujem späť do Tureckej. Strmíým svahom dole to ubieha celkom rýchlo a cez zimu na lyžiach to musí ísť ešte rýchlejšie. Veľká Fatra je pohorie, ktoré očarí asi každého človeka a prinúti ho vrátiť sa sem.

Veľký Choč (1611 m)

Valaská Dubová – Stredná poľana – Veľký Choč – Stredná poľana – Valaská Dubová

Prvovýstup: 11. 9. 2017

Na ôsmy vrch sa vyberám v sprievode partie kamarátov, ktorým som sľúbil, že cez leto niekam vybehneme. Autom sa dostávame do obce Valaská Dubová, odkiaľ pokračujeme po modrej značke smer Veľký Choč. Stúpanie je spočiatku mierne. Až kým sa nedostaneme k veľkej skale Soliská. Odtiaľto sa stúpanie stále zhoršuje, až kým to nie je slušne strmý kopec. Stretávame turistov, ktorých sa pýtame aký je ďalej chodník. So smiechom odpovedajú, že už bude len lepšie. Naša štvorčlenná skupinka sa pomaly rozpadá, rýchlejší postupujú vpredu a pomalší zaostávajú.

Stretávame sa znovu až tesne pod Strednou poľanou. Končí strmý výstup a začína krátky úsek relatívnej roviny po lúke. Tu si vyberáme zimnú trasu pochodu na vrchol (neviem prečo práve zimnú). Terén sa znovu zhoršuje, až kým vyjdeme na lúku tesne pod vrcholom Veľkého Choča, kde je na krátkom úseku dobrý terén. No potom začína krátky úsek s reťazami, ktorý môže byť veľmi zaujímavý hlavne keď je mokro. Po chvíli sa ocitneme na vrchole Veľkého Choča.

Odtiaľto sú krásne výhľady na Oravu, Západné Tatry, Liptovskú Maru, Nízke Tatry a Malú Fatru. Po obedňajšej prestávke a nasýtení sa výhľadmi sa vraciame po totožnej trase do Valaskej Dubovej. Keďže vrch je známy pre svoje výhľady, viac o ňom povedia fotky (aj keď nebolo najlepšie počasie). Cesta hore nám trvala zhruba 2 hodiny a 1,5 h cesta dole. Veľký Choč je vrch, ktorý netreba veľmi predstavovať, keďže patrí medzi najkrajšie na Slovensku. Určite si teba nájsť čas a vystúpiť naň aspoň raz. Určite sa sme ešte vrátim minimálne na zimný výstup.

Záver

Z každým vrchom spoznám časť nášho krásneho Slovenska. Myslím, že aj ľudia, čo nie sú turisti telom aj dušou, by mali aspoň párkrát skúsiť slobodu a krásu, ktorú poskytujú hory. Vrchy opisujem svojimi slovami a pocitmi, tak dúfam, že sa to dá čítať a dozviete sa možno aj niečo nové.

Predchádzajúca časť série

Pokračovanie uverejníme čoskoro

Fotogaléria k článku

+53 ďalších fotiek