Túra

Ako sme s Hugom zmizli v trhline na Tribeči

03.02.18
Občas mám chuť stráviť pár osamelých dní v horách. Niektoré ženy takéto veci niekedy ťažko nesú, lebo majú pocit, že pred nimi utekáme. Ale veci sa majú inak. Pred nikým neunikáme. Keď sa takto vyberieme do hôr, hľadáme v prvom rade cestu sami k sebe. Takto nejako som si začiatkom novembra zbalil batoh, nasadil Hugovi obojok a vyrazil do Kostolian pod Tribečom. Pôvodný plán bol stráviť tri dni túlaním sa po pohorí opradenom povesťami. Čitateľa pozývam na clivé putovanie plné rozjímania a prírodných krás.

Trasa

Kostoľany pod Tribečom – Veľký Lysec – Ploská – úbočie Svinca a Skalky – Vlčí kút – Člnok – Zlatno – chata Žľaby – Medvedí vrch – Pustovníkova studnička – Veľký Tribeč – Jedliny – Kostoľany pod Tribečom

Kostoľany pod Tribečom a Lysec

Za normálnych okolností by sme na túlačku vyrazili vo štvorici (s mojou žienkou Monikou a s jorkšírmi Čili a Hugom), ale keď sa kalendár preklápa do novembra, ochota mojej polovičky bivakovať v maličkom turistickom stane prudko klesá. Samotná turistika jej nerobí problém ani v zime, ale nezvláda tú časť našich výprav, keď po celodennom pochode rozbaľujeme tábor. Veľmi rýchlo má studený nos i labky; a aj v slušnom spacáku “klepe kosu” ešte celé hodiny po zaľahnutí. Mňa však lákajú viacdenné akcie, aj keď je vonku surovo a bežný človek by si pri predstave klepkal na čelo. Tak sa napokon stalo, že z domu vyrážam len s jedným štvornohým spoločníkom.

Rozsiahlejšiu galériu fotiek z túry nájdete na tomto odkaze.

Slniečko krásne svieti, keď parkujem štvorkolesového tátoša na námestíčku v Kostoľanoch pod Tribečom. Okoloidúcej pani sa pýtam, či tu s parkovaním nebude problém, ona záporne pokrúti hlavou, ale veľmi ma nevníma, lebo s úsmevom od ucha k uchu sa rozplýva nad dvojkilovým Hugom, ktorý priateľsky vrtí chvostom a nechá sa pohladkať. Pre túto vlastnosť ho občas nazývam aj “Dementor”, lebo nespočetne veľa ľudí pri pohľade naňho ako keby “zdementnieva”, rozplývajú sa, vydávajú neartikulované zvuky podobné tým, keď sa snažíme infantilne rozprávať s nejakým bábätkom.

Zamykám auto, hádžem si batoh na chrbát a vyrážam po žltej značke. Hneď za prvým blokom domov ma prekvapuje veľkoryso upravený prameň, z rúrky trčiacej z múrika výdatne tečie prúd vody, pod sedlovou strechou je tu priam bazén, tu si ešte na lavičke prebaľujem drobnosti v ruksaku a stúpame ku kostolíku. Ten sme aj so žienkou skúmali dávnejšie pri predchádzajúcej návšteve, dnes mám v pláne využiť slnečné počasie na fotenie prastarej stavby, ale napokon z toho nič nebude, lebo tu sa pracuje – vidím rozložený teodolit, pri päte múra niečo rozkopali a po jednej povinnej fotke ideme ďalej.

Čaká nás stúpanie na Veľký Lysec, ono sa to odtiaľto nezdá, ale je to takmer 300 metrov prevýšenia, tak sa prvýkrát zapotím. Najprv sa kochám chatami vo vinohradoch v úbočí hory, lístie nabralo ideálne jesenné farby a všetko sa kúpe v rozjasanom slnku. Hugo radostne pobehuje, najmä na začiatku túry ako keby sa nevedel nabažiť voľnosti a radosti spoločného pochodu, všetko treba preskúmať, očuchať a označkovať.

Zhadzujem jednu vrstvu oblečenia a kochám sa výhľadom na prastarú dedinku v údolí, ktorej dominuje hrad Gýmeš (Jelenec) na protiľahlom kopci. Vchádzam pod baldachýn nekonečnej dubiny, nepotrvá dlho a sme v sedle so smerovníkom. Jeden smerovník tvrdí, že ideme na Veľký Lisec, čo je čudný gramatický patvar, ale na tom až tak veľmi nezáleží, po pár minútach sa nachádzame pri zrube pod útesom. Skala je vyššia, ako som čakal, mimovoľne hľadám očami logické línie horolezeckých ciest, hoci lezeniu sa dosť dlho nevenujem.

Batoh skrývam do zrubu a naľahko len s fotoaparátom vybieham na kremencový vrchol. Výhľad je parádny. Pozerám sa na Žibricu aj úbočie Veľkého Tribeča, kde sme nocovali s Monikou v apríli 2014 a zrak mi priťahuje najmä uvažovaná trasa, kadiaľ sa chcem o chvíľku vybrať – Ploská, potom kopce Svinec, Skalka a Člnok.

Na vrchole povinne cvakám všetku krásu fotoaparátom, ale dvíha sa studený vietor, a tak sa ponáhľam späť k zrubu, kde si vyzdvihnem odložený batoh. Nejako sa mi podarilo optimalizovať jeho obsah, lebo napriek tomu, že vláčim aj dvojmiestny stan, stravu na 3 dni a zásoby vody, stlačil som jeho hmotnosť pod 13 kg.

Ploská

Názvy prvých dvoch vrchov na trase mi pripomenuli naše túry vo Veľkej Fatre, kde sú rovnomenné vrcholy. Tu však ide o úplne iný charakter horstva. V sedle pod Lyscom opúšťam značkovanú trasu a očami hľadám náznak chodníka, ktorý by ma vyviedol na oblý hrebeň. Čaká ma 120 výškových metrov, spočiatku sa ešte dá hovoriť o vyšliapanom chodníčku, ale čím ďalej ideme, tým viac sa stráca v podraste pod prevažne dubovým baldachýnom. Prechod hrebeňom opísal v článku Martin Knor, pod dojmom jeho opisu som vybavený dosť netradičným náčiním – záhradnými nožnicami. Naozaj, po nejakom čase narážam na rozsiahle černičie. Kriačie po chvíli hustne do takej miery, že sa radšej vraciam späť a vyberám si trasu pod konármi stromov a napokon nachádzam peknú jeleniu prť, ktorá vedie tesne pri hrebeni po jeho západnej strane. Podľa príručky starých svišťov sú to práve stopy jeleňov, ktoré človeku najviac poslúžia v husto zarastenom teréne, kde niet ľudských trás. Iba sem-tam si pomôžem nožnicami.

Na zemi nachádzam dlhú kosť, najprv podozrievavo pozerám, či to nie je ľudský kolenný kĺb, ale potom ju zaradím do zvieracej ríše. Nebo sa medzičasom zatiahlo na šesť osmín, vietor zosilnel a nález kosti mi pripomenul hororový román Trhlina, ktorý som prečítal iba nedávno. Kľúčové scény sa odohrávajú v pohorí Tribeč, autor J. Karika vcelku brilantne spojil záhadu dávno známych prípadov ľudí, ktorí zmizli v týchto vrchoch s vyfabulovaným dramatickým príbehom, ktorý sa zaoberá fenoménom paralelných vesmírov. Slabšie povahy by sa po prečítaní knihy možno vôbec nevybrali na turistiku do týchto miest alebo aspoň nie počas krátkych novembrových dní a už vôbec nie sami. Ale podobné veci ma nemôžu odradiť, a tak nerušene stúpam do stále strmšieho terénu. Kľučkujem pomedzi skalné terasy, až prichádzam na sklonenú lúku, na ktorej sa povaľujú ako keby kosti zeme – tenké úlomky skál. Pri zakopnutí vydávajú priam zvonivý zvuk, podložie tu je chudobné, tak aj tráva je riedka, pripadá mi to tu ako typická muflónia doména.

Keď sa obzriem späť, vidím impozantný útes Veľkého Lysca v stále pošmúrnejšom počasí, mraky predvádzajú na nebi miestami parádne divadlo. Hrebeň sa zužuje, názov hory mi pripadá nelogický, vrchol je vskutku výrazný (nič ploské), aj doprava sa stáčajúci hrebeň má zreteľnú hranu, z ktorej sa dá pekne pozorovať masív Veľkého Tribeča, kam by som sa mal dostať niekedy zajtra. Je to tu z ľudského hľadiska veľmi opustené miesto, poniže v lese vidím pár muflónov, ktoré pokojným krokom schádzajú svahom. Terén je pomerne drsný, zostup bude strmý, bez paličiek kladiem nohy čo najprecíznejšie pomedzi voľné kamene, lístie a konáre. Ešte raz si spomínam na prípady zmiznutých ľudí opísané v knihe a uvedomujem si, že osamelý chodec mimo akéhokoľvek civilizovaného chodníka by si mohol pri troške smoly na takomto mieste zlomiť nohu (čo však v ére mobilných telefónov ani nemusí predstavovať fatálny problém). Aj tak by som si záchranku v strmine radšej odpustil. A tak opatrne zostupujem, orientujem sa podľa zvieracích prtí, na najstrmšom mieste prechádzam z pravej strany hrebeňa na ľavú, obdivujem tu menšiu skalnú stenu, popri ktorej konečne schádzam do menej skloneného terénu.

Uvedomujem si, že posledných 70 minút bolo dosť namáhavých, je obrovský rozdiel kráčať v plnej poľnej po vychodenom chodníku a predierať sa kríkmi či postupovať kamenistým terénom a sutinovými svahmi.

Smer pohybu sa zmenil na severovýchod, prechádzam úsekom, kde pred pár rokmi musela prebiehať rozsiahlejšia ťažba. Mladý les je hustý, dominuje tu brezový porast, opäť mi pomáhajú prte jelenej zveri, lebo buď sa v čistinkách predieram vysokou trávou a malinčím, alebo kľučkujem pomedzi briezky, podklad tvorí mokré lístie a hlboký humus. Hugo väčšinu túry kráča po vlastných, pod pazuchu si ho zakladám len na silno zarastených úsekoch. Napokon prichádzam k lesnej ceste, po ktorej som sa v lete túlal na bicykli, sadám si na masívny zvalený buk a doprajem si skromný obed.

Okolo Svinca a Skalky

Pôvodne som si trasu nakreslil priamo cez hrebeň Svinca, ale predierania divočinou mám pre túto chvíľu až až a navyše pohľad na hodinky mi hovorí, že by som sa mal poponáhľať. Ak chcem prísť k Vlčiemu kútu relatívne v rozumnom čase, potrebujem trochu pridať.

Vydávam sa asfaltkou na sever, potom sa stáča mierne na východ a podľa papierovej mapy by popod Svinec mala viesť lesná cesta, ktorá ho obkrúti od severu. A naozaj, vpravo odbočuje výrazná zvážnica, keď opäť mením smer, je pol druhej. Odkedy som vliezol nad Kostoľanmi pod Tribečom do lesa, nestretol som ani človiečika, až po odbočení pod Svinec som začul, ako po ceste prešla nejaká (podľa zvuku) stará Pragovka S5T. Inak sme s Hugom naďalej úplne osamelí, len na hranici dohľadnosti zazriem medzi stromami malé stádo jelenej zveri.

Ísť po lesnej ceste mi pripadá zrazu vyslovene pohodlné, a tak si vykračujeme a vykračujeme, až mi to začne byť nejaké divné, vyťahujem z vrecka prastarý školský kompas a zisťujem, že namiesto na východ ideme úplne na juh. Hm, tak to nesedí, rozdumujem, že sa zvrtnem dolu svahom rovno za nosom, ale chvíľu ešte kráčam ďalej, snáď sa nájde lepšie riešenie. Ľaľa, onedlho narážam na nenápadnú lesnú cestu, ktorou sa zvrtneme nadol k Čerešňovému potoku. Tam si opäť zacvaknem Huga pod pazuchu a hľadám nejaký priechod, napokon využívam nepremokavosť topánok a jednoducho ho prebrodím. Ocitneme sa na peknej lúke, kde klesajúce slnko zrazu podsvieti oblaky a stromy v jesenných farbách vyzerajú ako živé zlato. Chvíľu ideme opäť na juh, až uvidím nejaký plot.

Pozerám do mapy a zrazu sa mi rozjasní. Potok pod nami ústi do velčickej vodnej nádrže, kde sa nachádza jeden málo známy poklad: umiestnili sem čistokrvného sazana – t. j. pôvodného dunajského kapra. V podstate ide o genetickú schránku, rezervu pre prípad, že by sa druh ryby v tvare torpéda z prírody úplne vytratil. Celý areál je patrične oplotený.

My však nejdeme k jazeru, ale opäť sa otočíme na východ. Divadlo na nebesiach naberá na dramatičnosti a presvitajúce lúče pomedzi oblaky napodobňujú klasické sväté obrázky. Odtiaľto pekne vidieť Lysec aj Ploskú, zdá sa mi až neskutočné, že som ten hrebeň prešiel iba pred pár hodinami. Hugiško neúnavne kráča popri mne, najradšej pár metrov napred, skúma pozorne terén pred nami, natŕča uši a obráti sa na mňa, keď zbadá niečo “podozrivé”.

Nejako sa potrebujeme prekľučkovať okolo vrchu Skalka. Lesnými cestami, potom lúkami a lesíkmi sa dostávame do kedysi chýrneho, ale dnes už zanedbaného, zarasteného sadu, nachádzam sa medzi lokalitami “Veľká paráda” a “Rozkoše od mankovského”. Parádne názvy, však? Tam objavujem dajakú čudnú jabloň, ktorá vlastne vôbec nerodí jablká, to len poľovníci napichali ovocie na konáriky, aby pred posed nalákali zver, pod strom dali do žľabu aj veľký kus soli. Konštatujem, že z poľovníckeho stavu sa postupne vytráca elementárna česť a stále menej nimródov sa venuje inej poľovačke, ako len sa vyviezť autom k posedu, kde sa dlhodobo prikrmuje zver.

Konečne sme pod vrchom Skalka, obchádzame ho najprv smerom k Mankovciam, potom však nachádzam skratku cez dubový háj. Vtedy na západnom obzore horia zore, čoskoro bude tma. Kúštik trasy prechádzame po štátnej ceste, ale rýchlo z nej odbočujeme cez lúku k potoku Stránka. Opäť je výhodou, že Hugo je podpazuchový dvojkilový pes, hľadám totiž nejaký priechod cez potok, aby som sa dostal na úpätie vrchu Člnok. Postup sťažujú oplotené parcely pri vodnej nádrži Hladomer, opäť kráčam mimo akéhokoľvek chodníka. Južným úpätím Člnka sa potrebujeme dostať ešte do ďalšej doliny, to bude záverečná etapa dňa. Stmieva sa stále viac, občas zaduje ľadový vietor a Hugo má stiahnutý chvost. Je to zvláštna vec, ale počas slnečného počasia pôsobí väčšinou radostným dojmom, živo pobehuje so vztýčeným chvostom, ale za súmraku, keď je pošmúrne, tak stiahne chvost a nepohne sa odo mňa ani na meter. Žeby cítil temné sily, ktoré opísal Karika? Vníma stiesnenosť súmraku? Vyliezajú z trhlín prízraky?

Okolo opustených objektov horárne Hladomer s tabuľkou štátnych lesov vykračujeme na posledný úsek dnešnej cesty. Za hlbokého šera prichádzame na asfaltku, čo vedie k zubrej zvernici, na nej zapínam čelovku. Našťastie som si prameň uložil do mobilu a s pomocou súradníc nachádzam správny smer (v papierovej mape to bolo zakreslené zmätočne).

Vlčí kút

V úplnej tme objavujem červenú značku, po nej stačí prejsť len kúsok a začujem zurčanie vody. Milujem ten zvuk! Vo svetle čelovej lampy sa objaví studnička, zastrešený stôl, lavičky a ohnisko. Po chvíli vyberám najrovnejšiu plochu a rýchlo staviam stan. Zisťujem, že som celkom slušne unavený, ale šichta sa ešte celkom neskončila. Vybaľujem veci, na dno stanu ide strieborná fólia s 3 mm penou, na ňu ide nafukovacia karimatka a spacák. Z úst sa mi pri každom výdychu valí para, Huga klepe, tak ho zakutrem do spacáku, obliekam sa do suchého a idem variť.

V mysli mi defilujú spomienky na mnohé noci strávené v rôznych táboriskách v spacáku, rátam ich na stovky. Varič upokojujúco syčí, zbierajú sa mi slinky, som parádne hladný. V úplnej tme okolo mňa stále niečo chodí, sú to zrejme len myši, ale v priestore sa vznáša ešte niečo iné, čo neustále prináša predstavu, že sa otočíš a za tebou bude stáť mĺkva postava v kapucni.

Je tichý večer či skôr mladá, na začiatku temná noc. Za stromami prejde jedno auto, inak tu nie je veľa znakov civilizácie, ak nerátam seba a svoje vybavenie. Horúce cestoviny so syrom spravia na osamelom mieste dobre nielen telu, ale aj duši. Oheň sa mi nechce zakladať, čo najskôr poupratujem veci, povyzliekam sa (nechám si len nátelníky) a zaleziem do spacáku.

Ležať na nafukovacej karimatke je oproti klasickej priam žúžo. Premietam si zážitky dňa, spomienky sú ako tichá forma šťastia. Do uší si na večer pustím ešte dobrú muziku, ale rýchlo ma premáha spánok. Je chladno, teplomer ukazuje jeden stupeň. Pre Huga som urobil peliešok z môjho šatstva, kľúčová položka je páperová vestička, ale napokon je noc tak chladná, že prakticky až do rána vydržal v spacáku pritúlený ku mne (aj teraz, keď píšem, sa opiera o mňa). Jeho povahu najlepšie charakterizuje to, že ešte aj keď sa v polospánku prevaľuje na druhý bok, tak pri tom zavrtí chvostíkom.

Uprostred noci sa budím na hlasný zvuk, bolo to niečo medzi brechotom a vreskotom hejkalov, no celkom pokojne by zvuk mohli zaradiť do hororu. Predpokladám, že išlo o srncov a budili ma takto najmenej trikrát.

Vlčí kút ja naozaj kút, je to dolinka s potokom Pelúsok. Spoza hrebeňa Kozieho chrbta vychádza Mesiac v splne, zrazu je všade nečakane veľa svetla. Budím sa, nechápem prečo, ale neviem sa nadýchnuť. Najprv podozrievam čiastočne upchatý nos, tak dýcham ústami, ale stále nemám dosť. Pocit je tak intenzívny, že si vybavím incident, kedy sa z nejakého afrického vulkanického jazera vyvalil oxid uhličitý a zadusil tristo obyvateľov neďalekej obce. Teraz ležím v spacáku ako ryba na suchu, čo daromne otvára žiabre. Nie a nie nasýtiť pľúca kyslíkom. Keby mi niekto tvrdil, že sa vo Vlčom kúte môže objaviť výron plynu, aj by som mu po čudnom zážitku uveril. Možno je to len nejaká univerzálna pamäť vecí, ktoré boli alebo by mohli byť. Možno je tam naozaj nejaká trhlina, čo vedie do inej dimenzie. Len nechápem, že Hugo to v hĺbke spacáku pri nohách prežil bez ujmy, hi, hi…

Ráno je po jasnej noci fakt chladno, varím si ovsené vločky, kávičku a obdivujem prekrásne táborisko za svetla. Hugo si hovie vo vetrovke, nosím ho totiž celé ráno ako klokan. V oltáriku nad studničkou je svätý Boar (ani som netušil, že taký existuje), za vrátkami nachádzam betónovú skruž, ktorá potom napája rúrku, z ktorej vyteká prameň do malého žľabu. Balím veci, stan je bohužiaľ trochu mokrý, ale to patrí k tomu.

Člnok a Zlatno

Naberám si vodu na cestu a vyrážam. Najprv chcem ísť na Člnok. Myslím, že už v dávnych dobách ľudí zaujal jeho tvar, naozaj sa podobá na prevrátený čln položený kýlom nahor. Do dutého duba vedľa chodníka skrývam batoh, keď tu zrazu zachytím periférne nejaký pohyb nad hlavou. Hugo vyrastal so štyrmi mačiatkami, tak ma až tak neprekvapuje, že opäť raz vyliezol na strom a odtiaľ si obzerá svet. Mimochodom – duby, na Člnku je fantastický dubový háj. Druidi i žreci by z nich mali radosť, aj z kamenných oltárov na vrchole posvätného kopca, vôbec ma neprekvapuje, že okolo tohto druhu stromu je toľko mystiky.

Stúpame spolu na kremencovú hôrku, na vrchole je postavený pamätník Júliusovi Kugymu, ktorý vystavala TO Podjavoran Lovce (so zmienkou o VOSR, čo vyvolá môj úškrn). Z vrcholu je výborný výhľad, obzerám sa späť k Vlčiemu kútu, na druhej strane zas pozorujem väčšinu včerajšej trasy – sedlo pod Lyscom, samotný Lysec, Ploskú, Svinec aj Skalku. Bolo to len včera a mám pocit, že sa to celé odohralo dávno. Napokon sa venujem výhľadu na Zlatno, tam o chvíľu vyrazím, za ním sa vypína vrch zaniknutého Čierneho hradu a hrebeň pohoria s Medvedím vrchom, vzadu dominuje Veľký Tribeč. Ešte neviem, kde budem dnes spať, uvažujem nad Pustovníkovou studničkou.

Slnko rozsvecuje zlatisté lesy, ale dojem začína kaziť vetrisko, je pomerne chladno, začiatok novembra sa jednoducho nezaprie.

Cestou nadol vyzdvihnem odložený batoh, mám ho požičaný na skúšku (je to Fjälraven Abisko z recenzie), celkom dobrý dojem na mňa urobil, hľadám totiž niečo nové na diaľkové pochody. Prekvapil ma jeho objem, ani zďaleka som na viacdňovej túre nevyužil jeho kapacitu. Príjemná je aj hmotnosť, samotný váži len polovicu toho, čo používam v súčasnosti (Salewa Sikkim).

Na zostupe k Zlatnu vidím v lese traktor a rozlieha sa zvuk motorovej píly, našťastie to tu nie je vyholené a z lesa vyťahujú len jednotlivé stromy. Pôvodne som uvažoval o návšteve zubrej zvernice, ale napokon sa rozhodujem zanechať plán na inokedy. Určite tu ešte bude čo obzerať, zostáva mi totiž bližšie preskúmať vrcholové partie Svinca, Kozieho chrbta a Skalky, Dvanástu tabľu, toto však nechám na jar, kedy by som sem rád priviedol polovičku.

Na okraji lesa potom vychádzame na pole s dvomi peknými solitérnymi stromami a kamenným krížom, len rodinke srniek sa naša prítomnosť nepáči a utekajú kade ľahšie. Na vstupe do Zlatna nachádzam jazero a na jeho brehu neodolám pohostinnému altánku, kde si varím vifonky. V silnejúcom vetre pomáham plameňu improvizovanou zástenou. Keď vietor miestami ustáva, slnko človeka pekne zahrieva, keď zaduje, strasie ma od zimy.

Zlatno sa mi javí ako typická ospalá podhorská dedinka na konci sveta, príbytky sú skromné, skôr zanedbané, niektoré sú vyľudnené a očividne pustnú. So škripotom otváram bráničku ku kostolu, kde si z vodovodu načapujem vodu. V chladnom počasí nemám ani zďaleka takú spotrebu, ako keď turistikujem v lete. V lesoch nado mnou by síce ešte mala byť voda, ale úplne sa na to spoliehať nebudem.

Cez Žľaby na hrebeň Tribeča

Nad obcou je križovatka cyklotrás, my však sledujeme žltú turistickú značku. Ani tu nestretávam turistov či cyklistov, hoci je nedeľa. V doline dvaja chlapi akurát tak premeriavajú kmene stromov a skracujú ich pre odvoz z lesa. Zdravíme sa, to sú jediné slová, ktoré počas celej túry prehodím so živými ľuďmi.

Po ľavej ruke sa dvíhajú svahy Čierneho hradu, v stredoveku chránil ryžoviská zlata (podľa toho sa obec nazýva Zlatno). Skúmavo študujem tok potoka a odprisahal by som, že na niektorých miestach vidím haldy preosiateho materiálu. Keby sa tu vznášali v priestore spomienky dávnych hľadačov zlata, čo by som v nich našiel? Aha, už to vidím – prehradený tok potoka, odrazená voda steká po šikmých žľaboch vystlaných rúnom, nakopanú horninu nahadzujú zhora, aby sa z nej oddelilo zlato, iní robotníci zas krútia panvicami, ktoré vytepala zručná ruka, v doline sú ozbrojené stráže a vyryžované zlato sa odváža za hradby hradu vysoko nad dolinou. Takto som si “podiškuroval” s ľuďmi, ktorých dávno odvial čas, možno aj dnes by sa podarilo vyryžovať nejakú zlatinku, ale to by bol skôr koníček, ako seriózna zárobková činnosť.

Stúpam nádhernými zlatistými lesmi, to je jediné seriózne zlato, za ktorým sa sem v súčasnosti oplatí prísť. Až vyššie v doline prechádzam okolo odkrytej steny čudnej rozrušenej kremennej horniny, ktorú prírodné sily postupne splachovali do údolia potoka a v mase sa muselo prikotúľať zmienené zlato. Nachádzam sa v úbočí Javorového vrchu, opúšťam žltú značku a vyberám sa k poľovníckej chate Žľaby. Nad hlavou sa mi preháňajú biele oblaky veľkou rýchlosťou, za zákrutou sa objavuje rozsiahla lúka, uprostred ktorej je typická lesnícka chata. Pred ňou je velikánsky strom (pripomenul mi mallorn na hobitej oslavnej lúke) a pod ním altánok – ideálne miesto na obed. Viem si predstaviť stráviť na takomto mieste aj niekoľko dní, ale práve túto chatu nikde nevidím v zoznamoch objektov Lesov SR na prenajatie.

Pomaličky sa obloha zaťahuje, hrebeň Tribeča je na dohľad, takých 130 výškových metrov nado mnou, mal by som ísť hore jednou zo zvážnic. Pred odchodom ešte skúmam okolie chaty, predpokladám, že by tu mal byť nablízku prameň a naozaj, hneď za chatou nachádzam rúrku, z ktorej tečie výdatný prúd vody. Keďže som jej od Zlatna ešte veľa neminul, fľašu nedoplním (neskôr to oľutujem) a vyrážam do dolinky, no rýchlo si uvedomím, že lepšia by bola cesta o poschodie vyššie. Aj tá ma onedlho privádza do malinčia, kde opäť prídu k slovu záhradné nožnice. Napokon odbočujem do lesíka, kde sa predieram hustým porastom na jelenej prti, fučím pri chôdzi do strmého kopca. V mobile mi mapa ukazuje, že nado mnou by mala byť lesná cesta, ale neuvidím ju, kým sa k nej nedostanem na 5 metrov. Ejha, však toto je cyklotrasa, o nej som ani nevedel (papierová mapa má nejaký vek), tak na ňu vykročím, povedie ma paralelne s hrebeňom, ktorý som si prešiel pred 3,5 rokom.

Trasu sledujeme až do sedielka v hrebeni pred Mišovým vrchom (723 m), kde pokračuje do Krnče, my s Hugom odbočujeme smerom na Medvedí vrch, predtým ešte treba vyjsť na Mišov vrch. Stúpanie kamenistým chodníkom je miestami výživné, ale je to len nejakých 70 výškových metrov, tak sa to rýchlo poddá. Krajina sa drasticky zmenila v tom zmysle, že väčšina stromov je v tejto výške úplne holá, ak aj niečo zostalo, strháva to vietor, ktorý sa mení na víchor. Neustále pozorujem dianie nad hlavou, lebo koruny bukov a javorov o seba trieskajú a nerád by som sa nechal zraziť k zemi nejakou zlomenou vetvou.

Hrebeňom k studničke

Po hrebeni by sa dalo ísť aj na bicykli, ale niektoré kamenisté miesta by už chceli skôr odpružený bicykel. Hm, niekedy si to tu dúfam vyskúšam. Mimovoľne mi spomienky zaletia do času, keď sme tadiaľto išli v kompletnej zostave, stisne mi srdce a zacnie sa mi za žienkou. No nič s tým nenarobím, tak len pokračujeme ďalej, Hugo stále kúštik predo mnou. Mišov vrch bol napokon väčší výšľap, ako neskôr Medvedí vrch, kde sa odpája modrá značka k Dekanovej chate. Na jednom mieste je cesta úplne zatarasená niekoľkými stromami, musím preliezať plot a úsek obísť.

Na jednom mieste spozorujem po ľavej ruke rýchly pohyb medzi stromami, graciózne sa z lesa blíži menšia laň a kúštik ďalej sa zastavuje na našom chodníku. Hugo je skoro presne v polovici vzdialenosti medzi nami. Laň si ho zvedavo obzerá, Hugo pohľad opätuje, opatrne vyberám z obalu na popruhu batoha fotoaparát a pokúšam sa zvečniť fascinujúci okamih. Hugo pozerá na mňa, potom na laň, tá ho bez viditeľného stresu pozoruje a na útek sa vydáva až v okamihu, keď presunie pozornosť na prítomnosť človeka, ako keby si uvedomovala, ktorý druh je pre jej rod nebezpečnejší predátor.

Deň sa chýli ku koncu, keď stúpame na Malý Tribeč. Vietor je stále silnejší, začína tu byť veľmi nevľúdne. Keď prichádzame do Tribečského sedla, je len pár metrov k Pustovníkovej studničke. Spoznávam základy jeho chajdy, uvedomujem si, že tu musel viesť veľmi netradičný život. Vraj si tu pestoval na malom políčku zemiaky a zeleninu. Kto to bol, prečo tu bol, je dodnes nejasné, ako aj dôvod jeho zmiznutia krátko po vojne. Jeho tunajšia existencia je už sama o sebe prejavom uletenej reality, príkladom nenadprirodzeného paralelného vesmíru. Väčšina ľudí si vôbec nevie predstaviť, prečo by chcel niekto žiť takýmto odlišným spôsobom. Nevieme, či išlo o akt pokánia, ani sa nedozvieme, či sa pustovník napokon nerozhodol vrátiť do normálneho života, alebo tu niekde biedne zahynul. Každopádne, bizarná postava dobre pomohla Karikovi, keď písal román Trhlina.

Pohľad do samotnej studničky je nepríjemným vytriezvením. Zdroj vody je síce úhľadne zastrešený, ale vetrisko navial cez predný otvor na hladinu lístie a smrekovcové ihličie. Je prakticky nemožné nabrať čistú vodu. Pokúšam sa povyberať všetok neporiadok, ale nemám šancu studničku holými rukami vyčistiť, akurát rozvírim kal z dna. Napriek tomu do jednej fľaše naberám vodu, je kalná a pláva v nej ihličie. Pôvodne som chcel prespať tu, pri studničke. Rozhliadam sa okolo seba, vo víchrici sa vrcholce stromov oddávajú bláznivému tancu, konáre o seba hlasno narážajú. Najrovnejšie miesto, kde by som si postavil stan je priamo pod statným stromom a nenadchýňa ma predstava, že na mňa spadne odlomený konár. Nie, tu nebudeme spať.

Chvíľu zvažujem možnosti. Jedna alternatíva je ísť dolu na Kompanovu lúku, prípadne k horárni Kľačany, ale prekáža mi, že netuším, ako to tam vyzerá, a dorazím tam naisto za úplnej tmy. Iná možnosť je vyjsť na Veľký Tribeč a zísť po červenej značke k Nemeckej studničke, kde sme pred pár rokmi nocovali. Priestranstvo tam je dosť veľké, aby mi nič nepadlo na hlavu, ale odrádza ma fakt, že už vtedy bola studnička v ruinách a moje zásoby vody sú biedne. Okrem kalnej vody, ktorú som našiel tu, mám ešte asi pol litra, ktorá mi zostala z Vlčieho kúta a Zlatna. Škoda, že som nedoplnil všetky fľaše na Žľaboch…

Keby som bol poverčivý, povedal by som, že Trhlina rozohrala svoju hru, zaháňa ma do kúta a chystá mi nezvratný osud v niektorom z paralelných vesmírov.

Na Veľký Tribeč

Po krátkom rozjímaní sa vraciam do sedla a rozhodujem sa vyjsť na Veľký Tribeč. Terén tam ako tak poznám, viem, čo ma tam asi čaká a prvýkrát uvažujem, že možno dorazím k autu ešte dnes. Podľa zásad starého bufeťáka by som možno radšej zostal tu, ale degradovaný stav studničky a ohrozenie vo vetre mi dalo impulz, aby som sa pobral ďalej. A tak stúpam na najvyšší vrchol pohoria. Obdivujem cestou impozantné valy hradiska, aby som pri posledných lúčoch slnka dorazil o 25 minút na temeno vrchu.

Je tu pekne, ale zároveň veľmi nepohostinne. Na vrcholovej lúčke chvíľu zápasím s myšlienkou, že postavím stan priamo tu. Ale na myseľ mi prichádza 3 týždne stará spomienka na noc pri (do posledného miesta obsadenej) Štefánikovej chate – aj tak by sa so psom nedalo ubytovať v chate – kedy ma celú noc budilo strašné trepotanie stanu v silnom vetre a dnes čelím ešte podstatne silnejšiemu víchru. Navyše, vody mám málo a na smerovníku sa píše, že do Kostolian pod Tribečom je to len 1.50 h. No nič, treba vykĺznuť z časopriestorovej trhliny a napnúť ešte raz sily. Prídem k Nemeckému prameňu a tam sa rozhodnem.

Nočný pochod

Červená značka prechádza prekrásnymi úsekmi, robím posledné fotky. Prekvapuje ma len to, že terén je relatívne strmý, nejako si sklon nevybavujem. Tribeč, to sú na prvý pohľad len "také kopčeky", ale z najvyššieho vrcholu to je k autu vyše 500 výškových metrov a to na slovenské pomery nie je úplne zanedbateľná hodnota a už vôbec nie pre starého svišťa ako som. Trochu ma bolí jeden prst na nohe, ja hlupák som si totiž nedávno zabudol pred akciou ostrihať nechty a rýchly zostup od Račkových plies mi spôsobil modro-čierne zafarbenie jedného z nich. Prstík teraz protestuje, ani nemôžem nadávať, že “ma bolí”, lebo zanedbaním ho v skutočnosti “bolím ja”, dofrasa.

Celý súmrak som spotreboval na najstrmšie časti zostupu, v blízkosti studničky je noc a definitívne sa rozhodujem, že dnes to hrdinsky dorazím až k autu. Nejdem ani pozrieť v akom je prameň stave. Huga dávam na vôdzku potom, čo spozorujem nablízku nízky prelet väčšej sovy. Keď asi tretíkrát zakopnem, je čas vydolovať čelovku. Po jej zapnutí sa na stromoch rozžiaria malé odrazky, pravdepodobne tu bol nejaký nočný pochod alebo beh. Značenie je priam luxusné.

Po dvoch dňoch pochodu cestami i necestami cítim nohy, ale zároveň si uvedomujem, že som neprekonal žiadne závratné vzdialenosti. Najbližšia méta je horáreň Jedliny, tam si doprajem ešte jeden oddych. Okrem odraziek je les úplne čierny, spoza stromov začujem šuchot a dupot nejakej zveri, rozjímam nad tým, že pre človeka bola noc odjakživa mystická a plná temných síl. Pri spomienke na majstra Kariku sa usmievam, horor napísal bravúrne a spomienka na jeho príbeh mi vcelku obohatila výlet.

Ak tu vôbec funguje nejaká “Trhlina”, tak to bude skôr akási skrytá sila, ktorá mi bráni navštíviť hrad Gýmeš. Pôvodný plán bol prespať pri Pustovníkovej studničke a ďalší deň prejsť cez Jelenskú gaštanicu na hrad. Z nejakého záhadného dôvodu sa zrúcanina bráni všetkým mojim pokusom vstúpiť na jej územie. Kedykoľvek som tam chcel ísť, vždy som napokon zmenil názor, “niečo do toho došlo”, zabránili tomu okolnosti, atď. Ako keby tu fungoval akýsi negatívny magnetizmus či skrytá sila, ktorá dôveryhodným spôsobom racionálne vysvetlí všetky márne pokusy.

Teraz si vykračujem po asfaltke do Kostolian pod Tribečom, spoza Ploskej vychádza velikánsky Mesiac a osvetľuje celú krajinu striebristým svetlom. Len včera som kráčal hrebeňom toho vrchu a až teraz chápem pôvod jeho názvu. Odtiaľto totiž vrchol vyzerá, ako keby bol ploský, čo úplne odporuje skúsenosti, ktorú človek má, keď tam osobne vystúpi.

Monotónne pochodujem po asfaltke, časy na smerovníkoch zhruba sedia, a tak necelé dve hodiny po odchode z Veľkého Tribeča vchádzam pod svetlá verejného osvetlenia v obci. Keď som prvýkrát uvažoval o návšteve Gýmeša (rok 1990!), išli sme s Monikou na bicykloch a pri smerovníku na hrad som sa zadíval tým smerom. Monika zachytila pohľad a tiež sa tam pozerala, takže keď som prudko zabrzdil, aby som neminul odbočku, úplne ma zdemolovala, skončila na zemi a celkom pekne sme sa pootĺkali až do krvi. Tak sme zmenili názor a namiesto návštevy hradu sme sa vrátili do kempu na Remitáži. No uvažujte, nie je v tom nejaký záhadný temný mechanizmus (“trhlina” v realite), ktorý mi bráni dostať sa na hrad?

Napokon sa s mojím verným psíkom dostávame k autu, ani sa mi nechce veriť, že sme ho tu odparkovali iba včera dopoludnia. O chvíľu vyrážame domov, Hugiško takmer okamžite zaspáva a teším sa domov. Túlačka Tribečom bola super, ale clivota za najlepšou ženou na planéte predsa len urobila svoje. Novembrové lesy sú melancholické a dramaticky zvyšujú pocit samoty.

PS: Už viem, ako sa dostanem na Gýmeš. Celý čas sa budem tváriť, že tam vôbec nejdem. Veď je to podobne ľahké, ako vyrobiť z kila soli a litra vody takmer dve kilá zlata: Úplne stačí tieto dve látky zmiešať v hrnci a priviesť do varu. Má to len dve podmienky.

  1. Musíte skutočne chcieť zlato.
  2. Počas celej procedúry nesmiete pomyslieť na ľadového medveďa. Opakujem, nesmiete pomyslieť na ľadového medveďa!!!

A takto nejako sa aj ja jedného dňa dostanem na Gýmeš. Stačí naň zájsť, len naň nesmiem chcieť ísť. Také jednoduché to je.

Diskusia
Ako sme s Hugom zmizli v trhline na Tribeči 22/05/18 09:57 57 príspevkov
Najnovšie články autora
 
Túra Skryté poklady Malých Karpát nad Sološnicou Už dávnejšie moju zvedavosť lákali niektoré miesta v blízkosti Sološnice, tak som sa tam začiatkom júla vybral a musím povedať, že moje očakávania boli prekonané. Ak by som chcel niekomu ukázať menej známu krásu Malých Karpát, táto krátka túra by bola dôstojným kandidátom. Iba časť trasy vedie oficiálnymi značenými trasami. 06/08/18 Pavol Timko Malé Karpaty
Túra Periská a Vrátno z Brezovej pod Bradlom V novembri odvysielala Dvojka dokument o obnove Perísk – zalesnení skalnatého vrchu nad Brezovou pod Bradlom. Filmár Vojtech Andreánsky sa sem vracal od roku 1958 až do smrti a dokumentoval proces obnovy lesa, ktorý mnohí ľudia považovali za márnu snahu. Odvtedy ma mátala zvedavosť, a tak sme sem počas túlačky Brezovskými Karpatami začiatkom mája zamierili. 27/07/18 Pavol Timko Malé Karpaty
Túra Orlie skaly a Klenová z Pustej Vsi Klenová je najvyšší vrch Brezovských Karpát, priťahovala môj zrak už dávnejšie. Keď som potom náhodou narazil na informácie o obnovení hrobu mladého baróna von Wattenwil nad Pustou Vsou, bolo rozhodnuté o najbližšej túre, lebo tieto dve pozoruhodnosti sa dajú pekne spojiť do jednej túry. 16/07/18 Pavol Timko Malé Karpaty
Najnovšie články na titulke
 
Túra Rodinný výlet na kopec Dúň Mnohí teraz isto premýšľate, kde je kopec Dúň. Väčšina ľudí istotne nevie a ani ja som donedávna nevedel. Keď sa však povie Gýmeš, tak je hneď všetko jasnejšie. Dúň je nevysoký kopec (514 m), na ktorom sa rozprestiera zrúcanina hradu Jelenec (alebo aj Gýmeš). Dĺžkou výstupu naň je predurčený na krátkodobé výlety vhodné aj pre malé deti, a preto si jednu letnú nedeľu vyberáme ako cieľ rodinného výletu práve túto lokalitu. Miesto nástupu zvolíme dedinku Kostoľany pod Tribečom, trasa odtiaľ je najkratšia. dnes Lukáš Varšík Tribeč
Túra V dolinách pod Prosečným Hovorí sa, že máj je lásky čas. Keďže trávim týždeň dovolenky pod Chočskými vrchmi, tak moja láska k horám a prírode je v tomto prípade na mieste. Lúčky sú celkom fajn miesto na spoznávanie nádhernej a čarokrásnej prírody. Len je potrebné vyraziť do terénu. Príroda ukrýva množstvo nádherných zákutí, dolín a iných prírodných miest. Minulý rok to bol výstup a prechod Veľkého Choča, pred tým ešte návšteva najvyššie položenej zrúcaniny Sielnického (Liptovského) hradu, a tak sa tento rok rozhodujem pre dve nádherné doliny - Prosiecku a Kvačiansku. včera Marián Jaššo Veľká Fatra a Choč
Pozvánka Kosodrevina rastie, kto chodníky spasie? Veru, nezostalo veľa miest na hrebeňovom chodníku medzi Telgártom a Donovalmi, ktoré by neskrášlila ruka našich dobrovoľníkov alebo aspoň nepochodila noha prieskumníkov. Prichodí nám preto vrátiť sa späť na začiatok našej cesty, na majestátnu Kráľovu hoľu. O zelenom strome na nej nemôže byť reč už dlhšiu dobu, určite ale treba hovoriť o piatich prístupových chodníkoch na vrchol, z ktorých väčšina trpí zanedbaným stavom. A tento fakt ideme v septembri zmeniť. Každá nápomocná ruka padne vhod. Príďte, tešíme sa na vás. 14/08/18 Stanislava Vrbická Iné

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Ako sme s Hugom zmizli v trhline na Tribeči 22/05/18 09:57 57 príspevkov
Fakty
  • Pohoria
    • Tribeč (CHKO Ponitrie)

  • Počet dní
    • 2

  • Trasa
  • Nadmorská výška
    • max: 829 m n. m.

    • min: 231 m n. m.

  • Prevýšenia
    • stúpanie: 1601 m

    • klesanie: 1601 m

  • Vzdialenosť
    • 40 km

  • Náročnosť
    • 3

  • Ročné obdobie
    • jeseň

  • Dátum túry
    • 03.11.2017

  • Štart trasy
    • šírka: 48.4521 ° SŠ
      dĺžka: 18.3499 ° VD
      » Mapa

  • Koniec trasy
    • šírka: 48.4521 ° SŠ
      dĺžka: 18.3499 ° VD
      » Mapa

  • 1. nocľah
    • šírka: 48.45208 ° SŠ
      dĺžka: 18.35033 ° VD
      » Mapa

  • Nocovanie
    • Vlčí kút

  • Voda
    • Prameň Kostoľany pod Tribečom, Vlčí kút, kostol v Zlatne, chata Žľaby, Pustovníkova studnička pod Veľkým Tribečom

  • SHOCart mapy
  • Doprava
    • Zlaté Moravce (vlak, bus) - Kostoľany pod Tribečom (bus, parkovanie na námestí)

Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
0.84 (0.22)