1. deň

Dolná Poruba – sedlo Homôľka – sedlo Košariská – Rovienky – sedlo Trtavka – Zrázový vrch – Chata Baské

Vzduchom mierne poletoval sneh a kráčali sme hore dedinou ako jediní turisti. Na malom parkovisku, kde žltá značka opúšťa obec a začína sa štverať na Homôľku, práve vystupovali z auta dve dievčence a s nimi ich dva chrtíky. Napriek kabátikom sa im ich tenké labky chveli, až som ich ľutoval.

Veľmi rýchlo som si dal dole z ruksaku snežnice, pretože po snáď 100 výškových metroch bolo snehu toľko, že sa to oplatilo. Prestalo snežiť a nám sa otvárali z lúk krásne výhľady na vrchy Peršová, Ostrice, Česaná hora, Hoľazne, Slopský vrch, Omšenská Baba. Prestal poletovať sneh a vyšlo slnko. Zima nám nebola, lebo výstup nás vcelku zahrieval. Mivy mi často ušiel, lebo som veľa fotil. Takú klasickú zimnú krajinu nemusím tak skoro v našich končinách vidieť.

Na Homôľke fungoval vlek a zopár ľudí sa tam lyžovalo. Zhodil som snežnice, zašli sme do krytej časti bufetu a dali sme si obedňajšiu pauzu. Dorazili aj dievčatá s uzimenými chrtíkmi. Ich zahriala kapustnica a psov asi len pocit, že nie sú v snehu.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Po pauze sme pokračovali po červenej značke lesom poza vlek. Bola tam vyjazdená bežkárska stopa, a tak sme sa snažili ísť mimo nej. Ale od rázcestia so zelenou v sedle Košariská sme šliapali panenským snehom a bolo ho čím ďalej tým viac a stopu som robil v snežniciach. Miestami, kde bol priesek, nafúkalo aj 50 cm snehu a bol som rád, že ich mám obuté.

Od rázcestníka Rovienky sme pokračovali po modrej a chatár mal pravdu, keď nás upozorňoval, že cesta nebude prešliapaná. Postupovali sme pomaly a hoci som si myslel, že budeme na chate prví, prišli sme ako predposlední.

Z lúk okolo vrcholu kopca Záhradčie sa nám opäť ukázali nádherné výhľady doďaleka. Videli sme kade sme išli od Homôľky a v diaľke Vápeč. Tešil som sa na trampský flek pod sedlom Trtavka, kde som plánoval keksíkovú pauzu. Dosť som bol prekvapený, že prístrešok nie je pred snehom vôbec krytý, ba dokonca vonku nechali kreslo. Epedy, celé vnútro bolo bol snehom a je to škoda. Roztápajúci sa sneh to všetko nadlho premočí. Stačilo cez ne prehodiť igelit. Keď si už dal niekto námahu a všeličo sem poprivážal, mohol to na zimu zakryť.

Začínal som mať obavy, či do zotmenia dôjdeme, a tak sme rýchlo pokračovali ďalej. Na lúkach pod Česanou horou sa mi podarilo odfotografovať jeleňa. Asi nás zbadal alebo cítil, lebo najprv sa stiahol späť do lesa, no napokon elegantne prebehol cez širokú lúku na druhú stranu. Napriek tomu, že značka vedie po lesnej ceste, a teda predpokladám, že tade niekto jazdí, konáre viseli často tak nízko, že sme sa predierali ako džungľou.

Na Chatu Baské sme dorazili tesne pred úplným zotmením. Po nás došiel už len Mirot s Naďou. V hlavnej miestnosti horel v peci oheň, tak isto ako aj v izbách na poschodí. Zložili sme sa na svojich posteliach a zbehli dole medzi kamarátov. Napokon nás prišlo trinásť a bol tu chatár so ženou a dvomi malými dcérkami. Pripravili nám fantastickú kapustnicu, poponúkali domácim Calvadosom. Napriek tomu, že sa nepodarilo spojazdniť miestnu gitaru, vládla výborná atmosféra. Spať sme išli pomaly o polnoci... a Musto so Svetlanou, hoci vonku bolo – 9 °C, v spacákoch von do prístreška.

2. deň

Chata Baské – Uhlisko – sedlo Veľké lúky – Bukovina – Petrovanské lúky – Nad Opatovskou dolinou – Nad Suchým potokom – Trenčianska Teplá

Spalo sa nám výborne, no dohodli sme sa s Mivym, že vyrazíme ráno o ôsmej, a tak sme o siedmej vyliezli z pelecha. Vstala aj chatárka, zobudili sme tých, čo spali dole pri peci, lebo sme tam zažali. Od mojej poslednej návštevy chaty tu už je fotovoltaické osvetlenie. Chatárka ohriala kapustnicu, navarila čaj, kávu a postupne sme sa dolu zišli všetci.

Vyrazili sme s Mivym ako prví, tesne po ôsmej a vyšli sme do hustej hmly. Po žltej sme schádzali na Uhliská a hmla sa rozchádzala a začínalo svietiť slniečko. Z Uhlísk sme išli po modrej lesom a ako sme vyšli na cestu, našli sme chatárovo auto. Vyjsť s ním na chatu sa mu včera nepodarilo a musel všetko vyťahať na sánkach hore.

Po ceste sme zišli na Veľké lúky. Hoci snehu bolo ešte dosť, terén bol taký hrboľatý, že som snežnice radšej zložil a išiel pešo. Deň bol vyslovene slnečný, ale pri pohľade na Baské sme videli, že hore je naďalej hmla.

Došli sme k Rumpálovému závrtu, ktorý je oplotený. Bolo by zaujímavé sa dostať dolu na dno 16-metrovej priepasti. Neďaleko je ešte jeden závrt či priehlbina, ale ďaleko menšia. Podobné krasové jamy poznám v Plaveckom krase v Malých Karpatoch.

Zišli sme k ceste medzi Hornými Motešicami a Trenčianskymi Teplicami a pokračovali kúsok strmo hore. Pôvodne sme plánovali dôjsť až do Trenčína, no Mivy sa obával, že pre zlé spojenie príde neskoro do Skalice, a tak sme si to namierili neznačene hore na Petrovanské lúky. Z ich horných partií pod lesom sa nám opäť otvorili fantastické výhľady. Dumali sme, že by bolo výborné sa tu v lete utáboriť a zo stanu sa kochať.

Pokračovali sme po zelenej značke, ktorá tu začína. Snehu bolo stále menej a menej. Ako sme klesali popod Ivaničkovec k prítoku Opatovského potoka, zaujal nás na strome nadpis Slimačí vodopád. Chvíľu sme dumali, či k nemu odbočiť, no napokon sme pochopili, že ide o vodu vytekajúcu zo žliabku v skoku potoka. Zasmiali sme sa, napili a odkráčali.

Prekrižovali sme červenú a zaujala nás tabuľa Skautského chodníka k pamätníku Bodena Powela. Má síce vraj len 480 m a vedie na Čertovu skalu – skautské sľubové miesto, ale určite je poučné ho absolvovať.

Došli sme k veľkému drevenému krížu a cesta sa stala nepriechodnou, lebo ju rozryli lesáci ťažbou. Pri dosť prudkom klesaní sa na zamrznutom blate Mivy natiahol aký bol vysoký a široký na zem. Našťastie sa mu nič nestalo, a tak sme zdarne došli na lúky nad Trenčianskou Teplou. Na jednom mieste bol nádherný pohľad na polovicu zasneženej lúky, pričom druhá bola krásne zelená. Na lúkach sa začína ďalší náučný chodník na vyhliadkový kopec Skaličky (335 m). Nechali sme ho tak a upaľovali pomedzi záhrady dolu do mestečka.

Záver

Tam bola priam jar, po snehu a zime ani stopy. Stihli sme rýchlik o 14.27 h do Bratislavy a boli vďační za voľné miesta v detskom vagóne. Inak bol vlak napchatý k prasknutiu a ľudia postávali v uličke.

Kilometricky to nebol dlhý víkend, no zážitkovo sme prišli domov nasýtení a už sa tešíme na piaty ročník stretnutia kamarátov na Chate Baské.

Fotogaléria k článku

+13 ďalších fotiek