Prielom Hornádu 2017

Koncom januára Hornád konečne zamrzol. Vo štvrtok som volala na Horskú záchrannú službu ohľadom podmienok. Informácia znela – Hornád až na malé úseky je úplne zamrznutý a dá sa bezpečne prejsť. Rýchlo som na sobotu zorganizovala autoturistiku, zozbieralo sa nás 13, akurát do troch áut.

Plní očakávania sme vystúpili na parkovisku v Podlesku, natiahli protišmykové návleky, pripravili kameru a foťáky a vydali sa k Hrdlu Hornádu. My, čo sme si pamätali Hornád z roku 2012, sme nováčikom cestou rozprávali zážitky z prechodu. V eufórii sme došli k Hrdlu Hornádu... a spadla sánka!

Tak toto nikto nečakal! Hornád bol síce zamrznutý, ale nad ľadom bola asi centimetrová hladina vody! Nechápavo sme krútili hlavami, ale odhodlane sme sa vydali stúpačkami s desiatkami ďalších turistov, že uvidíme čo ďalej.

Chvíľu to vyzeralo, že spravíme zimný prechod Hornádom po stúpačkách, no našťastie, keď sme prepadali depresii, objavila sa ľadová plocha bez vody. Hneď sme sa spustili z brehu na zamrznutý Hornád a už vo veselšej nálade kráčali dole prúdom.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Bolo však treba dávať veľký pozor, lebo z času na čas sa voda prelievala, objavovali sa trhliny, prepadnutý ľad a iné zákernosti. Postupne sa však ukazovali krásne ľadopády a pod Stúpačkami pod Zelenou horou sme sa pofotili, počastovali a nálada bola opäť výborná.

Pokračovali sme väčšinou po zamrznutej hladine, len občas bolo treba vystúpiť na breh a obísť riskantnejšie miesta. Voda nám predvádzala neskutočné divadlo. Zamrznutá v podobe nádherných ľadopádov a tečúca v podobe náhlych vyvieračiek, ponorov, spätného prúdu či zrkadliacej hladiny. Našťastie po okrajoch bola hrúbka ľadu veľmi silná, a tak prechod bol pomerne bezpečný.

Jedno miesto bolo dosť na hrane, keď bolo treba prejsť cez tečúcu hladinu, ale vynaliezaví turisti spravili mostík z konárov a išlo sa. A tak sme postupne míňali Reťazový most, úseky s otvorenou hladinou, ľadopády Večného dažďa, zrkadliace hladiny, až sme sa dostali k závesnej lávke. Tu sme si zaspomínali ako sme sa pred piatimi rokmi odtiaľto štverali zamrznutou Kláštorskou roklinou na Kláštorisko.

A zase sme pokračovali chvíľu okrajom hladiny, chvíľu po brehu a stále obdivovali nádherné ľadopády, potešili sa Reťazovej lávke. Za ňou divadlo pokračovalo až k Mostu nad Mlynom, ale potom prišla tiesňava, kde celá plocha bola pomerne vysoko zaplavená, a tak sa muselo ísť na breh.

Viac šťastia mali tí, čo išli vpravo – rýchlo sa dostali na chodník. Podaktorí sme sa dali strhnúť davom a odbočili doľava. Hore to išlo dobre, ale zo skalnatého zrázu dole na hladinu Hornádu to bolo o hubu.

Naša skupinka, odchovaná krkahájmi a našimi cestami-necestami, to zvládla pomerne hravo, ale podaktorí bez mačiek, bez skúsenosti, len s hrôzou v očiach.

Priznám sa, že som zabudla fotiť, lebo každého zostupujúceho som „držala“ očami a snažila sa ho navigovať ako sa len dalo. Prišiel tam člen horskej služby, myslím, že bol dosť šokovaný a len nechápavo krútil hlavou. Akoby zázrakom sa nikomu nič nestalo.

Cestou k Letanovskému mlynu sme stretli skupinku bicyklistov, ktorí chceli ísť na Podlesok. No neviem, neviem ako a kde skončili. Na Letanovskom mlyne sme si ešte trochu pošantili pod obrovským ľadopádom a tiež pod Kartuziánskym mostom aj na ňom.

Naspäť sme sa rozhodli ísť cez Čertovu sihoť (638 m), Ihrík (654 m) a Zelenú horu (654 m). Hreneňovkou som išla raz v lete a veľmi sa mi páčila. Stúpanie na Čertovu sihoť dalo zabrať, ale potom len pekné pohľady na samotný hrebeň, ale hlavne na Prielom Hornádu pod nami. Cestou sme si pozreli priepasť Lievik, zvaný aj Gacková diera a hlavne jaskyňu Tunel. Jaskyňa je pár metrov pod turistickým chodníkom, ale dobre maskovaná, takže málokto o nej vie.

Krásnym skalnatým hrebeňom sme sa pomaly presúvali smerom k Zelenej hore, ale najskôr sme sa zastavili na vyhliadke, z ktorej je vidieť lokalitu, kde havaroval záchranársky vrtuľník.

Na Zelenej hore stál kedysi hrad. Sú tu zvyšky hradných múrov, no teraz ich nebolo spod snehu veľmi vidieť. Prudký zostup zo Zelenej hory k Hrdlu Hornádu sme zvládli „ako nič“ a potom len k autám a dlhá cesta domov.

Záver

V pamäti mám krásne spomienky na úplne zamrznutý Hornád v roku 2012. A hoci som bola na začiatku prechodu sklamaná, rýchlo ma to prešlo a užívala som si divokú a priznávam, aj nebezpečnú krásu prírody. Príroda nám zase raz ukázala, že sa neriadi našimi predstavami a prianiami, ale vlastnými zákonmi. A za to som jej vďačná!

A čo sa vlastne stalo?

Záver roka bol veľmi teplý a vodnatý. V januári prišlo náhle ochladenie a voda zamrzla. Hladina tečúcej vody pod ľadom poklesla a ľad bez opory vody popraskal a v strede toku tiež poklesol. Následným oteplením stúpla hladina vody a preliala sa na ľad. Výsledok sme videli. V ten večer v televíznych novinách hlásili, že horská služba vyslovene neodporúča prechod Prielomom Hornádu!

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek