Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Lorenzago di Cadore, naša základňa
Lorenzago di Cadore, naša základňa Zatvoriť

Svet Dolomity – tipy na výlety (nielen) s deťmi I.

V Dolomitoch trávime prvé dva septembrové týždne roka 2017. Naša Dita má 15 mesiacov, čo je vlastne ideálny vek. Už čo-to prejde aj po svojich, ale stále sa radšej nesie v nosiči, čo nám umožňuje vymýšľať pekné výlety a túry. Ich dĺžku a náročnosť samozrejme prispôsobujeme najmladšej turistke. Prvý týždeň máme základný tábor v Lorenzago di Cadore, takže v článku by som vám chcela dať tipy na výlety a turistiku s deťmi práve v tejto oblasti. Všetky výlety sú do hodiny jazdy autom od Lorenzaga.

1. Lago di Centro Cadore

Hneď prvý deň nevynechávame návštevu jazera Lago di Centro Cadore, alebo zjednodušene Lago di Cadore, ktoré vzniklo prehradením prirodzeného údolia na rieke Piave, takže to je vlastne vodná nádrž. Jazero pôsobí svojím dlhým pretiahnutým tvarom ako fjord. Najprv sa motáme okolo priehradného múra pri Sottocastello di Cadore, na ktorom sú vybudované lezecké cesty a jedna ferratka. Toto sme ešte nevideli. Pod priehradným múrom, a teda aj pod stenou, je dostatočný priestor na výbeh detí, k tomu lavičky na piknik. Celkom príjemné miesto na oddych.

Autom sa potom presúvame úzkou cestou okolo priehrady do zátoky k chate Miralago, kde sa v lete dajú požičať člnky a kde funguje občerstvenie. Tu začína pekná turistická trasa smerom na Piani di Cologna vhodná aj pre deti s názvom „Soví chodník“, je to však na 2 hodiny cesty, a tak si to necháme na inokedy.

Opäť sa presúvame autom do Pieve di Cadore, kde v centre mestečka neďaleko Múzea okuliarov parkujeme a vydávame sa na kopec nad mestečkom, k pevnosti Monte Ricco (953 m). Najprv si pozrieme parádnu vyhliadku na časť jazera. Hmm, pekné veru. Neďaleko je bufet a zaujímavá lesná miniknižnica. Potom Ditu zláka detské ihrisko, takže nasleduje povinná prestávka. Z ihriska nás vyháňa dážď, a tak stíhame neskorý obed v pizzerii v centre, aby sme sa potom konečne dostali opäť hore k spomínanej pevnosti z 1. svetovej vojny. Je čerstvo zrekonštruovaná a aktuálne slúži ako múzeum a galéria. Takto nejako si viem predstaviť štýl obnovy pamiatok aj u nás. Cestou k autu máme ešte rodný dom renesančného maliara Tiziana Vecellia, tak si ho pozrieme aspoň zvonku.

Ak stíhate, tak si určite zájdite pozrieť archeologickú oblasť Lagole v neďalekom Calalzo di Cadore, ktorá je nazývaná „srdcom miestnej civilizácie“. My kvôli dažďu stíhame len kúsok, ale nájdete tu krásne miesta na prechádzky i piknik.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

2. K chate Rifugio Citta di Carpi

Druhý deň nastáva reálna turistika. Teda, reálna. Taká, ktorá sa dá s malým dieťaťom. Vezieme sa k jazeru Misurina (Lago di Misurina), z Lorenzaga to je asi 45 minút. Cestou si robíme krátku zastávku pri ďalšej peknej priehrade v oblasti Auronzo di Cadore, od ktorej je vidieť slávne Tre Cime di Lavaredo.

Z necelých 900 m v Lorenzagu sa potom ocitáme v 1756 m pri Misurine a je to cítiť. Fúka studený vietor, nad 2000 m je pocukrované snehom. Sadáme si na sedačkovú lanovku na chatu Col de Varda (2106 m), ktorou prekonáme ďalších asi 400 m výškových (pre info – v letnej sezóne 2017 premávala lanovka do 24. 9., cena jednosmerného lístka hore bola 8,50 € za dospelého, za Ditu neplatíme). Lanovka je veľmi pomalá, drkoceme zubami, ale aspoň ušetríme nejaký čas a užijeme si prechádzku hore s výhľadmi. Pri chate Col de Varda sa chvíľu motáme a kým Matúš nájde kešku, tak Dita skúma prvý tohtoročný sneh s výhľadom na jazero Misurina a Monte Cristallo (3221 m).

Potom sa poberáme k hlavnému cieľu dňa, k chate Rifugio Citta di Carpi (2130 m) v oblasti Cadini. Od Col de Varda to trvá asi hodinu pohodovým terénom, chvíľu klesáme, chvíľu stúpame, časť trasy Ditu nesieme, časť ide po svojich. Takmer celý úsek máme krásne výhľady na skupinu Marmarole, potom pri chate aj na skupinu Cadini. Na chate si dávame výborný obed. Dita je atrakciou. Pri chate je menšie detské ihrisko s hojdačkami. Po neskorom obede sa vraciame rovnakou trasou pod Col de Varda a popod lanovku dole k jazeru Misurina. Nad jazerom sa zastavujeme pri malom kostolíku a keďže máme ešte čas, tak si dávame prechádzku okolo jazera s výhľadom na Tre Cime di Lavaredo.

Parametre trasy: 12 km, prevýšenie 400 m

3. Sappada a okolie

Horské mestečko Sappada (1217 m) je od Lorenzaga vzdialené asi 30 minút jazdy autom. Už pri vstupe do mestečka v smere od Santo Stefano di Cadore stojíme pri hlbokej rokline, ktorá sa dá obdivovať z dreveného krytého mosta.

V samotnom mestečku parkujeme v miestnej časti Bach a vydávame sa cez ďalší krytý drevený most na krátku nenáročnú prechádzku do rokliny k vodopádu Le Cascatelle. Je to čarovné miesto a sme tu úplne sami.

Dita mi zaspáva v manduce, a tak sa vraciame k autu a využívame jej spánok na presun do doliny Val Sesis k prameňu rieky Piave. Dostaneme sa takmer pod hlavný hrebeň Karnských Álp (Karnische Alpen) z talianskej strany. Úzka cesta je zjazdná autom až k prameňu, míňame dve turistické chaty a množstvo odbočiek turistických chodníkov. Pri prameni rieky Piavy je rovnomenná chata (Rifugio Sorgenti del Piave, 1830 m). V jej okolí sa dá dobre pomotať s dieťaťom. Jednak je potrebné preskúmať samotný prameň, potom meandre, rašelinisko či neďalekú kaplnku. Okolie je nádherné, rovno nad chatou sa týči Monte Peralba (2694 m), ktoré dodáva fotografiám väčší šmrnc. Od chaty sa dá vyjsť k ďalšej chate Rifugio Calvi (2167 m). Aj nás to láka, lebo to je na skok, ale blížia sa búrkové mraky, a tak sa nakoniec motáme len okolo prameňa Piavy. Sem sa ale určite ešte vrátim.

Búrka prejde po kopcoch, a tak nakoniec stíhame prechádzku Sappadou, obdivujúc miestnu prezdobenú architektúru. Ak sa tu vyskytnete a budete mať viac času, oplatí sa zájsť k jazerám Laghi d’ Olbe (cca 2000 m). Dá sa ísť turisticky priamo zo Sappady alebo z centra lanovkou, ktorá trasu o niečo skráti. My sme tu však boli cez týždeň a v septembri lanovka premávala len cez víkendy.

4. Okolo Tre Cime di Lavaredo

Tento výlet som opísala v samostatnom článku Dolomity – okolo Tre Cime di Lavaredo s dieťaťom, tak si ho môžete prečítať.

5. Bunkre nad sedlom Kreuzbergpass (Passo Monte Croce), 1. deň

V tento deň nás čaká špecialitka, o ktorej sme sa dozvedeli vďaka geocachingu. Okolo sedla Kreuzbergpass (1636 m) na pomedzí Sextenských Dolomitov a Karnských Álp je rozmiestnených 12 bunkrov, ktoré mali byť súčasťou Mussoliniho „alpskej steny“ (Vallo Alpino), 1851 km dlhej obrannej línie postavenej krátko pred a počas 2. svetovej vojny. Mussolini sa totiž bál toho, že Nemecko bude chcieť naspäť zabraté územie južného Tirolska s prevažne nemecky hovoriacim obyvateľstvom, hoci Nemci boli s Mussoliniho Talianskom spojenci. Bunkre sa stavali v rokoch 1938 až 1942, kedy bola ich výstavba zastavená.

Po 2. svetovej vojne boli niektoré bunkre dokončené a zariadené v rámci NATO a slúžili až do 90-tych rokov. Pri písaní článku som našla jeden český zdroj, kde sa o bunkroch a ich výbave môžete dozvedieť viac, predsa len nie som až taký fanúšik vojenskej histórie. Časť bunkrov je uzavretá, časť je dostupná, avšak len neoficiálne a na vlastné riziko.

Parkujeme v sedle Kreuzbergpass vedľa hotela Kreuzberg. Bežne sa tu vyberá parkovné (zajtra budeme platiť), ale dnes po nás nikto nič nechce. Ak platiť nechcete, tak asi 400 m ďalej smerom na Moos je bezplatné parkovisko.

Dnes sme sa rozhodli preskúmať bunkre smerom k Sextenským Dolomitom. Jeden je vidieť rovno nad zjazdovkou, ktorá patrí k hotelu. Vydávame sa hore chodníkom doprava, ktorý nás dovedie na vrchol zjazdovky. Ako prvý na rane máme bunker č. 11, ktorý bolo vidieť od hotela. Je uzavretý, a tak si ho popozeráme len zvonka. Potiaľto je terén úplne v pohode aj pre deti.

Hlavným cieľom je bunker č. 10, ktorý je vytesaný do skaly. K nemu pokračujeme turistickým chodníkom smerujúcim pod Sextner Rotwand. Nad pásmom lesa zbadáme v skale vytesané strieľne. Onedlho sme na križovatke chodníkov a vydávame sa po chodníku smerujúcom doľava, stúpajúc serpentínami pod stenu. Pribúda suť, tú mám "naozaj rada", najmä s dieťaťom na hrudi. Asi 20 metrov pod strieľňami stojíme, idem si pozrieť strieľne zblízka, mysliac si, že tu je vchod do bunkra. Keď nič nenachádzam, tak sa zgúľam suťou naspäť k Dite a Matúšovi. On zatiaľ zisťuje z popisu kešky, že bunker má dva vchody – východný (ľahšie dostupný) a západný (ťažšie dostupný). Aktuálne sme asi v strede medzi nimi. A tak sa poberáme k východnému.

Za normálnych okolností by bol chodník v pohode, ale s Ditou na hrudi sa mi po suti ide zle, a tak ju berie Matúš. Vychádzame na zásobovaciu rampu k bunkru, tu je východný vstup. Je vidieť, že vstupy do bunkra boli zamurované či zamrežované, dnes sa však dá vliezť dnu. Preskúmanie a nájdenie kešky však nechávam na Matúša.

Len pre zaujímavosť – bunker má impozantné rozmery. Hoci nebol nikdy využitý, plánovalo sa, že pojme posádku o počte 170 členov. Interiér má tri poschodia, dokopy 2 km chodieb a prevýšenie spodnej a vrchnej časti 80 m. Jednoducho nádhera. Matúš ho prechádza skrz až k západnému vchodu. Aj s hľadaním kešky mu to trvá viac než hodinu. Vo vnútri si natočil nejaké videá, mám z nich klaustrofobický pocit, už len keď sa na ne potom v teple domova pozerám.

Schádzame pohodlnou zásobovacou cestou, v jednom mieste sa dá odbočiť k chate Berti (1950 m). Hneď by ma to tam lákalo, ale dnes to nestíhame. Kúsok za odbočkou je ďalšie rázcestie, na ňom odbáčame naspäť k sedlu Kreuzbergpass, pričom opäť prechádzame okolo bunkra č. 11.

Bunkre na tejto strane nám zabrali viac času, než sme dúfali, a tak na druhej strane budeme pokračovať zajtra.

Parametre trasy: 6,5 km, prevýšenie asi 500 m

6. Bunkre nad sedlom Kreuzbergpass (Passo Monte Croce), 2. deň

Ďalší deň sa opäť vraciame na Kreuzbergpass. Parkujeme, tentoraz platíme (len si nepamätám koľko). Dnes si prejdeme bunkre na strane Karnských Álp. Prechádzame postupne bunkre č.: 4, 1, 5 a 6, všetky sú v lese. Do všetkých sa dá vojsť, aj si niektoré popozerám, ale nepríjemný pocit, že sa dvere za mnou zabuchnú a nedostanem sa von, je hneď prítomný, a tak na rozdiel od Matúša dám vždy len pár metrov.

Ani sa nenazdáme a je čas obeda, dnešný som naplánovala na chate Nemes Alm (Rifugio Malga Nemes, 1877 m), ktorá by ešte mala byť otvorená a je asi hodinu chôdze od sedla. Stúpame príjemnou cestou, stretáme celkom dosť turistov. V jednom mieste prechádzame po drevených lávkach pekné rašeliniská s výhľadmi na Sextenské Dolomity. Prejdeme cez potok, k tomu malý výšvih a stojíme pri chate. Je tu plno, nielen pešiaci ale aj cyklisti, terény sú na bicykel priam ideálne. Okolo chaty sa pasú kravy a kone, totálna idylka. Sadáme si na terasu s výhľadom na Dolomity a vychutnávame si pivko a obed. Toto som veru dobre vymyslela. Po obede si dávame vynikajúcu čerstvo upečenú štrúdľu so šľahačkou. Mňam. Dita sa potom zahrá v „detskom kútiku“, t. j. vo válove s vodou. Ale je tu aj pieskovisko a šmýkačka, ak by bol záujem.

Do sedla sa vraciame so zachádzkou na vrchol Seikofel (1908 m) s kruhovým výhľadom na Sextenské Dolomity aj Karnské Alpy. Tiež sa zastavujeme pri bunkroch č.: 7 a 13 a ďalší výživný deň je za nami.

Parametre trasy: 12 km, prevýšenie asi 500 m

7. Jazero Pragser Wildsee (Lago di Braies)

Tip na výlet k jazeru sa raz vyskytol v článku Potulky po Dolomitoch s najmenšími. My sme sa tu zastavili cestou do nášho druhého základného tábora v St. Vigiliu. Nuž, čo k tomuto napísať. Ak nemáte radi davy ľudí, tak sem nechoďte. Je to podobné ako pri Tre Cime. Plné parkoviská, kopec výletníkov. Ale tiež sme si povedali, že keď sme tu, tak si to prejdeme. Ani nie som jazerom tak očarená, ako som čakala, asi mi chýba slnečné počasie, ktoré by prežiarilo vodnú hladinu a zvýraznilo typické sfarbenie vody. My si chceme prejsť jazero dookola, a tak rýchlo nahadzujeme na chvíľu strojový krok, aby sme najväčšiemu davu ušli. Dita mi aj tak drieme v manduce. Volíme smer po ľavej strane jazera, takže nás bude čakať to zaujímavejšie na začiatok.

Pri malej pláži sa Dita budí, a tak si dávame krátku pauzu, fotíme si jazero, člnkujúcich, stenu Seekofelu... Potom chce madam chodiť po vlastných, a tak sa jej tempom začínajúceho chodca pomaly posúvame chodníkom. V strmších častiach, kde chodník stúpa na skalnú stenu vyššie nad jazero, sa Dita nesie na rukách. Tam, kde to je možné, ide opäť po vlastných. Až sem-tam nechápeme, kde sa v nej berie toľko energie.

Upresňujem informácie ohľadom dostupnosti s kočíkom: pravá strana jazera je dostupná bez problémov po asi juhozápadný cíp jazera k odbočke k chate Grünwaldalm, ktorá sa zásobuje autami. Ľavá strana jazera je skôr užší štrkový chodník so stúpaním, klesaním a schodmi, pri väčšom počte ľudí by som sa sem s kočíkom netrepala.

Parametre trasy: 4,7 km, prevýšenie 180 m

Záver

Toto celé je len malá ochutnávka toho, ako nenáročne spoznávať Dolomity. Ešte pribudne druhá časť s tipmi na oblasť pod Kronplatzom, keďže aj tam sme strávili výživný týždeň. Máte sa na čo tešiť.

Fotogaléria k článku

Najnovšie