1. deň

Po dlhej ceste som o 10.00 h dorazil na parkovisko pod priehradou Vordere Gosausee (900 m). Nad parkoviskom sú stánky zaplavené výletníkmi, celkom ako na Štrbskom Plese. No stačí zabočiť na turistický chodník a davy sa stratia.

Idem chodníkom, z ktorého sú vyhliadky dolu do údolia Gosau. Je horúčava. Pri prameni som v chládku zjedol obed a vyšiel som na lúky pri hornej stanici lanovky. V lese som stretol zopár ľudí, ale tu sú opäť davy. Rýchlo som sa preštrikoval pomedzi výletníkov a vybehol som do sedla Törleck (1595 m).

V sedle som z turistického chodníka odbočil. Je tu totiž dlhá ferrata Intersport Klettersteig. Jej náročnosť je C/D, no išiel som ju s ťažkým batohom, preto mi úseky náročnosti C/D dali zabrať.

Trasa má štyri časti. Prvou je dlhý výšvih na hrebeň, ktorého najnáročnejší úsek sa volá Kaiser Verschneidung. V horúčave som sa potil ako myš a pot mi kvapkal na okuliare. Podchvíľou som stál a utieral som si ich.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Nasleduje dlhý traverz kosodrevinou, na ktorom som si oddýchol. Tretím úsekom je náročný výšvih na Donnermandl. Tento rok tu nainštalovali novú atrakciu, 40 metrov dlhý mostíkorebrík. Vyzerá úchvatne. Pod atrakciou som sa vydýchal, zjedol som horalku a vybral som sa hore.

Prvé metre sú pohodlné, pretože mostíkorebrík je poriadne našponovaný oceľovými lanami. Lenže postupne sa laná pod človekom hýbu viac a viac. Oči som upieral na najbližší šteblík, dolu som sa radšej nepozeral. Istím sa, ale keď netrafím nohou na šteblík a zletím, budem sa tu hompáľať ako salónka.

Hneď za mostíkorebríkom je kolmý výšvih náročnosti C/D. Vyliezol som na Donnermandl a utieral som si z čela pot. Popri tom som zistil, že som si po oddychu zabudol zapnúť prilbu. Blembák som mal iba položený na hlave, je šťastie, že mi na mostíkorebríku nespadol.

Záverečný úsek je pohodlná prechádzka na vrchol Donnerkogel (2055 m). Na kopci som sa vyvalil a čakal som, kým mi klesne tepová frekvencia. Keď som sa upokojil, porozhliadal som sa. Donnerkogel je najvyšší kopec v západnej časti Gosaukammu. Dobre z neho vidno Radstädter Tauern, Hochkönig a Tennengebirge, ale aj Dachstein.

Z kopca som pokračoval na východ. Vedľa chodníka je sem-tam nejaké istenie. Vybehol som na Strich Kogel (2035 m) a zbehol som na Theodor Körner Hütte (1458 m). Chata je maličká a vládne na nej rodinná atmosféra. Dal som si obligátnu polievku a chránil som si pohár pred okrídlenými mravcami. Práve sa rojili a boli úplne všade.

2. deň

Ďalší deň som vybehol na dva kopčeky. Na Angerstein (2100 m) a na Mandlkogel (2279 m). Výstup na Angerstein je nenáročný. Hore som bol o 9-tej a počas zostupu som začal stretať prvých turistov. Avšak na chodníku na Mandlkogel nebolo ani nohy. Výstup na tento kopec je náročnejší. Značky sú len kde-tu a vo vrcholových partiách chýbajú úplne.

Po dlhšom traverze sa stúpa hore dolinkou. Sprvu je plná šotoliny, vyššie sú obrovské skalné bloky. Nad nimi sú alpínske lúky so skalami a človek príde pod vrchol. Značenie zostalo dolu, je tu však zopár skalných mužíkov. Jedného som si nevšimol a ocitol som sa v strmom komíne. Musel som sa vrátiť.

Na vrchole Mandlkogela nie je vrcholový kríž. Porozhliadal som sa a čo najrýchlejšie som začal schádzať. Bál som sa totiž, že zablúdim. Keď stúpate hore strmou lúkou, svah vás dovedie na vrchol. Lenže keď lúkou zostupujete, a ona sa v každom smere zahýba dolu do prázdna, tak je orientácia náročnejšia.

So šťastím som zbehol na lúky. Keďže som mal času dosť, rozhodol som sa, že budem chytať vitamín D. Nechcem sa však spáliť. Povedal som si preto, že si opálim brucho. To sa predsa nedá… či? Vyvalil som sa na chrbát a vyhrnul som si košeľu na pupku.

Ci pána, tuším som zaspal. Ležal som na chrbte čosi vyše hodiny. Ako som očakával, brucho mám biele ako cmar. Tak som sa zakasal a išiel som dolu. Cestou som obdivoval nádherné horce panónske.

Na chate ma oslovil chatár. Reku, či mu môžem povedať, skadiaľ som. Utvorili sa totiž dve skupinky turistov. Jedni tipovali, že som z Talianska, druhí ma považovali za Čecha. Slováka nehádal nikto.

3. deň

Tretí deň sa počasie začalo kaziť. Po Hofpürgl Hütte (1705 m) som išiel v hmlách. Chata je obrovská, je to priam hotel, a vnútri má recepciu. Tak som sa spýtal recepčnej, ako je to s priechodnosťou chodníka na Vordere Gosausee. Všimol som si totiž oznamy, že je uzavretý. Pani povedala, že pred šiestimi týždňami Gosaugemeinde chodník uzavrela, pretože tam po svahu zletel do jazera balvan. Len som oči vypleštil. Samozrejme, takto odôvodnený zákaz som nemienil rešpektovať.

Hneď vedľa Hofpürgl Hütte je malé skalné mesto. Je tam zopár ciest pre horolezcov a cvičná ferrata Albert Weiss Klettersteig. Zaistená cesta je krátka ale pekná. Nad úvodným výšvihom má lavičku, ale najkrajší je výstup zvislým rebrom.

Keď som trasu obehol, vyšiel som do sedla Steiglpass (2016 m) a začal som schádzať k Vordere Gosausee. V lese som objavil čučoriedky. U nás ich tohoto roku veľa niet, tak som si zložil batoh a ládoval som vitamíny. Chodník je oficiálne uzavretý, no Rakúšania sú voľajakí nedisciplinovaní. Cestou dolu som stretol tri skupinky turistov.

Zbehol som k Vordere Gosausee a presunul som sa do dedinky Gosau. Zaparkoval som pri penzióne Schmied a išiel som na Schmied Klettersteig. Spravili tu tri nové vetvy, ktoré som ešte neobehal. Pravdu povediac, nestáli za veľa. Tak som vybehol variantu “Kurz aber Heftig”, ktorá je trochu náročnejšia.

Záver

Druhý deň večer ma voľajako svrbelo brucho. Najprv som si myslel, že to spôsobili mravce, ktoré na mňa spadli zo slnečníka. Potom mi však došlo, že to môže byť z môjho chytania bronzu. Vyhrnul som si košeľu… Páni, brucho som mal červené ako rak. Tak predsa sa dá spáliť aj na pupku. Veľmi som sa nevyspal, ale konečne viem, ako sa cítia Detvanci.

Fotogaléria k článku

+25 ďalších fotiek