Túra

Bachureň a Magura z Lačnova

05.02.18
Kvarteto našich článkov z výstupov na najvyššie vrchy východoslovenských pohorí uzatvára návšteva malého a pomerne málo známeho pohoria Bachureň. Pred pár rokmi sme sa tam vybrali na rodinný okruh z Lipoviec cez Lačnovský kaňon, sedlo a hrebeň Buče. Krátku odbočku zo sedla pod Magurou na najvyšší vrch, rovnomennú Bachureň, sme odignorovali, keďže kopec sa zdal byť kompletne zalesnený. Až po čase, tuším vďaka článku na Hikingu (ktorý som predtým nepoznal!) sa ukázalo, že tam predsa len nejaká vyhliadka je, a to rovno na Tatry! Bolo teda jasné, že sa tam musím vrátiť a neodpustiteľnú nedôslednosť napraviť.

Trasa

Lačnov – Buče – Magura, sedlo – Magura – Bachureň, sedlo – Bachureň a späť

Ten deň konečne nadišiel v polovici novembra lanskej jesene. Táto časť roka rozhodne nie je vrcholom turistickej sezóny. Príroda stratila väčšinu svojich farieb, biela perina do stredných polôh ešte zvyčajne neprichádza a prevládajúce studené a sychravé počasie von veľmi neláka. Keď sa však ukazuje slnečný deň, šancu treba chytiť za pačesy. Pri výbere cieľa pomohol fakt, že lesy na Bachurni sú plné smrekovcov, ktoré by teraz mohli byť zaujímavo oranžové. Prichádzam teda do horskej dedinky Lačnov, ležiacej na stredovekej obchodnej ceste spájajúcej regióny Šariša a Spiša. Dnes by som tu obchodného cestujúceho vyzeral márne. Zato pastiera neďalekej čriedy ovečiek zdravím hneď pri vystupovaní z auta a tým som vymenoval všetkých ľudí, ktorých som dnes stretol.

Výhľadový výstup na hlavný hrebeň

Naplánovaný mám výbeh na vrch Bachureň. Zoberiem to cez susednú Maguru, čo je druhý najvyšší kopec celého pohoria, síce mimo značiek, ale obchádzka je to naozaj neveľká a vraj stojí za to. A aby to nebolo úplne krátke, prejdem to cez hrebeň Buče, čo je ďalší z mála bachurnianskych kopcov prevyšujúcich nadmorskú výšku 1000 m. Hrebeň od hornej stanice lyžiarskeho vleku po sedlo pod Magurou mi utkvel v pamäti ako veľmi malebné miesto. Vtedy dominovala svieža letná zeleň, som teda zvedavý na jeho novembrový vzhľad. Z Lačnova na hrebeň k vleku plánujem využiť lesnú cestu naznačenú v mape.

Hneď na začiatku túry zisťujem, že lesná cesta z mojej mapy je v skutočnosti značená cyklotrasa. Čo už, plán nemením, to skôr mapu. Snáď sa so žiadnym cyklistom nestretnem. Druhým postrehom je, že smrekovce v údoliach síce žiaria presne oranžovou farbou, v akú som dúfal, no hore na hrebeni začína prevládať menej vábna hnedá. Smola, byť tu tak o týždeň skôr, nemalo by to chybu.

Vyrážam okolo cintorína rovno do svahu. Už po pár metroch sa dá obdivovať fotogenický lačnovský chotár - strmé stráne, pasienky, lúky, skupinky stromov či celé lesy. Naokolo panuje absolútny pokoj doprevádzaný iba tlmeným zvonením ovečiek pasúcich sa dole na lúkach.

Po chvíľke sa cesta vyrovnáva a veľmi miernym stúpaním traverzuje južné svahy pohoria Bachureň. Vedie postupne zarastajúcimi lúkami, teda otvoreným terénom, ktorý poskytuje krásne výhľady dole do údolia, od prístupovej cesty do Lačnova až po Volovské vrchy na obzore. Škoda len, že teraz je to priamo proti slnku. Za chrbtom nechávam lačnovské domčeky, nad ktorými sa vzadu vypína Smrekovica, najvyšší vrch susedného pohoria Branisko.

Cesta nezadržateľne mieri medzi stromy a do lesa tvoreného samými smrekovcami, vďaka čomu mám pred sebou nádherný pohľad na oranžovú lesnú stenu v kontraste s bezchybným azúrom oblohy. Ešte pred vstupom do lesa sa pri pohľade späť ukazuje na obzore Kráľova hoľa. Svojou žiariacou belobou pyšne zdôrazňuje fakt, že jej výška je z inej ligy, ako kopce tu naokolo, kde po snehu nie je takmer ani stopy.

Hrebeňom Buče

Vchádzam teda do lesa, v ktorom pokračuje stúpanie až po ostrú ľavotočivú zákrutu. Od nej nasleduje vodorovný lesný úsek presne po vrstevnici, vedúci nejakých 160 výškových metrov nad miestnou atrakciou, jaskyňou Zlá diera (Zla džura). Ešte jedno krátke mierne stúpanie a lesná cesta ma vyvádza na lúčnatý hrebeň pohoria Bachureň presne v mieste, kde končí vlek stúpajúci z opačnej strany. Som asi v polovici svahu medzi sedlom Buče a vrcholom Buče.

Odtiaľ sa otvárajú prvé výhľady na sever, kde dominuje neďaleké pohorie Čergov a tiež na východ so Slanskými vrchmi na obzore. Zamrzí len silný opar v nížinách, ktorý prakticky znemožňuje pohľad dole do krajiny. Na horách je ale krásne, vzduch je tu čistý, dokonca tak, že naľavo od Slanských vrchov je vidieť vrcholový hrebeň Vihorlatských vrchov, čo musí byť takmer 100 km. Dokonca sa nad nimi belie hora z ukrajinských Polonín. Pohľady tým smerom sú však ešte čiastočne proti slnku, tak sa tu dlho nezdržiavam a napájam sa na červenú značku vedúcu na vrchol Buče.

Nasleduje krátky prechod lesíkom, kde v zatienených miestach leží na zemi tenká vrstvička snehu. V jednom mieste je lesík prerušený strmo padajúcou lúkou, ktorá odkrýva krásny výhľad na juh, kde z mnohých línií kopcov vyčnieva Roháčka a Kojšovská hoľa. Zanedlho ma cesta privádza na prvý kopec, ktorý prevyšuje okrúhlu hranicu 1000 metrov, a to o celých šesť. Volá sa Buče a je celý lúčnatý, čo znamená pekný rozhľad hlavne na južný horizont. Priamo na juhu leží hneď v susedstve pohorie Branisko a západnejším smerom pohľad priťahuje zasnežený hrebeň Nízkych Tatier až kdesi po Poľanu a Bôr. Od Buče až po sedlo pod Magurou vedie cesta po malebnom lúčnatom hrebeni pohodovým terénom, ktorý umožňuje naplno si vychutnať krásu okolia a pravidelne sa otvárajúce výhľady do diaľok.

Najvyššie vrchy pohoria

V sedle Magura opúšťam značku a po nie veľmi strmej lúke sa vydávam krátkou, zreteľnou cestičkou rovno hore k vrcholu Magury. V mieste, kde lúka končí a cesta vchádza do lesa, sa ešte naposledy ohliadnem za seba na východný obzor, kde už teraz slnko neblokuje pohľad a vďaka tomu je na horizonte vidieť až do Poľska a Ukrajiny na zasnežené vrcholky miestnych Karpát. Ich popisy prikladám do príslušných fotiek. Opäť, škoda len hustého oparu v nížinách, viditeľnosť by tak bola ukážková.

K vrcholu Magury ostáva nejakých 50 výškových metrov krátkym lesom, ktorý končí opäť vstupom na vrcholovú lúku. Lúčnatý vrcholový hrebeň Magury sa tiahne do strany severným smerom a z jeho západného okraja sa otvára nádherný výhľad na Vysoké Tatry s Nízkymi naľavo a Levočskými vrchmi napravo od nich. Keďže viem, že vyhliadka na susednej Bachurni ponúka rovnaký pohľad, ibaže stromami viac obmedzený, obedňajšiu prestávku si dávam na Magure. Neviem sa pritom nabažiť úžasného výhľadu z neznámeho a v podstate schovaného miesta, ktoré turistická značka trestuhodne obchádza. Toto sú presne miesta ako stvorené na dokonalé vyčistenie hlavy.

Stredom lúky na hrebeni Magury sa tiahnu zreteľné koľaje smerom na sever, kam sa po pauze vyberám. Na konci krátkeho rovného úseku nasleduje ešte kratší mierny zostup a som pri rázcestníku Sedlo Bachureň. A keďže som na hrebeni, tak opäť hore, tentokrát viac pralesovitým porastom a zakrátko je tu vrchol Bachurne, najvyššieho vrchu rovnomenného pohoria. Je celý zalesnený, len v strede je malá čistinka s lavičkou a s otvorom v lesnej stene na západnej strane. Výhľad samozrejme identický s pohľadom z Magury, veď som sa len posunul o nejaký kilometer severnejšie, akurát to tu nie je tak otvorené.

Vrcholový hrebeň Bachurne je na severnom okraji ukončený impozantným skalným rebrom, vedľa ktorého vedie zostupový chodník. Ten zakrátko zostúpi asi 30 výškovým metrov pod vrchol Bachurne na malebnú lúčku s prístreškom a lavičkami, obkolesenú lesom. Čiastočne je z nej vidieť pomedzi stromy Kráľovu hoľu aj Vysoké Tatry. Len o kúsok ďalej ma chodník privádza na podstatne rozľahlejšiu lúku, zvažujúcu sa smerom na východ a odkrývajúcu tak pohľad do severnej časti Košickej kotliny, kde leží mesto Prešov.

Výhľad je veľmi podobný tomu spod vrcholu Magury a je obohatený o dva detaily. Prvým je Šarišský hradný vrch, ktorý sa odtiaľ dá pozorovať v plnej kráse a druhým je malý biely prúžok, ktorý pribudol v diaľke na obzore napravo od vrchu Vihorlat. Až doma zisťujem, že je to Velykyj Verch (Великий Верх), vrchol v ukrajinskej Polonine Boržava (Полонина Боржава), vzdialený 176 km. Je to zároveň najvzdialenejší vrch, aký je možné z Bachurne vidieť.

Návrat vo svetle zapadajúceho slnka

Mám ešte nejaký čas, tak sa vyberám ďalej po hrebeni po zelenej značke k najbližšiemu pahorku, lúčno-lesný terén je však bez výhľadov, tak sa po pol kilometri otáčam naspäť. Bachureň traverzujem popod vrchol, no výhľadu z Magury neodolám a obchádzku cez jej vrchol si dávam ešte raz. Celú cestu späť absolvujem v teplom svetle klesajúceho slnka a obzvlášť úsek na hrebeni Buče vyzerá napriek novembru úchvatne.

Po návrate k hornej stanici vleku sa mi vôbec nechce opustiť nádheru a vojsť do tieňa lesa. Takmer vodorovné slnečné lúče maľujú krajinu do tak príjemných odtieňov, že sa uprostred rozľahlej, zvažujúcej sa lúky uvelebím a len tak nasávam atmosféru, čaro a pokoj miesta. Aj o chvíľu, počas nasledujúceho zostupu obdivujem, čo dokáže svetlo zapadajúceho slnka s novembrovou prírodou urobiť. Do Lačnova prichádzam spolu s poslednými lúčmi, ktoré ešte zapaľujú smrekovce v horných častiach pohoria Bachureň.

Zhodnotenie

Napriek tomu, že túra mala byť len akýmsi doplnkom do zoznamu zdolaných kopcov, stala sa plnohodnotným turistickým zážitkom, podľa mňa hodným samostatného článku. Pohorie Bachureň objektívne nemôže konkurovať našim top turistickým destináciám, dokazuje však, že aj málo známe a menej navštevované miesta Slovenska majú naozaj čo ponúknuť. Nech si na Bachurni naplánuje turista akúkoľvek trasu z množstva možností, krásou prírody bude odmenený v každom ročnom období. Snáď aj tento príspevok bude dôkazom, že návšteva Bachurne stojí za to.

Diskusia
Bachureň a Magura z Lačnova 16/02/18 22:41 13 príspevkov
Najnovšie články autora
 
Túra Bachureň a Magura z Lačnova Kvarteto našich článkov z výstupov na najvyššie vrchy východoslovenských pohorí uzatvára návšteva malého a pomerne málo známeho pohoria Bachureň. Pred pár rokmi sme sa tam vybrali na rodinný okruh z Lipoviec cez Lačnovský kaňon, sedlo a hrebeň Buče. Krátku odbočku zo sedla pod Magurou na najvyšší vrch, rovnomennú Bachureň, sme odignorovali, keďže kopec sa zdal byť kompletne zalesnený. Až po čase, tuším vďaka článku na Hikingu (ktorý som predtým nepoznal!) sa ukázalo, že tam predsa len nejaká vyhliadka je, a to rovno na Tatry! Bolo teda jasné, že sa tam musím vrátiť a neodpustiteľnú nedôslednosť napraviť. 05/02/18 Peťo Nový Šariš
Túra S deťmi za slnkom na Šimonku Do konca roka 2015 zostáva posledných pár dní. Sivé, hmlisté počasie trvá už tak dlho, že človek pomaly zabúda, aké je to mať modré nebo nad hlavou. Celé dni a noci sú jeden-dva stupne nad nulou a asi rovnaký počet metrov aj dovidím. Decká trávia zimné prázdniny doma a konzekvencie na rodičoch začínajú byť zjavné. A vtedy to prišlo. Náhodne začutá poznámka v rádiu o slnečnom počasí na horách spúšťa reťazovú reakciu a urýchlené prípravy na poobedňajší výbeh do hôr. Aj vďaka článkom na Hikingu viem, že ideálnym kandidátom pre dnešnú situáciu je Šimonka, paradoxne najvyšší vrch Slanských vrchov. Je dostatočne vysoká, aby bola nad oblačnosťou a zároveň relatívne rýchlo dostupná. 12/01/18 Peťo Nový Slanské vrchy
Túra Zlatý stôl a Kobyliar zo Starej Vody Zlatý stôl, ako najvyšší vrch Volovských vrchov, sa nachádza v užšom zozname povinných cieľov našich rodinných turistických výletov. Avšak po troche pátrania po užitočných informáciach prehodnocujem pôvodné plány. Správy o zdevastovanej prírode, strmých, ťažko priechodných rúbaniskách či stratených značkách stačia na to, aby som tam rodinu neťahal a vyberám sa tam iba sám. Úprimne, keby nešlo o najvyššiu horu pohoria, asi by som tam nešiel vôbec, na tak málo naozaj lákavých článkov človek natrafí pri webovom prieskume. Až sa mi to zdalo voči Zlatému stolu nefér. 29/12/17 Peťo Nový Volovské vrchy
Najnovšie články na titulke
 
Túra Sikľavá skala, Vysoký vrch a Slovinská skala Hnilecké vrchy, podcelok Volovských vrchov, síce nevynikajú nadmorskou výškou ani popularitou, no prírodných krás ponúkajú dostatok. Či nás zaujme jaskyňa Šarkanova diera, výhľady z Vysokého vrchu alebo obce s baníckou minulosťou, Hnilecké vrchy nesklamú. dnes Ronald Koch Volovské vrchy
Túra Fischbacherské Alpy na snežniciach Začiatkom roka sa každoročne zúčastňujem DP, aby som bol s komunitou diaľkoplazcov, lebo od marca sa väčšinou túlam sám po svojich trasách. Tento rok sa dvaja organizátori nedohodli a dali oba tradičné DP na termín 27. januára 2018 a mne sa tak na sobotu 20. 1. spravilo okienko, do ktorého prišla vhod ponuka od Pelého na výjazd do okolia sedla Alpl, neďaleko obce Krieglach v spolkovej krajine Steiermark v Rakúsku. včera Miroslav Svítek Rakúsko
Túra Túlanie sa zimnou Poľanou na snežniciach Možností na zimnú turistiku je na prelome rokov neúrekom. Poľanu sme chceli pobehať už dávnejšie, ale vždy ťahala proti Tatrám a Fatrám za kratší koniec. A tak sme si zmysleli, že by nebolo zlé spojiť príjemné s užitočným a načrieť do zasneženého sopečného kráľovstva. 19/02/18 Miroslav Nepšinský Poľana

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Bachureň a Magura z Lačnova 16/02/18 22:41 13 príspevkov
Fakty
  • Pohoria
    • Šariš: Bachureň

  • Počet dní
    • 1

  • Trasa
  • Nadmorská výška
    • max: 1081 m n. m. – Bachureň

    • min: 790 m n. m. – Lačnov (cintorín)

  • Prevýšenia
    • stúpanie: 480 m

    • klesanie: 480 m

  • Vzdialenosť
    • 13 km

  • Náročnosť
    • 2

  • Ročné obdobie
    • jeseň

  • Dátum túry
    • 2017

  • Štart trasy
    • šírka: 49.06979 ° SŠ
      dĺžka: 20.92649 ° VD
      » Mapa

  • Koniec trasy
    • šírka: 49.06979 ° SŠ
      dĺžka: 20.92649 ° VD
      » Mapa

  • Voda
    • prameň pri sedle Bachurne

  • SHOCart mapy
  • Doprava
    • Lačnov (bus, parkovanie pri cintoríne)

Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
Práve nás číta 788 ľudí
0.52 (0.11)