Túra

Bachureň a Magura z Lačnova

05.02.18
Kvarteto našich článkov z výstupov na najvyššie vrchy východoslovenských pohorí uzatvára návšteva malého a pomerne málo známeho pohoria Bachureň. Pred pár rokmi sme sa tam vybrali na rodinný okruh z Lipoviec cez Lačnovský kaňon, sedlo a hrebeň Buče. Krátku odbočku zo sedla pod Magurou na najvyšší vrch, rovnomennú Bachureň, sme odignorovali, keďže kopec sa zdal byť kompletne zalesnený. Až po čase, tuším vďaka článku na Hikingu (ktorý som predtým nepoznal!) sa ukázalo, že tam predsa len nejaká vyhliadka je, a to rovno na Tatry! Bolo teda jasné, že sa tam musím vrátiť a neodpustiteľnú nedôslednosť napraviť.

Trasa

Lačnov – Buče – Magura, sedlo – Magura – Bachureň, sedlo – Bachureň a späť

Ten deň konečne nadišiel v polovici novembra lanskej jesene. Táto časť roka rozhodne nie je vrcholom turistickej sezóny. Príroda stratila väčšinu svojich farieb, biela perina do stredných polôh ešte zvyčajne neprichádza a prevládajúce studené a sychravé počasie von veľmi neláka. Keď sa však ukazuje slnečný deň, šancu treba chytiť za pačesy. Pri výbere cieľa pomohol fakt, že lesy na Bachurni sú plné smrekovcov, ktoré by teraz mohli byť zaujímavo oranžové. Prichádzam teda do horskej dedinky Lačnov, ležiacej na stredovekej obchodnej ceste spájajúcej regióny Šariša a Spiša. Dnes by som tu obchodného cestujúceho vyzeral márne. Zato pastiera neďalekej čriedy ovečiek zdravím hneď pri vystupovaní z auta a tým som vymenoval všetkých ľudí, ktorých som dnes stretol.

Výhľadový výstup na hlavný hrebeň

Naplánovaný mám výbeh na vrch Bachureň. Zoberiem to cez susednú Maguru, čo je druhý najvyšší kopec celého pohoria, síce mimo značiek, ale obchádzka je to naozaj neveľká a vraj stojí za to. A aby to nebolo úplne krátke, prejdem to cez hrebeň Buče, čo je ďalší z mála bachurnianskych kopcov prevyšujúcich nadmorskú výšku 1000 m. Hrebeň od hornej stanice lyžiarskeho vleku po sedlo pod Magurou mi utkvel v pamäti ako veľmi malebné miesto. Vtedy dominovala svieža letná zeleň, som teda zvedavý na jeho novembrový vzhľad. Z Lačnova na hrebeň k vleku plánujem využiť lesnú cestu naznačenú v mape.

Hneď na začiatku túry zisťujem, že lesná cesta z mojej mapy je v skutočnosti značená cyklotrasa. Čo už, plán nemením, to skôr mapu. Snáď sa so žiadnym cyklistom nestretnem. Druhým postrehom je, že smrekovce v údoliach síce žiaria presne oranžovou farbou, v akú som dúfal, no hore na hrebeni začína prevládať menej vábna hnedá. Smola, byť tu tak o týždeň skôr, nemalo by to chybu.

Vyrážam okolo cintorína rovno do svahu. Už po pár metroch sa dá obdivovať fotogenický lačnovský chotár - strmé stráne, pasienky, lúky, skupinky stromov či celé lesy. Naokolo panuje absolútny pokoj doprevádzaný iba tlmeným zvonením ovečiek pasúcich sa dole na lúkach.

Po chvíľke sa cesta vyrovnáva a veľmi miernym stúpaním traverzuje južné svahy pohoria Bachureň. Vedie postupne zarastajúcimi lúkami, teda otvoreným terénom, ktorý poskytuje krásne výhľady dole do údolia, od prístupovej cesty do Lačnova až po Volovské vrchy na obzore. Škoda len, že teraz je to priamo proti slnku. Za chrbtom nechávam lačnovské domčeky, nad ktorými sa vzadu vypína Smrekovica, najvyšší vrch susedného pohoria Branisko.

Cesta nezadržateľne mieri medzi stromy a do lesa tvoreného samými smrekovcami, vďaka čomu mám pred sebou nádherný pohľad na oranžovú lesnú stenu v kontraste s bezchybným azúrom oblohy. Ešte pred vstupom do lesa sa pri pohľade späť ukazuje na obzore Kráľova hoľa. Svojou žiariacou belobou pyšne zdôrazňuje fakt, že jej výška je z inej ligy, ako kopce tu naokolo, kde po snehu nie je takmer ani stopy.

Hrebeňom Buče

Vchádzam teda do lesa, v ktorom pokračuje stúpanie až po ostrú ľavotočivú zákrutu. Od nej nasleduje vodorovný lesný úsek presne po vrstevnici, vedúci nejakých 160 výškových metrov nad miestnou atrakciou, jaskyňou Zlá diera (Zla džura). Ešte jedno krátke mierne stúpanie a lesná cesta ma vyvádza na lúčnatý hrebeň pohoria Bachureň presne v mieste, kde končí vlek stúpajúci z opačnej strany. Som asi v polovici svahu medzi sedlom Buče a vrcholom Buče.

Odtiaľ sa otvárajú prvé výhľady na sever, kde dominuje neďaleké pohorie Čergov a tiež na východ so Slanskými vrchmi na obzore. Zamrzí len silný opar v nížinách, ktorý prakticky znemožňuje pohľad dole do krajiny. Na horách je ale krásne, vzduch je tu čistý, dokonca tak, že naľavo od Slanských vrchov je vidieť vrcholový hrebeň Vihorlatských vrchov, čo musí byť takmer 100 km. Dokonca sa nad nimi belie hora z ukrajinských Polonín. Pohľady tým smerom sú však ešte čiastočne proti slnku, tak sa tu dlho nezdržiavam a napájam sa na červenú značku vedúcu na vrchol Buče.

Nasleduje krátky prechod lesíkom, kde v zatienených miestach leží na zemi tenká vrstvička snehu. V jednom mieste je lesík prerušený strmo padajúcou lúkou, ktorá odkrýva krásny výhľad na juh, kde z mnohých línií kopcov vyčnieva Roháčka a Kojšovská hoľa. Zanedlho ma cesta privádza na prvý kopec, ktorý prevyšuje okrúhlu hranicu 1000 metrov, a to o celých šesť. Volá sa Buče a je celý lúčnatý, čo znamená pekný rozhľad hlavne na južný horizont. Priamo na juhu leží hneď v susedstve pohorie Branisko a západnejším smerom pohľad priťahuje zasnežený hrebeň Nízkych Tatier až kdesi po Poľanu a Bôr. Od Buče až po sedlo pod Magurou vedie cesta po malebnom lúčnatom hrebeni pohodovým terénom, ktorý umožňuje naplno si vychutnať krásu okolia a pravidelne sa otvárajúce výhľady do diaľok.

Najvyššie vrchy pohoria

V sedle Magura opúšťam značku a po nie veľmi strmej lúke sa vydávam krátkou, zreteľnou cestičkou rovno hore k vrcholu Magury. V mieste, kde lúka končí a cesta vchádza do lesa, sa ešte naposledy ohliadnem za seba na východný obzor, kde už teraz slnko neblokuje pohľad a vďaka tomu je na horizonte vidieť až do Poľska a Ukrajiny na zasnežené vrcholky miestnych Karpát. Ich popisy prikladám do príslušných fotiek. Opäť, škoda len hustého oparu v nížinách, viditeľnosť by tak bola ukážková.

K vrcholu Magury ostáva nejakých 50 výškových metrov krátkym lesom, ktorý končí opäť vstupom na vrcholovú lúku. Lúčnatý vrcholový hrebeň Magury sa tiahne do strany severným smerom a z jeho západného okraja sa otvára nádherný výhľad na Vysoké Tatry s Nízkymi naľavo a Levočskými vrchmi napravo od nich. Keďže viem, že vyhliadka na susednej Bachurni ponúka rovnaký pohľad, ibaže stromami viac obmedzený, obedňajšiu prestávku si dávam na Magure. Neviem sa pritom nabažiť úžasného výhľadu z neznámeho a v podstate schovaného miesta, ktoré turistická značka trestuhodne obchádza. Toto sú presne miesta ako stvorené na dokonalé vyčistenie hlavy.

Stredom lúky na hrebeni Magury sa tiahnu zreteľné koľaje smerom na sever, kam sa po pauze vyberám. Na konci krátkeho rovného úseku nasleduje ešte kratší mierny zostup a som pri rázcestníku Sedlo Bachureň. A keďže som na hrebeni, tak opäť hore, tentokrát viac pralesovitým porastom a zakrátko je tu vrchol Bachurne, najvyššieho vrchu rovnomenného pohoria. Je celý zalesnený, len v strede je malá čistinka s lavičkou a s otvorom v lesnej stene na západnej strane. Výhľad samozrejme identický s pohľadom z Magury, veď som sa len posunul o nejaký kilometer severnejšie, akurát to tu nie je tak otvorené.

Vrcholový hrebeň Bachurne je na severnom okraji ukončený impozantným skalným rebrom, vedľa ktorého vedie zostupový chodník. Ten zakrátko zostúpi asi 30 výškovým metrov pod vrchol Bachurne na malebnú lúčku s prístreškom a lavičkami, obkolesenú lesom. Čiastočne je z nej vidieť pomedzi stromy Kráľovu hoľu aj Vysoké Tatry. Len o kúsok ďalej ma chodník privádza na podstatne rozľahlejšiu lúku, zvažujúcu sa smerom na východ a odkrývajúcu tak pohľad do severnej časti Košickej kotliny, kde leží mesto Prešov.

Výhľad je veľmi podobný tomu spod vrcholu Magury a je obohatený o dva detaily. Prvým je Šarišský hradný vrch, ktorý sa odtiaľ dá pozorovať v plnej kráse a druhým je malý biely prúžok, ktorý pribudol v diaľke na obzore napravo od vrchu Vihorlat. Až doma zisťujem, že je to Velykyj Verch (Великий Верх), vrchol v ukrajinskej Polonine Boržava (Полонина Боржава), vzdialený 176 km. Je to zároveň najvzdialenejší vrch, aký je možné z Bachurne vidieť.

Návrat vo svetle zapadajúceho slnka

Mám ešte nejaký čas, tak sa vyberám ďalej po hrebeni po zelenej značke k najbližšiemu pahorku, lúčno-lesný terén je však bez výhľadov, tak sa po pol kilometri otáčam naspäť. Bachureň traverzujem popod vrchol, no výhľadu z Magury neodolám a obchádzku cez jej vrchol si dávam ešte raz. Celú cestu späť absolvujem v teplom svetle klesajúceho slnka a obzvlášť úsek na hrebeni Buče vyzerá napriek novembru úchvatne.

Po návrate k hornej stanici vleku sa mi vôbec nechce opustiť nádheru a vojsť do tieňa lesa. Takmer vodorovné slnečné lúče maľujú krajinu do tak príjemných odtieňov, že sa uprostred rozľahlej, zvažujúcej sa lúky uvelebím a len tak nasávam atmosféru, čaro a pokoj miesta. Aj o chvíľu, počas nasledujúceho zostupu obdivujem, čo dokáže svetlo zapadajúceho slnka s novembrovou prírodou urobiť. Do Lačnova prichádzam spolu s poslednými lúčmi, ktoré ešte zapaľujú smrekovce v horných častiach pohoria Bachureň.

Zhodnotenie

Napriek tomu, že túra mala byť len akýmsi doplnkom do zoznamu zdolaných kopcov, stala sa plnohodnotným turistickým zážitkom, podľa mňa hodným samostatného článku. Pohorie Bachureň objektívne nemôže konkurovať našim top turistickým destináciám, dokazuje však, že aj málo známe a menej navštevované miesta Slovenska majú naozaj čo ponúknuť. Nech si na Bachurni naplánuje turista akúkoľvek trasu z množstva možností, krásou prírody bude odmenený v každom ročnom období. Snáď aj tento príspevok bude dôkazom, že návšteva Bachurne stojí za to.

Diskusia
Bachureň a Magura z Lačnova 23/02/18 10:45 14 príspevkov
Najnovšie články autora
 
Túra Babiná a Smrečinka zo sedla Súľová Počas jednej z našich rodinných túr po planinách Slovenského raja ma zaujal pohľad na zjavne odlesnenú horu, ktorej výška sľubovala zaujímavé pohľady do okolitej krajiny. Domácim štúdiom zisťujem, že ide o Babinú, tretí najvyšší vrch Volovských vrchov, ležiaci v ich severozápadnej časti. Bezprostredná blízkosť Slovenského raja a neďaleká Kráľova hoľa či Tatry sľubujú pekné scenérie, tak sa tam jedného letného dňa, keď sú decká na prázdninách, vyberáme iba vo dvojici s manželkou trochu presondovať terén. 22/07/18 Peťo Nový Volovské vrchy
Túra Veľký Milič - výhľadový okruh od Slanskej Huty Článok uzatvára trilógiu, ktorá by mohla niesť spoločný názov Košice pod Tatrami. Masív Veľkého Miliča je po svojich severných susedoch, Bradle a Hradisku, ktoré som popísal nedávno, tretím a posledným slanským vrchom, poskytujúcim zaujímavý pohľad. Asi najmenej presvedčivý, keďže, prísne vzaté, ležia Košice iba pod Belianskymi Tatrami, ten pohľad však stále stojí za to. 09/07/18 Peťo Nový Slanské vrchy
Túra Veľká Studená dolina a jej plesá s deťmi V článku sa opäť vraciam k naším rodinným spoznávaniam tatranských dolín. Tentokrát sa vyberáme do Veľkej Studenej doliny, známej tiež ako tá, v ktorej je Zbojnícka chata. Nachádza sa v nej rekordný počet plies, takže si v dnešnom slnečnom počasí plánujeme obzrieť niektoré zblízka. Spolu s chatou by tak našim školákom mohli „atrakcie“ trochu spestriť dnešnú túru. 12/06/18 Peťo Nový Vysoké a Belianske Tatry
Najnovšie články na titulke
 
Túra V dolinách pod Prosečným Hovorí sa, že máj je lásky čas. Keďže trávim týždeň dovolenky pod Chočskými vrchmi, tak moja láska k horám a prírode je v tomto prípade na mieste. Lúčky sú celkom fajn miesto na spoznávanie nádhernej a čarokrásnej prírody. Len je potrebné vyraziť do terénu. Príroda ukrýva množstvo nádherných zákutí, dolín a iných prírodných miest. Minulý rok to bol výstup a prechod Veľkého Choča, pred tým ešte návšteva najvyššie položenej zrúcaniny Sielnického (Liptovského) hradu, a tak sa tento rok rozhodujem pre dve nádherné doliny - Prosiecku a Kvačiansku. dnes Marián Jaššo Veľká Fatra a Choč
Pozvánka Kosodrevina rastie, kto chodníky spasie? Veru, nezostalo veľa miest na hrebeňovom chodníku medzi Telgártom a Donovalmi, ktoré by neskrášlila ruka našich dobrovoľníkov alebo aspoň nepochodila noha prieskumníkov. Prichodí nám preto vrátiť sa späť na začiatok našej cesty, na majestátnu Kráľovu hoľu. O zelenom strome na nej nemôže byť reč už dlhšiu dobu, určite ale treba hovoriť o piatich prístupových chodníkoch na vrchol, z ktorých väčšina trpí zanedbaným stavom. A tento fakt ideme v septembri zmeniť. Každá nápomocná ruka padne vhod. Príďte, tešíme sa na vás. včera Stanislava Vrbická Iné
Túra Čížov – Hardegg – Znojmo 5. etapa KPG V putovaní proti prúdu rieky Dyje som sa dostal na koniec železničnej trate Břeclav – Znojmo a ukázalo sa, že nie je v mojich silách spraviť ako jednodňovku trasu Vranov nad Dyjí - Znojmo. Mivy pre pracovné zaneprázdnenie dlhodobo vypadol z našich plánovaných túr, a tak padol nápad prejsť trasu na bicykli. Samému sa mi jednoducho nechcelo. Nuž som si zase sadol nad mapu a cestovné poriadky a rozdelil som si napokon úsek Podhradí nad Dyjí - Znojmo na dva jednodňové s tým, že z Čížova do Znojma pôjdem hlavne Rakúskom. Moravskú stranu som podrobne prešiel pri dovolenkách v rokoch 2007 a 2011. včera Miroslav Svítek Česko, Rakúsko

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Bachureň a Magura z Lačnova 23/02/18 10:45 14 príspevkov
Fakty
  • Pohoria
    • Šariš: Bachureň

  • Počet dní
    • 1

  • Trasa
  • Nadmorská výška
    • max: 1081 m n. m. – Bachureň

    • min: 790 m n. m. – Lačnov (cintorín)

  • Prevýšenia
    • stúpanie: 480 m

    • klesanie: 480 m

  • Vzdialenosť
    • 13 km

  • Náročnosť
    • 2

  • Ročné obdobie
    • jeseň

  • Dátum túry
    • 2017

  • Štart trasy
    • šírka: 49.06979 ° SŠ
      dĺžka: 20.92649 ° VD
      » Mapa

  • Koniec trasy
    • šírka: 49.06979 ° SŠ
      dĺžka: 20.92649 ° VD
      » Mapa

  • Voda
    • prameň pri sedle Bachurne

  • SHOCart mapy
  • Doprava
    • Lačnov (bus, parkovanie pri cintoríne)

Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
0.6 (0.1)