Trasa

Waldschule – Heugraben – Jh. Granegg – Graneck – Walserkreuz – Graneck – Jh. Granegg – Granegg – Auenhof – Waldschule

Nazbierali sme sa napokon piati a zraz sme si dali v sobotu ráno na benzínke za petržalským nákupným centrom. V piatok som sa zúčastnil podnikového večierka, a tak som bol rád, že stretnutie bolo až o siedmej.

Vstával som do hustého sneženia, ale kým sme sa všetci poschádzali a naložili do auta, bolo po snežení. Čakala nás vraj dvojhodinová jazda, tak som sa pohodlne usadil a bavili sme sa o kade čom. Po snehu nebolo na rakúskej strane dlho ani stopy, skôr to vyzeralo na jar. Ale za jediným tunelom na autostráde sme sa vynorili do iného, bieleho sveta a začalo to vyzerať nádejne.

Z autostrády sme odbočili neskoro, a tak sme sa museli do obce Krieglach vracať. Z nej nás neomylne viedli pútače do sedla Alpl, kde Pelé plánoval odstaviť auto. Chvalabohu sa Peter pozrel do mapy v Lokuse a navrhol sa kúsok vrátiť späť a odbočkou zísť dolu do Waldschule, kde sme na parkovisku odstavili auto.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Začalo vyberanie vecí z kufra a dávanie bežiek dolu zo strechy auta. Stav bol 3 : 2 pre snežničiarov. Bolo celkom rezko a modrá obloha nás spolu s belostným snehom, prinútila si hneď nasadiť slnečné okuliare.

Vybrali sme sa po ceste doľava a pri prvej odbočke doprava, sme zaváhali. Cestička zapadnutá snehom, neprešliapaná a podľa mapy vraj strmá. Tak sme pokračovali ďalej a tu nás čakala lesná asfaltka so stopami po sánkach. Nuž sme sa vybrali po nej do kopca. Vlnila sa miernymi oblúkmi a hneď za prvým som objavil nádherný ľadopád na maličkom potôčiku. Potešil som sa, že som zobral veľký fotoaparát a nespoliehal som sa len na mobil. Dnes sa budú dať robiť pekné fotky!

Tak som sa venoval foteniu, že som si nevšimol sánky svištiace dolu cestou. Až na krik som ich zaregistroval a za nimi ešte trojica ďalších. O zákrutu ďalej ma zase zaujali dve lavičky na vyhliadke. Bolo na nich aspoň 40 cm snehu. Zatiaľ sme kráčali po svojich, snehu na ceste nebolo zase až tak veľa.

Po asi 45 minútach sme došli k domu – chate. Nebola otvorená, aj keď dnu evidentne niekto bol. Otvorili sa nám prekrásne výhľady na šíre okolie. Na protiľahlom kopci sa veselo vrteli vrtule veterných elektrární. Neboli posledné, čo sme dnes na kopcoch videli.

Dali sme si keksíkovú pauzu a do nej Peter zahlásil jóbovku. Nejdeme tade, kade sme chceli ísť. Kým my ostatní sme študovali informačné tabule, on horúčkovito hľadal v Lokuse riešenie a našiel ho!

Nasadil som si snežnice, Majka s Pelém bežky. Iba Peter so Svaťou išli peši. Pokračovali sme kúsok na St. Katherein, potom sme odbočili doprava do lesa a z neho na lesnú asfaltku. Práve po nej oproti nám išiel traktor s radlicou a odstraňoval sneh. Potešili sme sa, že sa nám ľahšie pôjde.

No netrvalo to dlho, my sme išli inakšie, ako bolo odhrabané. Keď však snehu bolo stále viac, rozhodla sa aj Svaťa nasadiť snežnice. Nedarilo sa jej nastaviť si upnutie členka, a tak som si čupol, že jej pomôžem. Keď bola hotová, vykročili sme a mne zrazu noha vybehla zo snežnice! Pozerám sa, čo sa deje a ono sa mi zlomila umelohmotná pracka, ktorá držala upnutie členka. No a bolo po snežnicovaní a mohol som sa brodiť pešo!

Minuli sme posed a konštatovali sme, že rakúski poľovníci ich majú nejako vyššie než naši. Naši ich zase majú luxusnejšie. Ani jeden z tých, čo sme videli, nemal dvere, zasklené okná a zateplenie.

Konečne sme došli na červenú, po ktorej sme mali pôvodne ísť. Na križovatke ciest stála veľká chata a tiež bola pre verejnosť zatvorená, aj keď dnu isto niekto bol. Tak sme sa zložili, kto ako mohol a dali sme si obedňajšiu pauzu. Po nej sa mi pokúsila Majka páskou s prackou upevniť snežnicu okolo členka, no dlho to nevydržalo a päta mi stále vybiehala z lôžka, a tak som snežnice definitívne dal na batoh.

Začali sme celkom slušne stúpať a bežkári nám ušli. Je pravda, že sme sa zdržali kochaním sa výhľadmi na hrebeň, na ktorý sa nám otvoril výhľad na pravej strane cesty, ale aj tak, išlo sa nám vysokým snehom stále horšie.

Dovtedy som sa nejako nestaral, kam to vlastne máme dôjsť, a tak som sa spýtal Petra. Vraj po modrú značku a potom sa vraciame po červenej dolu do Waldschule. Bolo 14.30 h, snehu po lýtka a k modrej podľa mapy ešte asi 2 km. Tak som navrhol to nezmyselne nesiliť, aby sme nedošli za tmy k autu, a začať sa vracať. Po telefonickej konzultácii s bežkármi sme tak urobili. Oni to vraj dôjdu až na križovatku. Dolu sa nám išlo vyšliapaným chodníčkom lepšie a onedlho sme boli zase pri chate. Navrhol som ísť si k nej sadnúť a dať si čaj. Keď sme k nej došli, okrem kríža nás zaujal kovový jeleň poskladaný z kadečoho.

Po pauze sme vykročili veľmi dobre odhrabanou cestou, ktorá zase ale po chvíľke odbočila doľava a my sme sa ocitli na lúke nad samotou a začalo brodenie snehom po kolená a napokon až po rozkrok. To keď sme zistili, že sme zišli z červenej a ona sa vraj nachádza asi 50 m napravo od nás.

Ten kúsok som preklial nahlas a veľmi vulgárnymi slovami. Najprv mi zapadla palička až po rukoväť a spodná časť zostala zachytená o konáre stromčeka pod snehom a napokon som zapadol až po rozkrok a nebol som schopný sa vyhrabať zo snehu. Peter ma napokon podvihol a vyhrabal som sa. Akurát krúžok z paličiek tam zostal!

Napokon sme sa dostali bez ďalšieho zapadnutia na červenú a tam bolo snehu len po lýtka. Chodníček klesal pomedzi stromy, občas sme nejaký museli podliezať, ale bez úhony sme sa dostali na lesnú cestu, keď práve po nej prechádzal traktor s pluhom. To sa pomaly šerilo, a tak som bol rád, že sme to tak akurát otočili. Došli sme ku kaplnke s výhľadom do údolia na svietiace domčeky, keď sme začuli šušťanie lyží. Dobehli nás bežkári a vraj išli po našich stopách!

K autu sme došli za úplnej tmy po 17-tej hodine. Chvíľu trvalo, než sme všetko naskladali na strechu a do kufra a mohli vyraziť domov. Po 20-tej hodine ma vyložili pred domom a cestou sme sa bavili, že treba využiť 10-dňovú diaľničnú známku a vyraziť do Rakúska opäť o týždeň.

V nedeľu som prehľadal skriňu s turistickými vecami a našiel som presne, čo som potreboval. Pracku a kúsok popruhu zo starého ruksaku. Keďže nitovačku doma nemám, zabehol som v pondelok k obuvníkovi a za 5 minút a 3,- eurá mi spojazdnil snežnicu.

Fotogaléria k článku

+17 ďalších fotiek