Trasa

Šútovo – Rieka – Šútovská dolina – Šútovský vodopád – Mojžišove pramene (1145 m) – Kopiská (1446 m) – Chata pod Chlebom (1423 m)

1. deň

Vlakom sme sa dostali do obce Šútovo, z ktorej vedie turistický chodník krásnou Šútovskou dolinou, ktorá je chránená formou prírodnej rezervácie. Na stanici sme sa stretli celá naša veselá partia. Tešili sme sa, že strávime víkend v horách čarovnej Malej Fatry. Kráčali sme pohodlnou asfaltovou cestou až sme sa dostali k chate Fatranka, kde sme si prečítali úvodnú tabuľu náučného chodníka Šútovská dolina. Chodník má šesť zastávok:

• Úvod,
• Horské vodné toky,
• Fauna a flóra,
• Natura 2000,
• Lesy,
• Neživá príroda.

Príroda bola sfarbená rôznymi odtieňmi jesenných farieb. Vychutnávali sme si zurčanie potoka, na ktorom plávali farebné listy zo stromov. Svahy doliny z oboch strán boli veľmi strmé a okolité skaly boli pokryté zeleným machovým kobercom. Kráčali sme potichu a vychutnávali sme si príjemnú atmosféru prírody.

Zrazu sme počuli mrmlanie. Pomyslela som si, že to nebude vysoká zver, ale niečo väčšie. Pozrela som sa do svahu za potokom, pár desiatok metrov od nás sa mrmlajúc driapal hnedý macko strmým svahom. Potichu som upozornila členov našej výpravy, aby sa pozreli na macka. Stáli sme prekvapení z nečakaného stretnutia a s veľkým rešpektom sme pozorovali mohutného medveďa. Dostali sme sa k nemu veľmi blízko a bolo vidieť z jeho reakcie, že sa cítil ohrozený, snažil sa od nás vzdialiť a namiesto útoku, zvolil útek do bezpečia hôr. Obdivovali sme strážcu našej prírody a verili sme, že z nás vycítil kladný vzťah k prírode.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Nasávali sme atmosféru slobodnej prírody. Mrzí nás, že sme vystrašili majestátne zviera a narušili jeho teritórium. Po chvíľke rozjímania s medveďom sme zvolili ústup, aby sme mu dali priestor na únik do bezpečia starého lesa. Počasie bolo krásne s azúrovo modrou oblohou. Obdivovali sme pokrútené buky, ktoré vytvorila umelkyňa príroda. Pomaly sme kráčali k Šútovskému vodopádu, ktorý je ukrytý hlboko v horách.

Bol nádherný a zdobil ho les v jesenných farbách. Šútovský vodopád je prírodnou pamiatkou a má výšku 38 m. Vznik je datovaný do obdobia konca treťohôr v dôsledku antecedentného zdvihu (zarezávanie sa Váhu do dvíhajúceho sa pohoria, pozn. red.) Malej Fatry a tektonického poklesu Turčianskej kotliny.

Stúpali sme strmým bukovým lesom, z ktorého sme vyšli na peknú lúku Kantor. Sadli sme si do voňavej trávy a pochutili sme si na obloženom chlebíku, keď tu zrazu sme počuli zaručanie vychádzajúce z lesa. Bol to jeleň lesný, ktorý mal svoje rujné obdobie. Vychutnávali sme príjemnú tajomnú divočinu a kochali sme sa výhľadom na hôľny Stoh a skalnatú hradbu Veľkého Rozsutca. Na modrej oblohe sme pozorovali dravca s veľkým rozpätím krídiel, ktorý sa ladne vznášal nad divokou prírodou. Na chodníku sme videli medvedí a vlčí trus.

Stúpali sme k Mojžišovým prameňom, ktoré boli plné krištáľovo čistej vody. Pokračovali sme k Chate pod Chlebom, ktorá je najvyššie položená chata v Malej Fatre. Chatárka nás ubytovala na povale v spoločnej nocľahárni. Zložili sme si ťažké ruksaky a pred chatkou sme posedeli a pozorovali sme výhľady na Veľký Kriváň, ktorý je najvyšším vrchom Malej Fatry.

Chata pod Chlebom – Snilovské sedlo (1324 m) – Veľký Kriváň (1708 m) a späť

Chata bola plná turistov. Popíjali sme chatársku limonádu (čučoriedky a hrozno), ktorá nás príjemne osviežila. Rozhodli sme sa vybehnúť na Veľký Kriváň. Dostali sme sa do Snilovského sedla a odtiaľ sme stúpali na majestátny Kriváň. Na vrchole fúkalo a lietali krkavce, ktoré nás vítali svojím škriekaním. Naše pohľady smerovali na Malý Kriváň, Veľký Rozsutec a chatku. Večer sme si pochutili na parených buchtách a teplom čaji. Pred chatou sme vdychovali do pľúc horský vzduch, ktorý nám dával životodarnú energiu. Unavení sme zaspávali so spomienkami na príjemné medvedie stretnutie.

2. deň

Chata pod Chlebom – sedlo za Hromovým – Hromové (1336 m) - Steny, južný vrchol (1571 m) – sedlo v Stenách (1480 m) – Poludňový grúň (1460 m) – Stohové sedlo (1230 m) – chrbát Stohu – Stoh (1607 m) – Žobrák (1308 m) – rezervácia Šramková – Kraľovany

Stoh (1607 m) a Šramková

Zobudili sme sa do nádherného jesenného rána a vychutnávali si pekný východ slnka. Obloha nad horami žiarila žeravo-oranžovou farbou. Po výdatných raňajkách sme sa vybrali na hrebeň. Vial studený vietor, dosť sa ochladilo. Upútala nás hmla, ktorá sa ťahala horami ako závoj. Kráčali sme hrebeňom a kochali sa pohľadom na Stoh, Veľký Rozsutec a na nádherné kopce malebnej Malej Fatry.

Na vyhliadkovom kopci Poludňový grúň sme si pozreli výhľady na Chatu na Grúni, malú dedinku Štefanovú a nad ňou sa vypínal Veľký Rozsutec so zaujímavými útvarmi Poludňových skál. V sedle pod Stohom sme prudko stúpali hore do kopca, kde fúkal studený vietor. Obdivovali sme pekné jarabiny. Nad nami sa vypínal tajomný Stoh chrániaci divočinu pred civilizáciou. Svahy Stohu sú silne lavinózne, po ktorých v zime padajú lavíny jedna za druhou. Na časti jeho južného svahu sa rozkladá národná prírodná rezervácia Šramková.

Po náročnom výstupe na vrchol Stohu sme sa schovali do kosodreviny pred studeným vetrom. V závetrí nízkej kosodreviny sme sedeli a posilňovali sa čokoládou a teplým čajom. Z nádherného kruhového výhľadu sme mali pohľad na okolité vrchy Malej Fatry. Zostupovali sme smerom na Žobrák, kde sme sa kochali krásnymi výhľadmi na jesenné farby stromov a divokú prírodu. Prechádzali sme malými lúkami uprostred ihličnatých lesov až sme sa dostali do lesa s nádhernými bukmi, ktoré boli pokryté žiarivo zeleným machom. Slnečné lúče osvetľovali les a vytvárali tajomnú atmosféru divokého lesa. Na chodníku sme videli plno medvedieho aj vlčieho trusu.

Chodník nebol veľmi prechodený turistami, čo znamená, že tu zvieratá majú pokoj. Cítila som sa tu ako v divočine s množstvom popadaných stromov, ktoré boli obrastené zeleným machovým kobercom. Upútala ma krásna národná prírodná rezervácia Šramková, v ktorej som sa neustále obzerala po okolí, či neuvidím strážcu lesa - medveďa hnedého. Namiesto toho som uvidela pobytový znak vlka, ktorý tadiaľto musel prechádzať len nedávno. Predstavovala som si, že vlk možno nie je ďaleko a sleduje nás z bezpečia hlbokého lesa.

Vládlo tu ticho prírody a len vtáčiky štebotali. Cestou do Kraľovian sme obdivovali vrchol Šípu s podšípskymi drevenicami. Na železničnej stanici Kraľovany nás potešili obrázky s ochranárskou tematikou, upozorňujúcou na ochranu zvierat, ktoré majú právo žiť v lesoch našej krajiny.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek