Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Vartovka nad Krupinou
Vartovka nad Krupinou Zatvoriť

Túra Krupina – Vartovka – Uňatín – Devičie

V najbližšom okolí Dudiniec nie sú vysoké kopce, ba priam žiadne kopce a predsa sa tu dajú podniknúť celkom zaujímavé túry. Človek len nesmie trvať na značkovanej trase a trošku musí pátrať na mape, čo zaujímavé by mohol v relatívne nezaujímavej pahorkatine nájsť. Až som zostal sám sebou zaskočený, keď som si uvedomil, že na snáď najstaršej slovenskej rozhľadni som ešte nebol.

Vzdialenosť
16 km
Prevýšenie
+396 m stúpanie, -405 m klesanie
Náročnosť
ľahká, 1. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
jeseň – 13.10.2017
Pohoria
Slovenské stredohorie: Krupinská pahorkatina
Trasa
  • Štart: mapa
  • Koniec: mapa
  • Najvyšší bod: 393 m n. m. Stražavár (Vartovka nad Krupinou)
  • Najnižší bod: 229 m n. m. Uňatínsky mlyn (brod Krupinice)
  • Mapa: Otvoriť mapu v novom okne
Voda
studňa pri Uňatínskom mlyne
Doprava
Krupina (bus)
Devičie (bus) - Krupina (bus)
SHOCart mapy
» č.1092 Štiavnické vrchy, Javo (1:50.000)

Trasa

Krupina – Vartovka (Stražavár) – Briač (laz nad Pivničkami) – laz pod Okrúhlou horou – Bzovícky mlyn – Pri Sýkore (344 m) – Patrná hora (331 m) – Uňatínsky mlyn – Roveň (Dvor Rovňa) – Devičie

Hoci som bol v kúpeloch Dudince tretí krát, do okresného mesta som sa ešte nevybral. Po návšteve rozhľadní na Opavskom a Prašnom vrchu som si s prekvapením uvedomil, že vlastne najbližšia rozhľadňa je Vartovka nad Krupinou. Takže najbližší deň som sa po obede vybral autobusom, absolútne naľahko, do Krupiny. Slnko svietilo, modrá obloha žiarila a vôbec to nevyzeralo na október.

Vystúpil som na autobusovej stanici, zorientoval som sa pomocou tabletu, prešiel som po moste ponad Krupinicu a cez sídlisko som došiel k pustej železničnej trati. Prekročil som ju a po asfaltke som pomedzi rodinné domy pomaly stúpal do kopca. Hoci som išiel po modrej, napokon som ju opustil a okolo lesíka som po lúke došiel k rozhľadni. Postavili ju v rokoch 1564 – 1571 a slúžila najmä proti Osmanom (Turkom), neskôr aj na pozorovanie povstaleckých či cisárskych vojsk.

Je vysoká asi 13 m a postavená je z kameňa. Vrch (ochodza) je drevený a voľne prístupný po schodoch. V suchu by sa tu vyspalo aj desať turistov. Z vyhliadkovej plošiny po celom obvode je nádherný výhľad na Štiavnické vrchy a Krupinskú planinu. Keď som sa vynadíval a pospomínal si na naše putovanie pred rokmi zo Bzovíka na hrad Čabrať a ďalej popri riečke Litava, zostúpil som dolu na lúku a vybral sa po modrej ďalej.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Samozrejme, že som ju hneď stratil a došiel som k rozoranému polu. Za ním bola lesná cesta a keď som po nej zabočil doľava, ocitol som sa opäť na modrej. Doviedla ma k potoku Briač a k tabuli náučného chodníka Meandre potoka Briač. Tak som naivne pokračoval lúkami popri potoku, mysliac si, že idem po modrej. Keď cesta prešla cez potok na ľavú stranu, ocitol som sa na lúke s ošarpaným domom a množstvom harabúrd na laze Briač (nad Pivničkami). Vyletel na mňa postarší pán a veľmi nevyberavými slovami ma urážal, lebo sa vraj pohybujem po súkromnom pozemku a kradnem tam. Také niečo som zažil dvakrát v živote a vždy to boli majitelia samôt, ktorým udrel kapitalizmus na mozog. Radšej som sa pobral preč, lebo by to dobre neskončilo. Bezdôvodne som ochotný nechať seba a rodinu urážať len po istú hranicu a tu bola prekročená o tisíc percent.

Modrá sa objavila na konci lúky, keď prekročila potok na moju stranu. Spoločne sme došli lúkami a asfaltkou k niekdajšiemu Bzovíckemu mlynu. Tu to bol dosť nepríjemný úsek, lebo oproti mne išlo veľa áut. Potešil som sa, keď značka odbočila doľava. Ale hneď vyskočil orientačný problém, lebo pozemok práve rozorával traktor a bolo mi jasné, že sa musím spoľahnúť na navigáciu v tablete. Videl som v ňom, že značka križuje asfaltku nado mnou, a tak som sa vybral kolmo hore lesom s tým, že po vyjdení na asfaltku pôjdem doprava a nájdem modrú. Lenže asfaltka bola odbočka z hlavnej cesty do Bzovíka a aj po nej švihalo jedno auto za druhým. Tak som opäť vyhodnotil situáciu ako životu nebezpečnú a pokračoval som kolmo lesom hore. Veď sa niekde v ňom napojím napokon na modrú.

Aj sa tak stalo. Vyšiel som z lesa na okraj poľa a sprava prišla z lesa modrá. Myslel som si, že pre dnes hra s modrou na schovávanie skončila, ale mýlil som sa. Poľnou cestou som sa vybral po modrej, keď opäť zmizla po pár sto metroch. Mala totiž odbočiť doľava, ale tam bolo len nekonečné, zorané pole. Poľná cesta ale pokračovala rovno, a tak som po nej vykročil. Podľa tabletu aj tak mala prísť do Uňatína a tam som modrú plánoval opustiť, lebo som sa potreboval dostať do Devičia na autobus.

Došiel som ku krížu na Patrnej hore (331 m), naďaleko bola vodáreň a podo mnou sa rozprestieral Uňatín. Zabočil som po štrkovej ceste doprava. Celkom slušne klesala dolu a vyšiel som na lúkach pri starom Uňatínskom mlyne. Na mape som mal naznačený most, ale nejako sa mi to nezdalo, lebo k nemu by mala viesť cesta a moja cesta pokračovala okrajom lúky na obe strany. Tak som cez lúku došiel ku Krupinici a hneď som pochopil, že nijaký most tu nie je a asi ani nebol. Nezostalo mi nič iné, len sa vyzuť, vyzliecť do trenírok a v studenej, októbrovej vode sa prebrodiť na druhý breh. Najviac som sa obával, že sa na niečom porežem. Nestalo sa tak, našťastie, a tak som sa zase obliekol a strmo, lesom vyšiel na poľnú cestu.

Napravo odo mňa bola samota Roveň (Dvor Rovňa) a podľa mapy by som sa popri nej dostal do Devičia. Lenže jedna hádka s majiteľom samoty mi na dnes stačila, a tak som pokračoval lesíkom a napokon cez poorané pole k pustej železničnej trati a za ňou na cestu cez Devičie.

Došiel som na zastávku autobusu a, samozrejme, spoj, na ktorý som chcel ísť, dávno odišiel. S ďalším by som nestihol večeru, takže som začal stopovať. Nikto mi nechcel zastaviť, a tak keď z domu vedľa zastávky vyšla dievčina k zaparkovanému autu, podišiel som k nej a poprosil ju o zvezenie do Dudiniec. Na moje veľmi milé prekvapenie, keď nechala nastúpiť postaršiu pani a poradila sa s ňou, hoci mali namierené presne na opačnú stranu, zaviezli ma do 20 km vzdialených Dudiniec a ešte ma pohostili úžasným tmavomodrým hroznom odrody Concordia modrá. Také sladké hrozno som snáď ešte nejedol.

Zhodnotenie

Výlet bol krátky, ale v jeden deň som sa presvedčil akej zloby sú ľudia schopní a zároveň, akej dobroty sú schopní tiež. A mne zostáva len dúfať, že dobrota preváži zlobu, ktorá sa našou spoločnosťou šíri ako mor.

Fotogaléria k článku

Najnovšie