Itinerár bol pomerne nenáročný: chceli sme vidieť Poľanu, prespať na salaši v sedle Príslopy a vandrovku dokončiť na severnej - horehronskej strane kvôli logistike.

Trasa

Strelníky – Bukovina – sedlo Jasenová – Kopce – Poľana – sedlo Priehybina – horský hotel Poľana – sedlo Príslopy, salaš – Kyslinky – sedlo Jasenová – Betónka – Veľká Prostredná dolina – Tri Vody, vysoká pec – Osrblie

1. deň

Sobotu ráno začíname budíčkom o 4.30 h, no telu to až tak neprekáža, lebo vie, že to nie je kvôli robote, ale kvôli bádaniu nedotknutej zimnej prírody. Sadáme do autobusu, ktorý nás vyhodí v Lučatíne pri cestároch (zastávka SSC), kde po chvíľke čakania presadneme na autobus idúci do Strelníkov. V Šajbe to aj napriek skorej rannej hodine pomerne čulo žije a miestny strýco nám hovorí, že na Poľanu je to ďaleko, ale že za chvíľu sme tam. No, a že medvede nespia.

Napájame sa na zelenú značku, ktorá nás vedie doprava za dedinou hore miernym stúpaním a pristavujeme sa pri niekoľkých tabuliach náučného chodníka. Na snežnice to zatiaľ nevyzerá, sneh nie je hlboký a je aj mierne prešliapané. Obzeráme dve veľké stáda vysokej na lúke smerom na západ v lokalite Pod Zolnou a veríme, že podobných výhľadov sa nám naskytne viac. V tomto som ale skeptický, lebo viem, že väčšinu času pôjdeme lesom, výhľadov bude minimum a ani počasie veľmi nepraje, veď sotva dovidíme na hrebeň Nízkych Tatier

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Minca

Po asi hodine vyjdeme na Mincu a pod jej vrcholom sa pristavíme pri "Hoteli" Partizán a hútame, že v lete to musí byť skvelé miesto na opekačku, aj keď vraj pár metrov pod chatou má medvedica brloh. Ešte pred nástupom na krásne lúky na Ľubietovskej/Strelníckej Bukovine míňame chatu Ondrišová. Kolibu sme bližšie neskúmali, ale ide o neslávne známu lokalitu, kde v septembri 2016 pri záchrannej akcii prišla o život trojčlenná posádka vrtulníka a pacient. Hneď vedľa sa nachádza pamätná tabuľa, ale hlbšiu investigatívu nerobíme.

Bukovina a Poľana

Najkrajšie výhľady z celého dňa sa nám následne ponúkajú na Ľubietovskej/Strelníckej Bukovine, odkiaľ vidíme v plnej paráde Ľubietovský Vepor spolu s Hrbom a za nimi sa snažia preraziť vrcholky Nízkych Tatier. Tu, asi vo výške 1100 metrov, nasadzujeme snežnice, ktoré až po horský hotel Poľana už z nôh dole nedáme.

Z Bukoviny pokračujeme ďalej po modrej, ktorá sa po čase zlúči s červenou a na rázcestí sedlo Jasenová dopĺňame energiu. Pokračujeme po červenej Rudnej magistrále a míňame rázcestník Kopce, obchádzame Strungu a na Katruške zvažujeme, či zbehneme na niektorú z vyhliadok, ale usudzujeme, že by nám to veľmi neprospelo a z prešliapavania chodníka sme značne unavení. Z Katrušky je to na Poľanu čo by kameňom dohodil a za asi 10 minút stojíme na vrchole.

Pivko v horskom hoteli a salaš v sedle Príslopy

Doprajeme si zaslúžený oddych a začíname fantazírovať o tom, ako si dáme pivko v hoteli. Snažím sa udržať pri zemi, podľa posledných dostupných informácií (no dobre, až tak veľmi som to zas neskúmal) je horský hotel Poľana zavretý a vytúženého moku sa tam nedočkáme. O to väčšie je naše prekvapenie, keď k nemu po hodinke zídeme a je tam plno lyžiarov a skvelá atmosféra. A samozrejme, bufet. Máme šťastie, vraj ho po niekoľkých rokoch otvorili pred pár týždňami. Nuž, odvážnym šťastie praje.

Začína sa pomaly blížiť čas, kedy by bolo dobré vypadnúť a ak chceme do nášho Kempinskeho doraziť ešte za svetla, príjemný vykúrený bufet musíme opustiť. Informujeme sa, či môžeme na salaši v sedle Príslopy očakávať aj iných turistov, no obsluha o jeho existencii ani len netuší. Púšťame sa dolu žltou značkou a o hodinku sme pri rázcestníku sedlo Príslopy.

Vďaka GPS súradniciam nachádzame salaš bez najmenších problémov, od smerovníka je to do 5 minút chôdze smerom k odstavenej modrej Avii a ďalej do lesíka vpravo cez cestu. Prekvapenie sa nekoná, v salaši sa nenachádzajú ani len myši a do nášho odchodu ráno sa na tom nič nezmení. Vnútri sa dá nájsť pár fakličiek a vedľa chaty je nachystaného neveľa dreva. Sekeru však bohužiaľ nenachádzame a podľa návštevnej knihy tam pár mesiacov absentuje. Škoda. Na Slovensku, čo nie je privarené alebo na reťazi, dostane nohy a výnimku v tomto prípade neudeľujeme.

Dostupná je aspoň pílka, ktorou horko-ťažko napílime pár použiteľných kúskov pre nás a budúce návštevy, na vyhriatie v jednoduchom petríku na izbovú teplotu to ale nie je. To však neprekáža, oblečieme si tekutý svetrík a šup-ho do spacákov.

2. deň

Ďalší deň sa nesie v znamení návratu do civilizácie a okrem peknej prechádzky lesom nás čaká väčšia časť po asfaltovej či spevnenej ceste. Zo sedla Príslopy sa púšťame zelenou po ľavej strane lesíkom do lesníckej usadlosti Kyslinky, odkiaľ je to asi 5 km nezáživnou asfaltovou cestou k nenápadnej odbočke na sedlo Jasenová, známe zo včera. Cestou si potvrdzujeme slová strýca zo Šajby, že medvede nespia. Stôp, viac či menej čerstvých, je naozaj požehnane a nám je zrazu akosi viac do spevu.

Z Jasenovej sa púšťame na rázcestie Betónka, kde sa napájame na cestu, ktorá nás vedie Veľkou Prostrednou dolinou až do Osrblia. Cestou míňame samotu Tri Vody so známou vysokou pecou a tu sa odpájame z turistickej značky a pokračujeme ďalej asfaltkou asi 4 kilometre do Osrblia, kde nám autobus ufujazdí presne 6 minút pred príchodom. Keďže sme však takmer "domáci", zohnať odvoz nie je problém a zanedlho trielime domov.

Zhrnutie

Zimná Poľana má určite čo ponúknuť, peším turistom ako aj bežkárom. Terén je so snežnicami schodný aj v zime, treba však rátať s vyšším časom ako je na smerovníkoch. Možností prespania je na počudovanie pomerne dosť. Dajú sa nájsť rôzne chaty či opustené salaše, ktoré vďaka dobrovoľníkom každým rokom napredujú a poskytujú dostatočný komfort prenocovania. Vyhliadok je pomenej, no aj predieranie sa husto zasneženým lesom, kde málokedy stretnete turistu, má svoje nezameniteľné čaro.

Fotogaléria k článku

+13 ďalších fotiek