Netradičné výhľady z Hradiska a Bradla zaraďujú obyvateľov Košíc medzi Podtatrancov. Bradlo, podobne ako Hradisko, leží totiž v jednej línii s mestom Košice aj Vysokými Tatrami. A tak, keď nastanú vhodné poveternostné podmienky, opticky sa pri pohľade z Bradla javia Košice situované priamo pod Tatrami, aj keď ich v skutočnosti delí viac než 100 kilometrov.

Trasa

Bankov Ortáš (križovatka lesných ciest Slanské sedlo – Izra – Malý Milič) – Bradlo – Dobrák – Veľká Márovka – Bankov Ortáš

Najlogickejším východiskovým bodom výstupu na Bradlo sa javí Slanské sedlo. Chcel som sa však vyhnúť zdĺhavému kráčaniu po nudnej asfaltovej ceste, ktorou vedie červená značka popod masív Bradla. Preto využívam susednú lesnú asfaltku vedúcu k jazeru Izra a autom sa dostávam až nad obec Slanská Huta. Presnejšie nad lokalitu Bankov Ortáš, kde cestu pretína žltá značka z obce. Keďže väčšina prejdenej trasy vedie mimo značených chodníkov, popíšem ju trochu detailnejšie.

Výstup slanskými lesmi

Kráčaniu po asfalte sa predsa len úplne nevyhnem, nejakých 400 m sa po ceste vraciam späť, až po odbočku na lesnú cestu vľavo, mieriacu šikmo do svahu smerom na sever. Po približne kilometrovom miernom stúpaní lesná cesta vyúsťuje na spomínanú asfaltovú cestu s červenou značkou. Asi 250 m je potrebné prejsť po nej a prichádzam k ďalšej lesnej odbočke šikmo doľava. Široká lesná cesta celý čas mierne stúpa, prechádza jednou menšou lúkou, neskôr, v mieste skládky dreva sa vyrovná a presne po vrstevnici obchádza Bradlo zo severovýchodnej strany, míňajúc pri tom chatku pod cestou.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Po prejdení 90-stupňovej zákruty končí pochod pohodlnými lesnými cestami. Tu je treba odbočiť doľava do svahu a v podstate kolmo na vrstevnice lesom zdolať záverečný úsek výstupu. Úsek je miestami značený oranžovými šípkami, ktoré trochu uľahčujú orientáciu v lese. Keď sa zdá, že vrchol nemôže byť ďaleko, zbadám po pravej strane pomedzi porast skaly. Mierim teda tam a po chvíľke sa ocitám priamo pod východnou vyhliadkou Bradla, tvorenou stenou zo skalných veží.

Vyhliadka Bradlo-východ

Po povinnej dokumentácii nasleduje krátky, no strmý výšvih z ľavej strany brál a stojím priamo na skalnej vyhliadke, ktorá poskytuje nádherný výhľad severovýchodnými smermi. Nachádza sa v nadmorskej výške 790 m a výstup sem mi trval hodinku. Výhľadu dominujú Slanské vrchy, tiahnuce sa v miernom oblúku na sever, od susedného Hradiska až po Šimonku a Čiernu horu. Priamo pod sebou mám obec Slanec a nad ňou sa vypínajúci Slanský hrad. Vpravo od Slanských vrchov sa rozprestiera Východoslovenská nížina, ukončená z druhej strany Vihorlatom a Bukovskými vrchmi.

Dohľadnosť je dnes slušná, presnejšie výborná práve severovýchodným smerom. Nie je veľa dní v roku, kedy sa Vihorlat či poľské Bieščady (Bieszczady) za ním tak ostro ukazujú na obzore. Napravo od Vihorlatu na obzore krásne pózuje najbližšia ukrajinská Polonina Runa. Presne na východ od Bradla leží Polonina Boržava, vzdialená okolo 130 km. Čistota vzduchu však tým smerom začína pokrivkávať, navyše je teraz ešte čiastočne proti slnku, ktorého svetlo sa značne rozptyľuje na opare a ešte viac zhoršuje viditeľnosť. Juhovýchodný obzor, ktorý je možné vidieť z vyhliadky, je však teraz priamo proti slnku, tak sa presúvam na západnú vyhliadku Bradla.

Vyhliadka Bradlo-západ

Som tam za minútu, keďže obe vyhliadky Bradla sú od seba vzdialené asi 30 metrov. Úzky, skalnatý severný okraj vrcholového hrebeňa Bradla totiž relatívne strmo klesá postupne sa rozširujúcim severným svahom, vytvárajúc tak približný trojuholník. A práve jeho strany, východná a západná, sú tvorené skupinami brál najrôznejších tvarov, ktoré poskytujú výhľad na obidva obzory.

Predpoklady sa naplnili, dohľadnosť vyše 100 km z východnej strany je aj na opačnom obzore, vďaka čomu je možné obdivovať všetko, čo sa z Bradla dá vidieť. To znamená Košickú kotlinu olemovanú Volovskými vrchmi, spoza ktorých vykukuje zasnežený vrchol Kráľovej hole a štíty Vysokých Tatier. Najvzdialenejším bodom na obzore, ktorý je možné odtiaľ pozorovať, je tatranský štít Satan, vzdialený 118 km a vidím ho úplne ostro. Je vidieť, že v porovnaní so susedným Hradiskom som teraz južnejšie. Kým z Hradiska sa pod Tatrami nachádzala severovýchodná časť Košíc, tu z Bradla je pod Tatrami situovaná juhozápadná časť mesta.

Fatamorgána na Kráľovej holi

Jedna vec ma ale zaujala viac, a to deformovaný vrchol Kráľovej hole. V tomto nie som odborník, ale optická deformácia či fatamorgána, spôsobená prechodom/odrazom svetla cez vrstvy vzduchu s rozdielnou teplotou je skôr známa z podstatne vzdialenejších horizontov ako „len“ 99 km ku Kráľovej holi. Tak či onak, jav vidím na túto vzdialenosť prvýkrát a po nejakej chvíli sa aj tak stráca. Smerom na sever čistota vzduchu dosť klesá a napríklad z pohoria Čergov, napriek vzdialenosti len 70 km, je vidieť iba obrys najvyšších partií.

Keďže sa na skalné vyhliadky dá dostať rýchlo a na dnešnú túričku mám celé doobedie, dosýta si vychutnávam výhľady. Panuje tu absolútne bezvetrie, no tieň severného svahu spôsobuje, že tu vládne ľahký mrazík, napriek tomu, že v údoliach teplota dnes dosahuje až +9 °C. Vždy, keď mi začnú krehnúť prsty, zahrievam sa pohybom a presúvam sa z jednej vyhliadky na druhú. Toto sa opakuje niekoľkokrát.

Diviačí útek

Keď sa tejto činnosti nabažím, je čas pokračovať ďalej. Pár metrov hore po skalnatom teréne a som na vrcholovom hrebeni, respektíve na jeho severnom okraji. Samotný zalesnený vrchol Bradla je hneď kúsok napravo, keďže som tam bol viackrát, mierim po hrebeni ďalej na juh. Je pomerne dlhý, pretiahnutý v smere sever-juh meria čosi viac ako kilometer a je takmer bez prevyšení. V strednej časti je pomerne široký, až sa človeku nechce veriť, že je na vrchole hory. Prevláda tu nie veľmi hustý bukový porast, takže orientácia je bezproblémová, zvlášť, keď smerom na juh vedie čosi ako náznak chodníka vysekaného v poraste.

Z relaxačného pochodu ma vytrhne náhly hlasný šuchot. Kúsok napravo odo mňa zbadám štyri diviaky o dušu utekajúce preč. Vybehli z jedinej známky húštiny naokolo, ktorú tvorí skupinka ihličnanov doslova pár krokov od chodníka. Zájdem sa tam mrknúť, v hline vyležané miesta dokazujú, že sa tu zdržujú častejšie. Na ležovisko pre mláďatá sa mi húštinka nezdá dosť hustá, ale aj tak, na jar by tu mala byť zvýšená opatrnosť namieste.

Južný predvrchol Dobrák

Po chvíľke prichádzam k miernej vyvýšenine dekorovanej sopečnými balvanmi. Neklamné znamenie, že som na južnom predvrchole masívu Bradla, ktorý ukončuje vrcholový hrebeň z južnej strany. Má vlastné meno Dobrák a je o približne 20 m nižší ako hlavný vrchol na severnom konci. Kým vrchol Bradla je husto porastený mladším porastom, na samotnom vrchole Dobráka prevládajú statnejšie buky, pomedzi ktoré sa pri istej snahe dá vidieť časť Východoslovenskej nížiny. Aspoň teda teraz, keď sú stromy bez lístia. Za krajšou vyhliadkou je potrebné zostúpiť asi 20 výškových metrov dole východným svahom, kde sa nachádza menšia lúčka.

Z nej sa turistovi naskytne krásny výhľad na východ. Východoslovenská nížina odtiaľ môže pripomínať ploché dno vyschnutého jazera, náprotivý breh, ktorého tvorí hradba Vihorlatských vrchov v diaľke na obzore. Samozrejme iba pri dohľadnosti, aká panuje dnes. Vyhliadka dopĺňa východnú z Bradla o širší juhovýchodný smer. Práve týmto smerom sa, žiaľ, dnes čistota vzduchu výrazne zhoršuje, takže na extra vzdialené ukrajinské vrchy nedovidím.

Ako tak sa dá ešte dovidieť na Poloninu Boržavu. Síce nie je v protisvetle ako ráno, ale množstvo oparu v krajine týmto smerom viditeľne pribudlo, na rozdiel od severnejších smerov. Priamo pod Boržavou sa črtá akési mesto, mal by to byť Užhorod hneď za schengenskou hranicou. Kvalita fotky tejto časti obzoru však spĺňa iba informačný účel. Ďalej na juhovýchode sa hmlisto črtá ukrajinský vrch Nehrovec (168 km, Národný park Sinevir), tu sa ale nedá hovoriť ani o obryse, skôr o náznaku.

Preto sa pohľadom vraciam na severovýchod, kde sa až neuveriteľne ostro vyníma čiastočne zasnežená Polonina Runa (Rivna), či bližší Vihorlat a Bukovské vrchy. Celý Zemplín je ako na dlani, rozoznať sa dajú viaceré jeho mestá ako Trebišov či „céčková linka“, teda Sečovce, Michalovce a Sobrance. Vidieť je tiež Viniansky hrad pod Vihorlatom a samozrejme obligátna Zemplínska šírava za Michalovcami.

Dnešný zemepisný exkurz by som mohol ukončiť zostúpením ďalších pár metrov na spodný okraj vyhliadkovej lúčky, kadiaľ by mala viesť zvážnica. Tou by som sa dostal až k rázcestníku Veľká Márovka na južnom úpätí masívu Bradla, kam mám namierené. Chcem však prejsť celým masívom, tak sa vraciam na vrchol Dobráka a pokračujem po pozvoľne klesajúcom vrcholovom hrebeni smerom na juh.

Južná vyhliadka a zostup

Po chvíli kráčania v mladom poraste prichádzam na rúbanisko zarastené vysokou suchou trávou. Nachádza sa tu skalná kopa, ktorá poskytuje výhľad smerom na juh. Ten je však dosť obmedzený a s predchádzajúcimi sa nemôže porovnávať. Je odtiaľ vidieť pokračovanie Slanských vrchov (Szalánci-hegység) za hranicou v Maďarsku, kde ich volajú Zemplínske vrchy (Zempléni-hegység). Ďalej na obzore sa ešte dá vidieť Bukové hory (Bükk) pri meste Miškovec (Miskolc). Všetko je to teraz proti slnku, takže po krátkej prestávke začína zostup.

Od južnej vyhliadky terén výraznejšie klesá a po prejdení rúbaniska, za ktorým nasleduje krátky les statných bukov, sa zanedlho dostávam na asfaltovú cestu, ktorá ma privedie priamo k rázcestníku Veľká Márovka. Odtiaľ sa po žltej značke po niečo vyše kilometri vraciam na východzie miesto pri Bankovom Ortáši.

Zhodnotenie

Slanský vrch Bradlo je ďalším neznámym a nenápadným kopcom, ktorý dokáže spestriť túru krásnymi výhľadmi. Ak sa navyše vydarí počasie, vidieť sa dá až do rekordných diaľav. V porovnaní so susedným Hradiskom je navyše prechod Bradlom úplne bezproblémový. Napriek absencii značených trás je výstup vďaka sústave lesných ciest možný z každej svetovej strany. Prejsť Bradlom zaberie aj netrénovanému človeku menej ako pol dňa.

Vyhliadka na severnom okraji sa v posledných rokoch vďaka propagácii na internete postupne stáva lákavým cieľom najmä turisticky ladených obyvateľov Košíc a okolia, ktorí chcú svoje dolniacke mesto či kraj vidieť pod Tatrami. Napriek tomu na túre cez Bradlo najskôr človek nestretne nikoho a môže si naplno vychutnať pokoj a kľud prírody.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek