Trasa

Detvianska Huta – Komárno – Bratkovica – prameň Ipľa – Čierťaž – Lom nad Rimavicou – Sihla – sedlo Tlstý javor – Obrubovanec

Tento kraj som dlho nenavštevoval aj z toho dôvodu, že som nemal parťákov a mal som obavy ísť tam sám kvôli strašeniu s medveďmi. Keď mi všetci moji potencionálni parťáci dali chtiac či nechtiac košom, tak som sa zdravo naštval a išiel som sám. A opäť som dobre urobil.

Do Lomu nad Rimavicou cez Komárno

Stopom s príjemným Turkom a autobusom zo Zvolena som sa po 2 rokoch opäť ocitol v čoraz obľúbenejšej Detvianskej Hute, kde som začínal moju naj-naj-najskvelejšiu tuláčku zo spomenutej Huty cez Vrchdobroč do Mýtnej. Tentoraz som však zvolil opačný smer a vykročil si to do Komárna. Áno, do Komárna, ktoré je ďalšie ľudské osídlenie s bizarným názvom ako novohradská Praha či hontianska Opava.

Aj keď má Detvianske Komárno asi dve alebo tri uličky, nezabránilo mi to, aby som zašiel do nesprávnej. A ani miestnym som veľmi neveril, keď som sa ich spýtal, kde nájdem značku. Vracať sa mi nechcelo, no predpokladal som, že oproti cez jarok popri lese vedie modrá značka z Hriňovej. Miestna pani, ma nakoniec poslala do hája, teda k tomu lesu, kde som sa pýtal, akurát ma vystríhala pred miestnym usadlíkom, ktorému “húfy” turistov iste žrali nervy, keď mu prechádzali neoplotenými lúkami. Aj na mňa z diaľky vyzeral, ale nepočul som žiadne hulákanie či streľbu a aj on asi videl, že mierim čo najďalej od neho. Dostal som sa na druhú stranu k lesu, kde som naďabil na cestu na pomedzí lesa a lúky a hneď modrú značku. Bol som rád. Po chvíli som prišiel k značke „Komárno, Detvianska Huta“, pri asi poslednom dome osady. Teda, ak pôjdete z centra Detvianskej Huty, treba ísť pri križovatke s krížom rovno a následne až k lesu.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Vošiel som do lesa, ale po chvíli som vyšiel na väčšiu lúčku, kde sa mi ukázali výhľady na oproti stojacu osadu Bratkovica a v pozadí Bykovo. K osade som sa dostal prejdúc menší prítok Sučieho potoka a miernym stúpaním cez les, až som uvidel na jeho kraji dve odstavené autá, ktoré vyzerali, že tam stoja poriadne dlho…

Zboku som vošiel do osady, ktorá skôr vyzerá ako chatová osada s novými drevenicami. No našli sa aj hodnotné staršie stavby ako napr. stodôlka. Prišlo mi to ako jedno z malá veľmi príjemných miest, ktoré som navštívil. Na priedomí jednej pôvodnej neopravenej drevenice som si živo vedel predstaviť posedávať s červeným vínkom sledujúc západ Slnka kdesi v dolinách.

Uličkou som sa dostal k brizolitovému kostolíku, kde som našiel nielen značku, ale aj privát, ktorý podporila EÚ a pri ňom niekoľko zaparkovaných áut. Mne napadlo, či by EÚ nemohla podporiť aj mňa, alebo aspoň opraviť nejaké útulne.

Opäť začalo stúpanie a povedľa starej usadlosti, kde by sa dalo núdzovo prečkať nepriazeň počasia či prespať, som vyšiel k lesu. To bol až po Obrubovanec, posledný dlhší pás lesa, v ktorom som našiel slávny Včelín na Mikulášskom vrchu a o čosi ďalej ďalší prístrešok s fotelkami na Ilčíkových mlákach. Tu sa pripojila červená zo sedla Prašivá. O čosi ďalej ma smerovník upozornil na prameň Ipľa (prístrešok), kde som na chvíľu zašiel. Vrátil som sa a definitívne som vyšiel z lesa pri kríži s asi 10 nasadenými stromčekmi, kde pri každom bola tabuľka s menom. Neďaleká väčšia tabuľa mi ozrejmila miesto pádu lietadla s 21 vojakmi, ktorý sa stal 3. 7. 1956.

Aj keď som mohol zbehnúť do Lomu nad Rimavicou priamou cestou cez pastviny, značka smerovala popri lese a stĺpoch elektrického viedla doprava. Mal som kopu času, tak som sa vybral po značke. Hneď má zaujal jeden aj druhý Vepor a širočizná krásna krajina, ktorú bolo možne vnímať z pokosených lúk pod Čierťažou. Prešiel som ňou a zišiel k smerovníku, ktorý ma posielal do Lomu nad Rimavicou po sprvoti lúčnej ceste, ktorá sa neskôr zmenila na starú asfaltku. Neďaleko rázcestníka sa nachádza stará šopa, ktorá iste bodne pri nepriazni počasia.

Modrá značka kopíruje cestu popri pár nových chatách až do samotnej dediny, kde ma privítali dva zúrivo havkajúce psy. Prešiel som centrom okolo kostola a došiel ku štátnej ceste medzi Hriňovou a Breznom.

Cez Tlstý javor na Obrubovanec

Značka mojím smerom nešla, tak som musel ísť po asfaltke naslepo. No vedel som, že mám ísť po nej a že prídem na rázcestie Sihla a neskôr k Tlstému javoru. Aj keď som tu bol prvýkrát, raz som tadiaľ prechádzal autom, tak som si pamätal. Asfaltku som, hneď ako to bolo možné, vymenil za lúku klesajúcu k Sihle, akurát som obišiel Drábsko. Nabudúce môžem ísť cezeň. Zišiel som ku križovatke na Sihlu a Kokavu nad Rimavicou a okolo družstva som pomaly stúpal k Tlstému javoru. Bolo 19.30 h a asi hodinu cesty k Obrubovancu. Teraz sa išlo v pohode, obedná páľava pominula, takže mi neprekážal ani asfalt. Aj keď som mohol skúsiť stopovať od Lomu nad Rimavicou, chcel som si vychutnať atmosféru príjemného podvečera na Sihlianskej planine.

Došiel som k prvému smerovníku Tlstý javor a napojil som sa na Rudnú magistrálu, ktorá ma priviedla postupne k druhému a tretiemu rázcestníku Tlstý javor. V prístrešku pri vojnovom cintoríne som si trocha oddýchol a v tom moment prišli nejakí týpci na aute, pýtajúc sa na nožík... lebo im hrkotal výfuk. No nemal som žiadny a ani odpadkový kôš nepomohol. Možno im pomohli náhrobné kahance. Neďaleko v lese sa zároveň zabávala nejaká skupina ľudí, takže bolo relatívne živo.

Nezdržiaval som sa a zamieril som si to po červenej smerom na Obrubovanec tešiac sa na krásne lúčky. To sa mi o chvíľu splnilo a už som si to šinul podvečernou lúkou Sihlička. Lúčnaté pasáže som si veľmi užíval. Odtiaľ som uvidel lúky Vrchlom a Čierťaž, ktorými som išiel pred asi 2 hodinami. Vošiel som do lesa a o chvíľu som prechádzal po lúke pod Obrubovancom, kde som očakával salaš.

No na čudo som stretol týpka s ďalekohľadom, ktorý hneď ako ma z diaľky zbadal, tak namieril ďalekohľad aj na mňa. Už som si myslel, že budem mať spoločnosť na salaši, no vracal sa odkiaľ som išiel ja. Pozdravili sme sa, pokračoval som ďalej a po chvíli som zbadal slávny salaš. Ešte som zašiel k smerovníku a potom len k salašu. No už z diaľky som videl, že je otvorené, tak som dúfal, že tam nebudú nejaké zvery. Našťastie neboli. Bolo 20.30 h a na dnes hotovo.

Aj keď som vedel v akom stave salaš je, predsa len ma mrzelo, že sa pomaly rozpadáva. V prednej kôlni bol bordel a čosi šramotilo aj v zadnej komôrke. Keďže sa mi viac páčila zadná vrchná časť, rozložil som sa s výhľadom na nočnú oblohu, ktorý poskytovali diery v streche. Okolo 9-tej som zaľahol a po telefonáte som po dlhšej chvíli zaspal.

2. deň

Obrubovanec – Zákľuky – tajch Hronček – Na Štrompe – Hronec

Rajské Zákľuky

Po celkom fajn noci ma zobudili vtáčkovia už okolo 5-tej a o 6-tej som vyrazil v ústrety Zákľukám. Opäť cez krátky les som vyšiel na lúky Nižné Zákľuky. Vyzerali parádne. Rovnako výhľady do dolín Kamenistého potoka, opodiaľ nad Lom nad Rimavicou, potom na sever na hradbu Nízkych Tatier či na Vepry. Túto časť som si opäť neskutočne užíval, keďže to tam vyzeralo priam rajsky. Bol som nakoniec rád, že som tu sám, lebo ísť tu s niekým, kto nemá pre to pochopenie, by bolo na škodu najmä samotnému môjmu pocitu z prostredia. Nie nadarmo sa hovorí: Radšej duchaplná samota ako hlúpa spoločnosť. Pomaly som kráčal k smerovníku Zákľuky, kde som si opäť trocha oddýchol.

Smerovník síce ukazoval rovno dole, nezdalo sa mi to tak. Predsa som len išiel preskúmať, ale podľa mapy som vedel, že sa červená niekde ostro zatáča. Išiel som doľava a našiel značku. Až neskôr som si uvedomil, že ostrá zátačka je asfaltka až dole pri smerovníku Hronček. Neprekáža. Keď som schádzal zo Zákľuk, zrazu vyšlo z lesa auto, predbehlo ma a zabočilo o čosi nižšie. Pri senníku na okraji lesa, som sa doň vnoril a pohodovo si to zišiel až nad spomenutú asfaltku, kde bol trocha problém na ňu zísť. Podarilo sa to a o chvíľu som prišiel k smerovníku Hronček, no trocha som bol sklamaný, že nevidím tajch. Pri búde som sa najedol a aj do nej nakukol - zrejme je použiteľná na núdzové skrytie. Zaujalo ma ešte žlté Céčko, ktoré smerovalo rovno do strmého brehu hory.

Vydal som sa po červenej a po chvíli som došiel k prameňu a ku schodíkom, kde som objavil slávny „Hrončok“. Aj keď bolo zakázané rybárčenie, rybárov tam bolo celkom dosť. Nechápem, prečo to prekáža. Spravil som si fotky z hrádze, nech nežeriem, a pokračoval som po nudnej asfaltke do Endresky. Očakával som odbočku na Štromp a tak sa stalo. Čakalo ma 40 minút priemerného stúpania. Po trase bolo niekoľko neupravených a jedno upravené pramenisko vody. Neďaleko rampy som došiel ku smerovníku Na Štompe a tu som opustil červenú a naposledy sa napojil na modrú.

Do Hronca

Túto alternatívu som si vybral kvôli predpokladaným lúčnym úsekom, no až na dva desaťminútové úseky, vyše 2 hodiny šliapania lesom. Prvý lúčnatý alebo skôr brezový háj v chatovej oblasti Štomp bol síce fajn, ale čakal som niečo iné. Potom som išiel dlhým úsekom lesa, čo som veru neočakával. Ale stále som dúfal, že uvidím svetlo na konci zeleného tunela.

Na trase sa nachádza lepenková búda „domčekového“ typu (približná poloha), ktorá ponúka relatívne dobré miesto na prespatie pre štyri osoby. Je však v špinavom stave. Jej význam vidím najmä v skrytí sa pri náhlej búrke alebo pri prespatí, keď sa začína tura v podvečerných hodinách. Zároveň mi napadá, že najlepšie by bolo ju Tatrovkou premiestniť na iné miesto, kde by sa vyvážila zlatom.

Vyšiel som na lúčky Hájneho grúňa s výhľadom na Brezno a pomaly klesal k vleku. Tu ma však značka posielala opäť do lesa, ale mi to ani neprekážalo, keďže o 11-tej relatívne pripekalo a najmä strmšie klesanie hlásalo, že čoskoro dôjdem do Hronca.

To sa stalo skutočnosťou, keď som cez stromy medzi kopcami zazrel dedinku. Ešte jedno lepšie miesto na fotku Hronca a bol som čoskoro dole. Zišiel som do centra s celkom peknou starosvetskou budovou, ktorú by som očakával niekde inde a nie v dedine. Tiež ma prekvapila práve prechádzajúca súprava Čiernohronskej lesnej železničky. Tu sa moja túra skončila.

Fotogaléria k článku

+25 ďalších fotiek