Na internete som sa dočítal, že turisti z okresu Michalovce majú regionálnu akciu, a to stretnutie na Krivošťanke. Celkom sa mi to začalo pozdávať, aj predpovede počasia boli priaznivé. Bolo rozhodnuté. Už len prijať rozhodnutie, akú trasu zvoliť, či len ísť a stretnúť priateľov - turistov, alebo vynaložiť viac námahy a niečo do toho ešte vsunúť. Uvidíme. Preto verím, že hore nebude veľa snehu a mohol by som zrealizovať trasu Strážske - Humenné so zachádzkou na hrad Jasenov. Počas zimy som tu ešte nebol, a tak to môže byť určite niečo iné.

Trasa

Strážske – Krivošťany – Krivoštianka – Vojtkov kríž – Veľká Dubová – hrad Jasenov – Jasenov – Humenné

Ráno vstávam na turistiku skôr ako obyčajne, veď sa budem musieť presunúť do Strážskeho vlakom, aby som do 10-tej bol na mieste stretnutia. Sediac vo vlaku rozmýšľam o rôznych variantoch. Všetko sa bude odvíjať od aktuálnych podmienok a ostatných možností v lokalite. Nie vždy viem, kam má vietor zaveje počas dňa a trasy. Ráno je trocha chladnejšie, ale predpoveď je veľmi priaznivá, a tak si určite užijem hrejivé slnečné lúče, ktoré pomaly začínajú naberať na intenzite. Cesta vlakom ubieha rýchlo, takže sa ani nenazdám a je potrebné vystúpiť v mestečku Strážske.

Strážske je menšie mesto v okrese Michalovce s bohatou minulosťou. Mesto, kde bol veľmi rozvinutý chemický priemysel a vojenská výroba. Dnes existuje len chabá časť niekdajšej výroby, len komíny pripomínajú miesto rozsiahleho závodu. Dnes nebudem opisovať jeho históriu, ale budem sa mu venovať len okrajovo, tak ako budem prechádzať po zelenej trase, ktorá začína pri železničnej stanici.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Po vystúpení z vlaku pozerám či náhodou niekto nevyzerá na turistu. Po chvíľke mám spoločníčku, ktorá tiež ide na zraz, a tak ideme spolu mestom a rozprávame sa o dnešnom dni, až kým sa neoddelí a ide za kamarátkou. Veď hore sa ešte stretneme. Prechádzajúc mestom pozerám niektoré zaujímavosti. Pred autobusovou stanicou je to anjel z javorového dreva, na druhej strane vedľa mestského úradu pamätník padlým počas vojny. Na druhej strane ma zaujme gréckokatolícky chrám a o chvíľku prechádzam cez hlavnú cestu na Humenné k rímskokatolíckemu kostolu, kde pokračuje značka do parku.

Hneď po vstupe cez bránu je vpravo oplotený pozemok kaštieľa, ktorý postavila rodina Széhényiovcou v roku 1901 a bola tu galéria loveckých trofejí, dnes je na predaj. Slúžil ako poľnohospodárske učilište, dnes pomaly chátra a len čas ukáže, čo sa s ním v budúcich rokoch stane. Na jeho druhej strane sú poľnohospodárske budovy. Park je zaujímavý niekoľkými staršími stromami, ktoré si cestou odfotím. Z parku vychádzam na cestu a pokračujem chodníkom smerom do dedinky Krivošťany.

Predo mnou je vidieť hrebeň Krivoštianky a na chvíľku sa mi ukáže zrúcanina hradu Brekov. Prechádzam mostom cez rieku Laborec, na ktorej je hať ako zdroj priemyselnej vody pre fabriky v Strážskom a hneď za ním je dedina. Pokračujúc hore okolo kostola sa dostanem k viniciam, miniem starý kameňolom a som v lese a začínam stúpať k vrcholu. Možností je viac. Strmšie priamo k vrcholu modrou alebo zelenou a miestnou žltou, čo bude o trocha dlhšie, ale chcem sa dostať k vyhliadkam, z ktorých by som mal pekne vidieť ku hradu Brekov a Zemplínskej Šírave.

Prechádzajúc lesom nahor zelenou neskôr trocha odbočím na žltú, aby som sa dostal nad vinice a mal výhľad na severozápad až juhovýchod. Žiaľ, opar doprial vidieť len na kratšiu vzdialenosť. Odchádzam stadiaľ a spojkou sa dostávam naspäť na zelenú, aby som pokračoval k spomínaným vyhliadkam na začiatku hrebeňa Krivoštianky. Snehu pribúda, chodník je prešliapaný, avšak primrznutý, a tak sa trocha šmýka.

Dostal som sa k miestu, kde je šípkou označený smer na vyhliadku. Je to ani nie 100 metrov do kopca a som hore. Hrebeň je postriebrený inovaťou a slnečné lúče sa v nej len tak trbliecu. Pravé čaro zimy ma najviac vie potešiť. Prvá vyhliadka je hneď po výstupe na hrebeň, smeruje na sever a ukazuje časť od hradu Brekov až k mestu Humenné. K prvej sa ešte vrátim a odbočiac na západ sa dostanem po chvíľke k druhej, ktorá smeruje južným smerom, ale Zemplínsku Šíravu je vidieť voľným okom len veľmi slabo a na fotkách sa celkom stráca.

Vraciam sa späť k miestu, kde som vyšiel na hrebeň, ešte sa trocha pozerám do diaľav, schádzam dole na značkovanú trasu a pokračujem pod vrchol Krivoštianky, kde sa majú stretnúť turisti z regiónu Michaloviec. Cestou dobieham skupinku turistiek, ktoré na stretnutie smerujú. Je medzi nimi aj turistka z ranného stretnutia. Hneď nám cesta ubieha rýchlejšie a o chvíľku sme na mieste, kde je zopár turistov a prístrešok vyzdobený vlajkami, pred ktorým plápolá ohník.

Krivoštianka (549 m)

Nachádza sa v severozápadnej časti Vihorlatských vrchov a je najvyšším bodom podcelku Humenské vrchy. Jej hrebeň sa tiahne zo západu na východ v dĺžke okolo 2 km. Pred prístreškom vystúpim k vrcholu a vyhliadke. Je z neho pekný výhľad severným smerom a dnes je postriebrená inovaťou ligotajúcou sa v slnečných lúčoch. Mám prejdený aj hrebeň Krivoštianky s jeho skalnou severnou stranou, ale dnes sa mi nechcelo prechádzať sa v snehu miestami hustým zarasteným hrebeňom. Nehovoriac o tom zísť pod skalné steny a dôkladne si to poprezerať. Jednoznačne to stojí za trochu námahy. Skalné steny, vežičky a menšia jaskynka budú odmenou. Aj výhľady za dobrej viditeľnosti sú prekrásne.

Je tu niekoľko turistických priateľov, s ktorými som sa zopárkrát stretol na organizovaných akciách. Chlapské a srdečné potrasenie rúk, nejaké to objatie a niekoľko rozhovorov s priateľmi. Počas oddychu a občerstvenia dorazia zaostalci a znejú príhovory organizátorov.

Pred 11-tou sa lúčim a pokračujem v snehu nevyšliapaným chodníkom ďalej pod hrebeňom. Na jeho konci si pozriem posledné skalky a pokračujúc mierne zvlneným terénom sa dostanem do doliny k Vojtkovmu krížu. Bol postavený v roku 1935 a od roku 2009 sa tu každoročne po obnove tradície stretávajú občania z obcí Staré a Jasenov.

Značka ma po niekoľkých metroch dovedie k zvážnici a na jej delení začnem opäť mierne stúpať nahor k smerovníku na Veľkej Dubovej. Ten je ešte v nedohľadne, a tak kráčam snehom obzerajúc si okolitú prírodu, hľadajúc niečo zaujímavé. Došiel som až k označeniu studničky, tak som aj zašiel. Ale potom sa mi nejak stratila zelená značka a dlho som sa nechcel zdržiavať jej hľadaním, tak sa vyberám hneď prvou lesnou cestičkou pri prameni. Mala by viesť k modrej prichádzajúcej zo Zemplínskej Šíravy - Hôrky cez Vinné a Viniannsky hrad do Porúbky. Konečne som na modrej a odbočiac vľavo som o chvíľku na Veľkej Dubovej. Tu je stratená zelená, a tak kráčam ďalej pod hradný vrch.

Jasenovský hrad

Od roku 1328 stojí nad dedinou Jasenov vo výške 399 m. Bol majetkom Drugethovcov, v roku 1644 bol však zničený Rákocziho vojskami. S konzerváciou a obnovou sa začalo v roku 2011 a pokračuje i dnes. O histórii sa nebudem rozpisovať, veď na www.hrady.sk alebo stránke obce Jasenov toho čitateľ nájde viac.

Keď som pod hradným vrchom, samozrejme, že sa pôjdem pozrieť na zmeny od poslednej návštevy spred 3 rokov. Je vidieť, že je dosť návštevovaný aj počas zimy. Chodník je vyšliapaný. Som pred hradnou bránou, kde je informačná tabuľa s fotografiami. Okolie je upravené, nový prístrešok s lavicami a stolom poslúži turistovi k odpočinku a občerstveniu. Spred hradu je nádherný výhľad na dedinu Jasenov, mesto Humenné, vpravo vrch Sokol a Červenú skalu z prírodnej rezervácie Humenský Sokol a za tím sa v opare strácajúce Vihorlatské vrchy s najvyšším Vihorlatom.

Idem sa pozrieť na jednotlivé nádvoria, aby som videl zmeny. Niekoľko fotografií pribudne aj do mojej zbierky a sedím pod prístreškom. Stretávam turistu, ktorý práve odchádza dole, odkiaľ som prišiel, ale veľmi sme sa do reči nepúšťali. Vyberám si skromné pohostenie na dnešnú cestu a ujedám si. Všetko zapíjam teplým čajom s citrónom a chystám sa na odchod. Posledné pohľady na okolie z výhľadu a modrou schádzam dole strmo po hrebeni smerom k dedine. Hneď pod hradom stretnem troch mládencov, ktorí idú nahor. Po štvrť hodinke som dole na parkovisku, kde je informačná tabuľa o hrade.

Pri prvej zastávke autobusu zisťujem, kedy mám najbližší spoj do Humenného. Keďže je to až o hodinu, tak sa vyberám ďalej po značke. Prechádzajúc dedinou Jasenov spomeniem aspoň niečo z toho, čo ma cestou trocha zaujme. Značka vedie cestou okolo Jasenovského potoka, ktorý preteká stredom dole dedinou. Zastavím sa pri smerovníku, kde odbočí žltá smerom na Chlmec a ku Ski parku Chlmec, kde sa pripojí na modrú. Je tu niekoľko informačných tabúľ pre turistov a cykloturistov. Spomeniem kaplnku a za ňou zasadený jaseň s popisom na tabuli. Potom kostol, obecný úrad, materskú školu, požiarnu zbrojnicu a som pri pamätníku padlým pri cintoríne. To som skoro na konci a hneď začína Humenné.

Vstupujem do mesta a chcem sa držať značky, až kým sa neodkloní. Som na odbočke na sídlisko, ale modrá vedie cez ulice rodinných domov, až kým sa nedostanem k nadjazdu ponad rieku Laborec a železničnú trať. Tu odbočím zo značky, ktorá smeruje k železničnej zastávke Humenné-mesto. Nadjazd ma dovedie k centru mesta, ale to nenavštívim. Odbočím dole ku kruhovej križovatke a pokračujem k hotelu Karpatia, pred ktorým je oddychový parčík a na jeho konci pekné drevené súsošie. To som pri podjazde k železničnej stanici a putovanie za krásami prírody Humenských vrchov končí. V pokoji môžem čakať na odchod vlaku, mám dostatok času.

Záver

Putovanie bolo zamerané na poznávanie, ale bolo aj trocha o stretnutí sa s turistickými priateľmi. Zima vo svojom čare ma sprevádzala v horných častiach prechodu. Aj keď to bolo 15 - 20 cm snehu, tak to človek cítil. Náročnosť hneď odstránil pohľad na to, čo som cestou mal možnosť vidieť. Krása zimnej prírody, výhľady na Krivoštianke a hradnom vrchu, zrúcaniny, plus okolitá príroda Humenských vrchov, to bola dnešná odmena. Veď práve o to išlo, aby ma dnešok obohatil o nové miesta, iné pohľady, v inom časovom období. Skutočne prekrásne prežitý deň v lone prírody.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek