Príbeh

Keď mi Rysy jednu struhli

16.03.18
Niekedy na človeka doľahnú spomienky, veselé i nostalgické myšlienky. Mysľou zablúdim k príhodám, čo sa stali v minulosti, dobré i zlé. Každý má na to nejaký spoľahlivý spúšťač alebo podnet – ja tiež. Jeden z podnetov je pesnička od Michala Prokopa - Kolej Yesterday, ktorú mám celkom rád. Pesnička je stará aj 30 rokov a pekne sa pri nej spomína.

Je proste o Yesterday – včerajškoch. Nie, nebojte sa – nie je to Beatles. No ale nepôjdem do takej ďalekej minulosti. To nie. Moje čongále momentálne protestujú, nedá sa s nimi normálne vyjsť niekam von, do lesa, do prírody. Tak aspoň myšlienky vybehnú von na túlanie sa. Čo bolo v dobách minulých a čo všetko som zažil. Dnes môj príspevok nepôjde kamsi ďaleko do mojej minulosti. Len si tak spomeniem ako som sa dostal a aj nedostal na Rysy.

Je to zhruba 12 rokov, čo som sa vybral do Vysokých Tatier. Mal som príjemnú spoločnosť, ale akousi zhodou priaznivých okolností sa mi naskytol voľný deň len pre mňa. Také náhody mám veľmi rád.

„Čo s tým?“ kladiem si otázku. Mám na ňu samozrejme hneď odpoveď. Nie je problém niekam vyraziť. Čo tak vyskúšať nejaký poriadny kopec. Z Vysokých Tatier toho v mojom zozname túr nemám veľa. Teda skoro nič. Rešpekt ale pred kopcom je, takže niečo vysoké a samozrejme, aby tam bolo aj niečo na odpočinok a aby som si to trošku užil. „No čo, dám Rysy?“ – zbytočná otázka, aj tak na ňu už mám dávno odpoveď.

V určený deň sa akosi skoro ráno pozviecham z postele ešte za tmy. To treba. Na výstup treba isť skoro ráno. Je leto, ktovie ako to bude cez deň. Vysoká teplota a poobedné búrky vzbudzujú vo mne rešpekt. Človek nikdy nevie, čo sa v horách môže naskytnúť.

Vyberám karpiny z očí a zívajúc sa podrobím rannej hygiene. Nejaké jedlo mám pripravené v batohu, s jednou rukou na volante a druhou dávam do seba energiu v podobe zlepencov. Ušetril som čas – o 10 minút dlhší spánok. Aj to sa ráta.

Z Tatranskej Lomnice do stanice Popradské pleso je to zhruba polhodinka. Prichádzam na parkovisko pri železničnej zastávke. Pomaly ale isto sa plní turistiky chtivým národom. Zaparkujem a samozrejme v tom okamihu pri aute tancuje výberca parkovného. Nebránim sa, aj tak mi to nepomôže. Dúfam, že bude auto v bezpečí.

Nahodím batoh a zaradím sa do riedkeho davu turistov – nie je ich veľa, tak akurát. Sem-tam z niektorého batohu počujem zvonkohranie. Rešpekt pred chlpatými obyvateľmi lesa je stále. Ale tu by som sa nebál. Predsa len dosť ľudí sa poberá smerom na Popradské pleso. Medzi stromami sa prevaľujú ranné hmly, je čerstvo a príjemne sa ide do tiahleho kopca hore Mengusovskou dolinou k plesu. Ide sa mi výborne. Som rád, že vstávanie je za mnou a som v pravidelnom chodiacom režime. Jednoducho super.

Štyri kilometre začiatkom doliny ubehli rýchlo. Je to síce lesom, ale človek je nažhavený na výstup. Je jasné, že toto je len začiatok. Nasadil som dosť rýchle tempo, chcel som mať nemastnú-neslanú pasáž túry rýchlo za sebou. Aby som bol čo najskôr v krajších partiách túry. Do hodinky som na Popradskom plese, vyzerá to na pekný deň. Zložím batoh a trošku si odpočiniem. Nadýcham sa čerstvého ostrého vzduchu presýteného vodnými výparmi z plesa. Dobre sa dýcha. Všetko je úplne v pohode. To sa mám fajn. Dlho nezostávam, veď ešte mi toho veľa treba prejsť, a tak sa vydávam do ďalších partií Mengusovskej doliny.

Les sa pomaly stráca, okolo mňa sa čoraz častejšie objavuje kosodrevina a spolu s ňou krásne výhľady po bokoch doliny. Monumentálne skalné bralá ma lákajú do vyšších výšok, nech si tiež spolu s nimi užijem výhľady na okolitú krajinu. Bralá spestrujú stuhy potokov a malých vodopádov snažiacich sa čo najskôr sa dostať na dno doliny. Dostávam sa na križovatku nad Žabím potokom. Cítim sa dobre, ale keď pozriem na serpentíny nado mnou, predsa len mi trochu vyschne v ústach.

„Bože??!!!“ – „Vlado, nebožekaj!!!“ - sú prvé reakcie, ale potom si poviem. No, pokiaľ prídem – potiaľ bude, a pekne hore serpentínami sa ťahám rovnomenným krokom ku Žabím plesám. Ide to dobre – he-he-he – to sa teraz dobre hovorí. Sa musím smiať pri písaní. Ktorý výstup išiel úplne úžasne. Jasné, že žiadny, chrbát mokrý, z čela mi steká pot na okuliare, každú chvíľu ich musím čistiť. Nôžky trpia na skalnom chodníku. Ale treba si nájsť správny rytmus. Jooooj, ako ľahko sa to len píše. Ale poďme radšej na cestu k Žabím plesám. Pomaly som ju serpentínami vyšiel. Míňam viac ľudí a za mnou dolu v doline sa to celkom hromadí. No jasné – veď je leto, pekný deň – nemôžeme čakať túlačku ľudoprázdnou dolinou. Dotiahnem sa k Žabím plesám a spravím si prestávku. Nech sa tu aspoň zvečním pri krásnych jazerách vysoko v horách.

Nechcem ale veľmi vychladnúť, a tak sa poberám ďalej. Vraj ma čaká reťazový úsek. Áno, je predo mnou a samozrejme ako do lievika sa tu ľudia hromadia. Ale nie je to nič hrozné, ani čakanie, ani výstup po reťaziach. Len si treba dávať pozor na mokrú skalu a kam človek stúpa. Začína čím viac platiť, že keď sa chceš pozerať, tak treba zastaviť. Ak ideš – pozeraj sa pod nohy!!! Viem o čom píšem. Po skalných platniach sa znovu dostávam na skalný chodník ku chate. Už mi ju treba, už si celkom cítim nohy. Pomaly prechádzam okolo hraničnej ceduľky do Kráľovstva Rysy. Teším sa, že si sadnem niekde na terase chaty. Aj ľudia okolo mňa sa ťahajú ako muchy, takže sme na tom rovnako. Síce nájde sa aj pár preborníkov, ale ja sa k nim nezaraďujem. Stále treba myslieť na to, že ešte pôjdem ďalej.

Vlastne pôjdem??? – To ešte nie som rozhodnutý.
Teraz je pre mňa cieľ Chata pod Rysmi zrekonštruovaná. Pomaly sa k nej dotiahnem, vchádzam dovnútra, nie je to ešte také plné, takže som rád. „Čo to bude?“ – spýtavo sa na mňa pozrú oči spod výdajného okienka.

„Samo, že čaj a vraj tu máte dobrý puding, takže to.“ – vravím a celkom sa teším na kalorickú bombu. Odnášam si veci aj s nakúpeným k voľnému miestu pri stole a púšťam sa do jedla. Joooooj – to mi chýbalo. Veľmi dobré. Žalúdok je síce dosť ťažký po najedení, a tak sa rozhliadam po odľahčovacom zariadení. Vnútri nebude, tak sa vyberiem von. Aháááááá – to je povestná výhľadová búdka s panoramatickým výhľadom na celú dolinu podo mnou. Paráda. Síce si chvíľu posedím pred búdkou, kým prídem na rad, ale potom to nemá chybu. Zatrónim si a tlačím a fotím – treba túto chvíľu zvečniť. Nič ale netrvá samozrejme večne. A tak sa rozhodujem pokračovať smerom do výšok.

Snehové pole do sedla Váha sa mi príliš nepáči. Nemám rád chodenie v snehu, ale nevyhnem sa tomu. Poručeno pánu Bohu – idem na to. Pomalé kroky ma stále viac zdvíhajú do výšok a po chvíli som v sedle Váha. Už to nie je rázny ranný energický krok. Musím si to samozrejme zdôvodniť:

„Čo chceš, ty, skoro 50-tnik predbiehať 20-ročných???“
Celkom mi to zdôvodňovanie ide, nie? Pokiaľ ma ale nepredbehne zdatný dôchodca. No radšej nič nebudem zdôvodňovať. Kochám sa okolitou krajinou a výhľadmi, len vrchol Rysov je zahalený do hmly – to sa mi nepáči. Ale už to tam nie je veľmi ďaleko. Tak poďme – to zvládneš. Pomaly sa ťahám k vrcholu. Čas mám dobrý, takže ma až tak netrápi moja rýchlosť. Preleziem akýsi prah cez skalu a pomaly hore suťoviskom sa blížim k vrcholu. Kamene sa mi prešmykujú, tak ako iným pod nohami, ale to mi nebráni v približovaní sa k cieľu. Vrchol je však skrytý v hmle, takže výhľady nebudú, ale bude aspoň vrcholový okamih.

Počítam tak – 20 metrov k vrcholu, 10 metrov k vrcholu, 5 metrov k vrcholu a práááááásk – som na zemi. Neviem, čo sa deje, hlavu mám opretú o rovnú skalu, okuliare odletené a ja v šoku. Nebudem nadávať, ale to je vrcholom. Mal som hlavu 5 metrov pod vrcholom už niekde pri vrcholovom bode ako pri výstupe. 5 metrov – myšlienky inde, jeden nekontrolovaný krok našikmo pri šmykľavom kameni a mám rozbitú hlavu. Cítim ako mi steká krv do očí, jedno oko zavreté, našťastie som nahmatal okuliare a sú celé. Neviem ako by som zliezal dolu. Otrasiem sa, teraz nemôžem podľahnúť panike. Nie je dôležitý vrchol. Dôležité je nájsť pomoc. Okolo mňa sa mihajú ľudia, väčšinou poľsky hovoriaci. Neviem ako vyzerám na tvári, musí to byť viac hrozné na pohľad.

Proše pána“ – zaševelím najbližšiemu stojacemu. V momente, keď na mňa pozrel - utiekol. Prisahám-bohu nebol prvý, už som bol normálne v šoku z toho ako mi ľudia nevedia pomôcť. Boja sa krvi alebo čo. Proste ľudia predo mnou utekali a ja som si ranu nevedel poriadne zalepiť a ani obviazať. Nebol som ďaleko k tvrdému skepticizmu výrokov, akože ako si na horách okoloidúci pomáhajú.

„Chlape, čo sa Ti stalo, preboha?“ – zaznelo v ráznom slove za mnou. To bol anjel s ráznym hlasom. Bolo ich tam viac, tých pre mňa anjelov, vo vojenských maskáčových uniformách.

„My sme tu na vojenskom cvičení – výstupe, máme tu lekára, poď za mnou!“ – zaznel rozkaz z jeho úst. No dvakrát mi nebolo treba prikazovať. A po chvíli som v starostlivosti vojenského doktora. To bolo požehnanie.

„Kebyže sme dole, tak Vám to zošívam, máte prerazené celé obočie, ale takto Vám to trochu prelepím a očistím“ – vraví a pri práci s mojim ksichtom sa dostávam do omnoho lepšej psychickej vzpruhy. Viem, že mám dobrú zrážanlivosť krvi, takže počítam s tým, že za chvíľu to prestane tiecť.

Som hore, zvládol som to, síce z vrcholu nič nemám, ale zvládol som to. „Na Vašom mieste by som sa pobral radšej dolu a na chate si to nechaj ešte skontrolovať, pravdepodobne máš slabý otras mozgu, budeš sa motať.“ Dáva mi jasné príkazy do nasledujúcich minút postupne prechádzajúc z vykania na tykanie. Veď sme v horách.

„No fasa,“ vravím si. „Veď ja som si ani vrchol neužil“. Vlastne si z neho nič nepamätám doteraz. Neprekáža, pomaly zostupujem suťoviskom, dostávam sa pred malý skalný výšvih, chytím sa skaly a niekto ma posúva a istí moje kroky.

Vojaci ma kontrolujú. Ty brďo – tak s tým som vôbec nerátal. Ale k pohode to pridalo. Aj keď sa stále obávam, či náhodou na mňa neprídu nejaké malátne chvíle. Dorazil som na chatu, pýtam sa pri okienku, či tam nemajú nejakého ošetrovateľa. Len pozrieť, ako to vypadá. Chlapík ma vezme hore do lôžkovej časti chaty. Nech si ľahnem, o chvíľu sa tu zastaví nejaká medička. A tak si odpočiniem, začínam nadobúdať sebaistotu, ale ležím asi hodinu. Nič to – idem ďalej. Nahlásim pri okienku, že idem, nech ma nikto nehľadá, ale asi to nemalo veľmi veľký efekt. Pri nápore ľudí, čo mali, pravdepodobne na mňa zabudli. A tak sa poberám dolu svahmi Rysov. Idem pomaly, na počudovanie stále sú za mnou chlapíci v maskáčovych oblekoch. Oni ma strážia. Neskutočné. Ešte aj pri chate monitorovali, či pôjdem.

Vojaci z povolania mi nikdy neboli dvakrát sympatickí. Vyplývalo to samozrejme z povinnej vojenskej služby a z toho ako tam s nami zametali a buzerovali nás. Každý predsa vieme, ako sme ich volali. Teraz ale mením názor. Je to úplne otočené. Začínam si ich vážiť – pre prístup, ktorý ku mne mali. Proste mi pomohli. Hlavne psychicky a to bolo úplne super. Určite by som sa dostal aj tak dolu, ale ponúknutá pomoc bola k nezaplateniu. Proste je to o ľuďoch a nie o oblečení.

Sadli sme si dolu na lavičky, začali sme sa rozprávať a bol som zaviazaný sa im akosi odvďačiť. Tak reku – kto si dá pivo. Ide to na môj účet.

Odpoveď vo mne vyvolala ďalší šok. „Sme v službe, nemôžeme piť!!!“ Tak to ma dostalo. To bola sila. Tak som aspoň zbehol do chaty a kúpil som im fľašu horcovej pálenky. Ani za svet nechceli, veliteľ nás zbadá a bude zle. Čo som mal robiť. Dal som to veliteľovi so slovami: „Keď nepijete, dajte si to do vitríny a aspoň si na mňa spomeniete, ako ste mi pomohli.“

To zabralo. Viem že boli z kasární Topoľčany a týmto by som sa im chcel znovu aj po rokoch poďakovať. Naše cesty sa rozišli, pomaly som ešte za svetla zišiel k zastávke Popradské pleso a autom do Tatranskej Lomnice.

Ešte som musel zvládnuť stretnutie s priateľkou a šok pri pohľade na moju tvár a potom mi zostali len dobré spomienky na tento deň.

Diskusia
Keď mi Rysy jednu struhli 01/04/18 08:41 25 príspevkov
Najnovšie články autora
 
Túra Kelčský Javorník z Chaty Tesák Po dlhšej ceste autom z Rožnova pod Radhoštěm cez valašské dedinky sme začali s Mirom stúpať do serpentín Hostýnskych vrchov. Všade po ceste sa opravovalo, na každom kilometri boli nejaké mobilné semafory. Akoby mi chceli pripomenúť starý bulharský seriál „Na každom kilometri“ – taká obdoba poľského seriálu „Štyria z tanku a pes“. Joj, v mojej mladosti takéto seriály leteli. 23/09/18 Vladimír Popluhár Svet
Túra Chorvátsko – Velika Kapela – výhľadové kopce Nastáva čas letných dovoleniek - slnko, voda, pláže, to všetko patrí k tomu. Mnohí z nás sú valným zhromaždením rodiny prehlasovaní od úmyslu absolvovať dovolenku v obľúbených horách. Takže more. Samozrejme je to príjemná zmena – vyvaľovanie pupkov na pláži a naberanie obvodu v prímorských letoviskách má niečo do seba. Ale ako sa hovorí: "odtát potát" – to platí aj pre všetkých milovníkov hôr a túr. 15/05/18 Vladimír Popluhár Balkán
Príbeh Keď mi Rysy jednu struhli Niekedy na človeka doľahnú spomienky, veselé i nostalgické myšlienky. Mysľou zablúdim k príhodám, čo sa stali v minulosti, dobré i zlé. Každý má na to nejaký spoľahlivý spúšťač alebo podnet – ja tiež. Jeden z podnetov je pesnička od Michala Prokopa - Kolej Yesterday, ktorú mám celkom rád. Pesnička je stará aj 30 rokov a pekne sa pri nej spomína. 16/03/18 Vladimír Popluhár Vysoké a Belianske Tatry
Najnovšie články na titulke
 
Túra Roklina Piecky Jar sa blíži k svojmu koncu, ale teploty dosvedčujú skôr letné obdobie, množstvo búrok cez týždeň za horúcich dni to len potvrdilo. Moje milované Slanské vrchy mám prejdené v podstate celé, a tak sa snažím vyraziť aj inde do hôr. Spoznať miesta z našej prekrásnej slovenskej prírody. Jedným z takýchto miest je Slovenský raj. V rovnomennom NP je množstvo prírodných zákutí, ktoré stoja za návštevu a ich spoznanie. Nebudem ich spomínať, ale sa zameriam na tiesňavu, kam dnes pôjdem. Bude to roklina Piecky s Veľkým a Terasovým vodopádom. dnes Marián Jaššo Slovenský raj
PR Dvojtýždňový „vanlife“ s bicyklami do Álp Čas je neúprosný a jeho vplyv sa nedá zastaviť. Svoje o tom vie aj naša verná Felda Gusto, ktorá má po každej zime čoraz menej laku – buď jednoducho opadol, alebo prehral boj s hrdzou. A tak sme začali uvažovať o niečom novom a hlavne väčšom. Vlastne už dlho snívame o „vanlife“ štýle. 03/10/18 sponzorovaný článok Svet
Túra Hadia dolina a krasové zaujímavosti v jej okolí Koniec júla 2018 je na môj vkus nechutne horúci a navyše v popoludňajších hodinách hrozia búrky. Ale sedieť doma sa mi nechce. V takýchto horúcich dňoch volím túru do roklín, tienistých horských dolín alebo aspoň prevažná časť túry musí viesť lesom. včera Danka Tomášiková Starohorské vrchy, Kremnické vrchy, +

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Keď mi Rysy jednu struhli 01/04/18 08:41 25 príspevkov
Fakty
  • Pohoria
    • Tatry - Východné Tatry - Vysoké Tatry (Tatranský národný park)

  • Počet dní
    • 1

  • Nadmorská výška
    • max: 2499 m n. m. – Rysy

    • min: 1250 m n. m. – Popradské pleso TEŽ (parkovisko)

  • Prevýšenia
    • stúpanie: 1371 m

    • klesanie: 1371 m

  • Vzdialenosť
    • 20 km

  • Náročnosť
    • 3

  • Ročné obdobie
    • leto

  • Dátum túry
    • 2006

  • Štart trasy
    • šírka: 49.12589 ° SŠ
      dĺžka: 20.07473 ° VD
      » Mapa

  • Koniec trasy
    • šírka: 49.12589 ° SŠ
      dĺžka: 20.07473 ° VD
      » Mapa

  • Voda
    • Chata pri Popradskom plese, Chata pod Rysmi

  • SHOCart mapy
  • Doprava
    • zastávka TEŽ Popradské pleso (vlak, platené nestrážené parkovisko)

Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
0.94 (0.37)