Sneh je danú zimu úzkoprofilový tovar, no aspoň mráz sa dostavil. A ten v kombinácii s jasným počasím sľubuje nádejnú dohľadnosť. Za cieľ si preto volíme Kojšovskú hoľu. Je to údajne jeden z najlepších výhľadových kopcov Volovských vrchov a výstup naň zo Zlatej Idky nie je vraj veľmi náročný. Na Kojšovke som bol za svojho života mnohokrát, no zakaždým len na zjazdovkách na lyžovačke. Ako človek, ktorý k turistike pričuchol len celkom nedávno, som o možných výhľadoch z Kojšovskej hole ani netušil. Dokonca v minulosti, keď som kdesi v čajovni videl fotku Tatier z Kojšovky, považoval som ju za vydarenú, ale gýčovitú fotomontáž. Veď Tatry sú odtiaľ doslova za horami za dolami. Aké naivné boli moje predstavy o rozľahlosti Slovenska! Pod ťarchou hromadiacich sa dôkazov z internetu som nakoniec musel uznať, že Tatry z Kojšovky asi musí byť vidieť. Ktovie ale, ako je to naozaj. No a dnes sa idem osobne presvedčiť, berúc so sebou troch nič netušiacich svedkov.

Trasa

Zlatá Idka – Golgota – Kojšovská hoľa – Chata Erika – Pamätník SNP – Zlatá Idka

Cestou do Zlatej Idky mi v hlave máta jedna otázka. Vstupujem predsa do neprebádaných vôd, dá sa vôbec spojiť turistika a silvestrovská zábava dokopy? Upokojujem sa tým, že dnešnú noc oslavujeme v širšom rodinnom kruhu, kde sa bude sedieť a nie tancovať, tak sa nám zíde trochu sa prejsť.

Výstup v závetrí

Auto nechávame na odstavnom parkovisku nad obcou a vydávame sa po značke smer vrchol. Chodník vedie lesom, až kým sa nenapojí na asfaltovú cestu. Po mierne sa dvíhajúcej ceste kráčame pohodlne, stúpanie je akurát na zahriatie v mrazivom ráne, panuje tu úplné bezvetrie, a tak nám cesta príjemne ubúda. V jednom mieste cestu križuje zjazdovka prichádzajúca od konečnej stanice sedačkovej lanovky, kde je rázcestník s biblickým názvom Golgota. Práve tam smeruje značka, opúšťame teda pohodlnú asfaltku a vydávame sa po relatívne čerstvo odbagrovanej či odrýpanej zjazdovke. Máme šťastie, že konečne udreli mrazy, ináč by sme sa trápili v samom blate.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Šok pri lanovke

Po príchode k rázcestníku Golgota si dávame kratšiu prestávku, čo synátor využíva na otestovanie sedačkovej lanovky, ktorá tu končí. Keďže nie je žiadny sneh, lanovka je samozrejme odstavená a niet tu nikoho. Jedna sedačka príhodne visí tesne nad zemou, už natočená na cestu dole. Syn sa do nej pohodlne usadí a má to s pekným výhľadom na juh kamsi až do Maďarska. Chvíľku ho nechám, no potom ho odvolávame. Našťastie ho to na nej nebaví a poslúcha nás výnimočne na prvé slovo. Urobil len pár krokov smerom k nám, keď sa zrazu lanovka spustila – asi test. Skoro sa mi podlomili kolená. Skôr než sme sa zorientovali, sedačka bola vo výške. Stačilo niekoľko sekúnd a chlapec by sa bezmocne viezol kamsi dole. A plánovaný výstup by sa nám zmenil na panický zostup.

Zábava pri snežnom dele

Trochu vyplašení pokračujeme smerom hore. O kúsok vyššie, v mieste, kde lyžiarsky svah dosahuje najväčšiu šírku, stojí osamotené snežné delo a zúfalo sa snaží dobehnúť perinové resty pani zimy. Pokiaľ ide o naše deti, práve sme dosiahli vrcholný okamih našej túry a pokračovať ďalej nedáva žiadny zmysel. Už len fakt, že v hnedej krajine predsa len existuje niekde kopa snehu (aj keď umelého), je úžasný. A čo ešte len hádzanie snehových krýh do prúdu rozprášeného snehu, to je pravá zábava. Postup je nasledovný. Malá snehová kryha veľkosti dlane sa vykopne z kopy nafúkaného snehu. Vyhodí sa do vzduchu smerom k prúdu, ktorý vytvára snežné delo. Kryha opisuje klasickú balistickú trajektóriu, až kým nedosiahne spomínaný vzduchový prúd. Ten ju zachytí – ak sa teda trafíte – a kryha následne prudko smení smer aj rýchlosť letu. Priznávam, je to zábavné dokonca aj pre rodičov, na rozdiel od nás to však decká nejako nechce prestať baviť. A ja, majúc odtiaľto vrchol Kojšovskej hole priamo pred očami, stále neviem, či je z neho Tatry naozaj vidieť. Naveľa sa mi podarí zábavu ukončiť a ideme do finále.

Rušno na vrchole

Prechádzame ponad čajovňu Katku a trochu ďalej stretáme dnešného prvého turistu. Ten sa vracia z vrcholu a oboznamuje nás s novinkami, ktorým sa mi ani nechce veriť. Tak za prvé - je tam ľudí ako na námestí. Asi sa tam koná nejaký spoločný turistický silvestrovský výstup. Ale veď sme cestou nestretli nikoho. A za druhé - vraj hore fúka poriadny mrazivý vietor a dá sa tam vydržať len chvíľu. A pritom stúpame celý čas v bezvetrí. Zdolávame teda záverečný hôľny úsek nášho dnešného výstupu, len aby sme sa presvedčili, že všetko je to pravda. Ľudí je tu toľko, ako uprostred leta na Popradskom plese. A v hlúčikoch poobsadzovali všetky závetrené strany miestnych smrekov, tak tu fúka. Vietor ani nie je až tak silný, ako v kombinácii s mrazom veľmi nepríjemný. O nejakej pohode na vrchole nemôže byť ani reči.

Skúsení a svetaznalí turisti okolo nás bojujú s mrazom rozumne, schovaní za smrekmi, so slivovičkou či inými zahrievadlami, o čom svedčí hlučná a výborná nálada. A zatiaľ naša úbohá štvorka pod vedením ešte úbohejšej hlavy rodiny mrzne v priamom nápore vetra na najodkrytejšom mieste, teda na samotnom vrchole. Kým matka chúdeniec detí im v zhone vyťahuje a nasadzuje šály, kukly a kapucne, len aby nepomrzli, bezcitný otec – len si to predstavte – rozkladá fotografický stojan, to aby si urobili ďalšiu rodinnú vrcholofku! Fotka sa však vydarila, akurát na nej nie je celkom zrejmé obsadenie, skôr ako rodinnú fotku pripomína oddiel zamaskovaných kukláčov či rovno teroristické komando.

Mrazivé ďaleké výhľady

Je mi jasné, že dnes to nebude o obede a oddychu na vrchole, napriek krásnemu výhľadu. Decká (a ani manželku) tu nechcem držať ani minútu navyše, dnešnú dohľadnosť si ale nemôžem nechať ujsť. Posielam ich preto tam, kam sa postupne presúvajú všetci okolo nás, teda na teplý čaj do neďalekej chaty Erika. A ja, udatne vzdorujúc mrazivému vetru, sa začínam venovať rozhľadom, ktoré Kojšovská hoľa poskytuje. A že sú dnes naozaj nadštandardné. Úplne samozrejme najviac do očí udrie pohľad na Tatry, tie sú proste neprehliadnuteľné. Majestátne biele štíty v kontraste s ostatnými oblými kopčekmi, dnes navyše bezútešne hnedými, sú skutočnou ozdobou severozápadného obzoru. Pri pohľade odtiaľto (a vlastne z celého Košického kraja) Vysoké Tatry vyniknú ešte viac vďaka „predstupňom“, ktoré im vytváraju Západné Tatry zľava a Belianske Tatry sprava.

Hlavná misia je splnená, konečne som sa na vlastné oči presvedčil o viditeľnosti Tatier z Kojšovky. Naľavo od Tatier leží Kráľova hoľa, legendárna slovenská hora, ktorá pri pohľade od juhovýchodu pripomína majestátnu sopku. Aj na nej je vidieť tohoročnú snehovú mizériu. Inokedy dobiela žiariaca už v októbri/novembri, dnes ju pokrýva len zopár nevýrazných bielych flekov. A okrem Tatier a Kráľovej hole už nikde nič, snehová pokrývka absentuje na celom východnom Slovensku.

Najbližší sneh leží až za hranicami na východe. Tieto extra vzdialené hory, o existencii ktorých som dodnes nemal ani tušenia, som si vďaka ich snehovým pokrývkam všimol už počas výstupu. Domýšľam si, že to asi bude východné pokračovanie oblúka Karpát. Čo ma privádza k malej lekcii zo zemepisu. Dovolím si tvrdiť, na základe dnešnej viditeľnosti, že Kojšovská hoľa je pravdepodobne najkomplexnejší výhľadový bod na východnom Slovensku. Poskytuje kruhový výhľad všetkými smermi, samozrejme za podmienky, že človek obíde meteorologický radar SHMÚ, stojaci na vrchole. Je z nej vidieť do troch krajín, Maďarska, Ukrajiny a Poľska. Vďaka svojej výške a polohe na okraji svojho pohoria umožňuje pohľad na všetky podstatné horstvá východu Slovenska. Hlavný hrebeň Volovských vrchov východne od Kojšovky klesá postupne do Košickej kotliny, od ktorej ich oddeľuje ešte úzky pás malého pohoria Čierna hora.

Z Kojšovskej hole je vidieť do dvoch z troch našich najväčších miest (Košice, Prešov). Ako na dlani sa predo mnou tiahne pás Slanských vrchov uzatvárajúcich Košickú kotlinu z opačnej strany. A za nimi Východoslovenská nížina (dnes utopená v typickom zimnom opare) ukončená hraničnými Vihorlatskými vrchmi s Bukovskými ďalej na severe. A za tým všetkým zasnežené poľské a ukrajinské Poloniny. Najvzdialenejší vrch je vzdialený 181 km, čo samozrejme zisťujem až dodatočne doma. Napriek tomu ho vidím zreteľne. Po prvýkrát si uvedomujem limity môjho základného zoomu. Na takto ďaleké horizonty je proste potrebný teleobjektív, ináč majú na fotke veľkosť iba zopár pixelov. Dnes je vlastne z Kojšovky vidieť také množstvo pohorí a vrchov, že sa to všetko naraz nedalo zapamätať, a tak som došiel k tomu, že som si pre vlastnú potrebu musel urobiť popisy fotiek a rád sa s nimi podelím s čitateľmi Hikingu. Všetko podstatné je tam, pričom kochanie sa výhľadom a jeho dokumentácia mi zabrali pol hodiny, čo je na mrazivý čas celkom dosť. Po dvoch-troch fotkách mi prst na spúšti fotoaparátu úplne odmrzol a musel som ho minútku-dve zohrievať vo vrecku. A tak stále dookola.

Vítaný bufet a návrat

Po skončení rýchlo balím a trielim za rodinou do bufetu. Nižšie pod vrcholom vietor ustáva a podmienky sa opäť normalizujú. Atmosféru v bufete nebudem popisovať, nedá sa to, treba to zažiť. Trochu som sa tam zahrial a od Chaty Erika sa vraciame späť po asfaltke, popod Zlatoidskú horu (dvojča Kojšovky - naozaj sa tak volá?) a okolo pamätníka SNP. V celom úseku sa vďaka vyrúbaným stromom opakujú neustále výhľady na naše veľhory. V rozumnom čase, ešte za vidna, sme doma a môžeme sa zodpovedne pripraviť na silvestrovskú oslavu. Jedna vec ma však predsa len mrzela. Bez snehu to nemalo pravú zimnú atmosféru. Paradoxne sa neskôr sneh na Kojšovke objavil v oveľa menej typických dátumoch. Dôkazy o tom prikladám na porovnanie do fotogalérie.

Zhodnotenie

Kojšovská hoľa zo Zlatej Idky je ďalším z výstupov, ktoré môžem vrelo odporúčať aj rodinkám s deťmi. Skúsení borci si vedia popridávať najrôznejšie alternatívy, ktoré hora poskytuje. A ako už tradične, dodávam, že za vhodného počasia sa odmení úchvatnými výhľadmi, ktoré by kľudne mohli poslúžiť namiesto hodiny geografie. Pešo, na bežkách či na bicykli, Kojšovská hoľa je vďačným cieľom v každom ročnom období. Čo som to ešte...? Už viem. S manželkou sme nakoniec pretancovali Silvester. Ďaleko za polnoc. Takže odpoveď na otázku z úvodu textu - áno, dá sa.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek