Niektoré sú menšie, niektoré sú celé pokryté vegetáciou, niektoré sú svojimi rozmermi impozantné a niektoré sčasti doplatili na ľudské zásahy a znehodnotili sa ťažbami. A práve rôznorodosť a ich výrazná krajinotvornosť ma na nich priťahuje.

V jeden letný deň som si naplánoval návštevu viacerých bradielok, a keďže medzi mojimi plánmi je návšteva chotárov viacerých obcí v dvoch okresoch (Stará Ľubovňa a Sabinov), budem sa medzi nimi postupne presúvať autom. Na úplný začiatok navštívim dedinku Údol a skalky nachádzajúce sa pod Horou. Následne sa presuniem ku Kamenici a hlavnej atrakcii dňa - Spiaci mních. Potom cestou naspäť preskúmam Rebrá medzi dedinami Kyjov a Šarišské Jastrabie a na záver vybehnem nad Ďurkovú, kde zdola z cesty badať malé vystupujúce kopčeky – rebierka.

Údolské skalky

Údol – Údolské skalky a späť

Ako prvé som si vybral práve tieto skalky, pretože to mám dnes najbližšie. Prichádzam smerom od Plavnice a auto zastavujem pri rieke Poprad, odkiaľ si skalky priblížim a fotím. Vidím odtiaľto dva kusy, po priblížení fotky v počítači až štyri. Keď sa trochu otočím, vidím blízku Hajtovku, neďaleko ktorej priamo z brehu rieky vyrastá parádna skalná ihla, dnes tam ale nepôjdem.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Onedlho parkujem v Údole, parkovisko tu nečakám, auto nechávam jednoducho na kraji cesty pri poslednom dome. Je sparný horúci letný deň a začína sa skoré poobedie. Moje nohy začínajú mierne stúpať po poľnej ceste, s orientáciou tu nie je žiadny problém, najprv rovno a potom jednoducho doľava. Čochvíľa zbadám najvýraznejšiu skalku, vôbec to nie je ďaleko. Odtiaľto vyzerá úzko a vysoko. Prídem k nej a samozrejme hľadám cestičku hore. Obchádzam ju dookola a z južnej strany je zase široká, pravdepodobne z nej v minulosti v tejto časti poriadny kus odťažili. Ale z toho dôvodu si tu robím panoramatickú fotku, skala tu má zaujímavé červeno-oranžové sfarbenie.

Niekde sa tu nachádzajú paleontologické náleziská amonitov, v tomto sa však vôbec nevyznám, a teda ich ani nehľadám. Chodníček hore samozrejme nakoniec nájdem, vyliezam hore a lebedím si. Výhľady sú odtiaľto prekvapivo krásne, podo mnou údolie rieky Poprad, dedinky Údol a Plavnica ako na dlani. Okolo mňa horizont obkolesujú najmä pohoria Levočské vrchy a Ľubovnianska vrchovina. Pravdepodobne odtiaľ vidieť aj Tatry, ale búrkové mraky v ich oblasti dnes nedovoľujú vidieť tak ďaleko.

Slnko nemilosrdne pečie, a tak pokračujem ďalej v hľadaní ďalších skaliek. Musím sa vybrať juhovýchodným smerom, je to tu trochu zarastené hustými kríkmi, ale nachádzam v nich ďalšiu skalku. Je menšia ako predošlá, ale tiež na nej badať z južnej strany zásah človeka. Vybieham na ňu, výhľady sú podobné. Zdá sa mi, že z tohto miesta vidím obrys Belianskych Tatier.

Pokračujem ďalej na východ a onedlho sa mi objaví pekný výhľad na Čergov, vidieť Kamenický hrad, Rebrá a sčasti Spiaceho mnícha. Stáčam sa južným smerom, obchádzam ďalšie dve pomerne zarastené bradielka. Neďaleko je malý lesík a vidím, že do neho vedie nenápadný chodníček. Vyberám sa po ňom a zrazu sa objavujem na parádne upravenej vyhliadke, dokonca je tu lavička! Samozrejme si sadám, výhľady stoja za to. Predo mnou sa čnejú mohutné Siminy a Čierna hora v Levočských vrchoch.

Keďže mám na dnes ešte pomerne dosť plánov, musím sa pohnúť ďalej. Vybieham ešte na jednu skalku a vraciam sa k úvodnej. Obchádzam ju z opačnej strany, nájdem tabuľku o amonitoch a nedá mi to. Zase ju obchádzam a hurá! Našiel som skamenelinu amonita. Nie je to nič svetoborné, má to pár centimetrov, ale som veľmi spokojný, ešte som niečo také v prírode nevidel. Môžem ísť k autu a presunúť sa k hlavnej atrakcii dňa.

Spiaci mních

Mníchov prameň, parkovisko – Spiaci mních (Oselníky, Zadné skálie) – Nosová skala – Beskydok a späť cez Perúnovu jaskyňu

Po prejdení asi 20 km zastavujem ešte pred Kamenicou na celkom veľkom parkovisku hneď vedľa cesty. Nachádza sa tu výdatný Mníchov prameň, drevený prístrešok, odpadkový kôš a informačná tabuľa. Zároveň vás šípky nasmerujú, kadiaľ sa ide k Spiacemu mníchovi. Samozrejme bradlá vidieť aj z parkoviska, takže sa nedá zablúdiť.

Z informačnej tabule sa dozvedám, že najstarší zachovaný názov skalného útvaru je Spiaci obor. Druhý najstarší názov je Spiaci mních, ktorý vznikol asi v 10. storočí n. l. a súvisel s prechodom na kresťanskú vieru. Celkovo názov vznikol z toho, že pri niektorých pohľadoch skalný útvar doslova pripomína ležiacu postavu, kde sa dajú rozlíšiť hlava, hruď, ruky, nohy. Môžem to potvrdiť. Vnútri sa nachádza niekoľko jaskýň. Tiež je zaujímavosťou, že v minulosti slúžilo ako kultové miesto, našli sa tu vyryté obrazy ľudí a zvierat.

V mapách je útvar pomenovaný aj Oselníky, Zadné skálie, Na zadné skalky. Podľa geomorfologického členenia sa nachádza v Spišsko-šarišskom medzihorí, v podcelku Ľubotínska pahorkatina.

Vyberám sa vyšliapaným chodníčkom hore, ale nesmerujem priamo na mnícha, najskôr odbáčam na prieskum doľava. Vchádzam do akéhosi prírodného skalného amfiteátra s podozrivo zarovnanou podlahou. Opäť pravdepodobne pozostatok ľudskej ťažobnej činnosti. Do skalnej steny predo mnou sa rozhodne nepúšťam, je to samá suť a výška pár metrov. Vyliezam hore cestou najmenšieho odporu zboku a smerujem k „hlave“ Spiaceho mnícha. Z tohto pohľadu vyzerá samozrejme ináč ako zdola z parkoviska, je to kamenný špic a z jednej strany dokonca zakrytý pôdou a vegetáciou. Na vrchole vidím akýchsi zaľúbencov, tak ani nevedia, že mi zdola slúžia ako zaujímavý fotografický námet. Postupne sa driapem strmo hore, na zemi vidím tabuľku s nápisom Golem. Čím som vyššie, tým viac sa zlepšujú výhľady. A som úplne hore. Vychutnávam si kruhový výhľad, podobný ako z neďalekého hradu Kamenica. Nado mnou sa od západu zaťahuje, prichádzajú sivé mračná. To mi ale nekazí náladu, prechádzam si celým hrebienkom, je skutočne nádherný. Prehliadku mnícha končím na jeho „nohách“.

Za ním vidím ďalšiu výraznú skalku, prejdem pokosenou lúkou a som pri nej. Vidím z nej kríž na predvrchole čergovského Minčola, ale čo ma prekvapuje viac, že aj časť pieninských Troch korún a za nimi poľské Gorce. Opačným smerom zase Slanské vrchy s dominantnou Šimonkou a pred nimi vykukuje nezameniteľný vulkanický kužeľ – Šarišský hradný vrch (570 m) s pozostatkami Šarišského hradu. Priamo za ním vidno na horizonte obrovský vysielač na Makovici (981 m). Vykukujú tiež špicaté kopčeky "prešovské sopky" - Stráž a Lysá stráž s viditeľným kameňolomom. Ďalej napravo pokračuje Bachureň, za ňou vykukuje najvyšší vrch Braniska - Smrekovica (1199 m) a v popredí sa ťahá zalesnený chrbát Spišsko-šarišského medzihoria s najbližšími vrchmi Hrádok a Demianka (788 m). Keď pokračujem v točení hlavou doprava, pokračujú Levočské vrchy, Spišská Magura, spomínané Pieniny, Ľubovnianska vrchovina, Čergov. Skutočne impozantné výhľady z tak zdanlivo nenápadného miesta. Len doplním, že v podstate identické výhľady sú aj z mnícha. Následne obchádzam bradlo a nachádzam na ňom kamenný nos, čiže je to Nosová skala. Bizarný úkaz prírody.

Už keď som tu, vybieham na neďaleký vrch Beskydok (729 m). Odtiaľ chcem vidieť, či dnes stíham Sokoliu skalu, v ktorej je malé skalné okno. Lúčno-kriačinovým chodníkom sa dostávam na samotný vrchol k vysielaču. Nakoniec to zhodnotím tak, že na Sokoliu skalu pôjdem inokedy, dnes by mi to zabralo minimálne ďalšiu hodinu aj s hľadaním okna.

Vraciam sa späť dole a cez akýsi priesek v skalách sa dostávam pod Mnícha v inom mieste, ako som išiel hore. Ocitám sa pod Perúnovou jaskyňou. Sú tu aj iné jaskyne, nehľadám ich však. Stojím rovno pod skalnými stenami a práve z tohto miesta pociťujem ich majestátnosť a svoju maličkosť. Ešte panoramatický cvak a pomaly, neustále sa obzerajúc, schádzam na parkovisko. Teraz ma čaká presun k Rebrám. Počas písania článku som sa dozvedel jednu geografickú zaujímavosť, že na území medzi Spiacim mníchom a Rebrami prechádza hranica hlavného európskeho rozvodia medzi Baltským a Čiernym morom.

Rebrá (medzi Kyjovom a Šarišským Jastrabím)

Autom pôjdem len pár minút, musím prejsť iba cez blízku dedinku Kyjov, ktorá je dobrým východiskovým bodom pri túre na čergovský Minčol. Hneď za dedinou v smere na Šarišské Jastrabie sa po oboch stranách nachádza viacero bradielok. Po pravej strane už sčasti poznám. No a na ľavej strane sa tiahnu zaujímavé Rebrá. Sú celé pokryté vegetáciou, prechod po ich hrebienku bude isto zážitok.

Zaparkujem na krajnici a krížom cez pole prichádzam pod Rebrá. Ich časť je zalesnená (prírodná pamiatka), no túto časť nebudem preskúmavať. Zameral som sa na nezalesnenú časť, ktorá hrala vďaka letnej kvetene krásnymi farbami. A pod Rebrami ma zaujal malý kostolík učupený pod lesíkom, úplne schovaný pred svetom. Doteraz som ani len netušil, že tu je. Pri pohľade na západ zisťujem, že tam poriadne prší. Neprekáža, veď auto mám blízko, keby niečo.

Prechod kvetnatým úzkym hrebienkom mi robí radosť. Onedlho sa jeho hlavná časť končí a vraciam sa naspäť k autu. Keby som pokračoval ďalej, došiel by som až k Okrúhlemu kopcu. Ten si nakoniec aspoň odfotím z cesty na konci Šarišského Jastrabia. Teraz ma čaká presun do blízkej dedinky Ďurková. Nad ňou vidieť čosi podobné ako Rebrá - malé kopčeky dvíhajúce sa zo zeme.

Rebrá nad Ďurkovou

Ďurková, vlak – Skalka, kaplnka

Ako základný tábor si zvolím železničnú zastávku Ďurková. Má to logický dôvod, dnešné dusno je ozaj otravné a zastávka je na vyvýšenom mieste. Vedie k nej asfaltka, dá sa tam teda dostať autom a ušetrím tak nejaké metre šliapania. Zo zastávky vedú dokonca dve značené trasy – žltá na Minčol a zelená cez Demianku do Lipian. Budova zastávky je zavretá, ošumelá a má svoje najlepšie časy dávno za sebou, vlaky tu už skoro vôbec nepremávajú. Preto sa sem turista ani nemá ako dostať.

Preskakujem železničné koľaje a vyberám sa lúkou hore, bradielka nie sú veľmi ďaleko. Pár minút stúpania a stojím na prvom. Je takmer celé pokryté vegetáciou, tak ako aj všetky ostatné. Opätovne si užívam krásne výhľady, odtiaľto najmä na hradbu Čergova. Postupne stúpam popri oblých kopčekoch na zatrávnený vrchol Skalka (623 m). Musím objektívne povedať, že tieto bradielka sú z dnešnej spoznávačky najmenej atraktívne, ale aj tak sa mi páčia, sú krajinotvorným prvkom.

Kdesi hore má byť kaplnka. Po zdolaní vrcholu pozerám na okolitú krajinu, pasie sa tu dobytok. Pod sebou vidím dediny Ďurková, Vislanka, časť Ľubotína, Šarišské Jastrabie a Pastovník – časť Plavča. Búrka odišla kdesi preč a hľadám na obzore nejaký tatranský štít, no nikde nič. Dole pod remízkou vidím akúsi plechovú striešku, to bude určite kaplnka. Vidím tiež ruinu kaplnky (mauzóleum) nad hradom Plaveč.

Zaostrím ešte raz na západ a je to tu, konečne vidím akýsi vykúkajúci špic. Podľa všetkého je to vrchol Lomnického štítu. Ešte si pozriem kaplnku a jej okolie a čaká ma zostup k autu. Cestou si urobím zopár botanických záberov a opäť sa ocitám pri aute.

Záver

Celé putovanie mi trvalo pár hodín, resp. celé poobedie. Cieľom nebolo naháňanie kilometrov ani vysokých kopcov, ale pohodové objavovanie zdanlivo nenápadných miest. Samozrejme, že som nestihol navštíviť všetky bradielka v oblasti, čiže ešte mám dôvod ísť v oblasti na ďalšiu objavnú túru.

Užitočné odkazy

• Spišsko-šarišské medzihorie
• http://spiacimnich.sk
• Spišsko-šarišské medzihorie
• Pieninské bradlové pásmo

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek