Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Veľká Javorina nad moravskou obcou Strání
Veľká Javorina nad moravskou obcou Strání Zatvoriť

Túra Cesta hrdinov SNP: Veľká Javorina – Tren. Teplice

Keďže nám počasie vyšlo v ústrety slnkom a príjemnými teplotami, rozhodli sme sa pokračovať v našej "malej" Ceste hrdinov SNP, ktorú z časových dôvodov prechádzame na úseky. Náš kamarát Marek o chvíľu odchádza do zahraničia, a tak sme sa rozhodli ešte spoločne absolvovať pár kilometrov.

Vzdialenosť
60 km
Prevýšenie
+1641 m stúpanie, -2267 m klesanie
Náročnosť
stredná, 3. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
2 dni
Obdobie
zima – 10.03.2018
Pohoria
Biele Karpaty (CHKO Biele Karpaty, CHKO Bíle Karpaty) a Strážovské vrchy
Trasa
Voda
Kamenná bouda, Chata pod Vyškovcom, prameň pod Sokolím kameňom, Kubrianska kyselka, prameň za Čivirgovcom smerom na Trenčianske Teplice
Nocľah
Drietoma (ubytovňa)
Doprava
parkovisko pri Holubyho chate
Trenčianske Teplice (vlak, bus) - Trenčianska Teplá (vlak, bus)
SHOCart mapy
» č.1074 Biele Karpaty, Považsk… (1:50.000)
» č.1075 Strážovské vrchy, Tren (1:50.000)

Minulý rok sme vyrazili z Devína a končili na Veľkej Javorine, kde sme sa tento rok rozhodli pokračovať a skrátiť si tak plánovaný letný pochod aspoň po Trenčianske Teplice. Prvý deň nás čakal dlhší pochod a nocľah v Drietome. Druhý deň to bola príjemná prechádzka mestskými časťami Trenčína a predhoriami Strážovských vrchov až do známeho kúpeľného mestečka.

Z Veľkej Javoriny po moravskej strane

Na Veľkej Javorine nás privítal dážď a hmla, ale teplota bola hneď zrána príjemná, a tak sme sa dlho nezdržiavali a začali sme krátky výstup od Holubyho chaty k vysielaču na Veľkej Javorine. Pri vysielači sme ešte chvíľu pátrali vo vrcholovej knihe po našom zázname z júna, ale ten bol minulosťou. Na vrchole sa za 9 mesiacov určite vystrieda nespočet turistov, a tak sme sa nad tým nepozastavovali a začali sme zostup po červenej na moravskú stranu. Ako prvé sme minuli sympatické odpočívadlo U Bětina Javora, ale na desiatu (aj na raňajky) bolo príliš skoro, a tak sme pokračovali snehom až ku Kamennej boude. Za smerovníkom sneh plynule prešiel do blata a to sa pre nás stalo symbolom najbližších dvoch dní. Pri Kamennej boude sa kúsok od značky nachádza prameň, ale skontrolovať sme ho nešli, pretože vody sme v tejto etape mali požehnane.

Od Strání po Veľký Lopeník

Po chvíli sme preťali rušnú cestu do Květnej a pokračovali oblým chrbtom nad obcami Strání a Březová, ktorý ešte stále poskytuje pekné panoramatické výhľady na Veľkú Javorinu. Terén je nenáročný a príjemný. Blato a stojaca voda síce trochu spomaľujú, ale s tým sme počítali a vibramy nám zatiaľ ešte nepremokli. Tak sme v dobrej nálade pokračovali krajinou, kde sa striedajú poľné a lúčne cesty so zmiešanými lesmi. Za rázcestím nad Březovou sme sa konečne najedli a kúsok po značke sme sa zastavili na rozhľadni U krížku, z ktorej je pekný výhľad na okolité Biele Karpaty. Cestou na Veľký Lopeník sme v opačnom smere stretli skupinu českých skautov a ich vodcov, s ktorými sme prehodili pár slov. Boli prekvapení a nečakali, že po ceste niekoho stretnú a my rovnako, pretože to boli jediní turisti, ktorých sme v prvý deň stretli.

Z Trojáku späť na štátnu hranicu

Značka pokračovala po ceste na vrch Troják, odkiaľ je pekný panoramatický pohľad na okolitú kopaničiarsku oblasť. Čo-to sme pofotili a o chvíľu sme kráčali smerom k lyžiarskemu stredisku Mikulčin vrch. Po ceste je viac ubytovacích zariadení a možností občerstvenia, ale my sme sa tešili k neďalekej Chate pod Vyškovcom, na ktorú sme mali výborné referencie. Spokojní s jedlom aj obsluhou sme sa asi za hodinu vydali ďalej, smerom k vrchu Kykula a štátnej hranici. Od rázcestníka pod Vyškovcom sme chvíľu po ceste klesali k zastávke a domčeku z dreva, od ktorého je možnosť odbočiť k pomníku leteckej bitky z II. svetovej vojny. Potom sme pozdĺž kopaníc stúpali späť na štátnu hranicu a k vrchu Kykula, kde značenie pokračuje na slovenskú stranu. Vrch Machnáč bol na dohľad, no pred nami bolo ešte nie práve príjemné stúpanie blatom a zvyškami snehu a to nás výrazne spomalilo. Z vrchu Machnáč, kde sme dorazili po necelej polhodine, je skvelý kruhový výhľad na severnú časť Bielych Karpát aj na mesto Trenčín. Keďže na vrchu bol pomerne silný vietor, rýchlo sme sa pofotili a pobrali sa ďalej.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Za nocľahom do Drietomy

Zo sedla pod Machnáčom nasledovalo príjemné klesanie cez kopanice a lesným porastom, po ktorom sme o chvíľu dorazili na najväčšie prekvapenie dnešného dňa – Sokolí kameň. Viackrát sme si prechádzali mapy (dokonca aj cestopisy z Cesty hrdinov SNP), ale toto skalné bralo sme nejako prehliadli. Každopádne stojí určite za krátku aj dlhšiu zástavku.

Keďže sa blížil západ slnka, nezdržovali sme sa dlho. Urobili sme pár fotiek a začali sme zostupovať pod Sokolí kameň, kde sa trochu nižšie nachádza upravený prameň (aj v marci výdatný) a posedenie. Od Sokolieho kameňa sme stúpali posledným – trochu strmším – úsekom až pod vrchol Žľab. Z opačnej strany vrchu sa nachádza útulňa, ktorá je v lete určite skvelým miestom na prenocovanie v prírode. My sme mali dohodnuté ubytovanie v Drietome a okrem toho bola ešte stále dosť veľká zima na to, aby sme skúšali svoje limity a tepelný komfort spacích vakov.

Od vrchu Žľab nasledovalo iba klesanie, zato pomerne strmé a cez lesný polom, ktorý veľmi často ležal priamo na značke. Po tomto úseku sme sa konečne vynorili nad Drietomou a onedlho sme boli v obci. Zostávalo nám nájsť ubytovanie, ktoré sme mali dohodnuté v ubytovni miestnej stavebnej firmy. Vrátnik bol ústretový a pustil nás dnu napriek tomu, že sme mali na sebe viac blata ako goratexu. Najedli sme sa a po chvíli sme išli spať, aby sme sa zregenerovali na ďalší deň.

Z Drietomy do Trenčína

Na druhý deň nás nečakala žiadna štreka, a tak sme si prispali. Vyrazili sme okolo 7.15 h a po krátkom prechode prebúdzajúcou sa nedeľnou Drietomou sme sa pri moste vrátili na červenú značku v mieste, v ktorom sme z nej deň predtým zišli. Značka ešte chvíľu pokračuje cez obec a za poslednými záhradami sa vnára do polí smerom k diaľničnému obchvatu D1. Po prechode poliami nad Drietomou sme sa potešili, že sme neprezúvali obuv, pretože sme na tom boli onedlho tak ako deň predtým – od uší po päty v blate. V týchto miestach sa nám ešte podarilo nezablúdiť a nájsť značenie. Najprv na rázcestí treba ísť smerom k posedu a potom o chvíľu ďalej sa značenie nachádza na samostatne stojacom strome. Za ním sme zišli do lesa, kde sa nachádza odpočívadlo a onedlho sme prešli okolo samoty a diaľničným podchodom do mestskej časti Trenčína – Zlatovce.

Mestskými časťami Trenčína

V meste pod Trenčianskym hradom sme sa zdržali pomerne dlho, pretože sme najprv museli prejsť časťou Zlatovce, potom sme pokračovali cez rieku Váh do centra mesta. Značka ide súbežne s historickým centrom, pod hradom a cez mestský park k autobusovej stanici. Z autobusovej stanice sme pokračovali dlhým rovným úsekom k supermarketu, kde sme si nakúpili vodu a pár drobností na posledný úsek cez Kubrú a začiatok Strážovských vrchov do Trenčianskych Teplíc.

Kubrá, Opatovská dolina a Trenčianske Teplice

Keď sme prišli do Kubrej, trochu nás tlačili nielen topánky, ale aj čas. Keďže bola nedeľa a večer sme išli všetci za rodinami (a na druhý deň do práce), mali sme optimistickú predstavu ukončiť pochod okolo 14.00 h. To sa nám nakoniec podarilo, ale plány nám najprv skomplikovalo náročné značenie – alebo naša nepozornosť za kostolom v Kubrej. Treba odbočiť hneď za kostolom doľava – akoby k bráne rodinného domu a potom hneď pri bráne doprava na úzky chodník ponad rodinné domy. My sme najprv išli rovno do hory nad kostolom a okrem poriadnych výškových metrov navyše a borovicového lesa tam nebolo nič zaujímavé.

Po skúsenostiach z minulých rokov sme ešte zašli na cintorín, či sa značenie nenachádza tam, aby sme sa nakoniec vrátili dole ku kostolu a objavili správnu odbočku. Stálo nás to 20 minút, ale čas bol stále prijateľný a po chvíli na správnej značke sme prišli ku Kubrianskej kyselke, kde je solídny drevený prístrešok, bufet a ohniská. Miesto bolo veľmi lákavé, my sme sa už nezastavovali a rozhodli sme sa, že si spravíme krátku pauzu pri smerovníku Nad Kubrianskou dolinou, ktorý mal byť vzdialený 50 minút.

Výstup Kubrianskou dolinou opäť komplikovalo blato a väčšinu času sme sa vliekli po kraji lesnej cesty, ktorá bola rozrytá ťažbou dreva. Pri smerovníku Nad Kubrianskou dolinou nebola žiadna možnosť si sadnúť, a tak sme zišli ešte kúsok do Opatovskej doliny, kde sme našli útočisko na širokých pňoch pri miestnej chate. Dorazili sme posledné zásoby, zavolali domov a dali sme sa do posledného úseku dvojdňovej cesty.

Stúpanie bolo minimálne a pohodlnou a hlavne suchou cestou lesom, ktorou viedla značka sme o chvíľu prišli k smerovníku Nad Opatovskou dolinou. Zacítili sme príležitosť a úsek pod Čvirigovec sme takmer bežali. Zakrátko sme pred rázcestníkom Pod Čvirigovcom uvideli Novú Dubnicu a hneď za ním sme cez les spozorovali Trenčianske Teplice. Po ceste sme natrafili ešte na jeden prameň, odbočku na tzv. „Kočací zámok“ a poriadne rozrýpaný chodník, ktorý sa podobal skôr na koryto rieky ako na lesný chodník. Chvalabohu, červená značka ho iba križovala, a tak sme sa viac nemuseli brodiť, ale pohodlne sme zišli do Trenčianskych Teplíc.

Záver

Bolo 13.45 h a my sme sa museli (dočasne) rozlúčiť s červenou značkou a Cestou hrdinov SNP. K smerovníku Trenčianske Teplice sme nepokračovali. Nabudúce. Zišli sme k parkovisku a pokiaľ sme čakali, debatovali sme o našich ďalších možnostiach. V takejto zostave sa tak skoro znova nezídeme. Napriek tomu už teraz vieme, že budeme pokračovať, niektorí z nás tohtoročný jún z Trenčianskych Teplíc. Marekovi sme sľúbili, že s očakávanou etapou po hrebeni Nízkych Tatier ho počkáme. My ostatní budeme makať na tom, aby sme dovtedy spoznali najznámejšiu diaľkovú trasu na Slovensku po Donovaly.

Fotogaléria k článku

Najnovšie