Rozhovor Západným a východným Ťanšanom
Pavel Devečka sa s kamarátmi vybral v lete 2017 do Kirgizska s úmyslom urobiť prechod v oblasti Východného Ťan-Šanu. Absolvovali túru v Národnom parku Ala Arča v Západnom Ťan-Šane, nasledovalo údolie Ečkili-Taš a hrebeň Sari-Džaz týčiaci sa na sever od údolia rieky Inilček vo Východnom Ťan-Šane, a napokon jazero Izil-Kul a Son-Kul. S Paľom sme sa porozprávali o jeho zážitkoch v tomto kúte sveta.
Podľa čoho ste vyberali destináciu?
Kirgizstan ako destináciu vybral kamarát Janči z toho dôvodu, že vidieť veľhory strednej Ázie bolo jeho snom už od detstva.
Prípravný výlet v doline Ala-Arča, spojený s výstupom na štvortisícovku Pik Učiteľ, sme vybrali z toho dôvodu, že dolina Ala-Arča sa nachádza neďaleko hlavného mesta Kirgizstanu - Biškeku a dokonca do jej ústia jazdí biškekská MHD. Z hľadiska úspory času nám to prišlo ako celkom dobrý nápad. Taktiež Pik Učiteľ je najvyšší "choďák" obtiažnosti 1B nachádzajúci sa na teritórii bývalého ZSSR. (1B = "výživnejší choďák")
Týždňový výlet do Ťanšanu, do oblasti ľadovca Inylček, bol taktiež Jančiho nápadom. Ľadovec Inylček je najväčším ľadovcom Ťanšanu a so svojou dĺžkou vyše 60 km je zároveň šiestym najdlhším ľadovcom nachádzajúcim sa mimo polárnych regiónov.
[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]
Výlet ku jazeru Son Kul, druhému najväčšiemu kirgizskému jazeru, bol zasa mojím nápadom a všetci naň budeme ešte dlho a v dobrom spomínať. Jazero Son Kul leží v nadmorskej výške 3016 m a zo všetkých strán je obklopené horami. I keď v Kirgizstane to nie je nič nezvyčajné, keďže horami je tam obklopené takmer všetko.
Ako dlho ste tam boli?
V Kirgizstane sme pobudli 21 dní, pričom Janči si túto dovolenku ešte "trochu" predĺžil, vlakom sa cez Kazachstan presunul do Ruska a tam s ďalšími kamošmi podnikli prechod v oblasti pohoria Altaj.
Koľkí ste boli?
Kirgizskej časti tohto výletu sme sa zúčastnili šiesti - traja chalani a tri dievčatá.
Aké vysoké sú tam hory? Aký majú charakter?
Kirgizstan je hornatá krajina s priemernou nadmorskou výškou 2750 m, pričom najnižšie miesto má nadmorskú výšku 394 m (Ferganská kotlina) a najvyššie 7439 m (Pik Pobedy). Tie horské oblasti, v ktorých sme sa pohybovali, na nás pôsobili pomerne suchým dojmom. Treba však povedať, že sme mali šťastie na počasie a zažili sme tam len jeden poriadny lejak. K tomuto suchému dojmu prispieval aj fakt, že kvôli vysokej nadmorskej výške tam rastie len veľmi málo lesov a spadnuté zrážky tak z hôr odtečú rýchlejšie. Síce sme prekračovali aj nejaké vyschnuté korytá, no s vodou na pitie sme problém nemali, keďže topiace sa vysokohorské ľadovce jej poskytovali dostatok.
Aké je tam osídlenie? Čo by si povedal o ľuďoch, ktorí tam žijú? Sú rozdiely v ich spôsobe života v závislosti od ročného obdobia?
Nomádsky spôsob života sa tam už nepraktizuje. Ľudia žijú na dedinách alebo v mestách a v jurtách žijú už iba v letnom období, keď sa v horských oblastiach venujú paseniu koní, dobytka, oviec, ale napríklad aj jakov. V lete takto v horách žijú celé rodiny aj s deťmi, ale koncom leta/začiatkom jesene už ženy s deťmi, kvôli školskej dochádzke, schádzajú do dedín a miest.
Čo sa týka náboženstva, dominuje tam islam a ruská menšina vyznáva pravoslávne kresťanstvo. Žiadne náboženské napätie sme tam nepostrehli a za zmienku stojí aj fakt, že dvojjazyčné nápisy sú tam na etnicky zmiešaných územiach úplne bežnou záležitosťou. Z miestnych ľudí sme mali dobrý pocit a keď sme niečo hľadali alebo potrebovali poradiť, boli nám veľmi nápomocní.
S ruštinou sa tam dá dohovoriť úplne bez problémov, a to aj vo vidieckych oblastiach. Miestne deti totiž navštevujú buď kirgizské školy, kde sa však povinne učia ruštinu, alebo ruské školy, kde sa zasa naučia po kirgizsky.
Koľko dní ste strávili v divočine? Čo pre vás bolo najnáročnejšie, či už psychicky alebo fyzicky?
V prírode sme strávili 14 dní. Divočinou by som však osobne nazval len ten Ťanšan, v ktorom sme strávili 7 dní.
Dievčatá by asi povedali, že najnáročnejšie boli veľké batohy, ale zo svojho pohľadu by som za najnáročnejšie označil brodenie ľadovcových riek. Teplota, rýchlosť vody a taktiež kamene unášané prúdom rozhodne neboli veľmi príjemné a veľmi skoro sme prišli na to, že ľadovcové rieky je lepšie brodiť za rána.
Stretli ste sa s nejakým nebezpečenstvom?
S niečím vyslovene nebezpečným sme sa nestretli, ale pomerne nepríjemné bolo, keď nás dopravní policajti odstavili v jednom takmer štvortisícovom sedle s tým, že pod sedlom spadla skalná lavína a možno až do nasledujúceho dňa, kým cestu poriadne nespriechodnia a nezabezpečia, tam budeme musieť ostať čakať. Vody tam síce bolo dosť, ale batohy sme mali takmer vyjedené, a tak sme z toho boli trochu v strese. Našťastie, keď sme zašli za cestármi a poprosili ich o jedlo, dali nám dva bochníky chleba, a tak sme hlad mali čím zahnať. Asi netreba zdôrazňovať, že keď nás po takmer pol dni čakania pustili ďalej, boli sme "šťastní ako blchy".
Čo bol pre teba najsilnejší zážitok z cesty?
Najsilnejším zážitkom pre mňa bolo, keď sme s domácimi sedeli v jurte a ich deťom sme darovali klasické okrúhle lízanky zo Slovenska. Ich najmladšia dcéra si z obalu (ktorý by sme my bez rozmýšľania pokrčili a v lepšom prípade odhodili do koša na plasty) urobila čosi ako lopatku a začala sa s ňou hrať a naberať na ňu omrvinky roztrúsené po stole.
_Prezentáciu Paľa Devečku môžete vidieť na festivale Hory a mesto 2018._
