Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Tatry z Martalúzky
Tatry z Martalúzky Zatvoriť

Túra Zimná Martalúzka z Pustého poľa s deťmi

Pri plánovaní rodinnej túry na začiatku apríla 2016 sa nám zacnelo po snehu. Veľmi sme si ho tú zimu na túrach neužili. Buď bolo pekne bez snehu, alebo bol sneh a nebolo pekne, v každom prípade to ešte raz chceme skúsiť. A keďže sneh je iba v stredných polohách a vyššie, za cieľ si volíme Martalúzku, prírodný skalný amfiteáter na úboči Kráľovej hole. Parametrami je to túra vhodná pre nás, aj nejaký výhľad by mal byť, tak vyrážame naposledy túto sezónu zakúsiť zimnú atmosféru.

Vzdialenosť
14 km
Prevýšenie
+713 m stúpanie, -713 m klesanie
Náročnosť
mierna, 2. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
jar – 2016
Pohoria
Nízke Tatry - Kráľovohoľské Tatry (Národný park Nízke Tatry)
Trasa
Voda
kaskády Hnilca
Doprava
Pusté pole (bus, parkovacia plocha na križovatke pri rázcestníku)
SHOCart mapy
» č.1102 Nízké Tatry, Kráľova h (1:50.000)

Trasa

Pusté pole – Zadná dolina – Zadná Nemecká – Martalúzka a späť

Asfaltkou a lesom

Túru začíname na parkovisku na Pustom poli. Ani tu už zo snehu nezostalo nič, príroda sa do jari ale ešte prebúdzať nezačala. Celý prvý úsek trasy, čo je mimochodom viac než polovica, vedie asfaltovou cestou v Zadnej doline. Spoločnosť nám robí len les, občasné rúbaniská a bystrina Hnilec.

Pri rázcestníku Zadná dolina sa objavujú snehové plochy, tu opúšťame asfaltku a mierime doľava do lesa. Stúpanie sa stáva poriadne strmým, až kým z lesa nevystúpime na širokú zvážnicu, ktorá vedie prakticky vodorovne po vrstevnici. Na jednom strome nachádzame tabuľku s nápisom Zadná Nemecká. Les, ktorým sme išli, leží pod zvážnicou, nad ňou je porast výrazne redší. Na zvážnici leží evidentne hrubšia vrstva snehu, po jasnej noci je jeho povrch spevnený mrazom a kráča sa po ňom v pohode. Oddychový úsek však netrvá dlho a po chvíľke nás značka nemilosrdne opäť navádza doprava do svahu medzi stromy. Zároveň nás tabuľa informuje, že pred nami je prírodná rezervácia Martalúzka.

Polom – kríza č. 1

Po pár krokoch ale vstupujeme na pomerne veľký úsek polomu s pováľanými stromami, kde vyvstávajú dva problémy. Prvý je, že strácame značku. Absolútne netušíme, kadiaľ ďalej. Pri troche pátrania sa dajú nájsť náznaky nejakej stopy, akoby tadiaľ niekto prešiel pred mesiacom a odvtedy niekoľkokrát snežilo. Tak skúšame pokračovať po stopách, dúfajúc, že dotyčný vedel, kam má ísť. Druhý problém sa ukazuje zakrátko. Prechod cez pováľané stromy je náročný. Dokonca veľmi náročný. Začíname sa vyslovene trápiť, strácame sily aj čas.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Kritický okamih nastal, keď ktosi z nás sa horko-ťažko vyštveral na obzvlášť hrubý zasnežený kmeň a stojac na ňom, noha sa mu kamsi prepadla a ocitol sa v sediacej polohe. Ukázalo sa, že to nebol obzvlášť hrubý kmeň, ale dva bežné kmene ležiace vedľa seba s medzerou uprostred a zamaskované jednou snehovou perinou. Len zázrakom sa toto neskončilo úrazom. V tej chvíli dosahuje frustrácia vrchol a vo vzduchu zaznie otázka: „Vraciame sa naspäť?“ Chvíľu je ticho a keďže nikto neodpovedá kladne, tak pokračujeme ďalej. Naveľa sa nám darí prebojovať sa na druhú stranu polomu, kde po chvíľke nachádzame pokračovanie chodníka.

Úľava v skalnom amfiteátri

Po predchádzajúcich peripetiách je nasledujúci úsek doslova balzamom na dušu. Chodník sa priblíži k potoku, stúpanie je vyslovene mierne, o čosi redší les je presvetlený poludňajším slnkom, nálada sa celkom rýchlo vracia do kladných hodnôt. Čoskoro sa les rozostúpi a ocitáme sa na krásnom mieste. Stojíme na dne kotlinky, obkolesenej z troch strán strmými stenami, z ktorých na viacerých miestach vytŕčaju mohutné skalné bralá. Všade okolo nás sú zelené smreky, pod nimi biela perina a nad hlavou blankytné nebo.

Jarné slniečko vie v čase obeda slušne hriať a doteraz ako tak pevná vrstva snehu začína pod našimi topánkami povoľovať. Kým deti problém ešte nemajú, my sa skoro pri každom kroku prepadávame na výšku topánky. Tak si tu dávame kratučký oddych. O výške snehovej pokrývky hovorí fakt, že v jednom mieste počujeme pod sebou žblnkotať potok (asi Hnilec), celý je však prekrytý bielou perinou, na ktorej stojíme.

Strmý záver – kríza č. 2

Cieľ nášho dnešného výletu máme priamo nad sebou, od jednej zo skalných formácií nás delí dosť strmý, no krátky záverečný výšvih, tak vyrážame, hore sme o 5 minút. Nemohol som sa mýliť viac. Len čo terén začal príkrejšie stúpať, prebárame sa po kolená. A to ešte nič nie je. Priamo v strmom svahu sa na každom druhom, treťom kroku prebárame až po pás. Tu sa nedá hovoriť o stúpaní, doslova sa vyhrabávame a po štyroch posúvame o kúsok vyššie. To nie je predvídateľné brodenie sa v prašane, to je krok pravou - sneh drží, krok ľavou - bác, náhly prepad o meter nižšie. Mám pocit, že sa snáď šplháme priamo po zasneženej kosodrevine, keďže dole okolo topánky sem-tam cítim voľný priestor. Neviem, ako dlho to trvalo, možno pol hodiny, ale keď sme konečne hore, máme toho plné zuby a viem naisto, že druhý takýto výšvih by sme už nedali.

Úľava na skalách Martalúzky

Hore na hrebeni pri skalách nás ale čaká odmena. Z čista jasna sa pred nami vynorí pohľad na bielo žiariacu reťaz tatranských štítov. V momente zabúdam na práve zakúsené trápenie a neviem sa vynadívať. Len kôli tomuto pohľadu to stálo za to. Priamo na hrebeni, hneď pri skalách je snehu výrazne menej, v jednom mieste je roztopený, tu sa dá pohybovať bez problémov. Nachádzame si jednu skalu, kde sa zložíme a dávame si oneskorený obed s nádhernou panorámou navôkol.

Za chrbtom, v hĺbke, odkiaľ sme prišli, leží dno Martalúzky a za ním v diaľke zdanlivo nekonečný koberec kopcov a hôr Slovenského raja a Volovských vrchov. Po ľavej ruke, čoby kameňom dohodil, sa týči majestátny vrchol Kráľovej hole. Nikdy sme pri ňom neboli tak blízko. Syna som musel príkro zahriaknuť, normálne sa tam zberal vybehnúť. A priamo pred nami nádherný pohľad na naše veľhory. S výnimkou malého kúska trávy vedľa nás je všade naokolo bielo. Avšak všetky okolité nižšie kopce a doliny sú bez snehu a v o to väčšom kontraste žiaria na aprílovom slnku Tatry na druhej strane údolia. Len pred piatimi minútami som si nadával, že sme sa sem vybrali a teraz si za to ďakujem.

Skrátený oddych

Pohodlne sa vyhrievame na skalách, deti pobehujú dookola opätovne sa tešiac zabudnutému snehu (kde na to berú energiu?), hovorím si – je tu tak pekne a príjemne, zostaneme tu kľudne aj dve hodiny, zaslúžime si to. Pohľad na hodinky mi ale v momente pokazí náladu. Všetky snehové trable nám totiž predĺžli výstup práve o dve hodiny a stať sa to v decembri, tak sa vraciame za tmy. Takže nastupuje núdzový plán, zdržíme sa tu maximálne 30 minút, za cenu, že plánovaná večera doma bude o dve hodiny neskôr.

Chvíľu ešte obdivujem krajinu, zdokumentujem nejaké zábery a vydávame sa na spiatočnú cestu. V strmom zostupe dole sa nám opäť prepadávajú nohy v celej svojej dĺžke, smerom dole to však zďaleka nie je také namáhavé. Polom, poučení, obchádzame sprava pekne v lese, je tu snehu vyše kolien, ale opäť, dole svahom to nie je problém. Čoskoro sme na zvážnici k Zadnej Nemeckej, kde sa dnes ešte naposledy musíme popasovať s náhodným a náhlym prebáraním sa do mokrého snehu, tu „len“ na výšku topánky. K autu sa dostávame za vidna, ešte pred západom slnka. Deti si prezúvajú totálne premočené čižmy (našťastie bez následkov) a viac či menej príjemne unavení mierime domov.

Zhodnotenie

Obtiažnosťou je Martalúzka z Pustého poľa nie veľmi náročná túra, na ktorú si môžu trúfnuť aj netrénované turistické rodinky s deťmi. Ak by mal však niekto podobný nápad ako my, teda zažiť sniežik v apríli, je potrebné rátať s tým, že túra sa môže až neúmerne predĺžiť a sťažiť. Vlastne sme mali šťastie, že sme to dali, dvakrát sme boli zrelí na kapituláciu a návrat. Trochu viac snehu či o trochu väčší polom a článok nemusel vôbec vzniknúť. Výstup na Martalúzku je jednou z túr, kde 3/4 cesty nie je nič, no cieľ potom všetko vynahradí.

Fotogaléria k článku

Najnovšie