1. etapa

Liptovská Osada – Žiar – Liptovská Osada

Správny čas nastal koncom marca 2016. Bol krásny slnečný deň a tromi autami sme sa priviezli do Liptovskej Osady. Zaparkovali sme pri pamätníku parašutistov, ktorí prišli ako prví na pomoc SNP.

Po úvodnom veselom zvítaní a spomínaní na predchádzajúcu túru sme sa vydali na sever do sedla medzi Mierovým hájom a masívom Žiaru. V sedle stojí kríž a od neho vedie pekne upravený chodník na skalné vyhliadky. Chodník najskôr strmo stúpa, no o chvíľu zvoľní a miernym stúpaním nás dovedie na vyhliadku. Vyhliadka je to parádna – pod nami skalné ihly a veže, vytvorené vo vápencoch a dolomitoch, v údolí Liptovská Osada, ktorej domy z výšky vyzerajú ako zápalkové škatuľky, v diaľke je výhľad na časť Nízkych Tatier a vrch Zvolen.

V roku 1974 bol Žiar vyhlásený za prírodnú pamiatku na podnet obyvateľov obce, ktorí takto vyjadrili svoj vzťah k prírode a mali záujem o ochranu pekného územia. Žiaľ, v roku 2004 bolo chránené územie zrušené vyhláškou KÚ Žilina č. 10/2004. Zároveň vtedy bola zrušená tiež ochrana územia Strž, čo je malý starý lom pred vjazdom do obce. Lokalita je peknou ukážkou útesových (rífových) vápencov s výskytom zaujímavých skamenelín. Aj keď oficiálna ochrana Žiaru neexistuje, je jasné, že obec a jej obyvatelia si územie vážia a starajú sa oň. Chodník je pekne upravený s dvomi oddychovými miestami s lavičkami a čo je pozitívne - nikde žiadne odpadky.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Dlho sme sa kochali peknými výhľadmi, krásnymi skalami aj prvými jarnými kvietkami, a potom chodníčkom vystúpili k oddychovému miestu, kde sme si trocha posedeli. Nie však dlho, o chvíľu sme kráčali chodníkom, ktorý vedie pomedzi skalné útvary, popod vápencové steny a staré stromy. Veľmi atraktívny útvar tvoria dve štíhle skalné ihly, ktoré stoja vedľa seba a medzi nimi ide chodník, takže tvoria akúsi prirodzenú skalnú bránu.

Chodník miernym stúpaním traverzuje južné svahy Žiaru a vo východnom sedielku sa otočí naspäť a následne traverzuje miernym klesaním severné svahy Žiaru. Z odlesnených čistín sú pekné výhľady na Sidorovo, údolie Revúcej a časti Veľkej Fatry.

Zišli sme do sedla ku krížu, kde sme sa najedli. Ani tu sme sa však dlho nezdržali. Jednak začal fúkať dosť nepríjemný vietor a hlavne nás čakala ešte druhá etapa túry.

2. etapa

Ústie doliny Patočiny – planina Drozdová – prepadlisko Váhanka – Sokol (Sokolie bralo) – ústie doliny Patočiny

Autom sme sa priviezli do ústia doliny Patočiny, kde sme zaparkovali na improvizovanom parkovisku. Ústím doliny Patočiny v súčasnosti prechádza trasa Cyklo Korytničky, ktorá ide po telese bývalej železničnej trate z Korytnice do Ružomberka.

Chvíľu sme išli po ceste, ale potom sme si to švihli doľava a strmým svahom sa vyšplhali na planinu Drozdová. Planinu tvorí mierne zvlnená horská lúka, v tomto období pekne zakvitnutá šafranmi. Na jej juhovýchodnom okraji sa nachádza prepadlisko Váhanka. Je to vlastne jeden zo štyroch závrtov malej krasovej planiny. Cez strmý okraj prepadliska preteká malý potôčik, ktorý v zime určite vytvára pekný ľadopád.

Od prepadliska sme popri ďalšom ukážkovom závrte vyšli severozápadným smerom na vrchol planiny. V lese, tesne pod okrajom planiny sa skrýva Tunelová jaskyňa. Jaskyňa síce nemá výzdobu, ale tým, že je priechodná je veľmi atraktívna. Je dlhá približne 30 metrov, v strede je znížená asi na jeden meter.

Po dôkladnom preskúmaní jaskyne a samozrejme fotení, sme sa presúvali okrajom planiny na Sokol. Západný okraj vrchu Sokol tvorí mohutné vápencové bralo, ktoré dobre vidieť zo štátnej cesty vedúcej z Donovál do Ružomberka. Roky som ho obdivovala pohľadom z cesty a bralo nesklamalo ani z bližšieho pohľadu. Z okraja brala sú úžasné letecké pohľady do údolia Revúcej i Korytnice a na časť Veľkej Fatry. Niektorí okrajom brala, niektorí lesom, sme prešli na jeho severný okraj a opatrne sme zišli pod skalnú stenu.

Kým pohľad z brala bol fascinujúci, prejsť sa jeho úpätím popod stenu je zážitok iného druhu. Nielenže ohromuje svojou výškou a mohutnosťou, ale bralo je prešpikované rôznymi väčšími i menšími jaskynnými otvormi. Na stene je pekne vidieť ukážky vrásnenia. Zaujala tiež kresba mamuta, ktorú tam však namaľoval novodobý „neandertálec“.

Po dlhej prehliadke sme opatrne zostúpili pomerne nepríjemným suťoviskom do údolia dravej riečky Korytnica. Opatrnosť je naozaj na mieste. Aj z diaľky vidieť v stene brala odtrhy, čo svedčí o tom, že bralo je nestabilné a veľké suťovisko pod stenou to potvrdzuje. Ďalším dôkazom je, že hoci je bralo veľmi blízko pri frekventovanej ceste a teda prístup ľahký, nie sú tu lezecké cesty.

Záver

Lokalitu Žiar vrelo odporúčam všetkým, ktorí si nájdu hodinku až dve času cestou do Tatier alebo späť, prípadne z Donovál a iných destinácii. Je veľmi vhodná aj pre deti. Okolité základné školy sem robia školské výlety a exkurzie. Samozrejme, na vyhliadke je treba zvýšená opatrnosť!

Váhanka, Tunelová jaskyňa a Sokol je nielen bez značiek, ale aj bez chodníkov. Trasa je vhodná len pre skúsenejších a dobrodružnejších turistov. Na vyhliadke zo Sokola treba mimoriadnu opatrnosť a zostup pod stenu ani neodporúčam. Bol to zážitok, ale aj trochu nebezpečný. To si však skúsený turista dokáže aj sám zhodnotiť.

Chránené územia

Toto je zároveň názorná ukážka, aké sú ľudské zákony nedokonalé, nestále a ako podliehajú politickým, hospodárskym a hlavne finančným tlakom. Keby som 31. decembra 2004 stúpila na územie Žiaru, alebo Strže, kľudne by ma odtiaľ ŠOP SR mohla vykázať či mi dať pokutu. 1. januára 2005 by mi to už nehrozilo, dokonca, čisto teoreticky, by som si tam mohla otvoriť kameňolom. Územie sa pritom vôbec nezmenilo a vôbec nestratilo na svojej hodnote!

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek