Príbeh

Jarný čunder do Pivonic

06.04.18
Bolo to v roku 1966. Sedeli sme s kamarátom Fredom pri pive a plánovali, že by sme sa vybrali do Bystřice nad Pernštejnem za naším kamarátom Siginom, ktorý tam chodil do školy. Vlastne so Siginom sme už boli dohovorení, len sme plánovali vlaky a podobne.

Sigin nám sľúbil, že budeme môcť prespať u neho na internáte, ktorý bol v bývalom skautskom zrube – klubovni na konci mesta. Napriek zaistenému nocľahu sme sa dohovorili, že spacáky berieme so sebou, lebo boli takmer nové a my sme sa nemohli nasýtiť komfortu spania, ktorý poskytovali. Keď sme sa tak dohovárali, prisadol si k nám kamarát Kuzdra, a že on by tiež išiel s nami. A keďže sme nemali nič proti tomu, tak sme povedali, že dobre a bolo rozhodnuté.

Na vlak sme nastupovali v sobotu ráno niečo po šiestej hodine, pretože som mal ešte nočnú zmenu, a tak som išiel rovno z roboty. V Skalici bolo teplo a krásne. Kvitli stromy, tráva sa už zelenala, fialky voňali, a my, naivky jedny, sme si mysleli, že je to tak všade. A prečo nie? Veď už bol koniec apríla. Lenže ako si to tak hrkoceme osobákom na sever, akosi sa začalo zaťahovať a než sme prišli do Bystřice nad Perštejnem, teplota klesla aspoň o 10 °C a veru aj zasnežilo. V podstate nám to bolo jedno. Nocľah na intráku a perové spacáky to istili. Len Kuzdra bol akýsi nervózny a stále sa pýtal, či je ten intrák istý. Nuž, čo sme mu mali povedať?

Na stanici nás Sigin čakal. Zvítali sme sa, dali si jednu desiatku v staničnej krčme a tam zo Sigina vyliezlo, že na internáte nebudeme môcť spať, pretože mali nejaký „průser“, a tak majú zarazené odchody domov a o tom, že by sme tam spali, sa nedá ani uvažovať. Fíha. Tak toto úplne zmenilo situáciu. Sigin, ktorý nás mal sprevádzať údolím riečky Bystřice, kde malo kemp niekoľko trampských osád, s ktorými sa Sigin skamarátil, nás nielenže nemohol sprevádzať, ale musel byť o 19-tej hodine na internáte. No čo sa dalo robiť. Museli sme vymyslieť náhradný plán. „Viete čo?“ hovorí Sigin, „Zavezieme sa autobusom do Pivonic. Tam si vybehneme na hrad Zubštejn, kde sú nejaké zachovalé pivničné miestnosti a tam by ste mohli prespať.

Bolo rozhodnuté. Našli sme si autobus, v krčme počkali na jeho príchod a za pár minút sme boli v Pivoniciach. Na hrad sme vybehli ako srnky. Lenže potom sa všetko zmenilo. Kamenné polozrúcaniny naozaj neposkytovali žiadny perspektívny nocľah. Okolo bola asi 5-centimetrová vrstva snehu a hlavné bolo to, že kamarát Kuzdra sa zrazu priznal, že on veru nemá žiadny spacák, iba jednu obyčajnú deku. No a bolo vymaľované. S dekou by jednoducho zmrzol. A vtedy Sigina napadla posledná možnosť.

Chalani,“ hovorí, „zbehneme dolu do Pivonic. Zájdeme do krčmy a tam sa pozrieme po jednom chlápkovi, ktorý občas necháva prespať u seba v stodole vandrákov. Volá sa Tonda Lahodný. Niektorí hovoria, že je trochu prihriaty a vraj za to aj sedel, ale on hovorí, že to bolo za špionáž pre USA. Ale ja by som povedal, že je to skôr magor. Stále sa bojí, že ho prenasleduje ŠTB a KGB. A že za ním posielajú agentov provokatérov. No a nenávidí komunistov. Ale bacha, hovorte s ním opatrne, neprovokujte a nesmejte sa mu ani za chrbtom, lebo on sa zrazu prudko otočí, a keď bude vidieť, že sa mu smejete, máte po chlebe.

A tak sme išli. Studeným večerom sme prišli do krčmy. Mali sme šťastie, pretože Tonda Lahodný tam sedel. Jedol jednu tatranku za druhou a zapíjal to žltou, mocne bublinkovou malinovkou priamo z fľaše. Ako to vyzeralo vo fľaši, radšej nechcite vedieť. Sigin Tondu priateľsky pozdravil a predstavil nás. No a aby bolo hneď jasno, tak sa ho rovno spýtal, či by nás nenechal prespať v stodole. Tonda dobrých päť minút nereagoval, len sa podozieravo obzeral a jedol tatranky. A potom nás začal máličko kádrovať, vraj odkiaľ sme, čo robíme a kde a čo študujeme. Dal nám niekoľko naozaj odborných otázok, na ktoré mu odpovedal Fred a potom máličko a opatrne zatočil do politiky. Boli sme správne informovaní, a tak sme svoj odpor k režimu formulovali potuteľne a opatrne a mali sme úspech.

Po kádrovaní konečne povedal, že áno, môžeme u neho v stodole prespať. Povedal: „Pánové, moje stodola je vám zcela k dispozici. Soudruzi ať jdou na mráz, ale vy jste naši.“ A je tam vraj kopec sena, a tak nám tam bude teplo a príjemne. Ešte sa rafinovane spýtal, či fajčíme. Keď sme odpovedali kladne, zhabal nám všetkým zápalky a po hodine veľmi čudnej debaty sme si to s ním šliapali nocou cez Pivonice k nemu domov. Sigin odišiel posledným autobusom späť do Bystřice nad Perštejnem, a tak sme sa museli spoľahnúť na čudáka a cvoka Tondu.

Tonda nás zaviedol do dvora, kde stála jeho veľká stodola. Otvoril vráta a baterkou nám zasvietil dnu. V stodole bolo naozaj asi tak poldruha metra sena a ja, nevyspatý po nočnej zmene, som už po ničom inom netúžil, len po spánku. Rýchle sme vybalili spacáky a chudák Kuzdra svoju nešťastnú deku. Lenže akú deku. Mala dĺžku asi 160 cm a Kuzdra bol takmer dvojmetrový chlap.

"Čo to máš za deku?" smiali sme sa mu. "To si určite ukradol v kočikárni, keď si išiel na vlak," doberali sme si ho. Ale neváhali sme. Každý sme si vyhrabali v sene malý zákop a seno z neho hádzali na celtu. Potom sme na dno rozložili spacák a celtu so senom stiahli na seba. Bolo nám úžasne. Ale len mne a Fredovi. Kuzdra drkotal zubami a ani za nič si nechcel v sene vyhĺbiť jamu na spanie. A tak sme sa na neho vykašlali. No čo sme mali robiť. Lenže potom Fredy zasvietil baterkou a my sme zistili, že stodola nemá štíty a vietor ženie naprieč stodolou poriadnu snehovú fujavicu. Ale to som takmer spal a môj spánkový dlh po nočnej zmene mi nedovolil žiadnu večernú debatu.

A spali by sme ešte dlho, keby nás hneď ráno na úsvite nezobudil kamarát Kuzdra, ktorý sa triasol od zimy. "Chalani, vstávajte, ja sa musím rozhýbať lebo zmrznem," hovoril. Na sene ležali asi dva centimetre snehu, ale nám v hrobčekoch bolo teplučko. Ale aby sme kamaráta zachránili, vyliezli sme z našich brlohov a začali baliť. Kuzdra využil našu nepozornosť a okamžite sa vtiahol do môjho spacáka a prisahal, že nevylezie, pokiaľ sa nezohreje. A veru by tam zostal dlho, keby sa neotvorili vráta stodoly a náš pán domáci nás pozval na čaj. Za minútku sme boli zbalení a vo vykúrenej kuchyni pili jeho horúci prapodivný čaj. Po polhodinke sme sa poďakovali a vyrazili do sveta.

Značkou sme zbehli do údolia riečky Bystřice a proti prúdu riečky, kopírujúc meandre, sme postupovali okolo mnohých osadných táborísk, totemov a osadných stavieb. Bol to krásny kraj, ale jediní trampi sme tam boli my. Kráčali sme rýchle, aby sme sa zohriali a okolo obeda sme boli v Bystřici nad Perštejnem na stanici. Našli sme si spojenie domov, zjedli jednu staničnú držkovú a päť rožkov (každý) a frčali sme domov.

Tentokrát vo vlaku spal Kuzdra. My sme s Fredom rozoberali Tondu, krajinu, čo sme prešli, trampskú tradíciu v okolí, zimu v noci a nakoniec sme sa dostali v pohode domov. Tak skončil náš prvý čunder toho roku. Žiadna veľká sláva, ale užili sme si to a dodnes si to pamätáme.

V roku 2008 sme urobili vander do tejto oblasti, aby sme si pripomenuli náš dávny zážitok. Lenže všetko bolo inak. V Pivoniciach žiadna krčma, dolina čiastočne zarastená a len pár stôp po aktivite trampov. Bývalú skautskú klubovňu, kde mal Sigin internát, sme nenašli vôbec. A tak nám zo spomienok utkvel v pamäti iba Tonda Lahodný a Kuzdrova kočíková deka.

Diskusia
Jarný čunder do Pivonic 06/04/18 14:30 6 príspevkov
Najnovšie články autora
 
Príbeh Inéz Sedím si v mokrých trenírkach na teplej tráve a je mi dobre. Výnimočne dobre. Po štyroch dňoch putovania ma značka zaviedla do veľmi hlbokého a lúčnatého sedla a koniec dediny bol iba asi dvesto metrov odo mňa. Štyri dni mi slnko pripekalo na hlavu a už som bol od potu slaný ako soľnička. Biele mapy po košeli, tričkách, na čapici, ba aj na kraťasoch. Na niektorých chúlostivých miestach som bol už aj odretý a len tuba modrej Indulony zabránila najhoršiemu. A tak som opustil značku a poľnou cestou zišiel do dediny. včera Boro Tomis Príbehy
Príbeh Martel V jednej dedinke pod fatranskými kopcami žili dvaja bratia, Vinco a Miňo. Hoci by ste zavreli aj obidve oči, nikdy by ste nemohli povedať, že vyzerali, akoby ich bola jedna mater mala. Vinco mal vlasiská čierne a dlhé ako bítnik a Miňo bol už takmer plešatý. Obaja boli síce pomenší, obaja boli, mierne povedané, trošku slabšie udržiavaní, ale jedna výrazná charakterová podobnosť tu naozaj bola. Obaja milovali alkohol. A ešte tu bola aj tá podobnosť, že im vôbec nezáležalo na forme a už vôbec nie na objeme. Mali radi pivo i víno, ale favoritom bola pálenka. 04/01/19 Boro Tomis Príbehy
Príbeh Nočná povodeň Je pekný, letný, júlový deň. Leto sa zatiaľ naozaj vydarilo. Už od mája je teplo a zvláštnosťou tohto leta sú takmer pravidelné búrky vyskytujúce sa na celom území Slovenska a prichádzajúce azda každé dva dni. Je to ako na hojdačke. Popoludňajšia búrka a potom zasa modré nebo a teploty stále okolo 30 °C. Hory sú plné hríbov a už aj dávno zabudnuté studničky sa prebudili a vyvierajú ako medokýš. Všetky pramene prúdia naplno a aj tie najmenšie riečky sú plné vody a takmer výnimočne splavné. Vodáci už od bujnosti nevedia, čo by splavili a priehrady si vôbec nešetria vodu na „horšie“ časy, ale veselo odpúšťajú a plnia korytá pre radosť všetkých, čo majú v ruke pádlo a pod sebou akúkoľvek loď. Príroda je z toho úplne odviazaná a všetko rastie ako sprosté, lesy sa zelenajú, polia sú prerastené, no hotová džungľa. 21/12/18 Boro Tomis Príbehy
Najnovšie články na titulke
 
Bežky Útulňa Líška a Lomnistá dolina s pomníkom Jana Švermu Keď v horách prišla prvá nádielka snehu, zbalil som lyže a vyrazil. Uvažoval som aj o putovaní naťažko s využitím útulní na Poľane, ale v piatok som sa vymotal z práce tak neskoro, že som sa napokon rozhodol otestovať Domček HS na Čertovici. Dobre som urobil, ísť na prvú lyžiarsku túru sezóny s veľkým batohom na pleciach, by nebol najlepší nápad. dnes Pavol Timko Nízke Tatry
Príbeh Inéz Sedím si v mokrých trenírkach na teplej tráve a je mi dobre. Výnimočne dobre. Po štyroch dňoch putovania ma značka zaviedla do veľmi hlbokého a lúčnatého sedla a koniec dediny bol iba asi dvesto metrov odo mňa. Štyri dni mi slnko pripekalo na hlavu a už som bol od potu slaný ako soľnička. Biele mapy po košeli, tričkách, na čapici, ba aj na kraťasoch. Na niektorých chúlostivých miestach som bol už aj odretý a len tuba modrej Indulony zabránila najhoršiemu. A tak som opustil značku a poľnou cestou zišiel do dediny. včera Boro Tomis Príbehy
Túra Návrat do detstva – salaše pod Čiernym kameňom Z detstva mám na dovolenky v Liptovských Revúcach krásne spomienky. Nekonečná cesta Škodou stodesať, ktorú nám spríjemňovalo „la šánte mí kantáre“ zo staručkej Aiwy, tuhý boj nášho staručkého auta so stúpaním na Donovaly, ukončený buď výdychom úľavy celej posádky alebo vyvretou vodou. 17/01/19 Radoslav Jurčina Veľká Fatra a Choč

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Jarný čunder do Pivonic 06/04/18 14:30 6 príspevkov
Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
0.62 (0.18)