Túra

Šľuchta – okruh z Folkmarského sedla

23.04.18
Šľuchta. Malý a bezvýznamný kopec, akých sú na Slovensku stovky a stovky. Stratený v malom a málo známom pohorí Čierna hora na východnom okraji Slovenského ruhohoria. A predsa má pre našu rodinku špeciálny význam. V jeho tieni sa nachádza chata, na ktorej sme strávili nejaký ten deň nášho života. Zalesnený kopec ma nelákal ničím až do momentu, kým som si nevšimol na jednej z e-máp novo vyznačené lokálne turistické trasy vedúce na vrchol Šľuchty. A hlavne značky, sľubujúce hneď niekoľko výhľadových bodov. Tak som sa tam vybral, preveriť ich na mieste.

Trasa

Folkmarské sedlo – Drienkový (Šibený) hŕbok – sedlo Žabia studňa – Šľuchta okruh a späť

Úvodné rozhľady nad Folkmarským sedlom

Ako štartovný bod si volím Folkmarské sedlo, ktoré samo o sebe je malebným miestom, poskytujúcim krásne výhľady do blízkej krajiny, hlavne na neďaleký Sivec (Šivec). Druhou možnosťou je urobiť si okruh z obce Jaklovce na úpätí masívu Šľuchty. Už pri výstupe z auta vidím, že to dnes bude stáť za to. Príroda vôkol sa práve naplno prebudila do jari, svieža jarná zeleň mladučkej trávy na okolitých pasienkoch doslova pohládza zrak. Nad tým modrá obloha ozdobená bielymi barančekmi a vo vzduchu opojná vôňa rozkvitnutých stromov a kríkov všade naokolo – jednoducho jar ako sa patrí.

Po úvodnom nasatí atmosféry zamierim priamo na sever smerom k neďalekému neveľkému pahorku s veľkým dreveným krížom. Na dvoch mapách má meno Drienkov (Drienkový) hrbok, na dvoch Šibenný hrb/Šibený hŕbok, na ostatných je bez mena. Značka ho síce obchádza z pravej strany, no lúčnatý hŕbok sľubuje lepšiu rozhliadku po okolí. Vyjsť naň sa rozhodne oplatí, trvá to pár minút a odmenou budú až nečakane krásne výhľady na Folkmarské sedlo a jeho okolie. Sedlo oddeľuje od seba Volovské vrchy, ktoré mám po pravej strane, od pohoria Čierna hora po mojej ľavici. Z Volovských vrchov vidím najbližšie Folkmarskú skalu z jej zalesnenej strany, z Čiernej hory je to Sivec (Šivec), tento obzor je však teraz priamo proti slnku. Je mi jasné, že cestou späť sa tu zastavím ešte raz.

Lesom k severným vyhliadkam

Východným svahom, majúc pred očami protiľahlý Bujanov, zostupujem z pahorku naspäť na pohodlnú prašnú cestu, ktorou vedie značka. Samotnú značku nevidím nikde, nie je to však problém, cesta je tu len jedna. Spočiatku vedie lúkami, vďaka ktorým vidím pred sebou samotnú Šľuchtu, neskôr vojde do lesa, kde bez nejakých väčších prevýšení pokračuje viac-menej stále severným smerom.

V sedle Žabia studňa míňam prvú križovatku lesných ciest, pokračujúc na sever prechádzam okolo veľmi zaujímavého odpočívadla, až sa dostávam na lúčku, ktorá slúži ako skládka dreva. Aj v tejto chvíli tu pracuje jeden kus ťažkej techniky, musím dávať pozor. Toto miesto sa nachádza na juhozápadnom úpätí samotného vrchu Šľuchty.

Stúpajúcou cestou vpravo by som sa najkratším spôsobom dostal na vrchol, tou sa však plánujem vrátiť. Lesnou cestou klesajúcou vľavo by som sa dostal dole do Jakloviec, takže sa vyberám rovno, stále severným smerom a teraz skoro vodorovne traverzujem západné úbočie Šľuchty. Zhruba 1,5-kilometrový úsek prejdem raz-dva a ocitám sa na severozápadnom úpätí vrchu. Široká lesná cesta sa tu stáča doľava a klesá až k vodnej nádrži Ružín, popri ktorej vedie až do Jakloviec. Je to zároveň druhý značený výstup z obce na Šľuchtu, zaujímavý pre tých, ktorí chcú robiť okruh.

Skalné vyhliadky na severnom svahu Šluchty

V tomto mieste vidím nejaké skaly hneď nad cestou a je zrejmé, že stojím pod prvou z troch skalných vyhliadok, ktoré sa nachádzajú na severnom úbočí Šľuchty. Vedie k nim lesný, nie vždy zreteľný chodníček s miestnym značením.

Prvá skalná vyhliadka je pomerne chaotická a dosť zarastená, z viacerých skaliek však pomedzi konáre stromov poskytuje pomerne slušné výhľady (postojačky) severozápadným smerom. Menovite dole na obec Margecany ležiacu na našej hlavnej železničnej trati, nad ňou sa vypínajúci masív Roháčky, najvyššieho vrchu Čiernej hory, cez Branisko až po Vysoké Tatry, ktoré na moje prekvapenie vidieť aj odtiaľ. Sú vzdialené cez 70 km a keďže dnes nie je ktovieaká dohľadnosť, tak sú na hranici odfotiteľnosti.

Presúvam sa chodníkom pár sto metrov a dostávam sa k druhej skalnej vyhliadke. Tá sa už aj tvári ako vyhliadka, skalná plošinka vystupuje čiastočne z porastu a poskytuje pekný výhľad hlavne na protiľahlý rovný horský chrbát medzi vrchmi Kozinec a Bystrá na druhej strane údolia Ružína.

Najkrajšia z nich

Ani tu sa nezdržiavam dlho a mierim k tretej, poslednej skalnej vyhliadke, ležiacej v mieste, kde sa severné svahy Šľuchty stáčajú do východných. Tretia vyhliadka je jednoznačne najkrajšia, ako jediná výrazne vystupuje z okolitého lesa, pomerne ľahko je identifikovateľná aj zdola od vody, a preto si tu dávam hlavnú prestávku. Na obed je ešte skoro, takže je z toho "horalková pauza". Sedím si na vysokej skale, dole v hĺbke sú meandre Ružína, vytvorené pred jeho vznikom riekou Hornád. Na oboch brehoch je množstvo chát citlivo zasadených do okolitého porastu. Ten teraz oplýva dvomi farbami, tmavozelenou ihličnanov a jasnozelenou práve sa prebudených listnatých stromov.

Priamo pod sebou vidím osadu Rolova Huta, ktorú vlakoví cestujúci poznajú ako Margecany-zastávka. Pôvodná banská osada Rolova Huta vlastne už neexistuje, padla za obeť výstavbe vodnej nádrže Ružín. To, čo je tu dnes, sú budovy postavené neskôr pri výstavbe našej hlavnej železničnej trate. Hneď za osadou (v smere do Košíc) nasleduje takmer 3,5 km dlhý Bujanovský tunel, vedúci popod vrch Bujanov. Ten mám rovno pred sebou východným smerom. Spolu so Šľuchtou, ako také strážne dvojičky, na protiľahlých brehoch strážia tmavé vody Ružína. Južnejšie za Bujanovom vidím ešte Sivec (Šivec), ináč je výhľad, logicky, takmer totožný s tým z predchádzajúcej vyhliadky. Vďaka tomu, že vyhliadka vytŕča viac z okolitého porastu, predsa len je tu ešte jeden rozdiel. Úplne naľavo sa ukazuje Branisko a časť Tatier. Slnko je už dosť vysoko a snehové polia v Tatrách teraz odrážajú také množstvo svetla, že ich viem v pohode cvaknúť aj bez čarovania s clonami.

Výstup na vrchol a jeho vyhliadku

Nádherne pokojná jarná príroda okolo mňa dokreslená radostným vtáčím štebotom a pravidelným hlukom vlakov (predsa len je to hlavná trať) ma chce presvedčiť, že tu môžem ostať naveky a celkom sa jej to darí. Nebyť vlakov, možno som tam dodnes. Po už neviem ktorom si predsa len uvedomím, že existuje aj bežný život tam dole, a preto sa zdvíham na odchod.

Nasledujúcim úsekom je ledva viditeľný lesný chodník podporený občasnou miestnou značkou, ktorý má zanedlho privedie na samotný vrchol Šľuchty. Ten je tak isto kompletne zalesnený, výhľadová značka z mapy však káže zísť nejakých 40 výškových metrov dole západným svahom. Nechám sa viesť skalným hrebienkom a po chvíľke som na mieste poslednej vyhliadky. Tvorí ju len zopár chýbajúcich stromov a nejaké torzo pôvodnej provizórnej plošiny. Ak by bola drevená plošina funkčná a "upravilo" sa zopár stromov, vyhliadka by mala potenciál. Takto je výhľad značne obmedzený, hlavne ak človek nechce balancovať po zvyškoch konštrukcie. Napriek tomu stojí za to. Pred sebou mám obraz malebnej krajinky, ktorej dominuje východný okraj Hnileckých vrchov, dvíhajúcich sa takpovediac priamo z Ružína. Naľavo od nich je Hnilecká dolina s Jaklovcami a Gelnicou, napravo Hornádska kotlina s Tatrami na obzore, ktoré sú teraz, v čase obeda, vďaka snehu najvýraznejšie. Zaujal ma osamelo stojací kostol obce Margecany, stojaci nelogicky úplne mimo obce – ďalší pomník obydliam, ktoré museli padnúť za obeť výstavbe Ružína.

Posledný pohľad na Gerlachovský štít

Spokojný sa vraciam naspäť hore, odkiaľ po vrcholovom hrebeni zamierim na juh. Zostup z vrcholu Šľuchty nie je dlhý, ale zato značne strmý. Nevidím žiadnu značku ani chodník, stačí sa však držať južného svahu a po chvíli zostup pretína lesná cesta, na ktorej sa dávam doprava a nakoniec sa ocitám na lúčke so skládkou dreva. Odtiaľ to už poznám, a tak sa rýchlym krokom po pohodlnej ceste vraciam späť.

Pri výstupe z lesa do záverečných lúčnatých partií mám pred sebou pekný pohľad na Sivec (Šivec), ktorý bol ráno proti slnku. Ako som si predsavzal, na pahorok s krížom sa štverám ešte raz, podoplňujem si portfólio výhľadových záberov a pred zbehnutím k autu si na záver ešte raz naplno vychutnám tristostupňový výhľad do okolia. Ako zaujímavosť zbadám v jednom zo sediel na hrebeni Hnileckých vrchov vytŕčať najvrchnejšiu časť Gerlachovského štítu, čo je prekvapujúce, keďže stojím v nadmorskej výške ani nie 600 m a všade okolo mňa sú len vyššie vrchy.

Zhrnutie

Prieskumná túra na Šľuchte sa nad očakávanie vydarila. Aj tak malý, na prvý pohľad kompletne zalesnený kopec obkolesený vyššími vrchmi, dokáže poskytnúť zaujímavé výhľady do okolia. A keďže okolitá krajina ktorýmkoľvek smerom má naozaj malebný charakter, rozhodne sa oplatí presvedčiť sa o tom na vlastné oči. Túra v tomto rozsahu je poldenná, nenáročná a v prípade pekného počasia značne fotogenická. Šľuchta by teda nemusela ujsť pozornosti žiadneho milovníka prírody, ktorý sa vyskytne v jej okolí.

Diskusia
Šľuchta – okruh z Folkmarského sedla 18/01/19 15:43 11 príspevkov
Najnovšie články autora
 
Túra Inverzná Folkmarská skala z Folkmarského sedla Na Folkmarskej skale som bol viackrát z rôznych strán, toto je však určite najkratšia cesta. Chcel som spojiť príjemné s užitočným, teda trochu sa prejsť – primerane nepríjemnému sivému dňu – a skúsiť západ slnka, ktorý by mohol byť zaujímavý pri trhajúcej sa oblačnosti ku koncu dňa. Západ slnka síce nevyšiel podľa predstáv, no o neúspechu sa nedá hovoriť, keďže o zaujímavé scenérie sa postarala zimná inverzia. 30/12/18 Peťo Nový Volovské vrchy
Túra Dolina Kežmarskej Bielej vody a Zadné Meďodoly Pod zdĺhavým názvom sa neskrýva nič iné, ako najkratší prechod Tatier z juhu na sever cez Kopské sedlo. Presne sem nás zaviedol ďalší deň nášho rodinného skúmania tatranských dolín. Obe doliny tvoria hranicu medzi Vysokými a Belianskymi Tatrami, budeme preto prechádzať trochu odlišným charakterom vysokohorskej krajiny ako doteraz. Majestátne sivé skalné steny vystrieda dnes otvorenejšia zelená krajina s rozdielnym vzhľadom po oboch stranách, už známe žulové Vysoké Tatry na jednej a vápencové Belianske Tatry na strane druhej. Spojnicou oboch dolín je Kopské sedlo, najvyšší bod a zároveň samo o sebe malebné a fotogenické miesto. Nebude chýbať ani pleso, lákadiel je teda dosť, už len vyraziť. 26/11/18 Peťo Nový Vysoké a Belianske Tatry
Túra Jasovská planina - okruh z Jasova Štátnu cestu 1. triedy I/16 medzi Plešivcom a Moldavou nad Bodvou som mal vždy rád nielen kvôli prehľadným úsekom nepreplnených ciest, ale hlavne kvôli impozantným údoliam či priam kaňonom, ktorými vedie. Cesta je olemovaná z jednej či oboch strán strmými svahmi, dvíhajucími sa stovky metrov do výšky, na ktorých na viacerých miestach, hlavne na horných okrajoch, vytŕčajú z porastu vápencové skaly. Ide o Slovenský kras, naše najrozsiahlejšie krasové územie, rozdelené údoliami a dolinami na jednotlivé náhorné planiny. 04/11/18 Peťo Nový Slovenský kras
Najnovšie články na titulke
 
Bežky Útulňa Líška a Lomnistá dolina s pomníkom Jana Švermu Keď v horách prišla prvá nádielka snehu, zbalil som lyže a vyrazil. Uvažoval som aj o putovaní naťažko s využitím útulní na Poľane, ale v piatok som sa vymotal z práce tak neskoro, že som sa napokon rozhodol otestovať Domček HS na Čertovici. Dobre som urobil, ísť na prvú lyžiarsku túru sezóny s veľkým batohom na pleciach, by nebol najlepší nápad. včera Pavol Timko Nízke Tatry
Príbeh Inéz Sedím si v mokrých trenírkach na teplej tráve a je mi dobre. Výnimočne dobre. Po štyroch dňoch putovania ma značka zaviedla do veľmi hlbokého a lúčnatého sedla a koniec dediny bol iba asi dvesto metrov odo mňa. Štyri dni mi slnko pripekalo na hlavu a už som bol od potu slaný ako soľnička. Biele mapy po košeli, tričkách, na čapici, ba aj na kraťasoch. Na niektorých chúlostivých miestach som bol už aj odretý a len tuba modrej Indulony zabránila najhoršiemu. A tak som opustil značku a poľnou cestou zišiel do dediny. 18/01/19 Boro Tomis Príbehy
Túra Návrat do detstva – salaše pod Čiernym kameňom Z detstva mám na dovolenky v Liptovských Revúcach krásne spomienky. Nekonečná cesta Škodou stodesať, ktorú nám spríjemňovalo „la šánte mí kantáre“ zo staručkej Aiwy, tuhý boj nášho staručkého auta so stúpaním na Donovaly, ukončený buď výdychom úľavy celej posádky alebo vyvretou vodou. 17/01/19 Radoslav Jurčina Veľká Fatra a Choč

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Šľuchta – okruh z Folkmarského sedla 18/01/19 15:43 11 príspevkov
Fakty
  • Pohoria
    • Slovenské rudohorie: Čierna hora

  • Počet dní
    • 1

  • Trasa
  • Nadmorská výška
    • max: 781 m n. m. – Šľuchta

    • min: 540 m n. m. – Folkmarské sedlo

  • Prevýšenia
    • stúpanie: 574 m

    • klesanie: 574 m

  • Vzdialenosť
    • 10 km

  • Náročnosť
    • 1

  • Ročné obdobie
    • jar

  • Dátum túry
    • 2016

  • Štart trasy
    • šírka: 48.8503 ° SŠ
      dĺžka: 21.0317 ° VD
      » Mapa

  • Koniec trasy
    • šírka: 48.8503 ° SŠ
      dĺžka: 21.0317 ° VD
      » Mapa

  • SHOCart mapy
  • Doprava
    • Folkmarské sedlo (parkovisko) / Veľký Folkmar-Miklipark (bus)

Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
0.8 (0.21)