Trasa

Bohunice – Plesk (441) – Kotliny (505) – Bohunický Roháč (558) - Jabloňovský Roháč (558) – Mlyn Firického – Turčanov mlyn – Bohunice

Vinice, sady...

Túru začíname pri Bohunickej krčme, kde sa dá zaparkovať. Ideme s bratom, švagrinou a synovcami. Pokračujeme poza kostol poľnou cestou do vinohradov a starých sadov nad dedinou. Možno tu vidieť rozpadajúce sa hajloky, ale aj zachované či zrekonštruované, a dokonca aj pár novodobých opách. To vo mne vyvoláva spomienky na študentské roky, keď sme do chodievali na hajloch (alebo aj ľoch tomu hovorili, a taký domček vo vinici bez spoločenskej miestnosti a pivnice – tomu sa zase hovorí chýška) ku kamarátovi do neďalekých Bátoviec. Bývalo veselo...

Míňame kopček Hrádok, kde kedysi stával stredoveký hrádok (a ešte predtým slovanské hradisko) a postupne smerujeme okolo vinohradov a starých sadov k lesu pod Pleskom. Na okraji lesa si všimneme kamenné múry, vyberieme sa tam pozrieť, ide o lesom zarastené zvyšky terás a múrov z nasucho kladených kameňov. Po chvíli vidíme aj podobné, dodnes funkčné a nezarastené lesom. Popri poslednej vinici stúpame hore a odteraz pôjdeme lesom mimo lesných ciest.

Bohunický hrebeň s jazierkom

Prichádzame na prvý vrchol hrebeňa Plesk, ktorý je pokrytý skalami a je tu triangulačný bod. Viac-menej všetky vrcholky na hrebeni majú podobný charakter, líši sa len množstvo skál a krovia. Mimoriadne nepríjemné sú predovšetkým šípky. Nevedel som ako to tu bude vyzerať, ale je to tu krajšie ako som si myslel. Ideme pomerne dlho hore a dolu po hrebeni až prichádzame na Kotliny. Tu je asi najviac skál a sú najväčšie. Na vrchole je malá mohylka z kameňov (aj na niektorých predchádzajúcich), hádame, že by mohla označovať hranicu katastra. Les je väčšinou bukový a dubový, ale miestami sú borovice a nájde sa i pár starých velikánov.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Z Kotlín cez skalné more schádzame k jazierku v sedle Tarkan (neďaleko je lúka s krmelcom). Jazierko je plytké, močaristé... Netuším, či je prirodzeného alebo umelého pôvodu, v každom prípade však malebné. Teraz pokračujeme kúsok po lesnej ceste až pod Bohunický Roháč, tiež sú tu lúčky s krmelcami a vidíme čriedu muflónov. Pozerajú na nás, ten čo je najbližšie, má parádne veľké rohy, ale než stihneme vybaliť fototechniku ustupujú. Ešte sme ich pár ráz z diaľky zazreli, išli totiž tiež na Bohunický Roháč.

Vrchol je menej skalnatý ako predošlé, ale pod ním pár skál je. Na vrchu je malá plošinka, samozrejme, triangulačná tyč, keška a obmedzený výhľad – je však vidieť náš ďalší cieľ - Jabloňovský Roháč. Páčilo sa mi to tu. Chvíľu sme sa zdržali a najedli. Myslím, že je to jeden z najmenej navštevovaných vrcholov na Slovensku, dokonca aj keška má len pár komentov. Deti toho začínajú mať dosť a už sa im ďalej nechce, dostávajú možnosť sa sami vrátiť a počkať nás v dedine (samozrejme vieme, že nepôjdu).

Prekážky: diviačia zvernica a húština

Schádzame dolu a do cesty sa nám postavil plot (diviačia zvernica). Zrazu povedľa nás prebehli diviaky a po chvíli ich vidíme znova ako sa uberajú na Bohunický Roháč (nie sú vo zverníku). Plot je dosť vysoký, ale nachádzame miesto, kde je nižší a preliezame (nevieme, kde plot končí, takže volíme priamu cestu, ale smerom doľava by sa mal dať obísť, ako sme neskôr zistili). Plot je nepríjemne ostrý, aj som sa porezal. Kúsok od plota vo zvernici je ďalšia pekná skalka, pripomína mi to kremencové hôrky v Tribeči. Vyliezam na ňu, lebo sa mi videlo, že je tam nejaká jaskyňa, ale bola to len dutina. Po chvíli prichádzame opäť k plotu a naľavo je vstupná brána (rovnako vysoká ako plot), musíme preliezť von.

Popod Jabloňovský Roháč ide lesná cesta, kúsok ňou teda ideme, keďže smerom na vrchol je všade husté nepriechodné kriačie. Nakoniec nájdeme miesto, kde sa dá vojsť a natrafíme na starú zarastenú lesnú cestu, po ktorej pokračujeme hore. Doma som si našiel kliešťa, musel som si ho priniesť odtiaľto, lebo je to dosť o predieraní sa. Kriačie smerom k vrcholu ustupuje a prichádzame do pekného lesa.

Jabloňovský Roháč

Z opačnej strany vrcholu je NPR chrániaca tamojší prales. Na stránke www.pralesy.sk síce nie je uvedený, ale mal by byť - je priam ukážkový. Aj keď je vek stromov len asi 100 - 120 rokov, ale už skoro 70 rokov je tu rezervácia a je to poznať. Les vyzerá na prvý pohľad inak, mnoho mŕtveho machom zarasteného dreva i skál, je to veľmi pekné.

Z vrcholu je celkom slušný (i keď obmedzený) výhľad. Občas z mrakov vykukne aj Sitno... Švagriná hľadá kešku a hovorí, že podľa záznamov sme tu tento rok prví. Kúsok pod vrcholom vidno stopy po ťažbe (našťastie nie klasicky holorubne ako sa ťažilo tam, kde je teraz húština), tak sa na lesnú cestu vraciame po zvážnici. Deti sú unavené, takže nevolíme návrat cez Segíňov po zelenej, ale cestou okolo Bohunického mlyna. Po lesných cestách sa dostávame k asfaltovej ceste medzi Bátovcami a Banskou Štiavnicou, prichádzame na ňu popri potoku Roháč. Cestou zazrieme stádo jeleňov a laní. Pekne pred nami po jednom prechádzajú cez cestu, ale vyfotiť sa mi ich nepodarilo, švagrinej áno... Ja som akosi vždy stlačil spúšť, práve v medzere medzi nimi.

Mlyny

Pár kilometrov musíme ísť asfaltkou, ale aj tu je to pekné, po oboch stranách sú občas skaly, potok Štampoch meandruje, premávka je slabá. Prichádzame k lokalite Firického mlyn. Ideme ho preskúmať. Páčil sa nám, škoda, že sa rozpadáva. Je tu zachované mlynské koleso aj niečo z technického vybavenia. Evidentne pred časom niekto niečo robil pre jeho záchranu, ale bohužiaľ skončil. Bola by ho však veľká škoda...

Keďže nechceme ísť po ceste, ďalej pokračujeme lúkami pri potoku, musí to tu byť pekné až začnú kvitnúť kvety. V tomto čase okrem pár podbeľov ešte nekvitne nič. Po chvíli počujeme pred nami streľbu, tak pre istotu kúsok ideme radšej po ceste.

Vraciame sa na lúky a prichádzame k Bohunickému mlynu (resp. Turčanov mlyn). Ide o zachovaný mlyn s kolesom na vrchný pohon (rovnako ako predchádzajúci). Voda bola privádzaná jarkami z hôr podobne ako pri tajchoch či banských dielach. Je tu expozícia Tekovského múzea a otvorený je od mája do októbra, tak si ho pozrieme len zvonka. Do dediny pokračujeme popri potoku a nakoniec po asfaltke. Potok sa pekne kľukatí, miestami pomedzi skaly a nachádzame tu kopec zvyškov zveri. Asi to tu niekto vyhodil a zver to potom roznosila.

Na začiatku dediny je pamiatkovo chránený park s dvomi kaštieľmi. Sú pekne zrekonštruované, to sa často nevidí. Areál však vyzerá byť neprístupný verejnosti.

Záver

Túra dokazuje, že aj málo navštevované miesta majú milovníkom prírody čo ponúknuť. Ak sa na štiavnické Roháče vyberiete, myslím, že stretnutie so zverou máte isté, naopak ľudí asi neuvidíte.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek