Trasa

Nižná Revúca – Končitá – Zvolen – Donovaly – Vrchlúka – Pri javore – Kalište – Podkonice

Nórske slniečko

Ako človek „dolniacky“ si neskutočne vážim, keď sa nemusím od skorého rána premiestňovať rôznymi dopravnými prostriedkami a začínam prakticky hneď šliapať. V autobuse som strávil len pár minút a bol som v centre Nižnej Revúcej. Cez mostík som zamieril do uličky dláždiacej ústie doliny Veľký Hričkov. Po pár desiatkach metrov ma šípka nasmerovala do úzkeho priechodu medzi dvomi dvormi, krátky výšvih a ocitol som sa na spodnom okraji svahu zjazdovky, ktorá je už viac rokov opustená.

Z ruksaku som odopol paličky, snežnice neboli potrebné, a začal pomerne dlhý výstup otvoreným terénom. Za dobrého počasia sa za chrbtom odkrývajú dominanty liptovského hrebeňa Veľkej Fatry, ktorý sa ťahá paralelne s Revúckou dolinou. Najbližšie sú Smrekovica, Rakytov a Čierny kameň. Dobré počasie však zatiaľ kríva. Pýtam sa sám seba, kde je slniečko z nórskych predpovedí? Jeden „rosničkár“ v českej televízii zvykol na konci predpovede zaželať „slunce v duši“. Žeby si z neho Nóri zobrali príklad?

Pachtiac a potiac som prekonával terénne vlny zjazdovky, v čase oddychu som pozoroval vzdaľujúcu sa dedinku, stále prispatú v chladnom zimnom ráne. Nádejal som sa, že sa oblačnosť potrhá, a veru, čím som bol vyššie, tým viac pomedzi chmáry presvitala modrá obloha. V bezvetrí panovalo úplné ticho, prerušované len zvukmi mojich krokov na vŕzgajúcom snehu.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Vrch s lysinkou

Prvý dnešný cieľ som mal na dohľad hodnú chvíľu. Naľavo od stĺpov lyžiarskeho vleku skromne vykúkala nenápadná Končitá, prevažne zalesnená, s malou lysinkou na vrchu. Nikdy predtým počas letných túr mi nevydalo vystúpiť na vrchol, hoci leží len pár desiatok metrov od chodníka. Najmenej strmý prístup je od rázcestníka; ja som sa však nerozpakoval a od vlekov som zamieril hore najkratšou cestou. Mimo chodníka bolo snehu až po kolená, brodil som sa ním kľučkujúc v strmine. Nečakane moju trasu prekrižovali stopy „pána domáceho“, no bol som si istý, že ma je počuť doďaleka.

Na vrchole Končitej ma čakal dvojkríž a veľmi slušné možnosti na rozhľad. Ani sa nečudujem, že práve sem si turisti z Liptovských Revúc vyšli v posledný deň starého roka. Zložil som ruksak, nalial z termosky čaj, prifarbil ho esenciou z ploskačky a čakal, kým sa nebeská opona dvihne. Hoci sa nedvihla úplne, čo-to zo skrytých pokladov ukázala. Na severozápade sa z hradby mrakov predrala silueta Rakytova a Smrekovice, neskôr vedľa nich sťa siamské dvojičky opticky spojené tmavý bralnatý Čierny kameň s bielou zasneženou Ploskou. Na severovýchode sa Salatín s Tlstou len sťažka dostávali spod sivej prikrývky. Hrebeň Nízkych Tatier nebolo vidieť vôbec. Obzriem sa a takmer z nôh padám, od juhu sa spoza Malého Zvolena valila hororovo tmavá mrákava prinášajúca snehové zrážky. Kam len oko pozrelo, sledovalo úchvatné divadlo Matičky prírody. Tak kvôli tomuto sa oplatilo vstať.

Na bundu som si natiahol vetrovku, lebo vetrík veľmi vehementne ochladzoval môj spotený chrbát. Rovnako chladol aj miešaný napoj vo vrchnáku termosky, ktorý som takmer zabudol piť. Od Čierneho kameňa sa hadil bielosivý mrak, ktorý podplával vrchol Rakytova a vytvoril tak ďalšiu geniálnu scenériu. V tú hodinku veru baterka foťáka dostala pekne cez tlamu. Raz som už takmer odišiel a opäť sa vrátil a vštepoval si do pamäti jedinečné obrázky. Sťa mladý zaľúbenec, ktorý sa nevie odtrhnúť od svojej milej. O tom, že som prežil „zlatý klinec“ dňa, som nepochyboval, pretože pohľad na Zvoleny bol poriadne kalný. Zišiel som do sedielka k rázcestníku a pomedzi snehom obsypané stromy som opäť stúpal, lúčiac sa pohľadom s krížom na Končitej.

Zvolenskou hoľou

Malý Zvolen neukázal nič, len primrznuté smerovníky na primrznutej drevenej vidlici. Začalo drobno snežiť. Na turisticky nenáročnom hrebeni Zvolenskej hole som zočil prvé ľudské postavičky, na východnom svahu Novej hole prvých lyžiarov. Popri tyčovom značení som sa blížil k lyžiarskemu stredisku Donovaly. Na Zvolene (najvyšší bod túry – 1403 m) sa nás stretlo zo šesť, pár turistov, skialpinista a vo vzduchu krúžiaci paraglajdista. Po stručnom pohľade na zahmlené Donovaly som obrátil pozornosť na západ, pretože pôvodne som plánoval zájsť do Prašnice a Jelenca. Pretrvávajúca oblačnosť a poletujúce vločky ma odradili, a tak som vychodenou cestičkou zamieril k Novej holi, v sedielku som sa stočil doprava a začal zostupovať na Donovaly.

Chodník vyznačený nevysokými snehovými mantinelmi sa občas dosť poctivo šmýkal, a tak som si v strmine vyberal neporušenú snehovú pokrývku, kráčal som i viezol sa ako na lyžiach. Podklad bol k nohám veľmi zhovievavý, a tak som sa expresne rýchlo ocitol v rušnom centre, kde to „žilo“. Lyžiari na zjazdovkách, páriky na prechádzke, psie záprahy voziace záujemcov a jeden človek hlboko uvažujúci, čo s načatým dňom. Návrat domov sa odložil, spoje do Ružomberka a Banskej Bystrice idú o dve hodiny. Ale kam ďalej? A vtedy ma náhle osvietilo – Kalište, miesto smutne preslávené Druhou svetovou vojnou. Na podrobnejšiu prehliadku to asi nebude, no uspokojím sa aj s prvým kontaktom či „nadýchaním sa miesta“.

Pochod na Kalište

Spokojne som odložil mapu a pomedzi honosné hotelíky a rezortíky, sledujúc svištiacich lyžiarov, som kráčal do osady Bully. Na jej konci si chalan nasadzoval snežnice, čo som v súvislosti s prechádzkou považoval za značne predimenzované opatrenie. Ale nechcel som sa robiť múdry, viem, ako je to, keď si človek kúpi niečo nové a teší sa, ako si to vyskúša. Slniečko si neustále hľadalo cestičky na meniacej sa oblohe, a keď už nejakú našlo, veľmi príjemne hrialo.

V lese za osadou som načúval hlasom bežkárov, pokrikujúcich na seba; neďaleko na veľkej lúke pod Hrubým vrchom som dvoch z nich zbadal. Z lúky som pri neexistencii stôp trošku intuitívne dohľadal východ; značka sa ďalej držala akejsi zvážnice, ktorá veľmi monotónne viedla lesom, len s občasným výhľadom. Pri príchode na Kalište mi hodinky prezradili, že prehliadku náučného chodníka musím odložiť. Chvíľu som postál pri pamätníku a na tabuli si prečítal o smutných dobových udalostiach z obdobia povstania. V neďalekom prístrešku som zožul zvyšok údenej šunky a vypil posledný ochutený čaj.

Z Kališťa do Moštenice vedie spevnená lesná cesta, ktorej sa modrá značka spočiatku drží. Neďaleko jej začiatku ma potešila jedna z náučných tabúľ kališťského okruhu s témou Škola. V miestach, kde modrá značka opúšťa moštenickú cestu, stojí rázcestník v sedle Príslop. Mal som na výber dve možnosti, ako sa dostať k Chate na Plešiach. Turistická modrá nebola prešliapaná, na najbližších stromoch som značku nevidel, a tak som pred brodením a hľadaním uprednostnil hoc dlhšiu ale prejazdenú cyklistickú zelenú.

Pivný beh cez Pleše do Podkoníc

Namiesto východného traverzu som vrch Vysoká (Podkonické Pleše) obchádzal zo západu. Na južných svahoch Vysokej sa pekne otvoril výhľad na Horehronie, neďalekú ľubietovskú Vysokú a za ňou majestátny Ľubietovský Vepor. Cesta po odlesnenom chrbte rýchlo ubiehala a čoskoro som dokvitol na Chatu na Plešiach.

Až dovtedy som ju vnímal len ako orientačný bod na trase, ako niečo pre verejnosť uzavreté. Isto si viete predstaviť moje prekvapenie a potešenie, keď som na nej objavil zavesený pivný pútač. Veľmi dobrý pocit. Doslova som vrazil dnu, pozdravil a spýtal sa, či stíham pivo, keď mi z Podkoníc odchádza o 40 minút autobus. Nevedel som, či z presvedčenia alebo zo súcitu mi bolo oznámené, že určite áno. Vďačne som sa usmial a „kopol“ do seba zaslúženú odmenu. Až mi bolo ľúto, že nemôžem posedieť s milými ľuďmi, ktorí prevádzkujú chatu. Keď som zbadal zoznam ponúkaných jedál, vzdychol som si, sklopil zrak a rýchlo vyšiel von. Určite sa sem ešte vrátim.

S odhodlaním nezmeškať svoj spoj som sa rútil dolu lesom a za 15 minút som míňal prvé domy v Podkoniciach. K spokojnému bilancovaniu túry som sa dostal zanedlho v Slovenskej Ľupči, v podniku Na rohu, kde som vyčkal hodinku do príchodu vláčika.

Fotogaléria k článku

+13 ďalších fotiek