Túra

Na Somár cez lúky plné šafranov

20.05.18
Je Veľkonočný piatok a za oknami to vyzerá na počasie vhodné akurát na sedenie v byte pri teplom čaji a pozeranie dlhého filmu. Aspoň toto by si pri pohľade z okna povedala väčšina ľudí. My však máme v pláne ísť do prírody stoj čo stoj, aj keby malo liať celý deň. Vyberáme preto jednoduchšiu túru v nízkom a málo známom pohorí Sopotnické vrchy. Cieľom sú lúky plné šafranov a najvyšší bod miniatúrneho pohoria.

Trasa

Sedlický kameňolom – Stará smola – Konišov – Ostrý hrb – Hornádske (Malolodinské) lúky – Bučina – Somár – údolie Sopotnice, Vyšné lazy – Olajoš – Sedlický (Pustý) mlyn – Sedlický kameňolom

Z Prešova mierime ku kameňolomu medzi obcamii Miklušovce a Sedlice, kde parkujeme pri riečke Sopotnica. Vonku je veľmi pochmúrne, ale aspoň už neprší. Potreba byť v prírode je však silnejšia ako pocit komfortu niekde v teple a v suchu. Prvé metre kráčame po ceste spájajúcej Sedlice s Miklušovcami, kde hneď za prvou zákrutou sa z cesty odpájame. Cestu máme pred sebou vyznačenú miestnou značkou (žlto-biele trojuholníky). Začína to typicky pre sychravé počasie – blato, blato a ešte raz blato. Cesty sú zničené od ťažby dreva a topánky sú od blata hneď o pol kila ťažšie. Náladu si však nenecháme pokaziť, po dlhej zime prišla konečne jar! A to je najlepším dôvodom na úsmev.

Už po pár stovkách metrov prichádzame k pekne upravenému prístrešku na lúke Stará smola, kde si dávame prvú krátku prestávku na čaj. Túžba dostať sa čo najskôr na hrebeň nás však poháňa dopredu. A naopak, brzdí nás trocha zanedbaná kondička po dlhej zime. Značka našťastie nevedie ťažkým a ani náročným terénom. Chvíľami mieri len vrstevnicovo, neskôr sa stáča priamo do kopca, ale stúpanie si krátime pozorovaním obrovských mravenísk a okolitej krajiny. Vyplašíme zopár sŕn, ktoré sú rýchle ako šípy.

Onedlho ukrajujeme prvé metre zo žltej turistickej značky vedúcej hrebeňom, ktorá nás vedie priamo na Hornádske alebo tiež Malolodinské lúky. Tie sú ešte bez farieb. Jar si tento rok dáva na čas. No na čas si dávame aj my – sadáme si na lavičky s krásnym výhľadom smerom k Bystrej a k Suchému vrchu. Vychutnávame si ticho, ktoré sa dá zažiť hlavne v opustených lesoch. Prekvapivo, aj napriek nie veľmi pozitívnej predpovedi počasia, sa trhajú mraky a užili sme si dokonca aj trošku slnka. Akoby len na nás čakalo, kedy vyjdeme z lesa na lúky, aby nás potešilo. A veruže nás potešilo náramne.

Samotné Hornádske (Malolodinské) lúky tvoria komplex menších a väčších lúk, ktoré najmä v lete hýria farbami a životom. Naším prvým cieľom však nie je najväčšia - a asi najviac navštevovaná - lúka, ale menšie lúky východným smerom. Dôvodom je lokalita, na ktorej rastie hojne šafran a dokonca tiež poniklece. K lúkam sa dá najľahšie dostať žltou značkou, ktorá vedie po hornom okraji „šafranových“ lúk. Zo značky však ešte bočíme smerom ku skalnému hrebienku Satanta, ktoré na tomto malom úseku pôsobí veľmi netradične, akoby sme sa ocitli v inom pohorí. Bukový les sa mení na dubový a celý hrebeň je kamenistý s množstvom machov. Terén je však náročnejší, no stojí za to sa sem prísť pozrieť.

Nedočkavo zliezame späť k lúkam pod nami, dúfajúc, že šafrany už budú v plnom kvete. A príroda nás opäť raz nesklamala. Už z diaľky vidíme fialový koberec pred nami. Nedočkavo hľadáme miesto, kde sa zložíme. Začína pravé fotošialenstvo, keď sa človek váľa po zemi, po blate, nastavuje desiatky parametrov na fotoaparáte, skúša všetky možné uhly... Ani si to neuvedomí, že čas uteká. Gabika ostala kdesi v hornej časti lúky a ja som sa, v snahe nájsť čo najkrajšie miesto na fotenie drobných kvietkov, ocitol až na spodnom okraji lúky. Keď mám nacvakaných dosť záberov a som si istý, že aspoň pár z nich bude stáť za to, vraciam sa ku Gabike. Dávame si niečo pod zub a zapíjame to čajom.

Chceme ešte vidieť miesto, kde kvitnú poniklece, tie sú neďaleko len pár stovák metrov na protiľahlom konci lúky. Nie je ich veľa, ale tešíme sa, že uvidíme aj tieto jarné krásavice. Žiaľ, je ešte priskoro, nachádzame len chlpaté lístky a púčiky, ktoré ešte pár dní potrebujú na to, aby sa ukázali v plnej kráse.

Posledným cieľom dneška je najvyšší bod Sopotnických vrchov, vrchol s pekným názvom Somár (701 m n. m.). Nevedie sem však žiadna oficiálna značka. Orientácia je aj napriek tomu veľmi jednoduchá, stačí vystúpať na hrebeň a pokračovať východným smerom. To je teória – v realite to znamená predrať sa cez hustú mladinu bukov, v ktorej vyplašíme diviačiu matku s mladými. Mladé utekajú napravo, diviačica naľavo, čo nás veľmi neteší, keďže sa ľahko môžeme ocitnúť medzi nimi. Radšej v pokoji stojíme bez prudkých pohybov a necháme diviačicu, aby sa bez stresu mohla vrátiť za mladými. Až keď ich kroky zmiznú v diaľke, pokračujeme v stúpaní na hrebeň k Somáru.

Hoci je táto časť cesty neznačená, musím povedať, že je tu naozaj krásny les a okolie. Samotný hrebeň je posiaty skalnými výbežkami, pokrútenými dubmi, obrastený machom a sladičmi. Pohyb je trošku náročnejší, ale oplatí sa vyjsť až k samotnému vrcholu. Cestou je možnosť vidieť pekné skalné vyhliadky do doliny Sopotnice, ale aj zvláštne tvarované skalné útvary pripomínajúce mohyly.

Samotný vrchol je zalesnený a v lete neposkytne žiadny lepší výhľad. Tvorí ho skalná stena, ktorá je zo severnej strany dosť strmá. No milovníkom pekných lesov v dramatickom prostredí skalných stien a vežičiek Somár určite učaruje.

Po vychutnaní si pocitu, že sme dosiahli všetky dnešné ciele, hľadám v mape najvhodnejšiu trasu pre návrat k autu. A ako zvyčajne – najvhodnejšia je opäť trasa priamo dole z kopca pomedzi skaly a stromy. Nižšie pod vrcholom Somára je množstvo rôznych lesných ciest a zvážnic a takmer každá vedie do doliny k riečke Sopotnica, kam máme namierené. Opäť sme síce zablatení, ale v doline sme veľmi rýchlo.

Zvážnica vedie takmer priamo k riečke. Najhoršiu časť dneška sme si nechali na záver – viac ako 4 kilometre asfaltkou proti prúdi Sopotnice. Samotná riečka je krásnym príkladom meandrujúceho potôčika v prírodnej krajine, až na množstvo naplaveného odpadu... Našťastie, okolitá jarná príroda a hry typu „hádaj na čo myslím“, nám skracujú čas šliapania po asfaltke.

Zhodnotenie

Za celý deň sme nestretli jediného človeka. Zato sme videli množstvo sŕn, diviakov, vevericu a kadejaké iné lesné živočíchy, ktoré sú celkom vítanou zmenou po celom pracovnom či školskom týždni plnom stretávania sa a komunikácie s ľuďmi. Maličké pohorie bude asi navždy zabudnutým kúskom hôr pre turistov, ktorí nie sú z okolia. A možno je to tak dobre. Každé pohorie by si malo zachovať pár miest, kam sa môže človek vybrať a mať pocit, že je tu sám, a kde má príroda svoj pokoj bez prílišného vyrušovania človekom.

Fórum 2 príspevky
Na Somár cez lúky plné šafranov 25/05/18 11:15 2 príspevky
Najnovšie články autora
 
Túra Cez Malé Pieniny (sedlo Vabec – Červený Kláštor) Pieniny sú síce maličkým národným parkom, ale svojou rozmanitosťou sú stále oblasťou, kam sa rád vraciam. Zvlášť som si obľúbil a často navštevujem lokalitu blízko sedla Rozdiel nad Litmanovou. A pri voľbe dvojdňovej turistiky padla opäť voľba na túto oblasť s plánom, že noc strávime práve v tomto sedle. 20/01/20 Stanislav Ďurica Pieniny
Túra Temniak, Kresanica a Malolúčniak z poľskej strany Poľská strana Tatier nie je pre mňa to pravé orechové. Davy turistov a trocha cirkusantské Zakopané nelákajú človeka, ktorý vyhľadáva v horách skôr samotu a kľud. Ale občas musí človek robiť aj kompromisy. A tak sa vyberám po dlhšej dobe na turistiku spolu s mamou, ktorá sa sem chcela pozrieť. Na výber bolo mnoho možností, nakoniec však voľba padla jednoznačne na vrchol Temniak (poľsky Ciemniak). 10/01/20 Stanislav Ďurica Západné Tatry
Túra Pralesy Skalná Alpa a Jánošíkova kolkáreň Ráno sa budíme, až keď Slnko ohrieva stany na teplotu, že sa v nich nedá vydržať. Času máme dosť, celý deň pred sebou ale ja, ako vždy, mám v sebe nekontrolovateľnú túžbu vyraziť čím skôr, čo ospalým kamarátom lezie na nervy. Skorý ranný entuziazmus schladí spŕška nepekných zaspaných pohľadov a nadávok z hlbín stanov. To sa však mení po raňajkách. Všetci sa tešíme na nové, málo známe časti veľkofatranských pralesov. Dnes sa ocitneme s doprovodom z OZ Jantárová cesta uprostred krásneho pralesa Skalná Alpa a neskôr v Jánošíkovej kolkárni. 10/04/19 Stanislav Ďurica Veľká Fatra a Choč
Najnovšie články na titulke
 
Test Ponožky Hanwag Merino Trek, Merino Hike a Trek Bunion Vlnené aj syntetické ponožky majú svoje výhody – jedny vydržia dlho odolávať smradu, druhé zas lepšie odvádzajú pot a lepšie udržia nohu suchú. Veľa turistických ponožiek sa však snaží rôzne ich mixovať a využiť súčasne dobré vlastnosti syntetiky aj vlny. Tak je tomu aj pri Hanwag ponožkách. V priebehu letnej a jesennej sezóny sme vyskúšali viacero modelov – nižšie a tenšie Merino Hike, stredne hrubé Merino Trek a tiež variant pre haluxový palec, Bunion. dnes Ľubomír Mäkký Obutie
Reportáž Pražská stovka 2019 Pražská stovka je takmer legendárne podujatie, ktoré podobne ako viaceré iné v súčasnosti spája ultra trailových bežcov s turistickými diaľkoplazmi a všetkých medzi tým, avšak vyniká dlhou tradíciou (tento rok sa konal 26. ročník) a vyznačuje sa niektorými zaujímavými špecifikami, najmä v porovnaní s väčšinou slovenských ultra trailových akcií. V každom prípade každoročne priťahuje množstvo účastníkov a patrí k najväčším podujatiam tohto typu v ČR a SR, čo sa kvantity i kvality týka. Aj pokiaľ ide o konkurenciu medzi bežcami, z ktorých sa tu obvykle zíde celkom slušná skupina zo širšej "československej" elity. včera Peter Gemeran Rozhovory
Reportáž 500 km od Slovenska a predsa doma Kedysi to bola jedna krajina. Lenže je to už 300 rokov, čo naši krajania odišli z "Horných Uhier" na tzv. "Dolnú zem", na juh Uhorska. Dnes žijú v kraji Vojvodina na severe Srbska, ale tiež v Chorvátsku, Maďarsku a priľahlom cípe Rumunska. Dolnozemskí Slováci, ktorí tri storočia obývajú šíre roviny Veľkej dunajskej nížiny (Alföld). Že to nie je len pár vymierajúcich dediniek, sa dozviete. včera Tomáš Trstenský Svet

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Na Somár cez lúky plné šafranov 25/05/18 11:15 2 príspevky
Fakty
  • Pohoria
    • Slovenské rudohorie: Čierna hora - podcelok Sopotnické vrchy

  • Počet dní
    • 1

  • Trasa
  • Nadmorská výška
    • max: 701 m n. m. – Somár

    • min: 390 m n. m. – údolie Sopotnice, Vyšné lazy

  • Prevýšenia
    • stúpanie: 680 m

    • klesanie: 680 m

  • Vzdialenosť
    • 13 km

  • Náročnosť
    • 2

  • Ročné obdobie
    • jar

  • Dátum túry
    • 30.03.2018

  • Štart trasy
    • šírka: 48.9097 ° SŠ
      dĺžka: 21.0954 ° VD
      » Mapa

  • Koniec trasy
    • šírka: 48.9097 ° SŠ
      dĺžka: 21.0954 ° VD
      » Mapa

  • Voda
    • Prameň pri Sedlickom (Pustom) mlyne

  • SHOCart mapy
  • Doprava
    • Miklušovce (bus) / Sedlice (bus, auto je možné nechať pri kameňolome medzi dedinami)

Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
0.9 (0.25)