Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Nad Spišskými Tomášovcami
Nad Spišskými Tomášovcami Zatvoriť

Túra Jeden deň v Raji

Jedným z perfektných miest na východnom Slovensku, kam sa dá ísť s priateľkou na výlet s nádychom romantiky, je určite Slovenský raj. Jeho poloha je bližšia ako Vysoké Tatry, do kopca sa tam veľa nenachodí a poskytuje nerušené čarovné zákutia.

Vzdialenosť
21 km
Prevýšenie
+660 m stúpanie, -930 m klesanie
Náročnosť
mierna, 2. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
leto – 28.07.2017
Pohoria
Slovenské rudohorie: Spišsko-gemerský kras - Slovenský raj (Národný park Slovenský raj)
Trasa
Voda
Zemianska studnička na Geravách, horský hotel Geravy
Doprava
Dedinky (vlak, bus)
Spišské Tomášovce (vlak, bus)
SHOCart mapy
» č.1106 Slovenský raj (1:50.000)

Trasa

Dedinky – Zejmarská roklina – Geravy – Predný Hýľ – Klauzy – Sokolia dolina – Kyseľ, ústie – Biely potok – Pod Tomášovským výhľadom - Tomášovský výhľad – Spišské Tomášovce

Prvýkrát som bol s Ivanou v Raji niekoľko dní po našom zoznámení. Keďže sme boli autom, prešli sme okruh z Podleska cez Suchu Bélu, Klaštorisko a Tomášovský výhľad a naspäť cez Prielom Hornádu. Bol to nádherne strávený deň. No oveľa impresionistickejšia bola až druhá spoločná návšteva po vyše roku, keď sme sa vybrali tentoraz vlakom do Dediniek. V ňom ma stihol ešte mierne vytočiť sprievodca, ktorý mal poznámku, že či nemáme doma dvere. Ostal som ohromený, že kto má vedieť, že vagóny honosne nazvaného vlaku REx, sa nezatvárajú samé. Premúdrený vlakvedúci však „odjachal“ a my sme mohli nerušene stráviť jeden deň v Raji.

Od smerovníka sme sa pobrali cez hrádzu okolo Palcmanskej Maše, na ktorej nás zaujali rybári. Prišli sme k hotelu Dedinky a odtiaľ sme si to nasmerovali do lyžiarskeho svahu. Aj keď, pravda, v lete len do hornatej lúky, ktorou sme ale následne zišli do koncovej časti Mlynkov - Biele Vody, kde vľavo začínala tiesňava, kvôli ktorej sme prišli.

Zejmarská roklina

Prešli sme okolo miestneho vstupenkára a začali sa nadchýnať krásami, síce najkratšej sprístupnenej rokliny v Slovenskom raji, ale rovnako zaujímavej. Sprvoti popri potoku, kde sa dá bezpečné pridŕžať reťazami, sme prišli k prvému rebríku blízko malého vodopádika. Cez poprepletené korene stromov je si treba dávať pozor, keďže je tu vlhko a reťaze na tomto mieste nie sú. O chvíľu sme došli k ďalšiemu majestátnejšiemu vodopádu a zároveň k rebríku, ktorým sme sa dostali pod Nálepkove vodopády.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Tu nám nezostávalo nič iné ako si ich fotiť a, samozrejme, snažiť sa urobiť nejaké spoločné zábery na pamiatku. Postupovali sme ďalej, nie však rebríkami, ale kramľami a roštami. Zráz a výhľad do zalesnenej rokliny je rovnako parádny ako vychýrenejšie z ostatných tiesňav, takže predpokladám, že sem návštevníci zavítajú zriedka asi len pre relatívnu odľahlosť. No napriek tomu sme tu zo 3 - 4 stretli.

Nasledoval zdvojený rebrík, ktorý ako keby naozaj viedol až do neba. Keď sme vystúpili na posledný stupienok, ukázala sa nám oveľa prijateľnejšia časť, kde sme stúpali po roštoch, až sme prišli k poslednému železnému rebríku a následne k drevenému. Tu nás značka poslala prudko doľava ponad tiesňavu, ktorou potok začína púť divokými kaskádami, okolo ktorých sme práve stúpali. Potiaľ potok steká len miernym korytom, ktorým sme postupovali, až sme sa dostali k prameňu Zemanská (Zemianska) studňa. Odtiaľ nebolo ďaleko k horskému hotelu Geravy, kde pokoj a ticho rovnomennej planiny si priam pýta prísť sem na pár dní a nechať sa odstrihnúť od okolitého sveta, ignorujúc všetko to v diaľke.

Z Geráv na Klauzy

Od hotela Geravy sme sa dali doprava po planine Geravy, po ktorej som tak dlho chcel ísť za nejakého príjemného letného dňa. A to sa mi podarilo práve dnes. Značke robil spoločnosť výbeh pre koníky, ale tie boli relatívne ďaleko, tak sa s nimi nedalo pofotografovať. Lúka pokračovala niekde doľava a my sme vošli do lesíka, ktorý nás na dlhší čas zatajil pred ostatným svetom. Príjemnou cestou sme ním pomaličky kráčali a užívali si krásny deň, príjemný vánok a spoločnosť toho druhého.

Pri smerovníku Predný Hýľ sme prudko odbočili a chodníkom začali klesať do ústia potoka Berezinec. Jedna z najmenej navštevovaných značiek v Slovenskom raji nám dopriala mierne klesajúci chodník príjemnou tôňou listnatého lesa a svojimi ohybmi predlžovala idylické chvíle.

Zelenou značkou sme z pravej strany pribrali modrú, ktorá nás v podstate rovinou priviedla k tajchu zvanému Klauzy. Tým sa mi konečne podarilo navštíviť magické miesto, kam som už tak dlho chcel dôjsť. A bol som rád, že na takomto výnimočnom mieste som s tak výnimočným človekom.

Z informačných tabúľ som sa dozvedel históriu miesta a moja drahá zase, že je možnosť stretnutia s medveďom. Hneď sa viac primkla ku mne a ja som tak mohol byť jej ochrancom. Posedeli sme si pod dreveným prístreškom na telese hrádze a ja som si vychutnával moment, kde nebolo nikde nikoho, len krásna príroda a ešte krajšia srdcu blízka osoba.

Tomášovskou Belou

Pomaličky sme sa vydali ďalej a mierne džungľovým chodníčkom plným lopúchov sme pokračovali k ústiu Sokolej doliny, kde sme stretli prvých návštevníkov, ktorí si to nasmerovali k Závojovému vodopádu. Ešte predtým ma zaujal malý, skromný drevený kríž na pamiatku miestneho robotníka, ktorý tu za dávnych čias pracoval, keď bol tajch ešte využívaný na splavovanie dreva. V Raji to znelo ako Memento mori...

Od tohto momentu nás čakal parádny úsek drevených lávok ponad Biely potok. Mali sme obaja z toho veľkú radosť, lebo to bolo opäť čosi iné ako predošlé úseky. Dlhé úseky lávok a skoro nikde nikoho. Aj keď sme opäť stretli nejakých turistov, ale to len podčiarkovalo ľudoprázdnosť miesta.

To sa zmenilo až keď sme prešli k ústiu Kyseľa a stretávali ferratistov. Tak sa nám podarilo stretnúť Ivaniných známych, čo bolo vcelku zábavné, ale ako sa hovorí, svet je malý.

Tomášovský výhľad

V ústí Bieleho potoka sme skončili s miernym klesaním a čakal nás prudký stupák na Tomášovský výhľad. Keď sme tadiaľ išli prvýkrát, bol to pre Ivanu vcelku problém, poriadne sa zadýchavala a museli sme robiť časté prestávky. No po našich výbehoch do hôr v okolí našich domovín som ju vytrénoval, a tak teraz vcelku pohodovo si to dávala hore. Blízkosť Tomašáku predznamenali priamo úmerne sa zvyšujúce počty turistov, až sme v epicentre záujmu tých všetkých pocítili mierne väčším počtom. Ale našťastie nebolo ich až tak veľa, alebo druhá možnosť tkvela v tom, keďže som tu mal svoju milú spoločnosť, všetko ostatné mi v tomto momente bolo ukulele. Jediným negatívom asi bola približujúca sa búrka, keď aj trošilinku spŕchlo.

Zašli sme na vedľajšiu skalu, freneticky známu ako super miesto na robenie fotiek z Tomašáku. Potom sme sa vydali na poslednú časť nášho výletu, a to do dediny Spišské Tomášovce na vlak. Lesom sme došli k vrchným partiám miernych lúk nad dedinou a mohli sme tak pozorovať búrku sťa smršť, ktorú sme hádali, že smeruje rovno k nám. Ale našťastie si to pred dedinou rozmyslela a nasmerovala si to do Spišskej Novej Vsi. Tak sme nemuseli utekať a spokojne zišli do dediny. Prešli sme cez miestnu osadu a okolo kostola a túru zakončili pri železničnej zastávke.

Poslednú impresiu dňa nám dopriala práve odchádzajúca búrka a tá akoby predznamenala búrku v našich životoch...

Článok je venovaný Ivane K.

Fotogaléria k článku

Najnovšie