Tiež celkom rád chodím k moru, nebránim sa tomu, ale to už len preto, že viem, že tam, kam chodievam, je čoby kameňom dohodil pár krásnych kopcovitých lokalít, kde sa dá zmazať delírko po chýbajúcich horách. A potom spojenie mora a hôr naberá celkom inú dimenziu letnej dovolenky, hlavne pre turistických nadšencov.

Dosť bolo počiatočného kecania. Poďme sa trošku venovať oblasti. Pohorie Velika Kapela je niečo ako naše Strážovské vrchy, je celkom divoké a dajú sa tam nájsť krásne pôvodné pralesné oblasti. Nie je turistami veľmi navštevované, tým pádom tam človek nestretáva na každom kroku inú ľudskú bytosť, čo je ale tak trochu problém – je malá informovanosť o oblasti a takisto veľmi zlé a často neprehľadné značenie turistických chodníkov, ktoré som ja potreboval pre potulky. Napríklad dostupná mapa.

Mapa!

Keď som tu bol prvýkrát o mape som mohol len a len snívať. V obchodoch a trafikách pri mori v Novom Vinodolskom na mňa pozerali ako na zjavenie. Veď som pri mori, kam inam sa trepem?! Míňaj peniaze tu a nie niekde tam vo výškach. Vraj nejakú špecializovanú mapu môžem kúpiť v Záhrebe. He-he-he, veď to je „len“ 300 km do prvého obchodu. Nevzdával som sa, aj tak som na prvýkrát spoznával len bližšie lokality. Neskôr som naďabil na turistické informačné stredisko. Pozerám prospekty – hmmmm – tam by mohlo byť niečo aj o horách. Samé prímorské atrakcie a tak, prehrabával som sa v prospektoch ďalej a naraz srdce poskočilo – mapa. Názov „Planinarske staze i šetnice – oblasť Kvarner“. A zadara! Tak to ma fakt potešilo a bol som tomu rád. Len je problém na mapy natrafiť. Ale už ju mám – takže som v šťastnom rozpoložení. Časom bola ďalším riešením navigácia v mobile. Ale mapy, čo som si stiahol, neboli úplne najúžasnejšie. No nestratil som sa.

Auto!

Všetky vyššie popísané vrcholky sú vzdialené od mora 10 - 15 km a nástupné miesta na túry sú asi vo výške 700 - 800 metrov. Ak by som išiel peši, tak to vo vysokých teplotách nezvládnem. Zabudol som dodať, že budem popisovať miesta, ktoré nie sú náročné na prevýšenia a vzdialenosti, ale skôr na orientáciu v neznámom teréne a teplotu. K moru sa chodí v lete, že áno, takže je jasné, že výjazdy treba absolvovať doobeda. Poobede sa ide k moru vyvaľovať. A keď chcem niečo vidieť, musím sa tam dostať v slušnom skorom čase. Verejná doprava veľmi biedna a prístupové cesty sú dosť náročné. Hlavne serpentíny do kopcov. Ale človek si zvykne.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Oblečenie!

Zabudnite na sandálky a tenisky. Zabudnite na kraťasy. Treba poriadne baganče. Ľahké plátené nohavice bodnú, takisto tričko s dlhým rukávom je lepšie. Mnou vymyslené turistické chodníky končili zhruba 40 metrov od cesty – následne sa išlo vo vysokej tráve, nebolo vidieť, čo je pod ňou. Ale garantujem vám, že tam boli ostré skalky, ktoré doničia nohy v sandáloch alebo rozseknú drahé adidaskové tenisky. Fakt je vhodná turistická vysoká obuv. A na hlavu ľahký klobúčik alebo nejaká pokrývka. Slnko pečie a množstvo úsekov je po rozľahlých lúkach a pasienkoch, ktoré sú málo spásané. Ostrých kameňov je tam požehnane. Aby som nezabudol, ste v ďalekej cudzine. Neraz ma niečo uštiplo vo vysokej tráve. Takže alergici – je potrebné mať so sebou lieky proti alergii. Nuž, to sú dôležité maličkosti, ktoré treba riešiť pred výstupom na výhľadové vrcholky pohoria Velika Kapela. Idem na prvý.

Veli Rujnik (1046 m)

Z Nového Vinodolskeho sa dáme na cestu smerom na Ledenice, Bater, Breze. Na serpentínach naberáme rýchlo výšku. Krajina je nádherná, planiny sú aj pasienkami pre stáda koní. Pripadám si ako v nejakej kovbojke. Nie je problém stretnúť stádo s 50-timi koňmi. Človek sa stále má kam pozerať. Len najdôležitejšie je ísť po ceste.

V osade Breze prechádzame cez veľkú drevársku pílu. K tomu musím ešte podotknúť, že čo som bol v oblasti, ešte som nevidel žiadny holorub, žiadnu lokalitu s následkami ťažobnej činnosti. Zvláštne, lebo spracovaného dreva tam bolo dosť. A ja som tam aj veľa pochodil, veľa na vyhliadkach videl.

Zaparkujem a nahodím topánky. Má to byť len prechádzka na zhruba 2 km vzdialený vrchol. Na mape mám krásne značenú turistickú trasu. Aj vidím akúsi počiatočnú turistickú značku. Super – žiadny problém. Lenže už po 100 metroch v smere turistickej značky nie je nič – absolútne nič. Ako správny turista sa chcem silou mocou držať turistickej značky. Tá však zmizla. Vysoká tráva na stráňach, len akýsi zúfalý inštinkt ma vedie do sedla. Tak tam dôjdem – ale kopec nikde. Len plaché stáda koní, ku ktorým sa nedá priblížiť. Aj to je zážitok. Zato výhľady na more Kvarneru je ohromujúci. Je mi jasné, že som zablúdil a že to asi takto nepôjde. Takže na prvýkrát to nevyšlo. Proste spoznávam chorvátsku turistickú mentalitu. Viď samostatný článok Turistické značenie – Chorvátsko.

Na druhýkrát som sa vydal iným smerom, samozrejme, značka nikde. Ale aspoň som vyšiel na akýsi predvrchol Veli Rujnika a z neho vidím samotný vrchol. A vtedy sa moje turistické predsavzatia o chodení po turistických značkách v oblasti Kvarner stratili. Moja stratégia na výstup tohto i nasledujúcich kopcov bola, že idem rovno za nosom, nepozerám sa doprava-doľava – proste priamo hore. Je to síce strmšie, niekedy sa dostanem na miesta, ktoré sa nedajú obísť, ale sem-tam nachádzam aj náznak turistického chodníka. Ale ten sa po chvíli stráca. Aj tak vyjdem hore. Výstup ma odmení skvostnými výhľadmi na hory Velikej Kapely a krásnymi pohľadmi na more a ostrovy Kvarneru. Hore nachádzam značku, tak sa po nej vraciam. Skôr zo zvedavosti, ako by som mal ísť. Samozrejme je to o šťastí, ale takto viem, akoby som správne mal ísť. Veli Rujnik je krásny výhľadový kopec tejto časti kraja. Zbehneme dolu k autu a poobede sa máčam na plážach Vinodolu. Viď viac fotografií.

Sitovnik (1040 m)

Ďalší krásny výhľadový vrchol – severne od Veli Rujnika. Nejdem autom do Breze, odbáčam na ceste vľavo. Značka ukazuje k Planinarskemu domu Vagabundina koliba - ešte o nej bude reč. Zhruba v polovičke cesty nachádzam – podotýkam, že so šťastím – odbočku do hustého lesa smerom na vrchol. Tento prístup som hrubo podcenil. Reku to nebude nič, zvládnem hore ľavou zadnou. Ale, ako sa hovorí: „Excrement-excrement zlatá rybka – výstup z toho nebude.“ Jasné že bol, ale pomerne orientačne náročný.

Po 50 metroch v krovinách strácam značku a samozrejme aj chodník. Len vysoká tráva, pod ňou ostré kamene a hnusný hmyz. To všetko tam cítim a tuším. Viem, že tam hore je niekde horská cesta – aspoň podľa navigácie, ale značka žiadna. Tak si to vystúpam v teple. Pri každom strome odfukujem v tieni a odhodlávam sa na následný postup. Ide to. Po zhruba polhodine blúdenia, kedy viem, že musím ísť len do kopca, vyliezam na lesnícku cestu. Značka síce ukazuje kade-tade na rôzne smery, ale na vrchol Sitovnika nič. Samozrejme, zhruba 2 km po ceste sa javili ako zlá voľba. Takže naspäť. Pri ostrej zatáčke volím svoju stratégiu – priamo hore. Parťáčka nechce ísť, ale mne by to „srdco škubalo“, keby som to neskúsil, keď som už tu.

Takže priamo hore – sám sa driapem do kopca, podliezam kroviny, vyhýbam sa skalám, sliedim, či sa tu nevyhrieva nejaká vretenica. Ale nakoniec som šťastne hore na Sitovniku. To mi ale dalo poriadne zabrať. Som rád, že som hore, natrafím na turistický chodník a ťahám sa ním ďalej do neznáma. Ale samozrejme myšlienka na partáčku tam niekde dolu, ma vracia na spiatočnú cestu. Nejdem už tak, ako som prišiel. Natrafím na turistickú značku a pekne úbočím sa vraciam. Aj keď po čase značku strácam, aj tak viem, že som na dobrej ceste. Preštrikujeme sa ťažkým úbočím k autu a ťaháme ďalej k Vagabundinej kolibe. Ešte som sa nezmienil – ale výborne tam varia.

Zagradski vrh (1187 m)

Pre mňa je toto zatiaľ výhľadový top vrchol v oblasti. Samozrejme, som nebol ešte na všetkých vrcholoch, ale výhľady odtiaľto sú božské - jedna veľká krása. Zaparkujem auto pri poľovníckej chate - Lovački dom Vagabundina koliba. Už sa teším na návrat a na božské jedlo, ktoré plánujem napchať do brucha. Ale to počká, naštartujeme si to po značkách smerom na Zagradski vrh. Asi je najviac navštevovaný, lebo značenie je dobré, chodník vychodený. Takže nám cesta fajn ubieha, aj keď turistov nikde nestretávame. Neprekáža.

Cesta lesom v tieni parádne ubieha a je to fajn. Po zhruba 2 km sa dostávame na lesnú cestu. Odtiaľto nám značka ukazuje prístup na vrchol. Dá sa ísť priamo hore alebo traverzovať úbočím a zo sedla z druhej strany vystúpať na vrchol. Prvá alternatíva vedie cez veľké kamenné more priamo smerom do kopca. Vyzerá to úmorne. Beriem druhú možnosť. Predsa len to ide lesom a je to omnoho príjemnejšie. Dobre som si vybral. Chodník vedie vyslovene pralesom, lesné scenérie sú úchvatné a je na čo sa pozerať. Stretávame turistov – na prekvapenie nemeckého pôvodu. Neprekáža. Veď pozdraviť sa po nemecky viem.

Zo sedla sa prudkým výstupom dostávame až na vrchol Zagradského vrhu. Výstup nás odmení nádherným výhľadom. Jeden z najkrajších, aké som v pohorí videl. Jednoducho úžas. Samozrejme vytasím fotoaparát z batoha a neviem sa nabažiť scenérie aj cez hľadáčik aparátu. Krása. Ale čas letí, treba sa aj naspäť pobrať. Hlavne sa hlásia chuťové bunky a predstava dobre papy na Vagabundinej kolibe. Takže sa poberieme rovnakou cestou a je nám úplne fajn. Viď viac fotografií.

Kurin (879 m)

Od Vagabundinej koliby sa na spiatočnú cestu vydávam inou cestou smerom na mestečko Bribir. Takisto vedie do Nového Vinodolského, ale druhou stranou. Cesta vedie cez akési rekreačné stredisko alebo osadu Lukovo. Prechádzame krásnym lesným krajom a skalnými zákutiami. Naraz akési parkovisko a šípka smerujúca do lesa. Samozrejme zvedavosť mi nedá. Tak zaparkujeme. Na značke je smer – Logor Kurin – 1000 metrov. Bolo to dlhšie. Lebo sme sa tam samozrejme vybrali. Chcel som hlavne vedieť, čo to je za lokalitu. A tak sme došli. Vlastne to bola útulňa. Pekne zachovaná. Skladalo sa to tam z troch budov, z toho jedna bola otvorená pre prípadné prespatie – vnútri bolo zo desať pekne poukladaných matracov. Ostatné chatky boli zatvorené, ale ohnisko bolo fajn a aj akási prekrytá terasa.

Značka viedla ďalej – na vidikovac Kurin (vidikovac je vyhliadka). Nie je to ďaleko. Zhruba 20 minút. Tak reku poďme. Znovu nádherným lesom, ale celkom dobre vychodeným chodníkom, sme sa dostali na vrcholok nie najvyššieho kopca. Vždy ma fascinuje v tejto oblasti, ako sú vrcholky pokryté ostrými bielymi skalami. Po týchto vrcholoch treba chodiť fakt neskutočne opatrne. Skaly sú ostré ako žiletky. Nie je problém rozrezať si topánky. Alebo sa porezať. Zato výhľady opäť parádne, takže sme radi, že sme sa sem dostali. Viď viac fotografií.

Záver

Viem, že v letných mesiacoch a na dovolenke pri mori je to dosť problematické vybrať sa na tieto miesta. Ale všetci, ktorí sa tam vyberú, nebudú ľutovať – to teda garantujem. Čakajú ich nádherné výhľady z vtáčej perspektívy na túto časť Chorvátska. Pripájam odkaz na chorvátsku stránku, kde sa dajú najsť mnou popísané lokality.

Fotogaléria k článku

+29 ďalších fotiek