Vo všeobecnosti sa uvádza, že severná trasa je strmá a náročnejšia na kondíciu, na druhej strane je však atraktívnejšia, nakoľko prechádza okolo zaujímavých skalných útvarov a poskytuje neustále výhľady (len na jednu stranu obzoru). Keďže sme bývali v časti Bošana-Dubrava, mali sme to na skok práve k tejto trase, voľba preto logicky padla na ňu. Na Sveti Vid sme sa vybrali v pánskej trojgeneračnej zostave so značným vekovým rozpätím, keďže ma sprevádzali syn a svokor, obaja hrdo nesúci šestku vo svojom veku. Autom sme sa presunuli asi 2 kilometre od nášho ubytovania v lokalite Dubrava až na prašnú cestu za plážou Sveta Marija, za posledné obydlia, kde by mala začínať značená trasa. Výstup sme začali poobede o 16-tej, keď opadla najväčšia horúčava.

Krátky úvodný úsek ešte viedol zeleným trávnato-krovinatým terénom, zakrátko sa však vegetácia začala vytrácať a stúpali sme po skalnom suťovisku. Značenie bolo bezproblémové, navyše sa chodník v teréne dal aj domyslieť. Nad krovinami nás vítala niečo ako vstupná brána, oblé skalné steny napravo aj naľavo. Hlavne útvar po ľavej ruke vyzeral impozantne. Len čo sme sa dostali nad ňu, otvorili sa nám prvé výhľady a veruže stáli za to. Celé dni dovtedy sme sa na protiľahlé časti ostrova Pag a za nimi sa týčiace pohorie Velebit pozerali z úrovne mora, takže tento pohľad nadchýnal. A to sme boli ešte iba v polovici výstupu. S pribúdajúcou nadmorskou výškou ubúdala suť a dostávali sme sa na pevnú skalu. Treba podotknúť, že zhruba od polovice výstupu sme kráčali v tieni, keďže slnko sa skláňalo na druhú stranu vrchu. Tento jav som si všimol pár dní dozadu a aj vďaka tomu sme si trúfli na poobedňajší výstup.

Pod vrcholom prechádzal chodník trochu náročnejšími pasážami, ako skalná rímsa či žľab. Nebolo to však nič nebezpečné alebo niečo, čo by nezvládol 6-ročný chlapec. Skôr si viem predstaviť, že problém by mohli mať ľudia trpiaci závratmi, pretože pohľad dole do hĺbky bol naozaj dych berúci, aj keď z fotiek či videa to tak vôbec nevyzerá. Ale to je už problém všetkých dvojrozmerných obrázkov, že hĺbku nedokážu zobraziť.

Keď sme sa s poslednými metrami začali dostávať na okraj vrcholu, opäť sme kráčali po slnku, povieval tu však príjemný vetrík, predsa len sme boli vyše 300 metrov nad hladinou mora a slnko sa dostávalo nižšie k obzoru. Vrchol vlastne nebol vôbec vrchol, skôr sa to podobalo na okraj planiny, ako sú u nás v Slovenskom krase. Vrcholová planina sa na opačnej strane len pozvoľna zvažovala k moru, tadiaľ musia viesť ďalšie dve prístupové cesty, poobede by som po nich ale nešiel, slnko by nás uvarilo. Samotný vrchol bol vyznačený hranatým betónovým stĺpikom, vedľa ktorého stála kužeľová kamenná pyramídka. Najväčším objektom tu ale bola rozpadávajúca sa kamenná stavba, niečo ako kaplnka, ktorá mi vďačne poslúžila ako dodatočné výškové metre na zosnímanie okolia.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Odtiaľto sa v plnej kráse ukázali hlavné črty ostrova Pag. Predovšetkým jeho komplikovaný, nepopísateľný tvar, pretiahnutý v smere ZS - JV pozdĺž blízkeho chorvátskeho pobrežia, od ktorého ho delí úzky pás mora známy ako Velebitský kanál. Už na prvý pohľad Pag vyzerá, akoby sa nachádzal niekde v Perzskom zálive a nie na severe Stredozemného mora. Do očí bijúci nedostatok zelene majú údajne na svedomí silné vetry, ktoré hlavne v zime dujú smerom od pobrežia a doslova sprchujú ostrov slanou morskou vodou. Ďalšou zvláštnosťou ostrova je jeho takpovediac vnútroostrovné more – Pažský záliv. Vyzerá to tak, akoby sa stred ostrova prepadol a priehlbinu zaliala morská voda, ktorá sem natiekla cez úzky prieplav, zvaný Paška Vrata, ktorým je toto „jazero“ spojené s Velebitským kanálom. Za tým všetkým leží samotné chorvátske pobrežie, ktoré tvorí impozantné pohorie Velebit.

Celý výstup nám mohol trvať tak hodinku a asi toľko sme sa venovali rozhľadom a vzájomnému fotkovaniu. Keď sme sa tejto činnosti nabažili, rovnakou trasou sme sa vydali na návrat. Celý zostup prebiehal v tieni a k západu sa kloniace slnko začalo vďaka tieňom plastickejšie vykresľovať členité kontúry krajiny pred našimi očami. Po trochu pozdnejšej večeri sme si s dobrým pocitom z vydareného výletu vychutnávali na balkóne zalúžené pivko (niekto džús, samozrejme) a kochali sa výhľadom na oranžovo sfarbený Velebit, na ktorý sme sa ešte pred chvíľou dívali z takej výšky.

Všetky dôležité údaje o ostrove Pag sú spomenuté v článku Chorvátsko - na najvyššie body ostrova Pag, na ktorý sa odvolávam v úvode textu, bolo by zbytočné ich tu uvádzať opäť. Článok chce len doplniť informáciu o ďalšej výstupovej trase, ktorá určite stojí za zváženie, ak sa už našinec na Pagu vyskytne. Priložené fotky a video sú síce sedem rokov staré, nepredpokladám však, že sa na skalách niečo podstatné zmenilo. Náš výletík sa ukázal byť vydareným spestrením pobytu pri mori, preto ho s pokojným svedomím môžem odporúčať každému rozumne zdravému človeku, bez nejakých prehnaných nárokov na fyzickú kondíciu.

Fotogaléria k článku

+13 ďalších fotiek