Príbeh

Ako sme bojovali v Roháčoch

18.05.18
Keď sme niekedy okolo roku 1975 vyrazili na náš Veľký vander bolo nás asi 12 - 14 chalanov. To sa ešte nikdy nestalo, pretože sa vždy našli takí, ktorí práve v danom termíne nemali dovolenku alebo im do toho niečo prišlo. Ale v tom roku nám to vyšlo. Malo to výhodu v tom, že sme konečne boli spolu takmer celá osada, a tak sme si to užívali. Naším cieľom boli Roháče, ktoré v tom období boli veľmi populárne a hojne navštevované.

Slovensko v tom čase brázdili kolóny rozzúrených trabantov plné nadržaných Dederónov, ktorí zaplavovali všetky kempy a táboriská a mali o všetkom oveľa lepší prehľad ako domáci turisti. Dederóni mali svoje vlastné turistické mapy a tie boli naozaj veľmi podrobné a kvalitné.

My sme, bohužiaľ, vyrazili v najväčšej sezóne na prelome júla a augusta a verte mi, že to bolo po prvý raz a naposledy, kedy sme sa zamerali na Tatry. Niežeby sme mali niečo proti Tatrám, ale preplnené turistické chodníky, táborenie na vyhradených miestach, zákazy kladenia ohňa a procesie na turistických chodníkoch neboli práve tým, čo by nás lákalo. Ale ak sme chceli zažiť a vidieť Roháče, nič sa nedalo robiť, museli sme sa prispôsobiť a niečo aj vytrpieť.

A tak sme vyrazili. Lenže 14 ľudí s batohmi na cestách, to nebolo len tak. V preplnenom vlaku sme sa skoro ani nezmestili do jedného vagóna, v autobuse nás takmer odmietli, v krčme nemali pre nás dosť miesta. Ale to všetko sme prekonali a nakoniec sme sa do Roháčov dostali.

Autobus nás vyložil okolo 17-tej hodiny na Zverovke a my sme po chvíle hľadania táboriska sedeli na brehu Studeného potoka a hľadeli celí vyjavení na to úžasné čudo, čo tu trčalo do sveta a nazývalo sa turistický kemp v lesíku pri chate Primula. Les bol prepchatý všetkými možnými stanmi, trabantmi, hliníkovými stoličkami a propán-butánovými varičmi, ktoré svorne hučali a produkovali kolektívny konzervový smrad a do toho hrali a spievali všetky možné magnetofóny a rádiá. V potoku si máčali čongále do červena spálení Dederóni, popíjali v potoku vychladené fľaškové pivo a ich decká sa v ľadovej vode potoka kúpali ako na ostrove Rujana. Okolo ich trojpriestorových stanov zn. Grand Rozkoš Mamája super IV. sa motali bielym vínom zmátožené babizne a chystali im nejaké „eintopfy“.

Stačil nám jeden pohľad a bolo jasné, že s našimi maskáčovými ihlanmi tu nemáme čo robiť. A tak sme sa zodvihli a začali si hľadať nejaký iný prístrešok vhodný pre tuláka a trampa. Najprv sme sa chceli šuchnúť pod pódium postavené na nejaké folklórne slávnosti, ale ukázalo sa, že to nebol dobrý nápad. A tak sme sa tmolili okolo cesty a zrazu sme zazreli za vysokými žihľavami akúsi strechu. Od cesty k nej viedol uzučký vyšliapaný chodníček. Po ňom sme sa dostali k starej stodole či skôr stajni, ktorá mala celkom dobrú strechu a boli v nej zvyšky starého sena či slamy. No to je výhra, mysleli sme si. A hneď sme sa všetci vtiahli dnu a boli sme šťastní, že nemusíme tráviť noc v príšernom kempe. Budova to bola celkom veľká, predelená stienkami na ustajnenie koňov a pod. My sme sa rozložili po všetkých kútoch. Na varičoch na pevný lieh sme si navarili čaj a s príchodom noci sme sa uložili do spacákov a pospali.

Zobudili sme sa na ostré svetlo a krik: "Pohraničná polícia, vstávajte a okamžite predložte občianske preukazy!"
No a do toho brechal akýsi besný pes. Hneď som otvoril oči a posadil sa v spacáku. Vo dverách stajne stáli dvaja neohrození pohraniční policajti so samopalmi cez chrbát a s vlčiakom na vôdzke, svietili na nás a tvárili sa veľmi, veľmi vážne a srdnato. Lenže to ešte nevedeli na koho natrafili. Z rôznych kútov stajne sa začali ozývať hlasy ako: "Zhasni to, ty debil, a nebuď slušných ľudí," alebo: "Zmizni s tým čoklom, tu sa nedá spať." a podobne.
Tí, ktorí spali najbližšie ku vchodu, sa pustili s nimi do diskusie: "Kurňa, čo otravujete, veď vidíte že spíme, tak si tu niekde nájdite miesto a spite."

To ale pohraničiari nevydržali a zasa začali kričať: "Nachádzate sa v pohraničnom pásme a tu smiete spať len na vyznačených miestach. Porušujete zákony Československej republiky."

No a my sme im na to ihneď odborne kecali: "Ale šak toto sú hranice s Poľskou ľudovou republikou, naším spojencom proti imperializmu. Tak aké pohraničné pásmo? Poliaci sú naši bratia v zbrani." No a ešte plno podobných kecov. Niektorí kričali: "Ja som dva roky slúžil na čiare (hranici) a vy ma nebudete poučovať, čo je pohraničné pásmo, vy debili."

No bola to veru estráda. Ale pohraničiari ďalej revali: "Okamžite sa legitimujte!" Do toho besnel vlčiak a my sme sa pridávali že: "Naserte si, nič vám nedáme. Najprv sa legitimujte vy, či nie ste prezlečení americkí imperialistickí agenti."

No poviem vám, poriadna trma-vrma a úžasná estráda. Ale postupne sa situácia upokojovala a nakoniec sme pristúpili k tomu, že niektorí z nás, čo mali so sebou preukazy, boli ochotní sa legitimovať. Policajti urobili chybu, že mali len jedno svetlo. Keď s ním točili do kútov, my sme sa postupne schovávali a objavovali v iných kútoch a oni mali dojem, že je nás najmenej dvadsať. A pretože polovica našej bandy bola z Břeclavi, podarilo sa nám vytvoriť dojem, že ide o dve skupiny a my sme s tým začali operovať. Hneď sme im začali vyhadzovať na oči, že nás Slovákov príliš peskujú a že Čechúňov(!) si nevšímajú. No a keď to otočili, tak si zasa kamoši z Břeclavi začali sťažovať na to, že sú diskriminovaní a že si budú sťažovať a že to roznesú po českých novinách.

Asi po pol hodine tvrdého „zápasu“ o existenciu, bolo jasné, že pohraničiari začali v duchu ľutovať, že sa do nás pustili. Ale ešte stále bojovali o to, aby si zachránili „tvár“, a tak vyhlásili, že všetkým, ktorí tam sú, udeľujú pokutu vo výške 20,- Kčs, čo v tých časoch nebolo vôbec málo. Veď si len predstavte, že železničný lístok na 100 km stál 12,60 Kčs, pivo bolo za 1,- korunu a vysmážaný syr za 3,50 Kčs. Tak sme začali húfne protestovať a donútili sme ich znížiť pokutu na 10,- Kčs na osobu. Nakoniec sme sa aj my takmer zľutovali nad ich rozsudkom a povedali sme si, že nejako to hádam znesieme. Lenže, keď policajti začali vyberať peniaze, tak zistili, že majú so sebou pokutové bloky len za 70,- korún, a to bola veľká, veľmi veľká chyba. No a keď napokon prehlásili, že teda dajú pokutu len 70,- korún, rozbehli sme to zasa.

"Tak to teda nie," hovorili sme, my nebudeme platiť za ostatných. Keď pokutu, tak pokutu. Buď všetkým, alebo nikomu. A začali sme vzájomne na seba útočiť. Samozrejme, len naoko. Hovorili sme: "Tak my Slováci nebudeme platiť tu za tých Čechúňov." A oni zasa hovorili: "Keď nebudú platiť Slováci, tak ani my nebudeme. Sme jeden štát, tak máme rovnaké práva." No poviem vám, ľudia moji, že to bola riadna komédia.

Aj pes pochopil, že tu asi nikoho nezahrdúsi a prestal brechať. Niektoré drsnejšie povahy z našej bandy sa s ním začali hrať, čo on znášal s radosťou, ale jeho psovod bol z toho na prášky. A tak sme si ešte asi 20 minút vymieňali názory na nebezpečnosť nášho chovania, ktoré vzniklo tým, že sme v pohraničnom pásme s bratským Poľskom nespali vo vládou a komunistickou stranou schválenom kempe, čím sme fakticky ohrozili obranyschopnosť našej drahej vlasti a všetkých krajín socialistického bloku, pevne stmelených vo Varšavskej zmluve.

Počas úžasne plodnej debaty sa účastníci z našej strany postupne strácali v spacákoch, až nakoniec tam stáli len štyria, dvaja pohraničiari, dvaja naši kamaráti a spiaci vlčiak Brix, ktorý mal v tomto prípade viac rozumu, ako my všetci. Nakoniec všetko skončilo dobre. Pohraničiari usúdili, že sa až tak vlastne nič zlého nestalo a teda, že nám to pre „tentokrát“ odpustia (ale ráno už vás tu nechceme vidieť). My sme im uznali, že „jednoznačne si povinnosti plniť musia“. Na samotný záver konfliktu vlčiak Brix dôstojne ošťal vráta od stajne, čím vlastne vyjadril svoj nekompromisný a všetkými psami organizovanými v spriatelených armádach Varšavskej zmluve medzinárodne uznávaný názor na dnešný incident. A bol pokoj.

Spali sme v pohode až do krásneho rána. Roháče sa na nás smiali, my sme sa smiali na seba a ranné pivko na Zverovke nás naštartovalo na trasu. A tak sme vyrazili a bol to nádherný vander, tak ako má byť. Kiež by sa to vrátilo...

Fórum 24 príspevkov
Ako sme bojovali v Roháčoch 26/05/18 15:08 24 príspevkov
Najnovšie články autora
 
Rada Čo má perie, všetko letí – detailne o páperovej výbave Používanie peria pri výrobe outdoorového vybavenia je dlhodobou záležitosťou. Perie spolu s kožušinou tvorilo základ pre vybavenie polárnikov, horolezcov a iných výprav do krajín mrazu a snehu. Dodnes je perie najlepšou „výplňou“ teplého oblečenia, ale hlavne spacích vakov, kde zabezpečuje dostatok izolácie (tepla) i pri najextrémnejších podmienkach. Orientovať sa v tom, aké perie tvorí náplň vášho spacáka, či oblečenia, by mohol pomôcť môj text. Rovnako by vám mohol pomôcť pri výbere či nákupe nového vybavenia. 31/07/19 Boro Tomis Začíname
Príbeh Pohľadnica Sedím v kuchyni pri okne a obzerám si pohľadnicu. Nenašiel som si ju v poštovej schránke, ale zastrčenú pod dverami svojho bytu. Akási pláž, pár hotelov a lodičky, ale to ma nezaujíma. Zaujíma ma text. „Pozdravujeme z dovolenky a tešíme sa na vás doma. Víno výborné, jedlo úžasné. Všetci sme v poriadku.“ Tak to mi naozaj stačí. Pohľadnica má len jednu malú chybu. Polovica, kde obvykle býva adresa, a aj vrch, kde je zvykom vytlačiť destináciu, chýba. Len akési číslo úplne dolu je to, čo hľadám. Nie že by bola pohľadnica vystrihnutá alebo začiernená, to nie. Je len z polovice materiálu strhnutá. Akoby vyšúchaná mokrým prstom, ale nevadí. Dobre viem, kto mi ju poslal, a dobre viem, odkiaľ je. Som veľmi šťastný. A asi nie som sám. 25/05/19 Boro Tomis Príbehy
Príbeh Vizionár Julo Januška bol vizionár. Nie že by mal nejaké celosvetové vízie, to nie, on bol skôr taký náš malý, obecný vizionár. Popravde treba povedať, že Julo bol vlastne kurič. Kurič v horskom hoteli, vzdialenom len asi tak hodinku chôdze od obce. Dostatočne ďaleko na to, aby ho jeho žena Betka nemohla stále kontrolovať a šikanovať, a pritom dosť blízko, aby, ak sa mu zachcelo, a šéf to dovolil, mohol si skočiť domov pozrieť rodinu, či varovať obec pred katastrofami. Lebo Julo videl do budúcnosti celkom jasne, i keď zvyčajne len čierne. 10/05/19 Boro Tomis Príbehy
Najnovšie články na titulke
 
Túra Slovenskou Saharou - Záhorácka magistrála Na Záhorí som už bol viackrát, ale nikdy s turistickým cieľom. Predsa len táto časť Slovenska nepatrí z morfologického hľadiska medzi najatraktívnejšie a človeka to láka skôr do kopcov. Takéto odsúdenie krajiny je však veľmi povrchné a krásne miesta sa nájdu naozaj všade, len treba mať otvorené oči a vnímať krajinu okolo seba. dnes Pavel Forgáč Biele Karpaty, Myjavská pahorkatina, +
Túra Západné Javorníky: Čertov – Vysoká nad Kysucou Východnú časť Javorníkov v okolí Čadce som pochodil vo všetkých ročných obdobiach, pešo, na snežniciach alebo aj na bicykli. Západnú časť, tvoriacu hranicu SR a ČR, som poznal len z lyžovačky na Čertove. Túto osadu Lazov pod Makytou som zvolil ako východisko hrebeňovej túry najmä z dopravných dôvodov – keď piatok bol zároveň sviatkom Sv. Cyrila a Sv. Metoda a autobus z Púchova ideálne nadväzoval na skorý rýchlik z Bratislavy. včera Peter Straka Javorníky
Prístrešok Rokoš Ďalšiu možnosť úkrytu pri potulkách Strážovskými vrchmi ponúka prístrešok, vybudovaný pár metrov od vrcholu Rokoša. Jeho výhodou je, že má vytvorený v podkroví priestor pre zopár nocľažníkov (hoci možnosť nocľahu je limitovaná neprítomnosťou vodného zdroja v okolí). 17/08/19 Michal Bukvai Strážovské vrchy

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Ako sme bojovali v Roháčoch 26/05/18 15:08 24 príspevkov
Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
0.69 (0.18)