Príbeh

Ako sme bojovali v Roháčoch

18.05.18
Keď sme niekedy okolo roku 1975 vyrazili na náš Veľký vander bolo nás asi 12 - 14 chalanov. To sa ešte nikdy nestalo, pretože sa vždy našli takí, ktorí práve v danom termíne nemali dovolenku alebo im do toho niečo prišlo. Ale v tom roku nám to vyšlo. Malo to výhodu v tom, že sme konečne boli spolu takmer celá osada, a tak sme si to užívali. Naším cieľom boli Roháče, ktoré v tom období boli veľmi populárne a hojne navštevované.

Slovensko v tom čase brázdili kolóny rozzúrených trabantov plné nadržaných Dederónov, ktorí zaplavovali všetky kempy a táboriská a mali o všetkom oveľa lepší prehľad ako domáci turisti. Dederóni mali svoje vlastné turistické mapy a tie boli naozaj veľmi podrobné a kvalitné.

My sme, bohužiaľ, vyrazili v najväčšej sezóne na prelome júla a augusta a verte mi, že to bolo po prvý raz a naposledy, kedy sme sa zamerali na Tatry. Niežeby sme mali niečo proti Tatrám, ale preplnené turistické chodníky, táborenie na vyhradených miestach, zákazy kladenia ohňa a procesie na turistických chodníkoch neboli práve tým, čo by nás lákalo. Ale ak sme chceli zažiť a vidieť Roháče, nič sa nedalo robiť, museli sme sa prispôsobiť a niečo aj vytrpieť.

A tak sme vyrazili. Lenže 14 ľudí s batohmi na cestách, to nebolo len tak. V preplnenom vlaku sme sa skoro ani nezmestili do jedného vagóna, v autobuse nás takmer odmietli, v krčme nemali pre nás dosť miesta. Ale to všetko sme prekonali a nakoniec sme sa do Roháčov dostali.

Autobus nás vyložil okolo 17-tej hodiny na Zverovke a my sme po chvíle hľadania táboriska sedeli na brehu Studeného potoka a hľadeli celí vyjavení na to úžasné čudo, čo tu trčalo do sveta a nazývalo sa turistický kemp v lesíku pri chate Primula. Les bol prepchatý všetkými možnými stanmi, trabantmi, hliníkovými stoličkami a propán-butánovými varičmi, ktoré svorne hučali a produkovali kolektívny konzervový smrad a do toho hrali a spievali všetky možné magnetofóny a rádiá. V potoku si máčali čongále do červena spálení Dederóni, popíjali v potoku vychladené fľaškové pivo a ich decká sa v ľadovej vode potoka kúpali ako na ostrove Rujana. Okolo ich trojpriestorových stanov zn. Grand Rozkoš Mamája super IV. sa motali bielym vínom zmátožené babizne a chystali im nejaké „eintopfy“.

Stačil nám jeden pohľad a bolo jasné, že s našimi maskáčovými ihlanmi tu nemáme čo robiť. A tak sme sa zodvihli a začali si hľadať nejaký iný prístrešok vhodný pre tuláka a trampa. Najprv sme sa chceli šuchnúť pod pódium postavené na nejaké folklórne slávnosti, ale ukázalo sa, že to nebol dobrý nápad. A tak sme sa tmolili okolo cesty a zrazu sme zazreli za vysokými žihľavami akúsi strechu. Od cesty k nej viedol uzučký vyšliapaný chodníček. Po ňom sme sa dostali k starej stodole či skôr stajni, ktorá mala celkom dobrú strechu a boli v nej zvyšky starého sena či slamy. No to je výhra, mysleli sme si. A hneď sme sa všetci vtiahli dnu a boli sme šťastní, že nemusíme tráviť noc v príšernom kempe. Budova to bola celkom veľká, predelená stienkami na ustajnenie koňov a pod. My sme sa rozložili po všetkých kútoch. Na varičoch na pevný lieh sme si navarili čaj a s príchodom noci sme sa uložili do spacákov a pospali.

Zobudili sme sa na ostré svetlo a krik: "Pohraničná polícia, vstávajte a okamžite predložte občianske preukazy!"
No a do toho brechal akýsi besný pes. Hneď som otvoril oči a posadil sa v spacáku. Vo dverách stajne stáli dvaja neohrození pohraniční policajti so samopalmi cez chrbát a s vlčiakom na vôdzke, svietili na nás a tvárili sa veľmi, veľmi vážne a srdnato. Lenže to ešte nevedeli na koho natrafili. Z rôznych kútov stajne sa začali ozývať hlasy ako: "Zhasni to, ty debil, a nebuď slušných ľudí," alebo: "Zmizni s tým čoklom, tu sa nedá spať." a podobne.
Tí, ktorí spali najbližšie ku vchodu, sa pustili s nimi do diskusie: "Kurňa, čo otravujete, veď vidíte že spíme, tak si tu niekde nájdite miesto a spite."

To ale pohraničiari nevydržali a zasa začali kričať: "Nachádzate sa v pohraničnom pásme a tu smiete spať len na vyznačených miestach. Porušujete zákony Československej republiky."

No a my sme im na to ihneď odborne kecali: "Ale šak toto sú hranice s Poľskou ľudovou republikou, naším spojencom proti imperializmu. Tak aké pohraničné pásmo? Poliaci sú naši bratia v zbrani." No a ešte plno podobných kecov. Niektorí kričali: "Ja som dva roky slúžil na čiare (hranici) a vy ma nebudete poučovať, čo je pohraničné pásmo, vy debili."

No bola to veru estráda. Ale pohraničiari ďalej revali: "Okamžite sa legitimujte!" Do toho besnel vlčiak a my sme sa pridávali že: "Naserte si, nič vám nedáme. Najprv sa legitimujte vy, či nie ste prezlečení americkí imperialistickí agenti."

No poviem vám, poriadna trma-vrma a úžasná estráda. Ale postupne sa situácia upokojovala a nakoniec sme pristúpili k tomu, že niektorí z nás, čo mali so sebou preukazy, boli ochotní sa legitimovať. Policajti urobili chybu, že mali len jedno svetlo. Keď s ním točili do kútov, my sme sa postupne schovávali a objavovali v iných kútoch a oni mali dojem, že je nás najmenej dvadsať. A pretože polovica našej bandy bola z Břeclavi, podarilo sa nám vytvoriť dojem, že ide o dve skupiny a my sme s tým začali operovať. Hneď sme im začali vyhadzovať na oči, že nás Slovákov príliš peskujú a že Čechúňov(!) si nevšímajú. No a keď to otočili, tak si zasa kamoši z Břeclavi začali sťažovať na to, že sú diskriminovaní a že si budú sťažovať a že to roznesú po českých novinách.

Asi po pol hodine tvrdého „zápasu“ o existenciu, bolo jasné, že pohraničiari začali v duchu ľutovať, že sa do nás pustili. Ale ešte stále bojovali o to, aby si zachránili „tvár“, a tak vyhlásili, že všetkým, ktorí tam sú, udeľujú pokutu vo výške 20,- Kčs, čo v tých časoch nebolo vôbec málo. Veď si len predstavte, že železničný lístok na 100 km stál 12,60 Kčs, pivo bolo za 1,- korunu a vysmážaný syr za 3,50 Kčs. Tak sme začali húfne protestovať a donútili sme ich znížiť pokutu na 10,- Kčs na osobu. Nakoniec sme sa aj my takmer zľutovali nad ich rozsudkom a povedali sme si, že nejako to hádam znesieme. Lenže, keď policajti začali vyberať peniaze, tak zistili, že majú so sebou pokutové bloky len za 70,- korún, a to bola veľká, veľmi veľká chyba. No a keď napokon prehlásili, že teda dajú pokutu len 70,- korún, rozbehli sme to zasa.

"Tak to teda nie," hovorili sme, my nebudeme platiť za ostatných. Keď pokutu, tak pokutu. Buď všetkým, alebo nikomu. A začali sme vzájomne na seba útočiť. Samozrejme, len naoko. Hovorili sme: "Tak my Slováci nebudeme platiť tu za tých Čechúňov." A oni zasa hovorili: "Keď nebudú platiť Slováci, tak ani my nebudeme. Sme jeden štát, tak máme rovnaké práva." No poviem vám, ľudia moji, že to bola riadna komédia.

Aj pes pochopil, že tu asi nikoho nezahrdúsi a prestal brechať. Niektoré drsnejšie povahy z našej bandy sa s ním začali hrať, čo on znášal s radosťou, ale jeho psovod bol z toho na prášky. A tak sme si ešte asi 20 minút vymieňali názory na nebezpečnosť nášho chovania, ktoré vzniklo tým, že sme v pohraničnom pásme s bratským Poľskom nespali vo vládou a komunistickou stranou schválenom kempe, čím sme fakticky ohrozili obranyschopnosť našej drahej vlasti a všetkých krajín socialistického bloku, pevne stmelených vo Varšavskej zmluve.

Počas úžasne plodnej debaty sa účastníci z našej strany postupne strácali v spacákoch, až nakoniec tam stáli len štyria, dvaja pohraničiari, dvaja naši kamaráti a spiaci vlčiak Brix, ktorý mal v tomto prípade viac rozumu, ako my všetci. Nakoniec všetko skončilo dobre. Pohraničiari usúdili, že sa až tak vlastne nič zlého nestalo a teda, že nám to pre „tentokrát“ odpustia (ale ráno už vás tu nechceme vidieť). My sme im uznali, že „jednoznačne si povinnosti plniť musia“. Na samotný záver konfliktu vlčiak Brix dôstojne ošťal vráta od stajne, čím vlastne vyjadril svoj nekompromisný a všetkými psami organizovanými v spriatelených armádach Varšavskej zmluve medzinárodne uznávaný názor na dnešný incident. A bol pokoj.

Spali sme v pohode až do krásneho rána. Roháče sa na nás smiali, my sme sa smiali na seba a ranné pivko na Zverovke nás naštartovalo na trasu. A tak sme vyrazili a bol to nádherný vander, tak ako má byť. Kiež by sa to vrátilo...

Diskusia
Ako sme bojovali v Roháčoch 26/05/18 15:08 24 príspevkov
Najnovšie články autora
 
Príbeh Ako sme bojovali v Roháčoch Keď sme niekedy okolo roku 1975 vyrazili na náš Veľký vander bolo nás asi 12 - 14 chalanov. To sa ešte nikdy nestalo, pretože sa vždy našli takí, ktorí práve v danom termíne nemali dovolenku alebo im do toho niečo prišlo. Ale v tom roku nám to vyšlo. Malo to výhodu v tom, že sme konečne boli spolu takmer celá osada, a tak sme si to užívali. Naším cieľom boli Roháče, ktoré v tom období boli veľmi populárne a hojne navštevované. 18/05/18 Boro Tomis Príbehy
Príbeh Jarný čunder do Pivonic Bolo to v roku 1966. Sedeli sme s kamarátom Fredom pri pive a plánovali, že by sme sa vybrali do Bystřice nad Pernštejnem za naším kamarátom Siginom, ktorý tam chodil do školy. Vlastne so Siginom sme už boli dohovorení, len sme plánovali vlaky a podobne. 06/04/18 Boro Tomis Príbehy
Príbeh Večer na vandri Capkali sme po zarastenej lesnej ceste, tváre a ramená spálené od slnka a čutory s vodou takmer prázdne. Les okolo cesty sa stále menil. Raz hustý, takmer nepreniknuteľný mladý smrekový porast so zvyškom zhrdzaveného oplotenia, potom staršia, šíra a rozľahlá dubina, ako stvorená na úrodu hríbov, prepadliská mohutných bukov so svojimi šedomodrými kmeňmi, skupinky roztancovaných briez, čo sa pretláčali s uzavretými hlúčikmi červených smrekov a nakoniec aj náš obľúbený voňavý borový háj - ako z rozprávky. 30/03/18 Boro Tomis Príbehy
Najnovšie články na titulke
 
Túra Roklina Piecky Jar sa blíži k svojmu koncu, ale teploty dosvedčujú skôr letné obdobie, množstvo búrok cez týždeň za horúcich dni to len potvrdilo. Moje milované Slanské vrchy mám prejdené v podstate celé, a tak sa snažím vyraziť aj inde do hôr. Spoznať miesta z našej prekrásnej slovenskej prírody. Jedným z takýchto miest je Slovenský raj. V rovnomennom NP je množstvo prírodných zákutí, ktoré stoja za návštevu a ich spoznanie. Nebudem ich spomínať, ale sa zameriam na tiesňavu, kam dnes pôjdem. Bude to roklina Piecky s Veľkým a Terasovým vodopádom. dnes Marián Jaššo Slovenský raj
Túra Hadia dolina a krasové zaujímavosti v jej okolí Koniec júla 2018 je na môj vkus nechutne horúci a navyše v popoludňajších hodinách hrozia búrky. Ale sedieť doma sa mi nechce. V takýchto horúcich dňoch volím túru do roklín, tienistých horských dolín alebo aspoň prevažná časť túry musí viesť lesom. včera Danka Tomášiková Starohorské vrchy, Kremnické vrchy, +
Extra 4 286 km naprieč Amerikou Pacific Crest Trail je diaľková trasa vedúca od mexickej po kanadskú hranicu cez USA s dĺžkou 4286km. V roku 2017 ju celú absolvoval cestovateľ Miloslav Daníšek z Višňového pri Žiline. S Milom sme sa porozprávali o tom, čo ho k tomu viedlo, ako to na trase funguje, čo všetko zažil a tiež čo mal na tomto treku v batohu. 19/10/18 Soňa Mäkká Rozhovory

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Ako sme bojovali v Roháčoch 26/05/18 15:08 24 príspevkov
Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
0.66 (0.17)