Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Gýčovité balíky sena smerom pod Hrubou Kladou
Gýčovité balíky sena smerom pod Hrubou Kladou Zatvoriť

Túra Kremná – Osly – Čertov kameň – Hajtovka

Jedným z mojich zaľúbených pohorí na východnom Slovensku je nepochybne Ľubovnianska vrchovina, ktorá si získala moje srdce vďaka lúčnato-lesnatým scenériám. Práve takýmito lokalitami som si naplánoval trasu a myslím, že práve táto je najkrajšia v celej vrchovine.

Vzdialenosť
14 km
Prevýšenie
+492 m stúpanie, -566 m klesanie
Náročnosť
ľahká, 1. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
leto – 14.07.2017
Pohoria
Ľubovnianska vrchovina
Trasa
  • Štart: mapa
  • Koniec: mapa
  • Najvyšší bod: 856 m n. m. Osly
  • Najnižší bod: 496 m n. m. Hajtovka, lávka cez rieku Poprad
Doprava
Stará Ľubovňa (vlak, bus) - Kremná (bus)
Plavnica (vlak, bus)
SHOCart mapy
» č.1107 Spišská Magura (1:50.000)

Trasa

Kremná – Pod Modrinami – sedlo Osly – Hlinisko – sedlo Marmon – Čertov kameň (Skamenený mních) – Hajtovka

Aj keď z Kremnej turistická značka nevedie a najbližšia zelená je na hrebeni, nie je absolútny problém sa na ňu dostať, keďže od hlavnej cesty, resp. zastávky je na ňu priamy pohľad. Rovnako dedinka je dostatočne malá, aby sa vybrala správna zo štyroch lúčovito vybiehajúcich uličiek z “centra“.

Od zastávky nad dedinou, sa dá zísť schodíkmi pod kostol, odkiaľ je možno rovno smerovať uličkou ku dvíhajúcemu sa hrebeňu. Tak som teda spravil a od kostola som mostíkom prešiel cez potôčik a vyšiel z dediny a pomaly stúpal lúkami. Mierne stúpanie je asi najväčšie na celej trase. Hneď sa mi začali ukazovať výhľady na dedinu, hlavnú cestu nad ňou a oproti tiahnuce sa lúky a lesy. Vyjazdená poľno-lúčna cesta ma priviedla k dvom alebo trom maringotkám, ktoré zrejme slúžia ako nocľah pre pastierov. No momentálne tam nebol nikto. Až o čosi ďalej som zbadal chlapíka a hneď svorku všakovakých psov, ktoré sa s brechotom rozbehli ku mne. To som vyhodnotil ako problém a dal som si ako symbolickú ochranu vak pred seba. Našťastie chlapík včas zakričal na psov a, až na najmenšieho “pudla”, všetci poslúchli a zmizli. No najmenší stále dobiedzal, a to aj v prítomnosti pána, ktorý ma hneď informoval, že ostatných sa netreba báť, len toho najmenšieho. Aká to irónia.

S dostatočne zdvihnutým adrenalínom som pokračoval ďalej okolo stáda kráv, pasúcich sa za ohradníkom, a vyšiel som do poslednej tretiny lúk, kde som zbadal vytŕčajúci značkársky kolík, čo bol znak, že som vyšiel, kam som potreboval. V diaľke naľavo bolo vidieť sedlo Doštená s družstvom, dediny Hraničné, Sulín v doline napravo však nie.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Odtiaľ som pokračoval po značke a za chvíľu prišiel k rázcestníku Nad Modrinami. Zelená značka mi bola známa, ale značenie k prameňom nie. Jeden smeruje k Hraničnému a druhý k Sulínke. Pokračoval som ďalej miernym klesákom k senníku na okraji lúky a lesa, ktorý môže nielen núdzovo poslúžiť. Kratučko som prešiel lesom a mierne stúpal cez lúku do sedla Osly. Ideál ojedinele prerušoval hukot píl, aj keď len z diaľky, tak nerušili veľmi. V sedle Osly sa okrem prístreška, ohniska či tabule Poľsko-slovenského kuriérskeho chodníka nachádza kríž. Tu som chvíľu pooddychoval a za ten čas prešiel štvorkolesový hučiak ťahajúci tri stromy. Dúfam, že ľudia si tu svoju prekrásnu prírodu nezničia…

Od sedla Osly som išiel po červenej a rovnovážnym terénom som prechádzal z lúk do lesa, až som sa dostal na lesnú spojnicu k rozsiahlym lúkam na Hlinisku, kde červená smeruje cez Sliboň k prameňu Sulínka. Opäť som zmenil farbu na žltú, ktorá podľa smerovníka po 40 minútach mala končiť v sedle Marmon. Odľahlá lúka na Hliniskách však nebola úplne opustená. Okrem blízko odstaveného auta zase v najodľahlejšom kúte lúky kosil trávu traktor. Trochu som si podišiel po červenej, možno niekedy v budúcnosti prejdem aj červenou cez Sliboň, ale tentoraz som sa nechal viesť po žltej.

Zo začiatku ide klasický po okraji lesa a lúky, padajúcej do doliny s dedinkou Matysová. Potom zatáča doprava a vnára sa na trochu do lesa a opäť vychádza na ďalšiu menšiu lúčku, kde potom definitívne vchádza do lesa. Tu začal dosť blbý úsek pre pešiakov a nieto ešte pre bicykle, keďže je tu vyznačené žltá cyklotrasa. Cesta bola blatistá a plná mlák. Po chvíli sa chodník transformoval až na džungľu, ale našťastie skoro ma značka vyviedla z lesa na pokosené lúky a už to bolo opäť pravé pohodové a lúčnaté, čo zdobí Ľubovniansku vrchovinu a čo na nej milujem.

Už z diaľky som uvidel pri smerovníku dvoch týpkov na bicykloch, takže krásy Ľubovnianskej vrchoviny vedia uznať aj iní. Neďaleko sa nachádza prístrešok, ktorý ako tak ochráni pred dažďom. Blízko nad ním sa belie skala s pomníkom sovietskeho pilota, ktorého tu v roku 1944 zostrelili. Škoda, že tu nenechali nejaké časti lietadla, ako je tomu na vrchu Slemä v Nízkych Tatrách. Zatiaľ čo som sedel v prístrešku, dvojica cyklistov sa pustila zelenou dole do Starej Ľubovne. Naproti nim vyšiel chlapík a zamieril ku mne do prístreška. Spýtal som sa ho, či bude búrka a kam smeruje. Odvetil, že sa len potuluje, no napriek tomu som ho vystríhal pred žltým močiarom, aj keď predpokladám, že o tom dobre vedel. Ja som kvôli hrozbe búrky neostával dlho v sedle, ale pokračoval som po zelenej, zachádzajúc ešte k starému drevenému rusnáckému krížu.

Zelená je od smerovníka trocha nejasná. Prešiel som okolo múrov rozvaliny, ktorá musí byť už desaťročia v takomto stave, keďže tam rastú statné stromiská a kroviny. Vnoril som sa do lesa, ale zelená sa objavovala len sporadicky a v podobe starých značiek. Dostal som sa opäť na pomedzie lesa a lúk a ukázali sa mi gýčovité balíkyy sena, ktoré boli prudko fotogenické a samozrejme som nevedel odolať. Prešiel som popri nich a vychutnával si pohľady na jednu či druhú stranu. Odbehol som k nižšie postavenému drevenému krížu, ktorý ako keby ochraňoval dedinu Matysová a následne som sa vrátil na hrebienok a ocitol som sa pri menšom lesíku, ale s výhľadom na údolie rieky Poprad s Levočskými vrchmi sťa kulisou, akú som videl pri schádzaní z Orlovskej Magury pri prvej návšteve Ľubovnianskej vrchoviny pred 2 rokmi. Tentoraz som uvidel pred sebou dedinu Plavnica. K tej však bola ešte hodina čistého času. Tu som našiel posed alebo skôr stojan pre tenisových rozhodcov a presne o 12.00 h som si dal obed v podobe tradičnej klobásy a uhorky. Bezchybnému výhľadu bránili len oblaky zahaľujúce Tatry.

Po tuláckom obede som pokračoval ďalej a pomaly schádzal k Babe pri Malolipnickom sedle. Tam som však nedošiel, lebo má zlákal asi x-tý posed, tento zjavne nový, ktorý je na strategickom mieste nad spádom k rieke Poprad, čím de facto nahrádza rozhľadňu. Odtiaľ bolo nielen vidieť ohyby Popradu a samozrejme dolinu s Levočskými vrchmi v pozadí, ale aj skalnú ihlu, zvanú Čertov kameň alebo tiež Skamenený mních, ku ktorej som sa chcel dostať. Rozmýšľal som ako k nej prejsť a nechal som sa nakoniec zlákať lúkami padajúcimi kdesi k nej a dostal som sa na vyjazdenú poľnú cestu, ktorá zatáčala tým smerom a potom krátko, ale poriadne klesala. Prechádzala popri bývalej rampe a následne križovala potôčik až vyústila na lúku nad Popradom, kde v diaľke bolo vidieť čnieť sa Čertov kameň (Skamenený mních). Po ceste, ako kvázi spojnice Chmeľnice a Hajtovky, som sa dostal k samotnej skalnej ihle. Som rád, že sa mi sem podarilo konečne dôjsť.

Chvíľu som tu vegetil, obdivujúc ihlu perfektne zakomponovanú do prostredia rieky, prečítal som si informačnú tabuľu a vrátil som sa rovnakou cestou späť. Teda, dalo by sa pokračovať do Chmeľnice alebo cez železničný mostík do Plavnice, ale ja som chcel prejsť do Hajtovky, tak som sa vrátil cez potôčik a rampu. Spojnicou som sa naozaj dostal do Hajtovky, kde som sa objavil pri kostolíku, ktorý je v hornej časti dediny. Dedinka je malá a záujme pár drevených domčekov a stará embéčka s nápisom Polícia. Našiel som tu zelenú značku, ktorá ktovie odkiaľ vedie či niekedy viedla, a ktorá sa pri závesnej lanovej lávke stratila. No to bolo jedno, lebo tu som túlačku mienil skončiť.

Ešte spomeniem, že lávkou sa dá skrátiť cesta k sem-tam premávajúcim vlakom či autobusovej doprave so zastávkou v Plavnici. No lávka je len na vlastnú zodpovednosť. Dosvedčujú tomu poprelamované laty, ale nové laty sú už k dispozícií.

Zhrnutie

Túra asi najkrajšou časťou Ľubovnianskej vrchoviny splnila účel, ktorý tkvel v príjemne strávenom dni v prekrásnej prírode. Okrem močiarového úseku a pár nejednoznačných značení mi zdvihol adrenalín len psí útok, čo sa mi pri mojich túlačkách ešte nestalo. Zaujali lúky nad Kremnou, sedlo Osly či neďaleko sedla Baba. No a samozrejme skalná ihla Čertov kameň (Skamenený mních). Ľubovnianska vrchovina je naozaj nádherná a určite sa sem oplatí zájsť.

Fotogaléria k článku

Najnovšie