Túra: Szpiglasowy Wierch (Hrubý štít) na jar

Fotky (37)

Popis fotky

Szpiglasowy Wierch 2172 m (slov. Hrubý štít), Liptovské kopy, Západné Tatry, Svinica, končiare doliny Pięciu Stawów Polskich Zatvoriť

Túra Szpiglasowy Wierch (Hrubý štít) na jar

28. 5. 2018

Na dolniakoch má jar už prvú tretinu za sebou. Každým týždňom sa objavujú ďalšie a ďalšie kvietky, lesy sa začínajú zelenieť. Tatry sa v tomto čase na slovenskej strane dočasne zatvárajú už aj pre skialpinistov. Nuž prichádza otázka, čo tak vzkriesiť myšlienku VhT túry v poľskej časti pohoria? Padá odpoveď: skúsim reparát nepodareného decembrového výstupu na Szpiglasowy Wierch, 2172 m (slov. Hrubý štít).

Zobraziť mapu

Vzdialenosť: 19 km

Prevýšenie: +1848 m stúpanie, -1495 m klesanie

Náročnosť: stredná, 3. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice

Čas: 1 deň

Obdobie: jar – 20.04.2018

Pohoria: Poľsko: Tatry - Tatry Wschodnie (Východné Tatry) - Tatry Wysokie (Vysoké Tatry) / Tatrzański Park Narodowy (Tatranský národný park)

Trasa

Štart: mapa
Koniec: mapa
Najvyšší bod: 2172 m n. m. Szpiglasowy Wierch (Hrubý štít)
Najnižší bod: 973 m n. m. Lysá poľana
Mapa: Otvoriť mapu v novom okne

Voda: Morskie Oko

Doprava: Lysá poľana (bus, platené parkovisko)

SHOCart mapy: » č.1097 Vysoké Tatry (1:50.000)

Trasa

Lysá poľana - Palenica Białczańska - Wodogrzmoty Mickiewicza - Dolina Roztoka - Schroznisko w Dolinie Pięciu Stawów Polskich – Pod Kozim Wierchom - Szpiglasowa Przełecz - Szpiglasowy Wierch - Szpiglasowa Przełecz - Morskie Oko

Spomienky na leto a zimu

Leto

Okolie Szpiglasowého Wierchu a jeho obe priľahlé doliny Dolina Pięciu Stawów Polskich (slov. Dolina piatich poľských plies ) a Dolina Rybiego Potoku respektíve Dolina za Mnichem mi bola známa už z putovania koncom augusta 2001. Vtedy po prespaní na dlážke chaty Schronisko Górskie PTTK (Polskie Towarzystwo Turystyczno-Krajoznawcze) w Dolinie Pięciu Stawów Polskich sme za bezoblačného letného počasia vybehli na Kozi Wierch. Ďalej sme sa cez Szpiglasowu Przełęcz a Morskie Oko vracali na na Lysú Poľanu. Terén bol chodecký zo severu pod sedlom zabezpečený reťazami. Z druhej strany to už bolo podobné ako na našej magistrále, chodník vydláždený kameňmi. Hanlivo miestnymi nazývaný “ceprostrada”, čím označujú pohodlný chodník pre turistov, postavený často proti princípom krajiny a ochrany prírody, teda ľahká kamenná horská cesta pre neskúsených turistov.

Prechod vybudovalo Towarzystwo Tatrzańskie v roku 1896 a vyznačilo ho v roku 1902. Trasa bola uľahčená odstráneným niektorých úsekov horniny, a to aj pomocou dynamitu v roku 1937. Práce vykonával Polski Związek Narciarski (Poľská lyžiarska asociácia). Označenie ceper pochádza od v súčasnosti goralmi (horalmi) či horolezcami používanom pomenovaní ľudí, ktorí prichádzajúcich do Tatier z nížin. Mimochodom tento termín je bežne počuť aj na slovenskej strane. Ako som spomenul, kráčanie bolo pohodlné, uľahčené traverzovaním.

December

Druhýkrát sme sa sem vrátili začiatkom decembra (trasa). Podmienky mali byť priaznivé. Sneženie bolo dávnejšie, lavínová predpoveď č. 2. A tak za ranného úsvitu vystupujeme na Lysej Poľane. Snehu je len trocha na zakrytie asfaltu. Nikoho nikde. V družnom rozhovore kráčame v ústrety chate Schronisko PTTK Morskie Oko. Sme tam skoro. Slnko sa ešte schováva za končiarmi. Pred chatou prázdno. Nejdeme ani dnu. Raňajky si vychutnávame na verande (rano).

Schádzame cestou k smerovníku (Opalony Wierch). Sme upozornení na lavínové nebezpečenstvo a jej aktuálne číslo týchto dní. Chodník je málo prešliapaný, ale výška snehu je pre chôdzu bezproblémová. Pomaly stúpame hore, otvárajú sa nám pohľady na najväčšie tatranské pleso Morskie Oko (v zlabe) a okolitú hradbu štítov tvoriacich slovensko-poľskú hranicu. Rozpoznávame napríklad Mengusovké štíty či Rysy (hranicna). Z ničoho nič nám križuje cestu mladý kamzík. Ako sa znenazdajky objavil, tak si bez povšimnutia odskakuje preč. Čím sme ďalej od chaty sú stopy menej a menej badateľné, až napokon sa strácajú. Začíname sa brodiť v čoraz hlbšom sypkom snehu. Chodník jednoducho nie je, vietor ho zasypal snehom. Pod masívom Mnícha v miestach kde by sme mali stúpať vpravo je bielej múky nad naše sily a triezvo uvažujeme o návrate naspäť. Dobiehajú nás dvaja Poliaci. Pokračujú ďalej. Idú naľahko. Ich jediná výbava sú dva páry cepínov. Je zrejmé, že si len odskočili z “schroniska”. Pri pohľade na naše ťažké bágle netreba ani slov. Tak dnešná “ceprostrada” nás neprijala najvľúdnejšie.

Cestou späť si užívame hlboké pohľady do doliny Rybiego Potoka. Smutne konštatujeme, že počasie bolo excelentné ale podmienky ťažké. Netušíme, že náplasťou na dušu bude nasledujúci podvečer na Kozom kameni (Kozí kameň - krátky zimný okruh zo Svitu), kde naše oči pookrejú pri pohľade na zaspávajúce Tatry.

Jar so zimnými podmienkami

Začiatok, plány

Keď som túto zimu zobral deti na Gęsiu Szyju (Gesia Szyja) a nasával na poľských chodníkoch atmosféru s množstvom horalov s plnou zimnou výzbrojou, hneď ma pochytila myšlienka skúsiť vyjsť na štít v čase sezónnej uzávery na našej strane. Miesto bolo vopred dané - Szpiglasowy Wierch (slov. Hrubý štít). V eufórii som si na chate Schronisko PTTK w Dolinie Roztoki kúpil mapu zimných Vysokých Tatier. Ani po návrate na dolniaky ma myšlienka túry neopustila. Zostávalo nájsť voľný čas a vhodné podmienky. Jar sa rýchlo premenila v letnú horúčavu a mne sa krátil čas. Napokon sa podarilo skĺbiť voľno, bez zrážkové obdobie a lavínový stupeň 1-2.

Riešim otázku kde budem začínať? Na Lysú Poľanu prichádza prvý ranný autobus okolo siedmej. Veľmi sa mi to nepáči. Slnko vychádza už pred šiestou, radšej by som šliapal po čo najviac zmrznutom snehu ako firnovom topiacom sa, hoci sa mu úplne nevyhnem. Mohol by som spať priamo v neďalekých troch poľských “schroniskách” (slov. chatách), ale chcem vyskúšať niečo nové. Vyberám prenocovanie priamo na Lysej Poľane, kde sme sa nedávno s deťmi občerstvovali a vyzistili informácie o prevádzke ubytovne TATRA forum n.o. Ostáva už len vyskúšať na vlastnej koži. Na parkovisku je “sklep” (slov. obchod), kde personál má kľúče. Deň pred odjazdom volám na telefónne číslo z vizitky, overujem si podmienky nocľahu, všetko sedí.

Ubytovanie

Prichádzam posledným spojom okolo ôsmej večer. Dozvedám sa, že tu budem sám, u nás je po sezóne. Interiér je útulný. Dole sú sociálne zariadenia, hore 3 izby. Jedna veľká nad barom ( 6 rozkladacích gaučov + 5 matracov) a dve menšie, s malým kuchynským kútom a druhá s umývadlom. Menšie izby majú rovnakú kapacitu po 3 poschodové postele. Pred spaním zájdem na kus reči s predavačom. Spí sa dobre, je tma a ticho.

Ráno

Budík zvoní o pol štvrtej. Do plánovaného odchodu mi zostáva pol hodina. Opláchnutie sa, malé raňajky, obliekam sa. Zbalím ruksak a už zhasínam, zatváram dvere. Vchádzam do tmy. Mesiac nevidno ale zato hviezdna obloha je posypaná malými perlami. Zisťujem, že vietor, ktorý včera silno fúkal a počas noci mu predpovedali zmenu na búrliváka s doobedným zoslabnutím, napokon stratil svoju silu už skôr, našťastie. Za mostom som v Poľsku. Aké jednoduché. V tejto temnote sa mi vynára spomienka, na to, ako sme prvý krát museli ísť do radu na colnici. Kamarát mal austrálsky pas, čo nás, neviem prečo, zdržalo viac než iných naokolo. Teraz som tu sám a kamaráti nevedno kde.

Nechávam úsmevné aj temne myšlienky na hranici a vykračujem po asfalte k poľane Palenica Białczańska s veľkým parkoviskom pre autobusy a autá. Turisti tu platia (ako všade vo Vysokých Tatrách) vstupné 5 PLN, zľavnené 2,5 PLN. Teraz je však búdka prázdna, ušetrím, aj keď nemám problém s poplatkom, vídavam ho dobre využitý. V lese je ticho, len kde tu pri potokoch je počuť slabý štebot. Za spomínanou poľanou vypínam čelovku, prichádza postupne náznak ranného brieždenia. Pri vodopádoch Wodogrzmoty Mickiewicza ( slov. Mickiewiczove vodopády ) je ešte svetla málo, nefotím. Stretávajú sa tu obe doliny. Posledná možnosť výberu. Logické pre a proti majú každá z nich. Dolina Rybiego Potoka, by mohla byť prešliapanejšia, je lepšie ju absolvovať čím skôr ráno, lebo keď sa do nej oprie slnko, sneh sa bude rýchlo topiť. V doline Roztoki - údolné predĺženie Pięciu Stawów Polskich sa bude ľahko identifikovať Szpiglasowa Przełęcz, a ak by zostal čas a sily, mohol by som po zdolaní hlavného cieľa vyšliapať aj do sedla Wrota Chałubińskiego (dávnejšie Zawracik, slov. Chalubinského brána) a hlavne, z Morského Oka je možnosť zvozu konským povozom. Hop-trop. Spomínam na neúspech v prvej voľbe či úspech v druhej doline, pri zdolávaní Kozieho Wierchu ( Kozi Wierch (Kozí vrch) v zime). Poverčivosť sem, poverčivosť tam, pravou nohou vkročím do Roztoki.

Dolina Roztoki, Schronisko w Dolinie Pięciu Stawów Polskich

Ponáram sa do prítmia lesa. Aká pozitívna zmena, vymeniť asfalt za kamenistý chodník. Šliapem hore, dychčím, som spokojný so svojím rozhodnutím vycestovať do Tatier. Cestu mi oživuje potok Roztoka. Raz som na jeho jednej strane, potom druhej. Opäť moje myšlienky sa zamotávajú do minulosti. Hej táto túra bude dnes nostalgická. Tentokrát sa vynárajú spomienky, ako sme s deťmi pred rokmi navštívili obe chaty (Cez Roztoku a Morské oko s deťmi). Žblnkotanie bystriny ma prebúdza. Spozorniem, keď kde-tu kráčam po zľadovatelom chodníku, sťaby predzvesti vlády zimy hore nad pásmom lesa.

Prichádzam k starému salašu. (pristresok - Dolina Roztoki) s malou lúčkou. Rozložím sa, na rade sú druhé raňajky. Pozorujem ako sa začína opierať slnko do vrchu Krzyżne a úpätia Kozieho Wierchu. Balím a o chvíľku definitívne mostmi prechádzam na ľavú stranu potoka.

Pred začiatkom kosodreviny ma predbieha turista, podľa výstroja skôr horský bežec. Pozdravíme sa a každý si ide svojím tempom. Pred údolnou stanicou nákladnej lanovky (jedinej v Tatrách) sa vracia ku mne. Začína spŕška poľských slov, hneď keď počujem š, šč, ž a iné sykavky, zastavujem ho informáciou, že som Slovák. Spomalí reč a dozvedám sa, jeho úmysel pokračovať zelenou značkou (poľ. zielony szlak), mimochodom doteraz som na nej bol, ale GPS mu indikuje inak. Ukazujem mu, zelenou rovno, tú chceme obaja, a vľavo do kopca po čiernej (poľ. czarny szlak) na „schronisko“. Ide na Szpiglasowy Wierch. Som rád, niekto bude predo mnou, nie som na to sám, a pri jeho bežeckej výbave to vyzerá na “brnkačku”. Ubezpečujem ho, že ideme dobre.

Ale po krátkom čase sa chodník popri lanovke stáča priamo do takmer kolmého kopca. Sme na čiernom značení, ktoré by sme videli ak by nebol sneh. Zelený je zaviaty, stratený. No nič, nevadí, namiesto fotografovania vodopádu Siklawa (70m dlhý, druhý najdlhší), (vodopád Wodospad Siklawa) sa ocitnem pri chate. Ešte pred samotným stúpaním nasadzujem mačky (stúpacie železá), pôjde to ľahšie. Cepín do ruky, pád nepredpokladám, ale v tomto teréne mi lepšie poslúži než turistické paličky. Mám rád takéto zimné priame stúpanie, rýchlo sa naberá výška a dobre sa pritom prečistí myseľ. Vidím Poliaka hore predo mnou, pomyslím si, asi som mu riadne zamotal hlavu a zelenú napokon nehľadal. V stúpaní kričí na mňa, hučím naň nech pokračuje popri stene vpravo na „schroniskóóó“. Keď dochádzam na jeho miesto, stojím a opájam sa pohľadom na úpätie Kozieho Wierchu (najvyšší Poľský štít ležiaci celý na poľskom území). Teraz už len po vrstevnici. Zavše prichádzam k chate Schronisko w Dolinie Pięciu Stawów Polskich.

Je tu ticho. Jeden zamestnanec vonku inhaluje čerstvý nikotín. Pýtam sa či sa chodí po “stawe” (slov.plese), ako v zime. Odpoveď znie, že nikoho nevidel tak ísť, už len okolo, je “ciepło-gorąco”. Šiel by som dnu ale nechcú sa mi dávať dole remienkove mačky a vôbec, nebudem rušiť ich vstávanie. Pokukám sa okolo plesa, slnko je za Opalonym Wierchom (slov. Opálený vrch), pomaly sa chystá osvetliť dolinu Pięciu Stawów Polskich.

Dolina Pięciu Stawów Polskich

Modrá značka (poľ. niebieski szlak), skôr vychodená cestička v snehu pokračuje ponad pleso Przedni Staw Polski. Prechádzam okolo dreveničky (Kozi Wierch a drevenicka) terénnej stanice TPN (Tatrzański Park Narodowy). Samozrejme takéto fotogenické pohľady s úpätím Kozieho Wierchu dožičím aj môjmu fotoaparátu. Poliak sa opäť vracia. Hovorí o jeho zmene plánov. Zabudol si doma “raki” ( slov. mačky). Divím sa, veď z ruksaku mu trčí cepín. Vysvetľuje, že “czekan” našiel neďaleko a osud chcel, aby zabudol “raki”, a teda sa musel otočil a vrátiť ho na “schronisko”.

Ostávam sám. Prichádzam k smerovníku, ktorý hľadí na spomínaný Kozi Wierch. Raz pri decembrovej túre na jeho vrchol (Kozi Wierch (Kozí vrch) v zime) sme tu stretli turistov idúcich na “Špiglašák”, a vtedy tu vznikla prvotná myslienka dnešnej túry. Z týchto miest sa začína zreteľne ukazovať sedlo kam sa musím dostať. Pokračujem pláňou bez porastu. Prírodné živly tu stopy zamaskovali snehom. Ako- taký náznak otlačkov lyží ma trocha zvádza od letnej trasy. Keď zbadám neďaleko veľké trhliny v snehu, zisťujem, že sa blížim k potôčiku. V diaľke je na dohľad smerovník Szpiglasowa Przełęcz / Przełęcz Zawrat. Darí sa mi nájsť prechod na druhý breh. Som na žltej značke (poľ. Żółty szlak). Klesám ešte k jednej bystrine a už hľadám v kosodrevine cestičku pod svahy hrebeňa Liptowskie Mury (slov. Liptovské múry). Mám úspech, kosodrevina ostáva za mnou.

Szpiglasowa Przełęcz - Szpiglasowy Wierch, lavíny

Vchádzam do ríše snehu a štítov vypínajúcich sa nado mnou. Sedlo vidím v diaľke pred sebou, nie je kde zablúdiť. Viem, že som v nebezpečnom teréne. Svah, respektíve žľaby hrebeňa Liptowskie Mury a Medziane sú lavinózne. Pri vyššom stupni nad 2 je NEVHODNÉ sem chodiť, čoho je svedkom aj tragická udalosť z 30. decembra 2001 (viac v užitočných odkazoch). Sám prechádzam cez 3-4 dráhy plné snehu. Nie je neobvyklé, že sa v nich nachádzajú aj strhnuté skaly. Vtedy si spomínam, ako dobre, keď sme onoho decembra s kamarátom otočili, lebo aj na “ceprostrade” sa môžu vyskytovať lavíny. Stôp je málo, sem-tam zahliadnem náznaky otlačkov po lyžiarov, no najlepšie sú badateľné dierky po cepíne. Miestami sa zaborím do pol lýtok, inde je ľad. Za mnou nikto, predo mnou nikto. Troška skľučujúce. Podľa množstva nastúpanej výšky a času odhadujem kondíciu. Po niekoľkých kontrolných meraniach nemám pochýb, dá sa to zvládnuť. V hlave mi ale nedá pokoj myšlienka: “Akéže na druhej strane budú podmienky? Bude veľa mokrého snehu od dopoludnajšieho slnka?“ Až napokon tesne pred sedlom vidím dvoch turistov. Najskôr neviem či idú hore alebo dole, ale aspoň niekto ide. Pozorujem ich, idú hore. Tak pôjdu predo mnou. Ale prečo nevidím ich stopy? Ohliadnem sa a veru ani ja nejak zreteľné stopy nezanechávam.

Morálka sa okamžite dvíha do výšky Szpiglasowého Wierchu. Ako stúpam, plesá sa zmenšújú, dolina naberá na svojej kráse. V stŕmom žľabe v ceste do sedla je sneh zmrznutý na kameň. Využívam množstvo stupov vytvárajúc schody, čakan do ľadu nezaseknem, tak ho vkladám do zamrznutých dier. Na širokom bezpečnom mieste sa kochám dolinou pod sebou, hrebeňom Orla Perć (slov. Orlia prť). V tom vidím 3-4 skialpinistov prichádzať zo smeru medzi plesami, využívajú zimnú cestu. Pod vrcholom sa chodník stáča vpravo, nasledujú vyfúkané - holé kamene a reťaze. Som v sedle. Slniečko hreje, zdravím sa s mojimi dvomi “bodkami”. Nové scenérie ma posielajú na samotný štít.

Chodník je chodecký, mix snehu, kameňov a hliny. Za rádovo 10-15 minút stojím hore. Fúka, ale nie je to búrlivák. Teraz už naozaj vidieť navôkol a súčasne aj do diaľav. Podo mnou je zamrznuté Nižné Temnosmrečinské pleso, Kôprová dolina, Liptovské kopy, Západné Tatry. Ďalším pohľadom patrí Kôprový štít, Čubrina, Mengusovský štít. Kriváň sa hrá na schovávačku za hrebeňom pred ním. Oproti sú Červené vrchy, pred nimi pokračuje hranica Svinicou (poľ. Świnica) a nasledujú poľské končiare doliny Pięciu Stawów Polskich. Je opájajúce vidieť teraz do oboch dolín naraz, do spomínanej prejdenej, a do tej, ktorá ma čaká - dolina Rybiego Potoku s vykúkajúcim najväcším plesom. Tým to smerom pozorujem dominanty Belianských Tatier a nespočet ďalších vrcholkov od Kolového až po Rysy či Vysokú.

Návrat Dolinou Rybiego Potoku

Pomaly sa poberám späť. V sedle stretám videných skialpinistov. Čajom a keksom dopĺňam energiu. Po oddychu sa dávam na klesanie. Pár krokov vo vlhkom, prebárajúcom sa snehu mi dáva tušiť nezáživnosť zostupu. Meniaci sa uhol pohľadu na panorámy to celé trápenie obmäkčujú. Zo začiatku je to prudký “padák”. Nasledujem vychodené schody. V tomto marase zapichujem celú rúčku cepína, pretože zobák ani lopatka by nezabrzdil šmyk. Tyčové značenie sa v Poľsku neosádza, tým pádom je stôp vyšliapaných viacero. Snažím sa vyberať správny smer, ale aj tak sa nevyhnem občasnému zapadnutiu po kolena. Po jednom takom preborení si definitívne vyzúvam mačky. Iba mi s nimi hrozí roztrhnutie nohavíc ako pri poslednom raze.

Kochám sa hornými partiami doliny, na veľkom balvane suším stúpacie železá. Pohľad späť vôbec neupozorňuje na sedlo v kontraste s prípadom v doline Pięciu Stawów Polskich. Vpravo si všímam cik-cak vyšliapaný do sedla Wrota Chałubińskiego. Ľudí je tam habadej. Pri pomyslení na pohyb v tejto brečke zavrhujem tento cieľ navyše. Nechávam ho na inokedy. Zbalím mačky a ide sa dole.

Stretávam 3-4 skupinky ľudí poslabšie vybavených, ale na tejto strane za týchto podmienok je ich výstroj dostačujúci. Ďalej nasledujú veľké snehové polia. V jednom mieste zahučím až po prsia do nejakej kapsy. Tak si čakanom urobím miesto okolo seba a vyleziem von.

Prichádzam k smerovníku do Chalubinského brány (poľ. Wrota Chałubińskiego). Fotím si malé postavičky pod nimi. Ďalšie klesanie, bystrím, tu niekde pod zrázmi Mnícha sme minule skončili. Nasledujem vyšliapaný chodník, miestami sa už ukazuje magistrálny povrch z poukladaných kameňov. Kosodrevina rozvoniava sťaby bolo leto. Nakoniec sa vynára nepriechodná hradba kosodreviny. Napadne mi, prešiel som odbočku ale kde? Veď pred chvíľou som tu oproti stretol jeden pár turistov. Vracať sa nejdem, tak chtiac-nechtiac klesám lavínovým žľabom. Hádam čo malo spadnúť už spadlo. Vidieť, že predo mnou niekto nedávno schádzal. No ide to prudšie, ako by som si želal. V jednom momente prekračujem miesto kde je dlhá, milimetrová trhlinka, podobná tým čo bývajú keď praská ľad na jazere. Opatrne nakračujem, a keď som na regulárnom chodníku nad plesom, padá mi kameň zo srdca. Uľavilo sa mi. Už ma čaká len nekonečná “ceprostrada” vinúca sa žľabmi nad Morským okom. Prichádzam na asfaltku k schronisku PTTK Morskie Oko. Pripadám si ako keby som prišiel z inej planéty. Panuje tu horúca jar a ja stojím s cepínom v ruke. Za okamih sa míňam so skialpinistom s lyžami na chrbte. Úsmevné, nie som sám.

Morskie Oko, Lysá Poľana

Idem do chaty. Je štrnásť hodín, tesne po poludní. Hluk a plno ľudí. Ale mne sa darí zostať vo svoje bubline - vo svojom svete, z ktorého som práve prišiel. Vnímam starý interiér. Výzdobu historickými fotografiami. Zdobené stoličky (pohoda na Morskom oku) a hlavne rozety na trámoch. Tieto úpravy kvetom so šiestimi symetricky rozloženými okvetnými lístkami v kruhu by sme našli aj v iných miestach domácností, pretože majú chrániť pred zlom a zabezpečiť bezpečnosť. Také ale jednoduchšej formy som tiež vídaval u starých rodičov na Orave. Spomínam a objednávam si tekutiny a tradičný poľský bigos (15 PLN).

Kráčanie späť asfaltovou cestou si skracujem 20 minútovým konským zvozom na poľanu Palenica Białczańska, dať 30 PLN za šetrenie si päty sa oplatí. Až doma sa dozvedám, že tu prebieha spor medzi goralmi a TPN ohľadne tejto dopravy.

Na parkovisku hľadám posedenie so stánkom, kde sme si po výstupe na Kozi Wierch dávali piwo grzane (slov. teplé, varené pivo). Teraz by vo mne zasyčalo piwo z sokiem (slov. pivo so sirupom, šťavou), ale je zatvorený. Je tu len akási maringotka. Tak nič, čaká ma “sklep” na Lysej Poľane. Pred mostom sa Poľsko so mnou lúči podbeľom liečivým a prvosienkami, poslami to jari.

Na našej strane mám hodinku do príchodu autobusu o sedemnástej. Sedím na slniečku, dopĺňam tekutiny, suším veci a premýšľam o dnešnom dni.

Niečo o mene Szpiglas, o uzáveroch a odporúčaniach

Zaujalo ma diametrálne rozlišné pomenovanie štítu. V slovenskej verzií Hrubý štít, no dajme tomu. Ale po poľsky Szpiglasowy Wierch, v čom to môže mať základ? Kto je Szpiglas? Alebo, že by som sa mal pýtať čo je Szpiglas? Na odpoveď ma nasmerovala Beta. V jednej z najrozsiahlejších knihách o tatrách Wielka encyklopedia tatrzańska, Zofia Radwańska-Paryska, Witold Henryk Paryski sa píše, že názov Szpiglasowa Przełęcz pochádza z nemeckého Spießglanz (antimón). V oblasti sa nachádzali bane, ktorých zásoby sa rýchlo vyčerpali. Ďalšie bývalé mená tohto prechodu sú: Miedziana Przełęcz a Przełęcz v Miedzianem, keďže sedlo je učupené pod vrchom Medziane.

Zo stránky TPN uvediem upozornenie: Na turistických trasách, kde sa praktizuje zimná turistika sú letné značky. Počas snehovej pokrývky môžu byť značky neviditeľné a väčšina chodníkov nie je označená. Platí to najmä pre trasy nad hornou hranicou lesa. Na trasách, ktoré sa nachádzajú nad hornou hranicou lesa môže prebiehať zimná turistika s možnou odchýlkou od trate v najbližšej vzdialenosti zabezpečujúcej postup. Pripomína sa, že trasy nie sú zatvorené kvôli nebezpečenstvu lavín. Každý turista sa sám rozhoduje či má ísť do hôr.

V období od 1. decembra do 15. mája sú uzavreté nasledujúce časti turistických trás:

Przełęcz v Grzybowcu - Wyżnia Kondracka Przełęcz
Dolina Tomanowa - Chuda Przełączka
Dolina Pięciu Stawów Polskich - Świstówka Roztocka - Morskie Oko Tieto chodníky sú zatvorené kvôli ochrane prírody