Túra

Opustená a spiaca krása

03.07.07
Javorie a Ostrôžky patria medzi viac-menej zabudnuté pohoria. Táto štvordenná pohodová túra poodhalila ďalší kút Slovenska, ukrytý v tieni tzv. populárnych hôr, ktoré navštevuje takmer každý. Opäť nás presvedčila, že za krásou, pokojom a romantikou sa dá chodiť aj inde. Pre tých, ktorým názvy nič nehovoria, sa budeme pohybovať na juhu stredného Slovenska. Začneme v známejších Štiavnických vrchoch a skončíme vo Veľkom Krtíši.

Doma mám na stene zavesenú veľkú mapu Slovenska a na nej čiernou fixkou zakreslené trasy, ktoré som prešiel. S pribúdajúcim vekom sa moje nároky na náročnosť terénu zmenili skôr na objavovanie neznámeho, ako na pokorenie výšok a tak som postupne začal „začierňovať“ aj územia južne od Slovenského Rudohoria. Nuž a zrazu tu bolo územie,o ktorom som takmer nepočul a predsa sa svojou charakteristikou zdalo dobrým cieľom pekného a romantického putovania. Potom už stačil iba pohľad do mapy, pár dní špekulácií a plánovania, a trasa pre našu vandrovku bola na svete. A tak sme teda v nedeľu 10.6. vyrazili. Náš plán bol nasledovný: zo železničnej stanice Banský Studenec do obce Banský Studenec - po červenej do obce Babiná - Sása - Záježová - Plutov vrch - neznačenou cestou (skratkou) do Budínskych Lazov - po zelenej cez Bralce do obce Polichno - po žltej po Lentvorský mlyn - červenou cez Lysec, Príboj, Senné, Horné Strháre až do Veľkého Krtíša. Tak, priatelia, mapu do ruky a bavte sa s nami.

Nedeľa 10. 6., 10.00 hod.

V jednovagónovom pacifiku sa konečne podarilo obsluhe zosúladiť info-display so skutočnosťou a my sa dozvedáme, že ďalšia stanica naozaj nebude Banská Štiavnica, ale Studenec. Táto zástavka je len na znamenie a tak mačkáme všetky možné gombíky, ktoré sa vo vagóne nachádzajú a sme naozaj úspešní. Smejúci sa konduktor sa len tak pre istotu príde spýtať, či naozaj chceme vystupovať v tejto „medveďmi oplývajúcej divočine“. Keď nedáme inak, rozhodnú sa na našu vlastnú zodpovednosť zastaviť motoráčik a my vystupujeme pri plechovej búde s názvom stanice, zatiaľ čo ostražitý personál vlaku sa obozretne rozhliada, či nebodaj nejaký medveď sa nechce dostať (bez lístka!!! ) do vlaku. Blízko „plechovej stanice“ je nejaké obydlie, asfaltka a žiadna značka. Vieme však, že o kúsok ďalej je štátna cesta a na ňu sa napojí červená zo Štiavnice.

Podľa mapy si určujeme trasu a po koľajniciach vykračujeme predpokladaným smerom. Lenže čo to? Asi po 500 m je pred nami tunel a jeho konca nevidno. Žeby to bol ten medvedí brloh? Radšej sa driapeme do stráne nad traťou a po lúke hore vpravo, kde aj podľa hluku tušíme cestu do Banského Studenca. Raz darmo - sme machri a vyznáme sa a tak o pár minút už tlačíme vibramky do nami tak obľúbenej asfaltky. Než prídeme do Studenca, tak nás po ceste minie: 20 cyklistov horských, 6 x ten istý bežkár - lyžiar, 8 x mladé in-line korčuliarky (priatelia, všimli ste si, že tento šport mimoriadne pekne formuje isté partie ženského tela), a rôzne druhy motoristov. Všetci sa zdvorilo čudujú, ako môže niekto v 30°C horúčave vláčiť na chrbte 15 kg kredenc (vyzerá na 50 kg) a tváriť sa šťastne. Najhoršie je to, že ani ja to vlastne neviem vysvetliť. V dedine vtipne zatočíme smerom k nádhernému Studeneckému jazeru, či lepšie k tajchu. Tu, pod hrádzou tohto tajchu, sa nachádza celkom pekný bufet a my si konečne môžeme dať naše štartovacie pivko či dve. Prichádza prvá búrka a sme celkom radi, že sme pod strechou. Ale búrky sú známe tým, že rýchlo odznievajú a tak sa nedá nič robiť, vyrážame.

Stúpame dedinou okolo zdevastovaného JRD až na lúky a tá krajina, na ktorú sme sa tak tešili, je razom tu. Určite to poznáte, zrazu vás prepadne nejaké neznáme šťastie či eufória a vy viete, že práve toto ste potrebovali. A nevadí vám ani, že značka je umiestnená na velikánskom betónovom hnojisku. Značkovanie nie je práve najlepšie, ale zažili sme i horšie. Okolo osady Horné Majere, s prvým výhľadom na východ, lúkami a lesom, takmer bez stúpania či klesania sa dostávame lesnými cestami až k nejakej farme nad obcou Babiná a okolo 13.hod. sme v obci. Krčma je otvorená, miestni borci sa schádzajú k odchodu na futbalový match kdesi do neznáma a silno sa posilňujú, lebo „potrebujú body“. Dávame si neskorý obed a vyrážame ďalej. Dedinou po červenej okolo miestneho bordelu (všetci sú po nočnej) začíname stúpať len tuto ľa na kopček a potom len zbehneme do ďalšej obce Sása. Lenže všetko je inak. Na vŕšku pri lese minieme veľkú zrubovú stavbu, kde už visí štít „RANČ“, prejdeme lesom, a či už horúčavou alebo ukolísaní obedom a pivom, zakufrujeme ako malí chlapci. Na otvorených lúkach strácame značku, ale veď čo by sa nám tak asi mohlo stať na takomto kopčeku. A zrazu je pred nami dedina, ktorá nemá kostolné veže, ako by mala mať, pod nami je železničná trať a zrazu sme pri železničnej stanici s názvom Bzovská Lehôtka. Jáj, dočerta, a zasa nás čaká nami tak obľúbená asfaltka a my šliapeme do Sásy. Slnko nás spaľuje a tak hurá do krčmy. Tam už je super zostava, kde miestni nezamestnaní využívajú posledné chvíle víkendu a štátnu podporu k zaisteniu prosperity miestneho pohostinstva. Dáme dve pollitrové kofoly a pretože prichádza ďalšia búrka, logicky sa dávame na cestu. Hneď nahadzujeme pláštenky a zasa okolo družstva stúpame smerom Záježová asfaltkou okolo lúk a pastvín. Našťastie nie sme v hlavnom spáde búrky a pri odbočke na ďalší ranč Bezákov Laz odbočujeme cez lúku až k lesu a staviame tábor. Varíme večeru a ťapka sa tiež nájde, ale na oheň je dnes príliš daždivo.

Pondelok, 11. 6.

Keď sme boli mladí, tak sme si hovorili, že raz keď budeme starí, tak budeme dlho spávať, lebo robota nám bude vzdialená a povinnosti cudzie. Ale teraz, ako staré kone, budíme sa o 5-tej hodine, povaľujeme sa v spacákoch a nakoniec už o 7,30 sme aj po raňajkách a na trase. Vraciame sa na asfaltku a stúpame pomaly do sedla, tam, kde Sáska dolina končí a cesta začína spadať do Záježovej. V sedle je obydlie, kde nás vítajú Black&White v slovenskom vydaní, a len a len zožrať. Lenže my sme nezožrateľní a spúšťame sa prekrásnou dolinou do Záježovej. Na pravej strane vidíme masív Javorie s rovnomenným vrcholom, po pravej strane členité kopce pohoria. Podľa premávajúcich motorkárov a traktoristov s „mamičkami“ usadenými na prívesoch a radliciach (to je ten folklór) usudzujeme, že miestny obchod je asi otvorený. A naozaj. Dobre zásobený obchod s prijemnou pani predavačkou, s dreveným pódiom a lavičkami je naším ranným cieľom. Takmer ihneď sa zbratáme s miestnymi „štamgastmi“ a sušíme na drevenom pódiu prístrešok. V nemom úžase poznávame super najnovšiu vymoženosť slovenského potravinárskeho obchodníctva, ktorú nám môže naozaj závidieť celá EÚ. Poldecáky rumu zatavené v plastových pohároch, to je priatelia, skutočne pokrok, na ktorý sme museli počkať až do tohto skvelého kapitalizmu a za ktorý sa oddalo bojovať. Veď uvážte, ako k tomu príde náš dedinský občan, ktorý nemá v obci krčmu, aby si nemohol dať poldeci. Ale my sme sa nedali a pomocou modernej techniky a súdruhov z NDR sme zmazali rozdiely medzi mestom a dedinou.

Pokecáme s domorodcami, preberieme záludnosti pálenia ražovice, opäť sa dozvieme o miestnom mackovi a ťaháme ďalej. Značka chvíľu ide po ceste a potom odbočí vľavo okolo nových stavieb do lesa, okolo osady Podrimáň, ťahá sa okolo plota do lesa a zasa na tie nádherné lúky, plné vôní a kvetov. Je úžasná horúčava a voda sa nám rýchlo míňa. Takmer filmovou krajinou s opustenými samotami sa dostávame do osady Rimáň. Len psi dávajú vedieť, že aj tu žijú ľudia, inak tu nie je nikto. Zostupujeme lúkami do sedla Polomy, ktoré vlastne ani sedlom nie je. Pokračujeme lúkami a lesíkmi. Pred nami sa objaví pri ceste ručne maľovaná tabuľa s oznamom, že sme v osade Blýskavica. Nikde ani noha, len zaparkovaný fúrik s hnojom pred chalupou svedčí o akej-takej civilizácii. No nič, poďme ďaľej. Klesáme do sedielka pod Makytovou a začíname stúpať. Chodník je hneď na začiatku zavalený obrovským smrekom, ale obídeme ho lúkou a dosť strmo stúpame hore.

Funíme, potíme sa v 30°horúčave, pot z nás len tak leje. Kamarát sa zrazu otočí ku mne a vraví: Mám halucinácie, alebo to počuješ aj ty? Zastavíme a naozaj, takmer z blízka počujem jasné mé-mé. Pretože som zálesák, okamžite sa orientujem. To nemôže byť nič iné, ako zablúdená koza. Hneď začneme bľačať a privolávať kozu ku nám: Náá koza, ná koza. Hovorím kamošovi: Minule sme vandrovali so zatúlaným psom Dunčom, tentokrát to skúsime s kozou. Ale vtom sa to stalo priatelia, a nám sa zjavila neuveriteľná skupina. Zo serpentíny chodníka sa vynoril muž s batôžikom, asi 30-ročný, v oblečení zo „zrebného plátna“, na nohách kopačky, aké sme fasovali na vojne, na uzde vedie somárika so sedlovými brašnami, vedľa neho je pes, za ním dve biele ubľačané kozy a na záver tehotná pani či slečna, tiež s batôžkom, už s pekným bruškom (asi tak 6-7 mesiac) v sandáloch. Neveríme vlastným očiam a je nám jasné, že toto je kľúčový a nezabudnuteľný bod nášho vandru. Dávame sa do reči. Obidvaja sú celkom zdielni, pani hovorí s ostravským dialektom a pán po slovensky, ale neskôr sa tiež občas prejaví ostravštinou. Hovoria nám, že idú na priehradu Ružiná a kozy majú so sebou, aby mali dosť mlieka a syra na jedenie. Obaja sú veľmi priateľskí a príjemní, ale vidieť, že sú trošku z „iného sveta“. Ihneď sa mi vybaví informácia z Google, na ktorú som natrafil, keď som pripravoval túto trasu, že na Zaježovej existuje nejaká komunita, ktorá je asi trochu iná ako my.

Spolu vystúpame na Makytovú a ďalej na najvyšší bod nášho putovania, lúčnatý Ďurovie vrch, a veľmi zlým značením sa dostávame až na lúky nad Starou Hutou. Definitívne strácame červenú značku. Naši noví priatelia pokračujú lúkami až po zanorenie lúčnej cesty do lesa a my si dávame kochačku, súc nadšení výhľadom, ktorý je nám poskytnutý. Asi po pol hodinke sa tiež púšťame do lesa a okolo samôt. Ešte raz stretávame našu svätú trojicu (už im nikdy inak nepovieme) pri samote, kde im pomôžeme napojiť zvieratká a hľadáme stratenú červenú značku. Ťaháme sa lesom stále doľava, až nakoniec pretneme červenú len asi 100 m od sedla Stará Huta. Pijeme poslednú vodu a zasa v úmornom teple stúpame prudko, ale len krátko hore na Sliačsku Podpoľanu. Tu je konečne dobrý prameň vody, či už v drevenej studni, alebo vo vodovodnom kohútiku poslednej stavby. Prepierame si tričká, šatky, čapice, a pijeme a pijeme. Takmer hodinu sedíme pri prameni, až nakoniec nám voda pločká v bruchu. Od osady, ktorá je samozrejme už viac-menej len chalupárskou, prejdeme asi 20 minút a na lúke staviame náš prístrešok. Vrchol Ostrôžka je práve nad nami. Takmer ihneď prichádza búrka a lejak, ktorý však trvá len asi 20 minút. Konečne si robíme oheň, varíme dobrú večeru a spomíname, kde je asi naša svätá trojica.

Utorok, 12. 6.

Ráno je zasa „azúro“ a samozrejme, že ihneď dusno a veľmi teplo. Už asi o ôsmej schádzame na štátnu cestu v bode Detva Piešť-kameňolom, prejdeme po nej asi 50 m a pri kríži odbočujeme vpravo na lúky. Náš cieľ je Plutov vrch s odporučeným výhľadom do širokého okolia. Vieme, že stúpanie bude len asi 60 m, ale značenie je také zlé, že o chvíľu strácame značku a tak sa púšťame "naverímboha", ale úspešne, vyjazdenými cestami, a o chvíľu sme na Plutovom vrchu. Predstavte si ale sami, aký môže byť výhľad, ak je 30°C a denne sú aspoň dve búrky. Poľana je v opare a ostatná krajina rovnako. Horko-ťažko rozoznáme dedinky pod Poľanou a hlavný hrebeň nám pripadá len ako silueta. Po chvíli opúšťame vrchol a začíname sa spúšťať svahom a lúkami smerom k osade pri Budínskom lese. Bohužiaľ však volíme zlý smer, strácame ho v kríkoch a jalovcoch a dostávame sa do masívu lesov Škripec a Suchá Strebová, kde najmenej hodinu blúdime.

Úplne opustené nádherné lesy s fantastickými lúkami a prázdnymi salašmi nás dosť oslovujú a my si zasa a zasa rozprávame o bývalom osídlení a obhospodarovávaní každého kúštičku zeme, o hrádzach kamenia vyťahaného z neplodných lúk, o pasení stád oviec a kravičiek. Nachádzame zbytky už dávno zabudnutých osád a samôt a predstavujeme si ich históriu a hroznú drinu, ktorá bola súčasťou obyčajného života našich predkov. Ten dojem je viac ako silný. Po poldruha hodine sa dostávame konečne späť a klesáme k bezmennej osade pri Budínskom lese, kde nás miestna 70-ročná obyvateľka s radosťou informuje o tom, kdeže to vlastne sme, a kde Nemci obesili 18 partizánov a koľko rokov pracovala na tri smeny v Bučine Zvolen a že mala tri infarkty a že atď.,atď. Ale to už takmer utekáme a ona za nami ako raketa. Konečne to vzdala, ale aspoň kričí: „Mládenci (2x 60 rokov), vráťte sa, veď máte prázdne fľaše, aspoň vám dám vody“. Nuž ale zasa až tak smädní nie sme. A tak upaľujeme našou milovanou asfaltkou až po križovatku na Ábelovú a ďalej smerom na Budínske Lazy. Náš cieľ je Salaš Juraj v osade Paľagovci.

Nie sme si istí, či bude otvorené, ale vidina dobrého jedla a kofoly či piva nás ženie vpred. Slnko nám intenzívne vypaľuje diery do hlavy a o chvíľu sa už spúšťame do osady Paľagovci. Salaš funguje, kofola je dobre chladená, na jedlo je v ponuke kyslá šošovicová polievka a bryndzové halušky, či už s klobásou (domácou) alebo slaninou. Kamarát používa bryndzové halušky výhradne len ako forsáž a tak si dáva radšej polievku. Ja halušky môžem kedykoľvek a koľkokoľvek. Salaš Juraj je vlastne len taká reštika či skôr chata na jednej strane uzučkej dedinskej uličky a altánku so svätostánkom Ježiša na druhej strane cesty či uličky. Predávajú tam aj pravý ovčí syr, údený či neúdený za cca 200 Sk/kg, aj klobásu (ak majú dosť) a cez víkendy majú nabité chatármi, cyklistami a pod. Vedľa Salaša je penzión. Stará babka, matka majiteľa Salaša a penziónu, sedí v altánku a klebetí ako stará bosorka. Nechtiac sa dozvedáme, že bývalá kuchárka, ktorá vynikajúco varila, musela odísť, lebo sa jej dcéra „zbesneľa“ Až z ďalších rečí sa dozvedáme, že to v podstate znamená, že hoci bola vydatá, začala si s iným chlapom.

Po asi hodine oddychu stúpame trochu späť na značku a odbočíme do otvoreného a lúčneho sedla. Tu sú podľa popisu početné pramene a válovy. Vyzliekame sa donaha, kúpeme sa a perieme. Len čo skončíme, ženie sa z vrchu stádo oviec a kôz a úspešne nás vystrieda pri válovoch. Pri kamennej zrúcanine je priviazaný kôň a s ním malý poník, len Zorro pomstiteľ chýba. Zelená značka nás vyvádza miernym stúpaním krásnou lúkou nad osadu až na hrebienok. Okolo je plno hríbov a masív Poľany v diaľke je ako opona visiaca nad krajinou. Hoci je terén viac ako príjemný, horúčava z nás vysáva všetky sily a tak, keď sa dostaneme k zelenej odbočke smerom na Tuhár (t.j. sedlo pod Bralcom), nemáme dosť síl a nadšenia ísť sa pozrieť na výhľad a turistický prístrešok, ktorý je tu značkou avizovaný asi 100 m od chodníka. Pokračujeme teraz po modrej značke do obce Polichno. Opúšťame les a dostávame sa na lúky husto zarastené divokou trnkou. Pripája sa k nám chodník spisovateľky Timravy, ktorá sa v Polichne narodila.

V dedine je mŕtvo. No bodaj by aj nebolo. Je 32°C, krčma neexistuje, iba obchod. Tam má v chladničke každý miestny občan-pijan pripravené svoje dve vychladené pivká. Nerešpektujeme ich majetnícke nároky a okamžite im narúšame proces chladenia. Tak vlastne nadväzujeme konverzačnú tému s domorodcami o tom, ako to bývalo kedysi skvelé, keď pivo bolo za 1,50 Kčs, prečo majú štyri farby na zástave, aký heraldický význam má ich obecný znak a prečo sa pod dedinou robia vrty a pod. Po hodinke oddychu sa sťahujeme pred miestny OÚ, kde si zajeme a potom sa už dávame zasa na cestu. Po žltej vystúpame nad dedinu a okolo to zasa hrmí a blýska sa. Značkovanie už dávno zmizlo, ale my sa spúšťame stráňou neuveriteľne krásnou bezmennou dolinôčkou v katastre „Háj“, okolo bezmenného potôčika k potoku Ľuborec. Priatelia, toto je len veľmi malá časť nášho putovania, ale obidvaja sa zhodujeme, že je to doteraz to najkrajšie, čo sme videli. Je to dolinôčka s atmosférou, ak viete, o čom hovorím. V diaľke visia nad krajinou prúdy vody a nám zvonia zvonce kravičiek na dobrú náladu a do kroku. Dolinôčka sa napojí na potok Ľuborec. Ľuboreckým potokom sa čiastočne spúšťame dolinou až ku kóte Dolinský potok a potom to nastane. Neuveriteľne strmým stúpaním absolútne nevyšliapanou trasou, kamenitým lesom s takým prudkým stúpaním, že keď som si kýchol, tak som si rozbil nos, stúpame v horúčave a dusnom pekle a potíme litre vody. Konečne sme hore. Totálne prepotení sa rozhodujeme, že nebudeme pokračovať k Lentvorskému mlynu, ako sme mali v pláne, ale že náš tábor rozbijeme práve tu. Pekná lúka s krásnym lesom, dostatkom dreva a miernym sklonom je naším dnešným domovom. Staviame prístrešok a ja ako hlavný kuchár výpravy chystám výdatnú večeru. Kamarát takmer zakopáva o prekrásny dubák a tak dnes bude bravčové a hovädzie na hríboch so zemiakovou kašou, čaj s rumom a tatranka. Celkom slušné menu na to, že sme v opustenom kraji. Večerný oheň nás vracia do nálady a dobré jedlo hreje dušu i telo. Búrka s dažďom prichádza o 22.hodine.

Streda, 13. 6.

Včerajšia horúčava a vyčerpanie sa na nás podpísalo. Obidvaja sme sa takmer celú noc budili a vypili sme všetku vodu. Preto ráno iba zabalíme a púšťame sa k najbližšej vode, kde sa chceme naraňajkovať. Postupne klesáme smerom k Lentvorskému mlynu, ale vody niet. Až prídeme na na stretnutie s potokom Riečka, ktorý tečie z osady Lentvora. Vody je síce dosť, ale po včerajšej búrke je zakalená a naviac tečie cez osadu Lentvora, a tak je pre nás nepoužiteľná. Hoci je len 8.00 hod., je dusno a horúco. Prichádzame k tzv. Lentvorskému mlynu, ktorý tvorí len turistický rázcestník v mokrej doline, ukazujúci nám, že ak chceme na Lysec, musíme nadivoko prebrodiť potok (žiadny chodník) hlbokou rizňou a potom vystúpať v tomto počasí 270 výškových metrov na Lysec. To sa nám naozaj nechce. Nemáme vodu, sme unavení a hladní a tak meníme plán a berieme sa cestou okolo potoka Riečka hore ku osade Lentvora, kde je po ceste konečne aj značený prameň. Ten aj naozaj nachádzame asi 500 m od križovatky dolín na druhej strane kamennej cesty. Varíme čaj a robíme raňajky.

Po hodinke sa dostávame do bezútešnej osady Lentvora, kde niet dokonca ani obchod. Vzdali sme sa výstupu na Lysec, pretože aj tak nie je nič v opare vidieť a chceme sa dostať na hradskú do obce Šuľa. Bohužiaľ, nikto nám nevie povedať o nejakom chodníku. Ale veď čo, hádam sa nestratíme. Chytáme azimut a už sa púšťame okolo miestneho cintorína lúkami a neskôr lesom až do ústia potoka Kakatka, kde šlapeme dlho a úmorne nezáživnou asfaltkou až pod osadu Imrov Kopec. Tu už sa zasa napájame na červenú značku. Asfaltkou vystúpame do osady a veľmi zle značenou cestou sa spúšťame cez dolinku Chrťanského potoka a potom navrch lúkami a lesom dolu do dedinky Príboj. Ani v týchto dvoch dedinkách nieto obchodu či krčmičky, ktorá by potešila a napojila dušu a telo tuláka. Tak aspoň robíme ďalší kúpeľ v potoku pod mostom a tým si vlastne vytvárame pravdivé pozadie pre tvrdenie, že sme sa na tomto vandri kúpali v p(P)ríboji. Osviežení kúpeľom šliapeme asfaltkou po červenej značke do dediny Senné, kde nás osud už zasa trestá, pretože je len asi 11,30 a krčma a obchod sa otvára až o 15,00 hod. To aby čert vzal také krčmy a bodaj by sa im pokazili všetky mrazáky v obchodoch.

Obedujeme na autobusovej zastávke, naberáme vodu z obecnej pumpy a ťaháme po značke ďalej do Koprovnice, kde je hotel Roza s vysnívaným občerstvením. Dostávame sa za dedinu a poľnou cestou takmer priamočiaro postupujeme v neuveriteľnej horúčave lúkami a značky nás opúšťajú ako neverné priateľky a znovu sa zjavujú, ako keď sa im míňajú peniaze. Vieme, že musíme prekročiť hrebienok, ale nevieme kde. Zrazu už značiek niet a my sme v poli s kukuricou. Pánabeka, no to sa naozaj ťažko značkuje, keď vám kukuricu každý rok zoberú z poľa. Zo slnka je žeravý pekáč a my už máme nervy ako drôty a značky nikde. Zrazu v druhom poli s kukuricou kamarát objavuje stopy traktora, mieriace krížom cez pole do kúta lesa a tam je naozaj naša vysnívaná červená. Vystúpame len asi 60-80 výškových metrov na hrebienok a už sa spúšťame dolu na štátnu cestu a po nej až do Koprovice a k hotelu Roza, kde nás čaká raj na zemi. Ihneď dávame trikrát pollitrovú kofolu s rumíkom, dobré teplé jedlo a potom hodinka „leháro“ v chládku s tzv. jemným vrnením, ktoré naši najväčší odporcovia môžu nazývať aj aj chrápaním. O 17.hod. sme na nohách.

A teraz priatelia - mapu do ruky. Ak sa pozriete na túto lokalitu pozorne, zistíte, že medzi obcou Horné Strháre a hotelom Róza je značený vodný tunel s dĺžkou asi 1 km, ktorý podchádza hrebeň a odvádza vodu z potoka Stará rieka na druhú stranu pohoria. Ten potom na druhej strane tečie až do obce Pôtor. Toto opatrenie bolo urobené vzhľadom na poddolovanie celej oblasti pri banskej činnosti a tým i eliminovanie prevalenia veľkej vody do podzemia. My bohužiaľ prekročíme hrebeň vrchom, a aj keď je stúpanie dosť ostré, sme asi za 20 minút na hrebeni a spúšťame sa do obce Horné Strháre. Nebudete tomu veriť, ale krčma je zasa zatvorená a otvára sa až o 19,00 hod. Čakáme na otvorenie, aby sme sa mohli s miestnymi obyvateľmi porozprávať o vodnom tuneli, ale prichádzajú len cigáni a tak máme info len od detí, ktoré nám hovoria, že miestna mládež sem-tam podniká s čelovkami prechod tohto tunela do Koprovnice. Ale hneď nám aj hovoria, že „ale sú tam veľké hady“. Tiež sa dozvedáme, že v lome vysoko nad dedinou sa ťaží piesok a chodia tam „takí istí bačiari ako vy“ a hľadajú zuby zo žraloka a s krokodíla. No a miestni ťažiari ich s úspechom predávajú. Zdvíhame sa z krčmy, stúpame k pieskovému lomu a asi 100 metrov pred ním končíme deň. Staviame prístrešok pri mokrine na kopčeku a dosť skoro ideme spať. V noci ma budí kvikot a chrochtanie diviakov z močariny a brechot srncov. Asi o 23.hod. sa spúšťa poriadna búrka rovno nad nami, ale o pol hodiny je zase všetko pokojné.

Štvrtok, 14. 6.

Spali sme v orechovom sade a celú noc som lovil orechy spod karimatky. Ráno vystúpame k pieskovému lomu, kde sa už pracuje na nakládke, potom takmer vrstevnicou zamokrenými lúkami ťaháme smer Veľký Krtíš. Niekoľkokrát strácame značku, ale po chvíli sa zas vraciame na trať. Asi za 1,5 hod. sa dostávame na lúky, kde už sú aj vinice a kde odbočuje značka do Modrého Kameňa. My si však držíme našu červenú a asi o 10.hod klesáme do Veľkého Krtíša. Náš autobus odchádza o 12,00 hod. a tak ešte niekoľko víťazných pivečiek a dobré jedlo v reštaurácii, a potom už len dovidenia Javorie a Ostrôžky. Boli sme tu naozaj radi.

Záver

Čo dodať? Celá trasa je zmesou lúk a lesov, väčšinou s miernymi klesaniami i stúpaniami. Len pomerne málo prírodných zdrojov vody. Značkovanie je chvíľami perfektné, aby neskôr aj na kilometrovom úseku úplne chýbalo. Niekde sme mali dojem, že naposledy tadiaľ išiel značkár. Spať sa dá všade v prírode. Napriek hrozbe sme medveďa nestretli a ani nenarazili na akékoľvek stopy po ňom. Charakter pohoria sa po ceste menil, veď sme vlastne začínali v Štiavnických vrchoch a skončili na Krupinskej vrchovine. Žiadne jedlo sme si nedokupovali, len raz sme sa najedli v reštaurácii.
Ešte by som chcel dodať, že som sa schválne nezameral na nejaký podrobný popis trasy, pretože to pri takejto dĺžke ani nie je možné. Skôr som vám chcel priblížiť atmosféru putovania, krajiny a obyvateľov a samozrejme vás aj pobaviť.

Fórum 14 príspevkov
Opustená a spiaca krása 03/01/19 11:17 14 príspevkov
Najnovšie články autora
 
Príbeh Pohľadnica Sedím v kuchyni pri okne a obzerám si pohľadnicu. Nenašiel som si ju v poštovej schránke, ale zastrčenú pod dverami svojho bytu. Akási pláž, pár hotelov a lodičky, ale to ma nezaujíma. Zaujíma ma text. „Pozdravujeme z dovolenky a tešíme sa na vás doma. Víno výborné, jedlo úžasné. Všetci sme v poriadku.“ Tak to mi naozaj stačí. Pohľadnica má len jednu malú chybu. Polovica, kde obvykle býva adresa, a aj vrch, kde je zvykom vytlačiť destináciu, chýba. Len akési číslo úplne dolu je to, čo hľadám. Nie že by bola pohľadnica vystrihnutá alebo začiernená, to nie. Je len z polovice materiálu strhnutá. Akoby vyšúchaná mokrým prstom, ale nevadí. Dobre viem, kto mi ju poslal, a dobre viem, odkiaľ je. Som veľmi šťastný. A asi nie som sám. 25/05/19 Boro Tomis Príbehy
Príbeh Vizionár Julo Januška bol vizionár. Nie že by mal nejaké celosvetové vízie, to nie, on bol skôr taký náš malý, obecný vizionár. Popravde treba povedať, že Julo bol vlastne kurič. Kurič v horskom hoteli, vzdialenom len asi tak hodinku chôdze od obce. Dostatočne ďaleko na to, aby ho jeho žena Betka nemohla stále kontrolovať a šikanovať, a pritom dosť blízko, aby, ak sa mu zachcelo, a šéf to dovolil, mohol si skočiť domov pozrieť rodinu, či varovať obec pred katastrofami. Lebo Julo videl do budúcnosti celkom jasne, i keď zvyčajne len čierne. 10/05/19 Boro Tomis Príbehy
Príbeh Divný sen Vlastne to ani žiadny vander nebol. To som si len tak zmyslel, že sa už akosi dlho poflakujem doma, a tak, keď som videl celkom slušnú predpoveď počasia, požiadal som v robote o dovolenku na dva dni a vyrazil som. Naozaj mi v podstate o nič nešlo. Cítil som sa len akýsi usedený a unudený, no a hlavne sa mi žiadalo vypadnúť. Vypadnúť z domu a aspoň trošku sa potúlať po horách a lúkach, posedieť si pri výhľadoch, prespať vonku, dať si v neznámej krčme pivko, prehodiť slovko či dve s krčmárom alebo miestnymi korheľmi a prespať niekde, kde budem môcť celú noc počúvať len hlasy prírody. Máte aj vy niekedy pocit, že už v meste asi nevydržíte? Ja som ho mal práve vtedy. Dcéra ma zaviezla ráno na stanicu do Sudoměříc, tam som nastúpil na vlak a odviezol sa do Vrboviec, kde bola moja vlaková konečná. Vedel som, že domov je to len asi 35 - 40 kilometrov a že ak sa nebudem hnať, bude to fajný relax na dva dni. A tak som vyrazil. 26/04/19 Boro Tomis Príbehy
Najnovšie články na titulke
 
Túra GSB: Bacówka w Bartnem – Nowa Wieś Večer sme si s Borisom preprali nejaké veci, no hoci sme ich na paličkách vystrčili z okna von, ráno vôbec neboli suché. Chatár sa ponáhľal k lekárovi, a tak sme museli do ôsmej opustiť chatu. Raňajky o siedmej vôbec neboli na škodu. Parťáci si dali praženicu a dostali ju vcelku na jednej panvici. Ja som chcel klobásu, no večer sme všetky zjedli, a tak boli párky. Deň sa ukazoval byť opäť slnečný, tak sme vykročili na náš piaty deň putovania po Beskydskej magistrále (GSB) ovešaní neuschnutým prádlom. dnes Miroslav Svítek Nízke Beskydy, Poľsko
Útulňa Chatka Zigovka Milú a výborne zariadenú lesnú chatku som objavil úplnou náhodou. Išiel som pozrieť kamaráta do Hornej Marikovej pešo cez hory a tu sa tesne pod horským sedlom vrchu Zigov (Milechovská Kýčera) ukázal medzi stromami nový zrub. Keďže bol blízko modrej značky, tak som si ho išiel pozrieť. O to väčšie bolo prekvapenie, že je voľne prístupný. včera Tomáš Trstenský Javorníky
Túra Vodopády v okolí Liptovských Revúc Jar v roku 2019 začala veľmi suchým a teplým marcom a pokračovala takým istým aprílom. Turisti sa tešili a poľnohospodári bedákali. V máji sa to však vymenilo. Studený a daždivý máj žičil poľnohospodárom, ale trápil turistov. V máji by už bolo treba stúpať aj do vyšších hôr, robiť hrebeňovky, no počasie hovorí nie! 19/07/19 Danka Tomášiková Veľká Fatra a Choč

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Opustená a spiaca krása 03/01/19 11:17 14 príspevkov
Fakty
  • Pohoria
    • Štiavnické vrchy, Javorie, Ostrôžky, Krupinská planina
  • Počet dní
    • 5
  • Nadmorská výška
    • max: 933 m n. m.
    • min: 195 m n. m.
  • Prevýšenia
    • stúpanie: 1980 m
    • klesanie: 2400 m
  • Vzdialenosť
    • 98 km
  • Náročnosť
    • 2
  • Ročné obdobie
    • leto
  • Dátum túry
    • 10.06.2007
  • Štart trasy
    • šírka: 48.45495 ° SŠ
      dĺžka: 18.93702 ° VD
      » Mapa
  • Koniec trasy
    • šírka: 48.21212 ° SŠ
      dĺžka: 19.34632 ° VD
      » Mapa
  • Nocovanie
    • 4x voľne v prírode
  • Voda
    • v osadách, prameň nad osadou Paľagovci, prameň nad Lentvor. mlynom asi 500m
  • Mapa
    • č.138 Štiavnické vrchy, č.145 Javorie Ostrôžky, č.146 Krupinská Planina od VKÚ Harmanec
  • Doprava
    • Vlak a bus
Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
0.79 (0.27)