Poľským Spišom z Veľkej Frankovej do Jurgova cez niekdajšie slovenské dediny

O trase som uvažoval od augusta 2015, keď som prvýkrát zašiel do tejto oblasti. Ale vtedy zväčša po slovenskom Zamagurí, keď sme začínali v Osturni a trocha zašli na poľské územie. Z Lapšanky (Łapszanka) sme mali v pláne isť cez Kacvín (Kacwin) do Veľkej Frankovej. No zlé značenie nás Kacvínu ušetrilo. Odvtedy ma to tam lákalo, a tak som si vyhradil dva pekné voľné pracovne dni na relatívne odľahlú oblasť. Tentoraz som sa snažil dávať si väčší pozor, aj keď nie vždy sa mi to podarilo.

Prológ

Aj keď do Veľkej Frankovej jazdia autobusy, no treba prestupovať, čo je niekedy otravné. Pre milovníkov neznačených ciest, resp. na vlastnú päsť, je ideálna možnosť začať v Spišských Hanušovciach, resp. v miestnej časti Potok, odkiaľ asi jedinou ľavotočivou uličkou sa dá dostať cez lúky a krátkou lesnatou cestou k hraniciam a odtiaľ po krásnej výhľadovej pasáži do Veľkej Frankovej alebo len k Hanušovskému sedlu, odkiaľ po ceste alebo ďalšou skratkou do dediny.

1. deň

Veľká Franková – Kacwinianka, št. hr. – Dzialki - Kacvín (Kacwin) – Nižné Lapše (Łapsze Niżne) – Przesla - Falštín (Falsztyn) – Čorštínska nádrž (Jezioro Czorsztyńskie) - Przesla – Žar – Jurgowskie Stajnie

Vo Veľkej Frankovej som smerovník do Kacvínu nenašiel, ale keďže som tadiaľ pred 2 rokmi išiel, tak som vedel, že červená tu je a križuje štátnu cestu a stúpa smerom k bielej kaplnke. Potom mierne schádza s výhľadom na sever, čo znamená, že za chvíľu prejdem hranicu. Tá je však taká nenápadná, že neznalých ani len nenápadne, že za malou búdkou sa nachádza iná krajina. Mimochodom, v búdke - bývalej colnici, sa dá špičkovo prespať.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Pokračoval som ďalej a stretol som prvých Poliakov, ktorí má “zaprážali”, ja som im odzdravil a išiel ďalej, no problém nastal pri Kacwinianke, kadiaľ prechádza červená. Nie je to obyčajný malý potôčik, ale široký jarok. Ono, dá sá to v pohode prebrodiť, ale treba mať adekvátnu obuv a to pri charaktere túry asi nikoho nenapadne mať. Našťastie som nižšie popri prúde uvidel mostík, ale bol problém sa k nemu dostať, lebo sa nachádzal na súkromnom políčku. No voľky-nevoľky som ním išiel, žiadna sláva, ale prešiel som. Do Kacvínu je to asi 20 minút ulicou s novostavbami. Kacvín iste bol niekedy zaujímavejší, no teraz nadchne len ohradený kostol v tôni veľkých stromov, starý drevený dom a Slovákov záujme veľký zelený Slovenský krajanský dom.

Smerovník pri kostole ma posielal po nevýraznej bočnej uličke okolo kostola Všetkých svätých, kde akurát nacvičovali hudobníci. Okolo cintorína som stúpal do miernych pastvísk, ktoré mi ponúkli nádherne výhľady do doliny. Cesta končila v Nedeci (Niedzica), ale zároveň viedla mojím smerom na rozľahlé pastviská a lúky, ktoré ohraničoval hrebeň. Chrbát som mal križovať k jazeru a mal som ním pokračovať, resp. vracať sa na rodnú hruď.

Značkami a naslepo k Čorštínskej nádrži

Aj keď značka kopírovala poľnú cestu a veľa možností nebolo, nezabránilo mi to, aby som pri asi jedinom rozdvojenom mieste si nevybral, hádajte aký smer? Ale na moju obranu musím povedať, že značka bola pri chybnom variante, akurát ďalšie neboli, no tomu som nedával veľký význam. Až keď ani na x-tom ďalšom strome nič nebolo, definitívne mi napadlo, že som vedľa. Ale vracať sa mi nechcelo, tak som pokračoval.

Teraz viem, že pri rozdvojke cesty som mal ísť doprava a šikmo do Nižných Lapšov (Łapsze Niżne). Namiesto toho som si nechtiac urobil ľavotočivý okruh. Koniec-koncov to bolo asi dobre, lebo by som zbytočne skôr došiel na nasledujúce miesta. Z nechceného okruhu by som vypichol asi len milého deduška s nahluchlou babičkou, ktorá ma nepočula kričať “Dzień dobry” a ktorý mi veľmi milo poradil, ako sa dostanem do Nižných Lapšov. Síce asi nepochopil moje vysvetľovanie “szlaku czerwoniego”, ale navigoval ma obstojne. Tak som prešiel okruh a hlavne výbeh na hrebienok medzi malou osadou Dzialki a Lapšami, bol vďaka výhľadom na trasu, ktorú som práve prešiel, fajnový. Tu som si oddýchol a najedol sa a zároveň ma tu už po druhýkrát poctila svojim hlukom štvorkolka. Aspoň kobieta bola oko potešujúca.

Odtiaľ je v pohode vidieť Nižné Lapše a dá sa tam v pohode dôjsť zídením do sedielka a následne vľavo po ceste popod salaš. Ešte som vybehol na ďalší kopec Kremerwist za sedielkom, kde za ním bola vyznačená asi červená. Išiel som svojou cestou a na červenú som sa napojil až v dedine, kde práve miestni šarvanci vybuchovali petardy a pohľadné kobiety balili stánky, zrejme mali Poliaci sviatok.

V dedine som si akurát odfotil kostol a vybral sa do bočnej uličky sledujúc žltú značku, ktorou som sa mal dostať do Falštína (Falsztyn), križujúc zalesnený hrebeň. Okolo ďalšieho cintorína som pokračoval do bočnej uličky, kde žltá nie je dobre značená a ukazuje sa až na konci asfaltky. Cykloznačkou sa dá cesta skrátiť do Vyšných Lapšov (Łapsze Wyżne). Turistika je o nekrátení si trasy, tak som stúpal ho kopca sprv pastviskami a lúkami, ktoré mi ponúkali spätné výhľady a následne som sa vnoril do lesa.

Mal som ďalšie stretnutie so štvorkolkou a už mi to začalo ísť mierne na nervy. Zároveň by som opäť zablúdil, lebo z vychodeného chodníčka odbočovala žltá kdesi do húštiny, čo som si všimol až pri vrátení sa k poslednej značke. Potom to išlo celkom dobre a čoskoro som bol pri rázcestníku Przesla, kde sa stretáva červený a žltý „szlak“, teda chodníky do Nedece a Falštína, ktorým som mal teraz ísť (a do Durštína, ktorým som mal ísť neskôr).

Žltá odtiaľ dobre vedie a bezpečne privádza okolo stodoly s výhľadom na dedinu a jazero do obce, kde som dúfal, že nájdem správnu uličku, ktorou by som sa následne dostal k zátoke Čorštínskej priehrady. To trvá nejakých 20 minút. Našťastie sa mi to podarilo hneď, a to tak, že som došiel k hlavnej ceste. Mierne som stúpal k ohybu cesty a následne sa dal po ulici, ktorá klesala kdesi smerom k lúkam, ktorými som následne došiel k jazeru. Tam som naďabil na ľudí opaľujúcich sa a vychutnávajúcich si podvečernú pohodu. Tak som sa k nim nakrátko pridal a zároveň si pomáčal nohy v jazierku. To všetko s peckovým výhľadom na Nedecký zámok (Zamek Dunajec w Niedzicy), ktorý som uvidel druhýkrát, keďže prvýkrát som ho navštívil s kamarátkou Mariannou pri výlete k jazeru. Okrem iného som rozmýšľaj aj v nacionalistickej rovine, že o aký krásny zámoček sme prišli.

Dilemy nad bivakom

No dôležitejšie bolo, čo ďalej. Či ostať tu prespať, alebo zájsť k stodôlke, ale zároveň bolo priskoro na akýkoľvek bivak, tak som sa rozhodol pokračovať. Keby som tu bol ešte s niekým, asi by som ostal, ale samému sa mi tu nechcelo ostávať, tak som vyradil prvú možnosť. Druhú som vyradil v momente, keď som prechádzal okolo miestnych hrajúcich futbal, ktorí divne zazerali. Keďže stodola bola neďaleko, napadlo mi, či by neprišli na návštevu. Aj keď predpokladané miesto bolo ideálne, rozhodol som sa pokračovať ďalej. Keď som bol v lese, začul som motorku, krátke ticho a opäť sa vzdiaľujúci sa hukot. Ktovie, či nešli skontrolovať stodolu…

Stúpal som k smerovníku Przesla, ktorý som zanechal pred čosi 2 - 3 hodinami a zároveň som prepočítaval a rozmýšľal, kde bivakovať. Keďže sa mi celkom dobre išlo, tak som nasadil tempo, za ktoré by sa nemusel hanbiť ani náš chodec Matej Tóth a čoskoro som došiel ku smerovníku. Tu som zmenil žltú za červenú a podľa údajov na ňom som mal byť za hodinu v Durštíne (Dursztyn), teda tesne po zotmení. Cesta bola širšia a keďže som bol pri chuti, opäť som nasadil Tóthovské tempo a spomalil som len pri pár blatistých úsekoch. Nepoľavoval som ani pri miernych, či väčších stúpaniach, a keď sa cesta zmenila na chodník a to v pološere, keďže som išiel lesom, tak som ešte pridal. Pre istotu som vydával nejaké zvuky, aby som nestretol štvornohého živočícha.

Hoc som prechádzal výrazným hrebeňom, kvôli jeho zalesnenosti som dlho k žiadnym výhľadom neprichádzal. Akurát na jednej lúke smerom na juh, k našim Tatrám či na ďalšom mieste zase vyhliadky na jazero a oproti stojace Pasmo Lubana Gorcow. To už bolo neďaleko najvyššieho bodu zvaného Zar, ktorý tvoril len na strome pripichnutý nápis.

Začal som klesať a ešte som sledoval značku, ale keď sa mi ukázala poniže po ľavej strane lúka a na nej nejaké budovy, tak som smeroval k nim, kopírujúc chodníček. Zrejme bez značky, keďže ráno som ju nenašiel. To mi v tom momente a ani ráno veľmi neprekážalo, keďže v diaľke bolo vidieť svetlá Durštína a od budov viedla cesta. Došiel som k nim a aj keď nakoniec neboli vhodné na prespatie, v hájiku som zazrel skrytú chatku, kde som očakával nejakú útulnú verandu. Tak sa stalo a aj keď veranda nebola široká a ani nebolo extra miesta, predsa len poskytovala tulácky komfort a vyspal som sa celkom pohodlne. Spánok mi akurát mierne kazili sem-tam zvoniace kravky, ktoré som ráno objavil na druhej strane.

2. deň

Jurgowskie Stajnie - Durštín (Dursztyn) – Grandeus - Vyšné Lapše (Łapsze Wyżne) – Pawlikowski Wierch - Repiská (Rzepiska) – Bukovina Dolna – Brzegi - Jurgov (Jurgów)-Podokólne, salaše

Ráno do Durštína

Aj keď som nasledujúce ráno chcel vyraziť skoro, podarilo sa mi až okolo 6.30 h. Zbehol som po ceste smerujúcej k dedine, ale časom niekde zmizla, a tak som išiel cez menší lesík naslepo a potom po zarosenej lúke. Smer mi potvrdil oprotiidúci pastier. Z lúky som opäť uvidel Durštín a cestu vedúcu do dediny, ktorá smerovala od salaša v lokalite Jurgowskie Stajnie, ku ktorému som schádzal. Koliby predstavujú jeden z mála príkladov sezónnej pastierskej osady v podtatranskej oblasti. Vnikli podobne ako maštale v Podokólne po strate práva jurgovských gazdov pásť ovce v Tatrách.

V momente, keď som prechádzal, z dolnej maštale akurát bača posielal koníka s mliekom k hornému. Prišlo mi zábavné, ako sa Poliaci vynašli. Stačilo len zapískať a pokrikovať. Následný spätný pohľad na salaš v rannom opare bol ikonický. Po prašnej ceste som jasne smeroval k Durštínu, akurát v momente, keď ďalší bača zavracal svoje stádo.

Začiatok dediny s charakteristickou kostolnou vežou mi pripomenul potulky rumunských po dedinách. Kostol je maximálne dvestoročný, takže na rumunské chrámy nemá. Zaujímavejšie sú skôr netypické maštale a hospodárske budovy. Smerovník som našiel pri kostole a pokračoval som po červenej. Zelenou by som sa dostal do Krempách.

Vyšiel som na svah ku krížu odkiaľ sa mi ukázal perfektný kruhový výhľad od práve prejdeného Žaru cez údolia s dedinami a za nimi stojacimi horami až po naše veľhory, ku ktorým som sa mal približovať. Ale k nim som sa mal dostať miernou priehlbinou s ďalším svahom Grandeus, pod ktorým sa v doline nachádzali Vyšné Lapše. Svah je charakteristický telekomunikačnou vežou. Skryť sa tu dá pod prístreškom, no v búrke či pri daždi s vetrom by neochránil.

Pri ďalšom starom kríži v objatí stromov som sa rozhodol najesť, ale mal som dilemu, ktorým smerom si sadnúť, aby som si vychutnával okolitú krásu. Nakoniec som zvolil smer na Osturňu a Veľkú Frankovú, keďže naše stredne vysoké kopce z iného pohľadu mi predsa len nejako viac imponovali, ako Žar či tatranské štíty. Po najedení som sa spustil rovno do dediny a okolo kostola som smeroval po ceste do Lapšanky (Łapszanka), ktorú som opustil preskakujúc potok a začal stúpať na Pawlikowski Wierch. Ešte predtým ma zaujal dedko na voze ťahanom koníkom.

Pawlikowski Wierch

Stúpanie je tu o čosi strmšie a po včerajšom výkone sa mi dnes išlo o čosi pomalšie a nejako s nechuťou. Zrejme kvôli pripekajúcemu slnku či problematickému značeniu. Ale ako tak som napredoval na pomedzí lesa a lúk a vyšiel som pod zalesnený vrch, ukázali sa mi výhľady na prejdenú trasu. Vošiel som do lesa po ceste, križujúc čistinku, až som vyšiel na najvyššie položenú lúku, na ktorej stála kaplnka. Tu som sa napil a pokračoval ďalej veľmi mierne klesajúc, až som vyšiel na naozaj veľmi prekrásne horské pastviská s parádnymi výhľadmi na Tatry. Ak pre nič iné táto túra nestála, tak pre toto určite.

Schádzal som pomaličky dole v momente, keď miestni stavali seno do stĺpov. Podľa mapy niekde pri tomto hospodárstve som mal križovať modrú značku, ale nezaznamenal som ju. Okolo pár kráv som ďalej schádzal a menším oblúkom som došiel ku krásnej kaplnke s výhľadmi do obývaných dolín. Tu som stretol jediných turistov, manželský pár v stredných rokoch, ktorí stúpali z môjho smeru. Schádzal som ďalej dole s parádnymi výhľadmi a vošiel som do jednej z osád dediny Repiská (Rzepiska), kde to neskutočne žilo… hospodárením.

Všade samé maštale, hospodárske nástroje a najmä traktory a traktoríky. Mám pocit, že tu bolo viac traktorov ako osobných áut. Traktor pre hlavu rodiny a traktor pre syna. Tuším som zazrel ženu na traktore. Odtiaľ trasa kopírovala asfaltku, ktorou som prešiel dedinu a klesal ďalej na hlavnú štátnu cestu z Podspádov do Nového Targu. Tu som si to mohol nasmerovať na Slovensko, ale ešte som chcel zájsť k jurgovským dreveným maštaliam. Keďže sa mi nechcelo ísť po asfaltke a ani stopovať, tak som si vybral zelenú, ktorá z Tatranskej Bukoviny (Bukowina Tatrzańska) poza riečku Biela voda (Białka) a za Jurgovom, viedla k dotyčnému miestu.

Tatranskú Bukovinu som len lízol a pri asi druhej odbočke doľava som si to nasmeroval po úzkej lúčke, ktorá skôr pripomína parcely pre budúce rodinné domy, ako je to moderné aj u nás. Po prejdení potôčika som nabral strmšie stúpanie na lúky, z ktorých bol výhľad najmä na sever, ale aj na západ, či následne pri schádzaní aj na Jurgov (Jurgów), či na Tatry. Tu som išiel popri hospodárstvach v dolnej časti obce Brzegi a zišiel opäť k Bielej vode a pokračoval po hlavnej štátnej ceste. Po nej som išiel asi 20 minút a opäť zabočil k Białke, ktorej som robil spoločnosť. Až pri parkovisku, kde si odstavili svoje tátoše miestni, aby sa ovlažili a opálili na jej brehu, som zabočil k štátnej ceste, vedúcu cez poľanu Podokólne. Na pravej strane som našiel slávne drevenice. Mimochodom, blízko parkoviska sa nachádza väčší prístrešok, ktorý asi postavili kanoisti.

Jurgovské maštale

Drevené jurgovské maštale sa na tomto mieste nachádzajú od roku 1880, keď miestni gazdovia stratili možnosť pásť svoje čriedy na poľanách Spišskej Javoriny, ktoré pozemky rok predtým vykúpil knieža Hohenlohe a ako náhradu dostali pastviny na tejto poľane, čim si ich tu poprenášali. Maštale sú vskutku parádne, aj keď pár z nich nie je v najlepšej forme a minimálne jedna to má spočítané. Aj keď sa dalo voľne prísť k len k trom alebo štyrom, preskočil som ohradník a namieril si to k ďalším, ktoré sú smerom na Slovensko. Niektoré z nich sú otvorené a dalo by sa v nich prespať. Väčšina je jednoduchých a relatívne menších, ale niektoré sú aj väčšie, či “dvojmaštale“, resp. jedna dlhá maštaľ s otvorenou časťou pre vozy.

Pri nich som objavovanie bývalých (česko)slovenských území ukončil a keď som sa dostatočne ponadchýnal maštaľami, vyšiel som na asfaltku, lebo ma čakal pešochod do Podspádov, odkiaľ som mal mať autobus do Popradu. Samozrejme som počítal, že stopnem auto a našťastie hneď prvé mi zastavilo. Ochotná poľská rodinka, ktorá si to smerovala na turistickú dovolenku do našich veľhôr (aj na Spišskú Maguru), ma bez problémov zviezla, aj keď boli štyria v aute. Veľmi som im bol vďačný.

Zhrnutie

Na túru som sa veľmo tešil, keďže oblasť je pre mňa relatívne ťažko dosiahnuteľná a pritom je panenský čistá a pôvodná. Ako som skôr uviedol, poľsko-slovenské pohraničie, aj s jeho pohnutými dejinami, ma veľmi zaujíma. Myslím, že z hraníc, ktoré máme s rôznymi národmi, je poľsko-slovenská asi najviac zaujímavá najmä kvôli pomeru búrlivosti dejín a krásy prírody. Lebo maďarská hranica síce bola búrlivejšia dejinami, ale zase je to viac-menej rovina. Česká hranica je zaujímavá krásou prírody, ale dejiny tu veľa zmätkov nepriniesli. Ukrajinská hranica nám bola nanútená a rakúska je veľká nuda. Preto poľská hranica je, čo sa týka krásy a dejín vskutku zaujímavá a hodná spoznania.

Nie sú tu oblasti, ktoré treba špeciálne vypichnúť, lebo veľká väčšina je krásna, ale asi najviac ma zaujal Pawlikovski Wierch, lebo som takú krásu vôbec neočakával. Jurgovské drevenice či pohľad na Nedecký zámok som očakával, ako aj úvod v podobe Frankovského vrchu.

• http://www.karpatskamapa.sk/index.php/kmpTrail/poi/view/id/2171
• http://www.karpatskamapa.sk/index.php/kmpTrail/poi/view/id/2162

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek