Ozval sa, tak som sa tešil v očakávaní, čo všetko bude chcieť prejsť a spoznať. Aj keď v správe niečo naznačil, skutočnosť však môže byť celkom iná. Všetko bude závisieť od podmienok, ktoré nám príroda prípraví, tiež počasie je dosť podstatné na prípravu či zmenu trás.

Bude to určite pre mňa osobne návšteva niektorých miest, ktoré som ešte neprešiel v mojich milovaných Slanských vrchoch. Aspoň podľa toho, čo pri našej komunikácii naznačil. Jednoznačne ide o miesta, ktoré som mal v pláne tento rok spoznať a preskúmať. Posledné správy upresňujú, kde sa stretneme vo štvrtok ráno, aby sme mohli vyraziť na spoločnú púť. Budeme začínať v severozápadnej časti, v dedine Podhradík v blízkosti mesta Prešov.

Ráno vstávam skoro, aby som chytal prvý vlakový spoj a potom následne autobusové prípoje z Košíc a Prešova. Počasie nevyzerá najlepšie, ale snáď sa to veľmi nezhorší. Konečne vystupujem v Podhradíku pri obecnom úrade a priateľ ma čaká v aute. Nasleduje krátke zvítanie sa a dohodujeme dnešný postup, aby sme dodržali naplánovaný harmonogram a hlavne, aby priateľ prešiel všetko, čo mal v pláne počas nasledujúcich dní. Počas túry chceme absolvovať návštevu zrúcaniny hradu Šebeš nad dedinou Podhradík, potom postupovať po značke k prielomu potoka Šebastovka a následne smerom k Javorníckej poľane a chate Fricka, kde sa nebudeme pohybovať po značkovanej trase. Odtiaľ budeme kráčať len lesom a lesnými cestami dolinou potoka Šebastovík späť do dediny.

To by bola prvá časť dňa za poznaním. V ďalšej časti po presune do Zlatobanskej doliny to budú iné nádherné miesta, ktoré poznám a priateľ by si to rád prešiel. Hlavne ide o nevšednú prírodu a hľadanie skalných okien.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Podhradík a hrad Šebeš

Nachádzame sa v podhorskej dedine, ležiacej v severozápadnej časti Slanských vrchov v blízkosti mesta Prešov, ktorou preteká potok Šebastovka. V minulosti stál nad obcou menší gotický hrad Šebeš. V roku 1315 patril rodine Sinkovcov, v roku 1491 mestu Košice a zanikol v roku 1550, keď ho vypálili Prešovčania. Po krátkej obhliadke hradných ostatkov a prečítaní informačných tabúľ náučného chodníka odchádzame po ceste a zelenou značkovanou trasou.

Vedie vedľa potoka Šebastovka okolo prameňa pri kaplnke Lurdskej jaskyne, kde hneď na druhej strane je pekný areál s jazierkom. Dostaneme sa k starej hájovni, kde sa značkovaný chodník odkloní od asfaltovej lesnej cesty a miernym stúpaním sa dostaneme na vrstevnicu, po ktorej pokračuje značka. Vo dvojici nám cesta v priateľskom rozhovore uteká celkom rýchlo. Občas nás niečo zaujme, a tak sa zastavíme, aby sme si to obzreli. V tejto nadmorskej výške snehová pokrývka zmizla, dokonca nie je vidieť sneh ani na hrebeni Dubovej hory. Tu chcem povedať, že tak sa volá prírodná rezervácia s rozlohou 61,34 ha, ktorá bola v roku 1983 vytvorená. Značkovaný chodník prechádza jej južnou časťou a ten nás dovedie až na jej okraj, kde je najkrajšia časť skalných zoskupení a miesto, ktoré je pre naše putovanie cieľovým. Je ním skalné okno s názvom Džad (Dedo) v blízkosti zárezu potoka Šebastovka.

Skalná skupina Džad – Dedo sa skladá z dvoch častí. Hornej, kde je skalné okno a spodnej, ktorá smeruje dole k ceste a k potoku. Najprv si prezrieme hornú časť, hlavne skalné okno pozostávajúce z priklonenej skaly. Jeho výška je okolo 3,5 metra z východnej strany a 6 m zo západnej. Po podrobnej prehliadke nepokračujeme značkovaným chodníkom, ale schádzame pod južnou časťou skalnej steny dole k potoku, kde sa objaví vľavo zárez potoka Šebastovka. Nádherné miesto pretekajúceho potoka, v ktorom je dosť vody na to, aby sme nemohli postupovať vyššie, a tak to po niekoľkých metroch vzdáme a vrátime sa k miestu, kde sme zišli k potoku. Ten prebrodíme a pokračujeme spevnenou lesnou cestou nad zárezom až k vlievaniu sa prítoku potoka z druhej strany cesty. Tu sa vytvára menší vodopád a pohľad dole je fascinujúci. Tečúca voda Šebastovky len tak hučí pomedzi skalné steny.

Nevraciame sa späť na značkovaný chodník, spevnená lesná cesta nás má doviesť k miestu, kde ju značkovaný chodník pretne neskôr. Ešte spomeniem pri potoku budovu, ale neskúmame ju a pokračujeme ďalej v naplánovanej trase. Po niekoľkých minútach sme na značkovanej trase. Tu sa nám objavil sneh, miestami je to zľadovatelé, a tak si musíme dávať väčší pozor. Snehu pribúda a trocha začínajú poletovať snehové vločky, do ktorých sa občas oprie vetrík.

Pokračujeme zvážnicou, ktorá kopíruje vrcholky kopcov až nás dovedie na veľkú lúku medzi Tromi chotármi a Krivým javorom. Začína hustejšie snežiť a je z toho celkom pekná fujavica. Máme čo robiť, aby sme videli smerovník pri stromoch na Javorníckej poľane, tak sa lúka a sedlo medzi spomenutými vrchmi volá. Nachádzame sa vo výške 960 m. Smerovník nám napovie, že sa k nám napojila červená E-3, a tak sa vydávame po nej smerom dole okolo studničky k Chate Fricka, pod ktorou je smerovník a modrá značka zdola od Zlatobanskej doliny. Trocha si obzrieme uzamknutú chatu a schádzame k smerovníku odkiaľ budeme pokračovať len po zvážnici pod vrchom Nad Remetovou.

Hľadáme miestečko, kde by bol najlepší zostup do doliny k potoku Šebastovík a pod Gibov. Sme dole pri celkom peknej skale a kráčame dolinou do Podhradíka. Hore nad nami je skalná časť pod hrebeňom Gibova, ale nás čaká ešte jedna trasa v inej časti Slanských vrchov, a tak oželieme, že dnes neuvidíme Gibovské ihly. Snáď to bude pri inej príležitosti.

Kým nás potok Šebastovík dovedie do dediny, spomeniem dnes neexistujúce hate na potoku, po ktorých ostali len kusy železných pilierov a baňu na rumelku a sme nad dedinou. Po vyjdení z lesa máme hneď pred sebou hradný vŕšok a novou ulicou sa dostaneme k autu. Tu sa na chvíľku zastavíme a trocha si oddýchneme, niečo zjeme a po zastavení sa pri kostole a obecnom úrade vyrážame autom späť do Prešova a potom do Zlatobanskej doliny, časť Sigord, kde pri Centre pre rodinu nechávame auto.

Skalné okná pod Čiernou horou a Kujavy

Druhá časť trasy povedie žltou značkou smerom k vrcholu Čierna hora, na ktorý však nedôjdeme, ale navštívime Zbojnícku skalu a potom späť na Kujavy a dole prepadliskom na cestu k Zlatej Bani. Značkovaný chodník sa vinie nahor cez rúbanisko, točiac sa pod hrebeň a pokračujúc lesom, až kým neodbočí na hrebeň Čiernej hory. Dole to bolo ešte blatisté a vyššie je množstvo snehu. Lesný chodník nás dovedie nad Kujavy a potom pod hrebeň, kde sa viac objavujú menšie skalné útvary. Starého snehu je ešte dosť a hrúbka stále narastá. Je ho cez pol metra a na ňom nový sneh do 10 cm. Z chodníka vystúpime na hrebeň a značka je pod nami len niekoľko metrov. Dostávame sa k prvej skalke, na ktorej sa nachádza dvojokno. Nie je veľké, ale je tu a tak ho preskúmame. Dole sa spustila hmla a tak sa naša viditeľnosť zmenšuje. Odchádzame a pokračujeme k miestu, kde by sme mali odbočiť smerom ku Zbojníckej skale. No sneh nám chodník celkom ukryl, a tak nám trocha pomôže záznam trasy. Miestami sa objavia stopy po bežkách, tak sa dostaneme na miesto, kde bude ďalšie skalné okno.

Zbojnícka skala je hneď pri červenej E-3, ktorá sem smeruje od vrchu Lysá a pokračuje na vrchol druhej najvyššej hory Slanských vrchov - Čierna hora. Máme dôkladnú prehliadku skál a okna, aj keď viditeľnosť je veľmi zlá, a tak sa tu dlho nezdržiavame. Po našich šľapjách sa vraciame naspäť skratkou na žltú a potom sa po chvíľke dostaneme nad miesto prezývané Kujavy (Chujavy). Hľadáme svah, kde by sme mohli čo najpohodlnejšie zísť do prepadliska. Vzniklo odtrhnutím časti hrebeňa Čiernej hory. Je tu oveľa dlhšie chladnejšie, a tak aj sneh tu vydrží dlhšiu dobu.

Prepadliskom sa nám ide zle, je to plné veľkých balvanov a kameňov. Občas nejaká vyvýšenina, a tak hľadáme miesto, kadiaľ sa nám dole pôjde lepšie. Potom budeme pokračovať len lesnými cestičkami až na spevnenú lesnú cestu, ktorá nás dovedie na okraj dediny Zlatá Baňa. Objavujú sa prvé obydlia, starý požiarny sklad a vedľa chát schádzame na štátnu cestu a na zelenú vedúcu z Hermanoviec nad Topľou do Ruskej Novej Vsi. V oblasti je ešte jedno miesto, kam sme chceli ísť, ale časovo by sme to nestíhali a tak sa rozhodujeme, že sem prídeme na druhý deň.

Zhodnotenie

Sme na konci dnešného putovania za skalnými oknami Slanských vrchov. Ponúkli nám opäť niečo zaujímavé zo svojho čara a tak sa cestou do Trebišova tešíme na zajtrajšie pokračovanie. Až na to, že sme nevideli Gibovské ihly, tak v nás zanechali dostatok spomienok, aby sme sa sem niekedy zas vrátili a oživili si čarokrásne miesta v severnej časti pohoria.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek