VHT

Za všetko môže Grosser Aletschgletscher!

03.07.18
September 2016, stretko na Chate pri Zelenom plese. Modré palce vykukujúce zo šľapiek pritiahnu pozornosť spolubývajúceho. Zachytím jeho pohľad a na nevyslovenú otázku mám jednoznačnú odpoveď. Za všetko môže Grosser Aletschgletscher!

Plán

Blíži sa termín dovolenky a hútame, ktoré štvortisícovky to budú tento rok. Už skôr sa nám do hľadáčika dostali dve celkom známe dominanty Bernských Álp. Jungfrau a Mönch sa spolu so super známou trojtisícovkou Eiger týčia nad údolím Interlakenu a nedajú spávať mnohým alpinistom.

Krátky pohľad do mapy prezradí, že kľúčová chata pre výstup sa volá Mönchsjochhütte a stojí priamo pod jedným z vrcholov, Mönchom vo výške 3650 m. Cieľ je teda jasný, ale ako sa hovorí - človek mieni a ľadovec mení.

Najľahší prístup na chatu je zo sedla Jungfraujoch. Nachádza sa tam observatórium, turistické centrum Top of Europe a hlavne, končí tam horská železnica. Tá ma však jednu neskutočnú chybu. Je drahá. Ľahkých 180,- CHF za spiatočnú cestu sa nám zdá naozaj trochu dosť. Hľadáme teda cestu, ako sa tam dá dostať pešo. A tu sa prvýkrát zoznamujeme s najväčším ľadovcom v Alpách - Grosser Aletschgletscherom.

Zisťujeme, že z dedinky Fiesch sa dá po ľadovcoch vystúpiť až na Mönchsjochhütte a popri tom sú po ceste aj iné štvortisícovky v našej obtiažnosti, ako Gross Grünhorn, Finsteraarhorn a dva Fiescherhorny. Prezeráme mapy, hľadáme informácie, ktorých nie je veľa. Tak sa zdá, že z našich krajov tam veľa ľudí nechodí. Postupne si skladáme plán a sme presvedčení, že takto to pôjde. Ako však na mieste zistíme, bol to omyl.

Cesta

Je piatok a vyrážame na cestu. Najskôr k Považskej Bystrici. Tu prespíme a ráno o tretej odchádzame smer Švajčiarsko. Cez Rakúsko, Nemecko, opäť Rakúsko, Lichtenštajsko a poobede prekročíme hranicu Švajčiarskej konfederácie. Čaká nás ešte kľukatá cesta na juh cez hory. Konečne večer zastavujeme na Furkapasse (2436 m), kde prenocujeme. Ráno zisťujeme, že sme neboli jediní. Cez noc tu vyrástlo stanové mestečko.

O šietej sadáme do auta, aby sme dokončili posledný úsek do Fieschu. Hneď na začiatku nám skríži cestu svišť, ktorý sa spokojne premáva po vozovke. Asi budeme dosť vysoko. O hodinu sme vo Fieschy na centrálnom parkovisku. Z informačných tabúľ sa dozvedáme, že parkovanie na viac dní sa platí v stanici lanovky. Tam nám ochotný pán predá okrem spiatočného lístka na lanovku, ktorá nás vyvezie na Fiescheralp aj parkovné. Keďže sme nevedeli, kedy presne sa vrátime, tak nám dal jeden deň grátis. Mimochodom, lístok na lanovku platí 30 dní, takže je dosť času na blúdenie.

Grosser Aletschgletscher

Na parkovisku chvíľu prebaľujeme veci, ešte sa rozhodujem či beriem ťažké zateplené Kaylandy alebo Pinnacle. Vyhrali Pinnacle. Dúfam, že nebude až taká zima. Hodíme batohy na plecia a zdolávame prvé výškové metre lanovkou na Fiescheralp (2212 m). Je to horská osada bez áut, odkiaľ začíname 7-hodinový pochod na Konkordiahütte.

Z lanovky zabáčame doprava na Märjelenseen (via tunel) a vykračujeme si po ceste zarezanej vo svahu okolo Eggishornu. A nebolo by to Švajčiarsko, keby sa nešlo aspoň cez jeden tunel. Postavili ho kvôli stavbe priehrady na pitnú vodu. Nám teraz uľahči cestu na ľadovec. Za tunelom minieme priehradu, chatu Gletscherstube a konečne je tu! Grosser Aletschgletscher je zapísaný v zozname UNESCO ako významná prírodná pamiatka. Je to najväčší ľadovec v Alpách. Na dĺžku má okolo 20 km, zaberá plochu približne 80 km² a hrúbka ľadu by mala dosahovať až 900 metrov (podľa Wikipedie).

Obúvame si mačky, vyberieme čakany, lano, čo príde a čo treba. Urobíme prvé nesmelé kroky a púšťame sa do bludiska. Tradičná stratégia našinca v Alpách tu nefunguje. Ľadovec je skoro ľudoprázdny, nie je sa za koho zavesiť. Skupina pred nami niekde mizne. Až doma zistíme, že asi išli do doliny oproti na Mittelaletschbiwak. Podarilo sa nám prebiť cez trhliny do stredu ľadovca, kde si vykračujeme smer Konkordiaplatz.

Problémy opäť nastali pri schádzaní na chatu. Čím bližšie sme boli k okraju, tým boli trhliny väčšie. Cesta cez ľadovec tam nie je nijako vyznačená. Jediný záchytný bod je chata a veľká červená značka na skale, kde sa nastupuje. Po siedmych hodinách sme dorazili do bezpečia chaty Konkordiahütte (2850 m). Cesta sem bola náročná, výhľad však stojí za to. Pod nami je Konkordiaplatz. Miesto, kde stekajú ľadovce Grüneggfirn, Ewigschneefäld, Jungfraufirn a Grosser Aletschfirn, aby vytvorili ohromnú ľadovú kulisu. Pomaly si začíname uvedomovať rozľahlosť a odľahlosť miesta.

Grünegghorn

Pokochali sme sa dosť. Treba sa ubytovať. Ostaneme jednu noc, plán nepustí. Teda aspoň si to myslíme. Zajtra chceme vystúpiť na Gross Grünhorn (4044 m) a po ceste zobrať ešte trojku Grünegghorn. Chatárka nám hovorí, že výstup trvá 5 hodín. Podľa skúsenosti vieme, že si máme pridať ešte 2, a to bude náš čas. Upozorňuje nás na miestnu špecialitu. Časté silné búrky, ktoré prichádzajú k večeru. Hmm, ok dík za informáciu, celkom milá pani. Chatár nás potom odhovára, aby sme neskúšali zlaňák zo sedla medzi Grünegghornom a Gross Grünhornom. Vraj je orientačne náročný. No nič, zjeme večeru pripravíme si veci a ideme spať. A aby som nezabudol, chatárka nekecala, o piatej večer prišla búrka.

Ráno o štvrtej sa naraňajkujeme, pobalíme veci a vyrazíme. Z chaty však nezostupujeme, tak ako sme prišli, ale po schodisku na ľadovec Grüneggfirn. Kým obídeme skalný masív Grünneggu postupujeme smerom k sedlu Grünhornlücke. Potom zabočíme doľava a stúpame hore k hrebeňu Grünnegghornu. Kľučkujeme medzi trhlinami a snažíme sa držať skupinky Angličanov pred nami. Dnes sme tu jediné dve lanové družstvá.

Pomaly sa približujeme k hrebeňu. Pre istotu hodím opaľovací krém do trhliny. To aby som vyzeral ako po dovolenke pri mori a nie na horách. Tesne pod hrebeňom je mimoriadne strmý firnový úsek. Dáme si tu pauzu, vyložíme nepotrebné veci z batohov, aby sme boli rýchlejší. Zaistíme, zapneme pohon 4 × 4 a ideme ďalej. Angličanov sme už stratili z dohľadu. Pomaly stúpame po širokom firnovom hrebeni, ktorý sa odrazu premení na pekné skalné popoliezanie, ktoré ani nevieme ako, nám trvá 40 minút. Cestou stretávame Angličanov, ktorí sa otočili na Grünegghorne.

Po siedmych hodinách sme prišli na vrchol Grünegghornu (3860 m). Pozeráme sa pred seba na Gross Grünhorn. Čaká nás ešte zostup do sedla a výstup po skalnatom hrebeni. Hrubý odhad dve hodiny tam, dve hodiny späť. Rozmýšľame, čo teraz. Ísť ďalej alebo sa otočiť? Pre návrat sa rozhoduje ťažko, keď vidíme svoj cieľ, ale nakoniec ideme dolu. Opäť nás čaká popoliezanie po hrebeni, istenie strmého firnu, potom vyzdvihnutie odložených vecí. A ďalšie ťažké rozhodovanie. Návrat na Konkordiahütte alebo tak ako sme mali v pláne prechod na Finstreraarhornhütte? Máme toho dnes už fakt dosť. Po menšej výmene názorov vyhrá fakt, že na Konkordiu sa ide dolu kopcom. Takže len boj so smädom (dnes je fakt teplo na ľadovec) a pomalý presun na chatu. Ukazuje sa, že aj tristo schodov na chatu treba vybojovať, ale nakoniec po dvanástich hodinách sme opäť na Konkordiahütte.

Pani chatárka vyjavene na nás pozerá, berie do ruky telefón a volá na Finsteraarhornhütte, aby nás nečakali. Miesto na spanie našťastie pre nás má. Ubytujeme sa, najeme, napijeme a hneď je lepšie. A dnes večer búrka ako na zlosť neprišla. Trochu nám to vŕta v hlavách, či sme to predsa len nemali skúsiť...

Finsteraarhorn

Ráno vstávame, keď sú všetci preč. Čaká nás len prechod na chatu Finsteraarhornhütte. Pozerám do zrkadla a absencia opaľovacieho krému, ktorý skončil v trhline sa trochu podpísala na mojom ksichte. A čo! Nech vidia, že som nesedel doma. Našťastie sa nám podarí kúpiť posledný, čo majú vo vitrínke na chate. Vyspatí a zotavení zo včerajšej prechádzky sa pobalíme, známym schodiskom zídeme na ľadovec a po Grünneggfirne smerujeme do sedla Grünhornlücke (3279 m) medzi trojtisícovými vrcholmi Grünhornli a Wyssnollen. Čiže cesta ako včera, len neodbočíme doľava na hrebeň, ale pokračujeme pod masívom Grünnegghornu do sedla.

Svieti slniečko, trhlín tak akurát, sneh ešte nezmäkol, čo viac si môže človek priať. Po 3 hodinách sme v sedle. Je odtiaľ parádny výhľad a všetko čo vidieť, je sneh, ľad a skala. Žiadna zeleň, nič, len hory. Pred sebou vidíme chatu, ktorá stojí na druhej strane doliny, takže musíme prejsť krížom cez Fieschergletscher. Našťastie nie je v tomto úseku taký deravý ako jeho kolega v susednej doline. Cestu nám spomaľuje iba fotošantenie a kochanie.

Po necelých piatich hodinách sa spokojne prechádzame po terase Finsteraarhornhütte. Je to pekná, nová, pohodlná chata. Jej odľahlosť spôsobuje, že aj napriek hlavnej alpskej sezóne je obsadená tak z polovice. V okolí nenájdete mobilný signál, ale možno nájdete nejakú bombu, na čo upozorňuje mapka v chate. Asi tam mala švajčiarska armáda strelnicu. Telefonát z chaty stojí asi 5,- CHF, ale volania na chaty v okolí na objednanie ubytovania sú zadarmo. Po vynikajúcej večeri ideme spať. A búrka prišla.

Ráno klasická alpská vstávačka a po rýchlych raňajkách vyrážame. Dnes sa opäť nekoná turistická masovka ako na iných dostupnejších kopcoch. Hore smerujú aj s nami štyri družstvá. Štartujeme za chatou po skalnom chrbte, a potom prechádzame na ľadovec. Začína sa zostra strmým vodným ľadom a už pri ceste hore rozmýšľam ako to zídeme dolu. Prekonaním prvého úseku sa dostávame na skalný hrebeň, kde je bezpečné miesto na oddych tzv. frühstuckplatz.

Po krátkom odpočinku prejdeme na druhú stranu hrebeňa opäť na ľadovec, trochu prekľučkujeme medzi trhlinami a stúpame do sedla Hugi. V sedle nasleduje opäť krátka pauza a nastupujeme na hrebeň. Čaká na nás pekné dvojkové popoliezanie a hľadanie správnej cesty, ktorá sa pridržiava pravej strany hrebeňa. Dolu už zostupuje posledné družstvo. Ukážu nám kade, hovoria, že čas máme v pohode. Postupujeme ďalej.

Po dvoch hodinách na hrebeni sme hore. Cesta na Finsteraarhorn (4274 m) nám trvala 6 hodín. Čaká tu na nás vrcholový kríž a oblaky, ktoré sa kopia okolo. Výhľady sa dnes nekonajú. Z obavy pred búrkou začíname zostupovať. Cesta hrebeňom dolu nám trvá toľko čo hore. V sedle Hugi sa zastavíme len na chvíľku. Nevieme, či nás tu plaší búrka, alebo stíhačky, čo tu usilovne prelietavajú celý deň.

V zostupe nás ešte trochu pribrzdí strmý ľad, ktorý od rána našťastie vymäkol. Zostupujeme opatrne, ale isto. O pár minút máme pod nohami pevnú skalu a chatu na dohľad. Nikam sa neponáhľame. Konečne sa môžeme uvoľniť a užiť si krásnu scenériu, ktorá nás už štvrtý deň obklopuje.

Na chate si nás ešte skontrolujú chlapi z družstva, ktoré sme stretli na hrebeni, či je všetko v poriadku a môžeme spokojne oddychovať. Tomu hovorím Alpy s ľudskou tvárou. Žiadne zástupy ľudí, žiadna tlačenica na vrchole, žiadne šliapanie po rukách a motanie lán. Milí ľudia, krásna príroda a pohoda. Večer nás čaká opäť vynikajúca večera a samozrejme búrka na dotvorenie atmosféry.

Cesta späť

Už večer sme sa rozhodli, že toho máme tak akurát dosť a cestu na Mönchsjochhütte si necháme na inokedy. Predsa len tie vzdialenosti sú tu trochu väčšie ako sa zdalo doma na mape. Ráno si pobalíme batohy a vyrážame do nádherného slnečného dňa späť po rovnakej ceste ako sme prišli. Teda skoro rovnakej, a to bude náš dnešný kameň úrazu.

Z chaty sme zišli na ľadovec Fieschergletscher a začali stúpať do sedla Grünhornlücke. Odtiaľ pôjdeme len z kopca. Popod Grünegghorn po Grüneggfirne až na Konkordiaplatz. Tu však netrafíme cestu na stred ľadovca Grosser Aletschgletscher a dostávame sa do poriadneho bludiska medzi trhliny. Snažíme sa postupovať dopredu, ale na 5 m rovno potrebujeme 20 m doprava alebo doľava. Onedlho sa len motáme hore-dole a nevieme kam ísť. Cítime sa ako mravce v dvojrozmernom bludisku. Hlasy a nervozita sa zvyšujú úmerne s dĺžkou strávenou zbesilým hľadaním správnej cesty.

Po viac ako hodine sa konečne dostávame za skalnatý pás na ľadovci. Trhliny ubudli, nálada sa zlepšila a opäť si môžeme vychutnávať krásu ľadovca, tvary, ktoré na ňom vymodelovala tečúca voda, ale aj stíhačky a vrtuľníky, ktoré nám z času na čas dosť nízko preletia ponad hlavy. Mohli by si to odpustiť. Človek má pocit, že naň padajú kamene alebo séraky.

Na koniec nás čaká trhlinové kľučkovanie na pevninu, ale našťastie máme malú pomôcku. Uložený záznam trasy z cesty hore nám pomôže rýchlo sa dostať do bezpečia na nástup. Tu pominulo nebezpečie, ale zato pribudlo turistov či zelene, ktorú sme skoro päť dní nevideli. Lúčime sa s najväčším ľadovcom v Alpách a vraciame sa medzi ľudí. Teda lepšie povedané medzi kravy, ktoré máme po ceste na lanovku všade naokolo.

Aby toho dnes nebolo málo, po opustení ľadovca mi začali opúchať nohy a moje Pinnacle mi boli odrazu nejaké malé. Neviem čo sa deje, lebo za tie roky ma takto v štichu ešte nenechali. Isté je, že cesta k lanovke sa bolestivo predlžovala s každým krokom. Po desiatich hodinách, 20 km a nejakých modrých palcoch sme sa konečne doplazili na Fiescheralp, kde sme pred piatimi dňami začínali a netušili aké krásne, ale zároveň aj náročne okamihy nám Alpy pripravia.

Záver

Na záver sme sa ešte pobavili v lanovke. Medzi Fieschom a Fiescheralpom premávajú veľké kabínky ako na Lomnický štít. Keď je nával, ľudia sa v nej dosť tlačia. Ale existuje finta. Stačí byť turista, ktorý ide dolu po piatich dňoch bez sprchy a v prepotenom tričku. Polmetrová osobná zóna a divné pohľady sú zaručené.

Diskusia
Za všetko môže Grosser Aletschgletscher! 04/07/18 06:16 7 príspevkov
Najnovšie články autora
 
VHT Za všetko môže Grosser Aletschgletscher! September 2016, stretko na Chate pri Zelenom plese. Modré palce vykukujúce zo šľapiek pritiahnu pozornosť spolubývajúceho. Zachytím jeho pohľad a na nevyslovenú otázku mám jednoznačnú odpoveď. Za všetko môže Grosser Aletschgletscher! 03/07/18 Marek Štofaňák Svet
Najnovšie články na titulke
 
Túra Kelčský Javorník z Chaty Tesák Po dlhšej ceste autom z Rožnova pod Radhoštěm cez valašské dedinky sme začali s Mirom stúpať do serpentín Hostýnskych vrchov. Všade po ceste sa opravovalo, na každom kilometri boli nejaké mobilné semafory. Akoby mi chceli pripomenúť starý bulharský seriál „Na každom kilometri“ – taká obdoba poľského seriálu „Štyria z tanku a pes“. Joj, v mojej mladosti takéto seriály leteli. dnes Vladimír Popluhár Svet
Prístrešok Táborisko Mraznica na Stolici Táboriť na vrchole najvyššej hory pohoria sa dá málokde. Buď je na vrchole málo miesta alebo je skalnatý či zarastený vegetáciou, prípadne v chránenom území. Ani jednu z uvedených charakteristík nespĺňa najvyššia hora Stolických vrchov a zároveň Slovenského rudohoria - Stolica. včera Tomáš Trstenský Stolické vrchy
Túra Krížový vrch z Levočskej doliny Počas našich turistických výletov po východnom Slovensku sme jedno pohorie neustále obchádzali. Levočské vrchy so svojou povesťou bývalého vojenského priestoru a s jednou turistickou značkou tiahnucou sa krížom cez pohorie nemohli byť lákadlom pre rodinnú turistiku. Keď sme však už v iných pohoriach zaznamenávali druhú, či ešte častejšiu návštevu, prinútil som sa nulu na konte Levočských vrchov zmazať. Po detailnom štúdiu máp padol výber na Krížový vrch, ktorý leží dostatočne na okraji pohoria, aby sme to štýlom tam a späť zvládli s našimi školákmi bez vážnejších problémov. 21/09/18 Peťo Nový Levočské vrchy

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Za všetko môže Grosser Aletschgletscher! 04/07/18 06:16 7 príspevkov
Fakty
  • Pohoria
    • Švajčiarsko: Alpy (Alpen) - Západné Alpy (Westalpen) - Bernské Alpy (Berner Alpen)

  • Počet dní
    • 5

  • Nadmorská výška
    • max: 4274 m n. m.

  • Náročnosť
    • 4

  • Náročnosť lezenia
    • max: II UIAA

  • Ročné obdobie
    • leto

  • Dátum túry
    • 24.07.2016

  • Nocovanie
    • Konkordiahütte, Finsteraarhornhütte

  • Voda
    • Iba z ľadu, snehu, prípadne kúpiť na chate

  • Doprava
    • Fiesch (centrálne platené parkovisko pri lanovke)

Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
0.3 (0.04)