V prírode žijú srny, jelene, zubry, medvede, vlky, zajace, vtáctvo a korytnačky. Sú tam zrúcaniny hradov, staré drevené kostoly a chalúpky, zbojnícke jaskyne, fortifikačný systém a vojnové cintoríny, pamätníky a drevené sochy. Bývajú tu Slováci, Rusíni (Rusnáci), Maďari a Rómovia - všetci majú svoj jazyk a tradície. Len 100 km a toľko rôznych zaujímavostí a pozoruhodných miest. Neuveriteľné!

Keď som vravela, akú túru plánujem, všetci sa ma pýtali, či sa nebojím. Popravde, trocha som sa bála - že ju nezvládnem, možno pohraničiari mi nedovolia prejsť, stretnem medveďa alebo sa stratím. Túra však nebola náročná, pohraničiari len overovali môj občiansky preukaz, stretla som sotva jednu stopu medveďa a hoci som sa stratila, aj som sa nakoniec našla.

Kremenec – Nová Sedlica – Zboj – Uličské Krivé – Ubľa

Kremenec, najvyšší vrchol Bukovských vrchov, je to bod, kde sa stretávajú tri hranice: slovenská, poľská a ukrajinská. Je to začiatok (a zároveň bude koniec) mojej túry okolo Slovenska a začiatok prvej časti túry.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Na Kremenec som vyliezla samozrejme z poľskej strany, a hoci bolo skoro ráno, na ceste som stretla veľa ľudí. Keď som prešla na slovenskú stranu, bola som úplne sama. Z Kremenca som pokračovala dole do Novej Sedlice. Cestu, ktorou vedie červená značka, poznám. Bola som tu minulý rok v septembri. Vtedy som išla opačným smerom (dohora), pršalo a bola hmla. Potulka v hmle - to bol rozprávkový zážitok. Nestretla som nikoho, hoci potom mi jeden Čech povedal, že on v tom čase tam tiež bol a okrem nás ešte medveď.

Prvá časť chodníka (z Kremenca na rázcestie Temný vŕšok) vedie cez prírodnú rezerváciu Stužica - nádherná lokalita! Bohužiaľ, moja slovenčina je stále príliš nedokonalá, aby som bola schopná popísať hoci najmenšiu časť krásy miesta. Hustý les, bujná kvetena, vtáčí spev a kľud - úžasné! V marci lokalitu navštívila víchrica a ešte na začiatku mája na úsekoch turistického chodníka ležali spadnuté stromy. Nevyzeralo to až tak zle, dalo sa to prejsť alebo obísť. Aktuálne viem, že je to priechodné. Druhá časť cesty je menej krásna a pokračuje lesom. Keď prší, chodník sa stáva veľmi blatový.

Ešte pred Novou Sedlicou sa začína Uličská dolina, ktorá vedie až do obce Ulič. Vyzerá veľmi krásne, najviac na jar, keď všetko dokola je zelené. Dolinu lemujú sprava a zľava dlhé svahy, na ktorých rastu bujné bukové lesy.

V Novej Sedlici som sa zastavila len na chvíľu, aby som si pozrela starú drevenú chyžu so slamenou strechou, ktorá vyzerá ako domček deduška Večerníčka, známeho zo slovenských detských rozprávok. Dom sa nachádza v centre obce, pri hlavnej ulici. Je starý, má viac než 100 rokov. O chalúpke sa písalo, že chátra, ale momentálne je strecha prikrytá fóliou, tak možno sa našiel niekto, kto objekt opraví a budeme ju môcť obdivovať. Čítala som, že obec by v nej chcela zariadiť minimúzeum.

Do Zboja, ďalšej obce Uličskej doliny, sa ide 3 km asfaltkou. Malá rusínska dedina, ktorej názov pochádza od slová zbíjať alebo zbojníctvo. Kedysi bola známa zbojníkmi, ktorí bojovali v bande slávneho Fedora Hlavatého. V blízkosti Zboja (pri štátnej hranici, pod vrcholom Stinská) sa nachádza jaskyňa, v ktorej aj dnes nájdeme stopy dávnych zbojníkov. V obci bývali šľachtické a grófske rody, boli tu postavené dva krásne kaštiele (zbúrali ich v 30. rokoch minulého storočia). V polovici 18. storočia bol postavený drevený chrám - 50 rokov dozadu ho previezli do skanzenu v Bardejovských kúpeľoch (miniatúru kostolíka som v apríli obdivovala v expozícii, ktorá cestuje po Poľsku a konečne prišla do mesta, kde bývam). Na začiatku 20. storočia vybudovali obrovskú železničnú stanicu - mala tadiaľ viesť železnica (nevedie). V stanici bola škola a dnes je budova prázdna.

Do dnešných časov sa v Zboji zachoval vojnový cintorín. V roku 1915 sa na tomto území stretli vojaci Ruska a Rakúsko-Uhorska. Rusi úspešne kráčali na západ, avšak po mesiaci veľmi ťažkých bojov ich zastavili vojaci cisára Františka Jozefa. Dnes krvavú konfrontáciu pripomínajú hroby, väčšinou bezmenné. V Zboji nájdeme tiež minerálny prameň Kvasná voda, táborisko s útulňou a samoobslužné informačné centrum pre turistov.

Zboj je známy ešte jednou udalosťou - v roku 1866 v blízkosti spadol najväčší európsky meteorit (300 kg). Najprv preletel nad Liptovským Mikulášom, potom letel ešte viac než 200 km východným smerom a konečne spadol medzi Zbojom a Kňahyňou v dnešnej Zakarpatskej Ukrajine. Dnes je meteorit uložený v múzeu vo Viedni a v Zboji môžeme navštíviť náučnú lokalitu, venovanú meteoritu.

Jedni odchádzajú, druhí prichádzajú. Minulý rok prišli na návštevu medvede a podobne vlky. Nielen ony. Tiež horskí záchranári. Tí prišli a zostali, majú svoje sídlo v hasičskej zbrojnici v centre obce. Hlavne pomáhajú turistom s úrazmi končatín a tým, ktorí sa stratili. Tento rok som sa sem zatúlala tiež. Napadlo mi mať tu nocľah, hoci Zboj neponúka žiadne ubytovanie. Prijali ma tu veľmi milo a dostala som pohodlnú izbu v hasičskej zbrojnici (veľmi pekne ďakujem pánovi starostovi a jeho zástupcovi za pohostinnosť).

Zboj a okolie má veľa prírodných atrakcií. Dozvedela som sa o tom od záchranára (vďaka!), ktorý pochádza z Tatier. Pracuje tu od tohto roka a veľmi dobre poznal lokalitu pešo i na bicykli. Je tu skalné okno, lezecké terény a jaskyne. Vyskytujú sa marmarošské diamanty, rastie medvedí cesnak. Medvede? Áno, sú, hore na vrcholoch, tak sa nemusím báť. Bukové lesy? Tie sú temnejšie. Keď pozriem doprava alebo doľava na kopce, nižšie budú mať zelenú farbu, a vyššie čiernu - tie čierne sú bukové lesy. Ak by niekto chcel navštíviť všetky zaujímavé miesta, nestačí mu jeden deň. Treba zopár dní a nájsť niekoho, kto vie, kam ísť a ako sa tam dostať. "Sama nesmieš ísť," varoval ma záchranár. "Stratíš sa, prejdeš na druhú stranu, prídu ukrajinskí pohraničníci, vezmú Ťa a budú Ťa dva dni vypočúvať." Na koniec zaujímavého rozhovoru mi ponúkol, že ak chcem, zavezie ma ráno autom do Uble. No nechcem.

Druhého dňa ma cesta viedla zo Zboja do Uble (do 30 km). Zo Zboja do Uličského Krivého ide sa väčšinou asfaltkou. 3 km pred obcou trasa odbočí do lesa, najprv sa musíme dostať na druhú stranu potoka. Pri ceste sa nachádza tabuľka s informáciou, že treba použiť lávku, ak bude veľa vody. No lávka tam nie je. Teda som si musela vyzuť topánky a s ťažkým batohom prejsť potok. Označený chodník na druhej strane bol zarastený, akoby nikto dávno tadiaľto nešiel. Keď som prešla možno kilometer, chodník bol vyšliapaný, a uvidela som druhú tabuľku s informáciou o použití lávky. A bola tam aj lávka. Keby som išla opačným smerom, nemusela by som vojsť do veľmi studeného potoka. Potom značka znova vedie asfaltkou priamo do Uličského Krivého.

V tejto obci sa zastavím len na hodinu, ale bude to veľmi príjemná hodina. Najprv si pôjdem pozrieť starý drevený gréckokatolícky chrám sv. Michala archanjela z roku 1718, niektoré vo vnútri nachádzajúce sa ikony sú zo 16. storočia. Žiaľ, kostol bol zatvorený a nenašiel sa nikto, kto by mohol chrám otvoriť. Pri kostolíku som obdivovala miniexpozíciu starých poľnohospodárskych náradí a predmetov dennej potreby, ktorej autorom je obyvateľ obce.

Keď som pozerala cepy a drevené nádoby, veľmi milá pani predavačka z obchodu s potravinami pripravila kávu a potom sme si spolu sadli a pri káve sa porozprávali o mojej túre a o živote v obci. Pridal sa k nám aj miestny muž a nakoniec starosta. "Vy ste všetci Rusíni?" opýtala som sa. "Rusnáci," s úsmevom ma opravila pani predavačka. "Máte tu veľký kľud," dodala som. "Pokojne bolo 30 - 40 rokov dozadu, keď cez dedinu za mesiac prešlo toľko áut, čo dnes za jeden deň," povedal muž. Dozvedela som sa, že Rusnáci volajú okolité hory Beskyd (Beskydy). "V 80-tych rokoch prišli komunisti a pomenovali pohorie na Bukovské vrchy. Potom prišli ochranári a pomenovali na Poloniny. A pre nás to bol vždy Beskyd, až do Uliča je to Beskyd," vysvetlil mi muž, a potom sa čudoval, že do Uble chcem ísť lesom. "Rýchlejšie a pohodlnejšie to bude po asfaltke. Možno sa na ceste niekto zastaví a vezme vás autom," vravel. "Chcem ísť pešo," odpovedala som. "Prečo pešo?" "Prečo?"

Hneď za obcou červená vedie do lesa. Najprv som kúsoček išla asfaltkou. Vedľa mňa autom prešli policajti, povedali: "Dobrý deň," a zmizli. Keď som odbočila doľava do lesa, tam ma čakali. Spísali si moje osobné údaje. "Keby ste sa stratili, aby sme vedeli, koho hľadať," povedal jeden z nich a o päť minút som sa stratila.

Ďalšie hodiny to bolo blúdenie. Na začiatku tejto časti chodníka som našla na ceste vetchú červenú šípku, keď som odbočila doprava ešte jednu značku a potom som dlho mala obrovské problémy nájsť správnu cestu. Trasa vedie svahom cez hustý les (veľmi krásny!), v ktorým je všetko zarastené. Samozrejme, keď som nenašla značky, vytiahla som mobil a zapla GPS. Rýchlo sa prejavilo, že aj moderná technika sa stratila, hoci dosiaľ ma vždy úspešne viedla do cieľa. GPS ukazovala, že som na chodníku, ale žiaden chodník tam nebol. Keď som konečne našla niečo, čo vyzeralo ako chodník, bol úplne zarastený.

Ježíku, čo je? Nikto sem nechodieva? Chodieva – na blatistej čistinke som stretla stopu medveďa, labka číslo asi 44 (super!). Po viac než hodine blúdenia som našla červenú značku. Nie na dlho. Keď som ju znova stratila, GPS ukázala, že som veľmi blízko štátnej hranice (budú Ťa dva dni vypočúvať!) a rozhodla som sa zísť do Uliča. Našla som nejakú cestu, ktorá ma zaviedla priamo do obce. No, nebola som šťastná, že som ustúpila, lebo veľmi nerada sa vzdávam. Sľúbila som si však, že tento rok sa tam vrátim, nájdem správnu cestu a konečne to zvládnem (tak som zatiaľ prehrala len jednu bitku).

V Uliči ma znova kontrolovali policajti, ktorých prekvapilo, že turistka s ťažkým batohom vychádza z lesa, kde nevedie žiadna značka. Všetko sa skončilo dobre, hoci policajti nemohli pochopiť, prečo idem pešo. Radšej by ste mali ísť autobusom. "Je to asi 10 km," povedala policajtka a dodala, že krásne rozprávam po slovensky.

V obci som si trochu oddýchla. Je to zaujímavá dedina, ale bolo veľmi horúco, blúdenie ma unavilo, tak som si len sadla pri soche pohan-dievčaťa. V oblasti je veľmi známa rusínska legenda o dievčatku s kačacími nohami (pohan-dievča), ktoré bolo dcérou zlej bosorky. Aj dievča, keď dospelo sa stalo zlým. Žilo na Tibavskom hrade a dedinčania sa ho báli. Konečne prišiel odvážny kráľ a vyhnal dievčatko až na Riabu skalu a tam jej zoťal hlavu. Príbehov, ktorých hrdinkami sú ženy, je tu dosť veľa.

Z Uliča som išla starou asfaltkou do Uličky, ktorá sa nachádza hneď pri štátnej hranici. Potom ďalej, až som stretla červenú značku. Cesta nebola zaujímavá, ani príjemná, viedla deravou a širokou asfaltkou, nad ktorou svietilo obrovské slnko. Asfalt, horúčava a v batohu tretina vody, stačilo pol hodiny, a už som sa cítila ako vyprážaný syr.

Po asi hodine ma značka zaviedla do lesa a mohla som si oddýchnuť v tieni. Pol hodiny neskôr som uvidela smerovník (wow! super!). Jedinečný na chodníku (nemyslela som si, že ma niekedy poteší stretnutie so žltým stĺpom). Tak som sa konečne dozvedela, kde som a kam kráčam - bola som pod Kremencom (478 m) a na ceste do Uble, teda koniec blúdenia! A odtiaľ som išla dobre označeným chodníkom, najprv lesom, a potom lúkou pozdĺž potoka Kertinovatec.

Ubľa – Podhoroď (autobusom)

Skoro ráno som sa z Uble autobusom previezla 13 km do Podhoroďa. Ledva som opustila obec, a už som prestala byť Poľkou na Slovensku. Najprv som sa na pár chvíľ stala Češkou (keď mi usmiaty vodič povedal: "Platíte 90 centíkov, nie korún"), a potom do konca mojej túry som bola len cestujúcou cudzinkou (nikto sa ma viac nepýtal, odkiaľ som) a bol to pre mňa celkom neobyčajný zážitok.

Podhoroď – Beňatina – hradisko Starý Koňuš – Koňuš (nový turistický chodník)

Musím sa priznať k jednej veci: túra okolo Slovenska je trochu náhoda. Minulý rok, keď som pár dní trávila v Snine, som videla film "Čiara" o pašeráctve na slovensko-ukrajinskej hranici. Vo filme dôležitú úlohu zohráva Beňatinský kameňolom (jeden z pašerákov v ňom topí ľudí, ktorí mu kazia kšeft). Lom sa mi veľmi zapáčil a veľmi som si ho chcela pozrieť. Keď som sa dozvedela, kde je a že prístup je jednoduchý, začala som plánovať túru ku kameňolomu a akosi vyšla z toho túra okolo Slovenska.

Pol roka dozadu bol vyznačený nový chodník ku kameňolomu. Vedie z Podhorode do obce Koňuš cez Beňatinský kameňolom a hradisko Starý Koňuš. Má dĺžku 13 kilometrov, patrí do Vihorlatských vrchov a trasu vyznačili, lebo ľudia tam často chodievajú a blúdia. Samozrejme, rozhodla som sa ho vyskúšať. Bola som úplne pokojná, že sa nestratím a bola som si istá, že túra bude jednoduchá a príjemná. Nebola.

Najprv som mala obrovský problém nájsť začiatok trasy. V Podhorodi som nevidela žiadnu tabuľku s informáciou o chodníku. Opýtala som sa všetkých miestnych, ktorých som stretla (viac než desať), a nikto mi nevedel pomôcť. Len jeden muž povedal, že niečo počul, že chodník bol vyznačený, ale kde je začiatok, nevie. Čudné. Teda som sa opýtala troch mužov, ako sa dostanem do kameňolomu a na Starý Koňuš, a vysvetlili mi, že najprv musím ísť v smere Tibavského hradu, potom rovno dohora na Paprtný vrch, a keď uvidím maštaľ, musím odbočiť doprava. Od kameňolomu na Starý Koňuš budete blúdiť. Nič zlé sa vám nestane, ale budete blúdiť – dodal jeden z nich a mal pravdu.

Keď som našla Tibavský hrad (kúsok steny), uvidela som žltú šípku, ktorá ukazovala smer na Paprotný vrch, a potom som našla žltú značku. Ako som vyliezla na vrchol, uvidela som výnimočný výhľad - všade zelené kopce a pri jedným z nich obrovská bralnatá stena s vodou dole - bol to Beňatinský kameňolom. Wow! Nádhera! Stálo za to trepať sa jeden deň autobusom a dva dni pešo, aby som ho videla!

Hneď potom som začala znova blúdiť. Najprv som neodbočila pred maštaľou, lebo som nevedela, že veľká budova je maštaľ. Tak som išla dole cestou. Dole som uvidela šípku dohora (v opačnom smere) a vrátila som sa chodníkom pozrieť, kde by som mala odbočiť. Hore som nenašla žiadnu šípku (značku). Išla som chodníkom do kameňolomu a potom po značke dohora nad kameňolom a znova som sa stratila. Podľa mňa chodník je veľmi zle označený pre tých, ktorí idú od Podhorode. Možno miestni vedia ako ísť, lebo poznajú okolie, tak im značky pomôžu, ale keď je tu niekto prvýkrát, určite sa stratí. Od kameňolomu do Starého Koňuša som blúdila a blúdila a GPS-ka nakoniec ukázala, že namiesto 13 km som urobila 18 km. Nechápem, možno neviem čítať slovenské značenie, možno by som si mala prečítať slovensku technickú normu pre značenie. A možno sa turisti na Slovensku pohybujú inak než v Poľsku. Dva dni blúdenia na označených chodníkoch je trochu čudné.

Už nebudem písať ako som blúdila. Nebol to príjemný zážitok, lebo som sa dostala do hustého lesa, kde nebol žiadny chodník. Vracala som sa párkrát dole-hore a musela som sa predierať húštinami. No viem, že od kameňolomu treba odbočiť doprava, zísť veľkou lúkou dole, potom hore pozdĺž lesa na vrchol Starého Koňuša. Z kopca dole do obce Koňuš. Keď som klesala, našla som žltú značku a tá ma doviedla správne do obce, hoci ma viedol dobre vyšliapaný chodník.

Koňuš – Sobrance – Veľké Kapušany – Ptrukša (autom a autobusom)

Ťažký batoh plus horúčava plus zle označená trasa spolu dávajú veľkú únavu. Kráčala som hlavnou cestou rusínskej obce Koňuš a myslela som len na to, aby som našla pohostinstvo, dať si kávu a niečo zjesť. Krčmu som nenašla, ale stretla som muža, ktorý stál pri aute. Poprosila som ho, aby ma zaviezol do Sobraniec. Muž bol asi trochu prekvapený, ale zaviezol ma do mestečka a trocha sa so mnou porozprával. Dozvedela som sa, že o novom chodníku vie, ale ešte tam nebol. Chodník je zle označený? Nie je to nič nenormálne, však pri hranici nič nie je dobre označené, lebo kto tam chodieva? (Kto? No, predsa napríklad ja). Zastavil sa pred obchodom s potravinami a nechcel vziať peniaze za to, že ma priviezol (ďakujem).

Zo Sobraniec do Veľkých Kapušian som išla autobusom. Asfaltkou to bude 38 km (vo vzdušnej vzdialeností len 29 km). Krátka cesta ma presunula do úplne iného sveta - z rusínskeho do maďarského prostredia, z hôr a vrchovín do nížin, z lesov do lúk.

Veľké Kapušany je mesto, kde asi všetci hovoria po maďarsky. Keď som sa opýtala pár žien na hotel, najprv sa medzi sebou rozprávali po maďarsky, a potom mi jedna odpovedala po slovensky. Na ulici som všade počúvala maďarčinu. V hoteli ma ubytovala žena, ktorá po slovensky povedala len tri slová: "Pätnásť eur, ďakujem." Hotel vyzeral trocha ako z čias dávneho Rakúsko-Uhorska. Keď som ráno kráčala na autobusovú stanicu, odfotila som si pamätník Ľudovíta Štúra - pre istotu, že som stále na Slovensku.

CHKO Latorica a trojhraničný bod Slovensko-Ukrajina-Maďarsko

Poslednú etapu túry som začala v obci Ptrukša. Odtiaľto je najlepší prístup k veľkej atrakcii - hojdací most. Drevená lávka, nachádzajúca sa na území CHKO Latorica, má 50 rokov, bola postavená pre robotníkov, ktorí z Ptrukše cez rieku Latorica chodievali do práce v Čiernej nad Tisou. Most je naozaj hojdací a prejsť sa ním je skvelý zážitok. Ak má niekto strach, asi 100 metrov pred mostom je novší, ktorý sa netrasie.

Za mostom som odbočila doľava a pohodlnou cestou pre bicyklistov som pokračovala k Čiernej nad Tisou (neblúdila som, lebo tam nie sú žiadne značky, tak som nemala čo hľadať a stratiť). Idúc som mohla obdivovať mokrade a počúvať lúky plné hlučného hmyzu. Krajina je úplne plochá, tak cesta nebola vôbec náročná a dosť rýchlo som sa dostala k asfaltke, vedúcej do obce. Z Čiernej nad Tisou som odbočila do Malých Trakán a ďalej pokračovala opäť asfaltkou.

Od Malých Trakán do trojhraničného slovensko-ukrajinsko-maďarského bodu (do Čopu - povedali ľudia zo severnej časti cesty, je ukrajinské mestečko pri styku hraníc) je 5 kilometrov. Hneď za obcou ma zastavil manželský pár. Žena najprv hovorila niečo po maďarsky, a keď som jej po slovensky povedala, že som z Poľska a nechápem maďarčinu, rozprávali sme sa po slovensky (slovenčina sa stala medzinárodným jazykom, ktorým sa môžu dorozumieť Maďari a Poliaci). Manželský pár išiel k rieke a žena mi ponúkla, že ma zavezú autom, lebo ku hranici je ďaleko. Poďakovala som a povedala, že idem pešo z Ptrukše, a chcem ísť pešo po hranicu. "Od Ptrukši pešo???" (Ježíku, prečo je to na Slovensku čudné, že niekto ide pešo?).

Do trojhraničného bodu vedie jednoduchá cesta. Stačí ísť najprv asfaltkou, a keď sa asfaltka končí, pokračovať vyšliapaným chodníkom. Samo miesto nie je krásne - naľavo veľká lúka, napravo kúsok lesa, za ktorým tečie rieka Tisa a dopredu les. Ale keď človek má za sebou dlhú cestu a dosiahne cieľ túry, aj také miesto sa môže zapáčiť.

Keď som išla naspäť do Malých Trakán, autom prišli dvaja policajti, aby skontrolovali moje doklady. Boli veľmi milí a jeden z nich sa vyzvedal o mojej túre. Ako som mu povedala odkiaľ som prišla, pozrel na mňa udivený a povedal: "Nie je lepšie navštíviť hrady alebo nejaké krásne miesta, než ísť toľko kilometrov pešo?" (Ježíku! Prosím!!!).

Záver

Hoci som sa na ceste párkrát stratila, nenavštívila všetky miesta, ktoré som chcela navštíviť, bojovala som s horúčavou a únavou a domov som priviezla prvého kliešťa v mojom živote, túra bola pre mňa veľmi úspešným zážitkom. Zvládla som to, hoci som popravde mala trochu strach, že to možno nedám. A ešte som spoznala nové miesta, obdivovala nádhernú prírodu a stretla úžasných ľudí.

Najviac sa mi zapáčili Bukovské vrchy (Beskydy) a Uličská dolina. Veľmi krásna príroda, obrovský kľud a veľmi pohostinní ľudia. Výnimočne miesto, ktoré má svoj vlastný rytmus života. Zaľúbila som sa doňho na prvý pohľad a netrpezlivo čakám, keď sa tam vrátim.

Nádherný je aj Beňatinský kameňolom a bola by som veľmi rada, ak by niekto lepšie označil chodník Podhoroď - Konuš, lebo stojí za to, aby viac ľudí (cudzincov) mohlo uvidieť obrovskú krásu miesta.

Každá cesta ma niečo učí. Toto som sa na ceste naučila:

• sústrediť sa na to čo je, nie na to, čo chýba,
• nebáť sa stratiť (predsa sa konečne niekde nájdem),
• variť obed na autobusovej zastávke.

Súvisiace materiály

Televízne relácie:

• Návraty k divočine: NP Poloniny (2011, po česky a po slovensky)
• Televíkend - CHKO Latorica (2015)
• Televíkend - Náučný chodník Rožok v NP Polininy (2016)
• Televíkend – Riaba skala v NP Poloniny (2016)

Filmy:

• "Osadné" režisér Marko Škop (2009)
• "Vlčie hory" režisér Erik Baláž (2013)
• "Čiara" režisér Peter Bebjak (2017)

Knihy:

• Ladislav Mňačko "Kde sa končia prašné cesty" (reportáže, 1963)
• Maroš Krajňák "Carpathia" (román, 2013)
• Miro Buraľ "Kniha o Stakčíne, Zboji, Kolonici a okolí" (2016)
• www.ublabereznyj.eu

Články na Hikingu:

• Ukrajinsko-slovenskou hranicou I.
• Ukrajinsko-slovenskou hranicou II.
• Ukrajinsko-slovenskou hranicou III.
• Nová Sedlica – Kremenec a späť
• Ubľa – Uličské Krivé
• Vetrová skala, Starý Koňuš a Hôrka z Beňatiny
• Päť hraničných trojmedzí Slovenska

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek