Trasa

Dolná Pustá Ves – Orlie skaly – Malá Klenová – Klenová – rozhľadňa – horáreň Klenová – Dolná Pustá Ves

Po stopách slobodných pánov von Wattenwil

Autíčko parkujeme v tichej dedinke Dolná Pustá Ves, nikde ani nohy, len pes šteká spoza plota. Je začiatok októbra, ale farby sú ešte väčšinou letné, len sem-tam už do lístia preniká nadchádzajúca jeseň. Hľadáme zvážnicu do sedla, ja, Monika a naši havkáči Čili a Hugo. Tu niekde nad vodnou nádržou bývalo letné sídlo Wattenwilovcov, prastarého šľachtického rodu pôvodom zo Švajčiarska. Nehľadáme samotné miesto budovy, lebo v teréne už takmer nič nevidno, vypálili ho údajne v roku 1945 ustupujúci Nemci. Rozjímam nad smutným osudom poslednej barónky, ktorej v roku 1911 zomrel iba 50-ročný manžel a len šesť rokov neskôr pochovala mladučkého syna Alberta, ktorý tiež podľahol tuberkulóze.

Keď kráčame do kopca lesnou cestou, dochádza mi, že vtedy končila jedna éra, umierala Habsburgská monarchia, len stromy sa odvtedy nezmenili a príroda poskytovala podobný pohľad ako dnes. Zvážnica má už na starých rakúsko-uhorských mapách názov Kopaná cesta.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Stúpame okolo starších rozpadávajúcich sa budov, ktoré by som isto zaradil do zanikajúcej éry. Z letohrádku tadiaľto barónka chodila alebo sa viezla bričkou k synovmu hrobu, ktorý po nedlhej chôdzi nachádzame v sedielku medzi vrchmi Dúbrava a Veľká pec. Je veľmi pekne zrenovovaný, na pomníku je nemecká báseň, ktorú by som voľne preložil asi takto:

Čo ukrývame v rakvách, je zeme šat. Čo milujeme, sa zachovalo; zostane na večnosť.

Údajne k mladému pánovi pochovali aj jeho verného psa, ktorý odmietol opustiť jeho hrob a skonal na zlomené srdce. Naši chlpáči sa nám tmolia pod nohami a skúsenosť mi hovorí, že ich vernosť je najzákladnejší rys ich charakteru. Keď pozerám na hrob, konečne chápem, prečo ho barónka pochovala práve sem. Z letného sídla to mala vari kilometer a v zimných mesiacoch zas videla zo svojej kúrie v Borovciach toto sedlo ako neprehliadnuteľný bod v hrebeni Malých Karpát. Ešte štvrťstoročie trvalo, kým sa do večnosti vydala aj pani Ida.

Blúdenie pri Orlích skalách

Z pietneho miesta sa vydávame po zreteľnej ceste k Orlím skalám, je tu svojské miestne značenie a správnosť postupu potvrdzujú aj smerové tabuľky. Slnečné teplé počasie ma vyzlieka do krátkeho trička. Kontrolujem odbočku podľa mapy v telefóne, a tak sa náš kurz ostro mení na juhovýchod. V jednom mieste ma láka nenápadná cesta, aby som vyšiel na hrebeň, ale doteraz bolo značenie tabuľkami tak spoľahlivé, že bez ďalšieho smerovníka sa mi nechce opustiť značenú trasu. Tak klesáme lesnou cestou nižšie a nižšie, až sa mi to zdá podozrivé. Bohužiaľ som si doma nenakreslil predpokladanú trasu ako gpx a teraz sa mi nepáči ostrá zákruta, ktorá by nás zviedla ku Kočínu.

Vraciame sa späť a tentokrát sa vydávame hore cestičkou, ktorá ma lákala už predtým. Dopĺňam teda ďalšie pravidlo do príručky starých svišťov: “Ak blúdiš a rozhoduješ sa, obvykle je správna prvá myšlienka; okrem prípadov, keď to tak nie je.” Prichádzame k vrcholovým skalám, kde si niekto zvykne robiť ohník, je oddtiaľto krásny výhľad na Záruby, Roštún, Geldek a Šišoretné. Keď otočím zrak doprava, spoza baldachýnu korún stromov vystupuje Klenová a Vrátno.

Skalné útvary, ktoré som videl na internete, nikde nevidím, ale nechce sa mi kvôli hľadaniu prekračovať hranice rezervácie, tak sa krížom cez dubový háj vraciame na cestu a vydávame sa na západ. Obklopuje nás tradične vľúdny malokarpatský les, užívame si slobodu a takmer ľudoprázdny les, len na jednom mieste nachádzame autíčko a pri ňom párik starkých, ktorí sa opierajúc o paličku pustili do hľadania húb. Po dvoch kilometroch prichádzame podľa očakávania na červenú značku, ktorá ide od Dolného Lopašova, sme na chrbte vrchu Malá Klenová.

Klenová

Les tu je prekrásny, dominujú mu skutočne veľké stromy, nás však zaujmú suchohríby na zemi, ktoré nám vylepšia zajtrajšie raňajky. Na jednej čistinke objavujeme jedlé gaštany, ale ešte nie sú zrelé, tak sa tu nezdržujeme. Kúštik ideme so zelenou trasou, potom však odbočujeme na Klenovú. Fotím krásnu lúku, neskôr sa k nej ešte raz dostaneme, ale to bude na jej dolnom konci. Serpentínami vystupujeme na kopec, na jednom mieste však opäť opúšťame značku, lebo chceme ísť na vrchol.

Temeno hory je impozantné, dominuje mu niekoľko parádnych stromov, terén je kamenistý a smerom na východ ponúka pekné výhľady. Nachádzame tu veľké ohnisko s lavičkou, prípadná opekačka tu je ozdobená vyhliadkou až po Inovec. Sme na južnom vrchole Klenovej (severný je pár metrov vyšší), po krátkom oddychu a občerstvení schádzame rovno za nosom strmým svahom späť na značený chodník. Tam stretávame spoteného, ťažko naloženého turistu, zdravíme sa, ale nezisťujem odkiaľ a kam ide. Len kúsok ďalej Hugo a Čili oňuchávajú dvierka do jaskyne, za ktorými sa bezprostredne nachádza 18-metrová priepasť, bez primeranej výbavy by si tu bežný turista neprišiel na svoje.

Potrebujeme zostúpiť z hory až na asfaltovú cestu, kde značku smerujúcu na Dvoly a Brezovú pod Bradlom opustíme a ostro zabočíme smerom k novej rozhľadni. Jej umiestnenie je trochu zvláštne, lebo vďaka pozícii vo svahu poskytuje len polkruhový výhľad, ale výstup na najvyššie poschodie sa oplatí, krajina je dnes aj vďaka oblakom na modrom pozadí veľmi fotogenická.

Doprajeme si na lavičke na prvom poschodí neskorý obed a už sa ňúram v mape, aby sme trafili záverečný úsek cesty.

Rozprávkové lúky

Najprv treba prudko zostúpiť serpentínami, potom sa triafame priamo na juh, inak by sme došli do Hornej Pustej Vsi. Čaká nás pravdepodobne najkrajšia časť dnešnej túry, lebo na úpätí strmého východného úbočia Klenovej nás čaká prekrásna lúka (na starých mapách sa volá “Pod koňom”). Klesajúce slnko, hra oblakov, ktoré vykresľujú v mäkkej krajine tiene, to je pre turistu-fotografa hotové eldorádo obrazov.

Hneď na začiatku ma zaujme parádny závrt, z ktorého rastie skupinka stromov, potom kráčame ďalej, zachádzam z cesty do stredu lúky a neviem sa nabažiť. Občas mám taký pocit, že intenzívne vnímanie krásy prírody patrí k najdôležitejším rozmerom existencie človeka. Spomienky tohto druhu sú v mojej galérii životných obrazov podobne dôležité a cenné, ako keď v Louvri prichádzate k miestnosti s Monou Lízou.

Po chvíli šťastného nasávania farebnej atmosféry prichádzame na ďalšiu lúku, ktorú sme obdivovali zhora a na nej sa prudko otáčame so zelenou značkou k horárni Klenová, ktorá tróni na ďalšej z krásnych lúk. Horáreň je pozamykaná, ale občas sem asi niekto chodí, keďže stavba je dnes už v súkromných rukách. Romantické hájovne postupne upadajú, za starých čias potreboval byť hájnik a lesní robotníci blízko pracoviska, ale dnes, keď stačí nasadnúť do 4 x 4 tátoša, stratili horárne pôvodný účel. Kúsok vedľa ma zaujme ešte poklopom uzatvorený vchod, ktorý zrejme skrýva prístup do závrtu, ale nikde som k tomuto speleologickému objektu nenašiel bližšie informácie.

Zostup do Pustej Vsi

Keď tak kráčame po zelenej značke, zrazu sa rozpomínam, že tadiaľto som išiel niekedy v roku 1992, keď sme sa s kamarátom odviezli vlakom do Piešťan a odtiaľ išli na horských bicykloch cez Prašník touto trasou v opačnom smere. Prechádzali sme vtedy prakticky celé Malé Karpaty. S jedným nocľahom v senníku pri Monrepose sme za dva dni prišli až do Bratislavy.

Strácame výškové metre, prichádzame na ďalšie lúky, kde si spravíme skratku, zelená mala ísť nelogicky do lesa vľavo, vôbec netuším, kde sme minuli odbočku, ale takto sa mi to aj tak páči viac. Pred nami sa týči mäkkým svetlom ožiarené úbočie hory Dúbrava, cez ktorú sme išli dopoludnia. Užívame si posledné metre túry, údolím Pustoveského potoka, kde nad obcou dominujú orechy. V zlatej hodinke ešte raz “žhavím” fotoaparát a na konci cesty nás čaká verný tátoš. Naše psíky sa po radostnom celodennom pobehovaní zakutrajú do deky a hneď zaspávajú.

Máme za sebou peknú túru, ideálnu pre milovníkov histórie a nenápadnej prírodnej krásy. Určite sem ešte prídeme.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek