Trasa

Kežmarská Biela voda – rázc. nad Matliarmi – Šalviový prameň – Kovalčíkova poľana – Chata pri Zelenom plese – Červená dolina – Východná Žeruchová veža a späť

Ku Chate pri Zelenom plese sme prišli celkom rýchlo, bolo pekné ráno, cesta rýchlo ubiehala. Na chate sme sa ani nezastavovali, ale pokračujeme bez prestávky ďalej. Pomaly naberáme výšku, tentokrát chodníkom smerom do Červenej doliny. Cestou stretáme chatára z Chaty pri Zelenom plese. Trochu sa s ním porozprávame, my o cieli kam ideme, on o tréningu po maródke. Rozhovor ale netrvá dlho a pokračujeme k nástupu na našu dnešnú cestu. Trasa nám nie je neznáma, máme ju ešte v pamäti z minulého roku, keď sme boli liezť Južný pilier. Dnes popri minuloročnom nástupe len prejdeme a pokračujeme kúsok ďalej. Netrvá dlho a vidíme začiatok dnešnej cesty.

Zhadzujeme batohy a dáme si trochu oddych. Dopĺňame tekutiny, vyberáme tyčinku na prejedenie, pozeráme na prvé metre nástupu. Cesta začína úsekom, čo je hodnotený za V. Preto je aj pri pohľade na spodnú časť vidieť, že dnes bude lezenie trochu náročnejšie, ako sme mávali bežne v Tatrách. Treba ale postupne svoju latku obtiažnosti pri lezení dvíhať, preto tomu bude tak aj dnes. Popri sedení, debate, myšlienkach čo nás dnes čaká, postupne začneme na seba nahadzovať lezecký výstroj, matroš, pripravovať laná. Prvú dĺžku dnes ťahám ja. Jedna menšia výhoda je, že cesta je zjavne preistená. Podľa popisu mali byť preistené len štandy, ako ale pozeráme do prvej dĺžky, tak kde-tu svieti v ceste aj nové postupové istenie. Len pohľadom sa ale cesta nevylezie, pozerám preto na lano, či by sme sa nedohodli, že by sa natiahlo samé. Nejako v tomto smere odmieta spolupracovať, povie mi len: “Chcel si liezť? Tak si ma natiahni sám!” No len sa zasmejem, však jasné, idem do toho. Zoberiem ho do ruky a naväzujem na seba. Cesta je pekná už na pohľad, tak prečo si ju nevychutnať so všetkým, čo k tomu patrí.

Prvá dĺžka

Pri lezení sa oplatí ísť podľa sprievodcu, čo určite platí aj v prvej dĺžke. Je to uvedené v niektorých popisoch, lebo sa dá sa ľahko naliezť do nie práve leziteľného miesta alebo do preliezania kosodreviny. Na to, že hneď prvý úsek v ceste nebol najľahší, sa liezol pomerne dobre. Nejako som ani nevnímal to, že si leziem a ťahám tatranskú päťku. Trochu asi tomu pomohli nejaké dva borháky alebo borhák a skoba. Na druhej strane, podľa iných popisov to bolo aj tak miesto, ktoré bolo ľahšie rýchlo prebehnúť, ako hľadať miesto na založenie vlastného istenia. Po prelezení časti za V, doliezam do ľahšieho úseku, miestami tak za III. Čoskoro vidím novučičký štand. Tam doliezam a vybudujem si istiace stanovište, aby mohol liezť parťák. Hlásim mu do vysielačky: “Štand, zruš.” Mišo odpovedá zrušené a s otázkou: “Máš dobré miesto na štande?” Poviem mu, že jasné mám. No musí si ešte odskočiť. Nejako mu sobotný obed krúti v črevách. Mne to ale neprekáža, pekne si odsadnem, upracem lano, vychutnávam krásne výhľady slnečného doobedia v stene. Pofukuje vietor, lezecká idylka uviazaného lezca na skale.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Netrvalo dlho, Mišo sa naväzuje a dolieza. Nezdržujeme sa veľmi, lebo máme ešte celú cestu pred sebou. Len prehodíme nepoužitý matroš a Mišo ťahá cestu ďalej. Na to, že druhá dĺžka mala byť o niečo ľahšia, hodnotená bola za IV, tak začiatok dal celkom zabrať. Nepekné traverzové, šikmé lezenie, občas nová skoba. Síce chyty sa nejaké dali nájsť, ale človek to lezie kadejako sa krútiac, ako užovka na slnku. Celkom zábavka, ale Mišo to vytiahol veľmi pekne. Ako neskôr hovoril, myslel si, že ako prelezie začiatok, tak to bude ľahšie. Doliezol ale zase na “zábavnejšie” miesto, kde nebolo veľa chytov a bolo treba hľadať cestu. Skaly tu boli skôr platňovitého charakteru, aj keď v malej miere, tým to bolo trochu náročnejšie.

Ďalšie dĺžky, Kniha

Druhá a tretia dĺžka neboli dlhé, preto Mišo jeden štand vynechal. Čoskoro počujem, že je na ďalšom. Teraz som si mohol vychutnávať zábavnú vykrúcačku na začiatku a hľadanie menších chytov tiež. Netrvalo veľmi dlho a stojíme spolu na mieste, kde začína dĺžka, ktorá nazvala cestu. Pred nami je doslova skalná kniha. Rad prišiel teraz na mňa, tak si ju vychutnám dokonale a na prvom.

Reálne bolo asi najhoršie sa odhodlať a veriť lezkám, že keď treba, budú držať aj na trenie. Dôvera musí byť o to väčšia, že to ťahám a padnúť by som nemal. Občas sa dal využiť roh, alebo teda skôr vhĺbenie, kde bola špára. Celkom dobre tlačila a zvierala nohu, ale za to dobre držala. Vyššie bola cesta kúsok ľahšia, bolo tam viac prasklín sťaby chyty alebo stupy. Doliezol som na štand, čo je hneď nad vrcholom knihového úseku. Použili sme ho hlavne z dôvodu, aby sme sa dobre videli a počuli pri lezení. Mišo si dĺžku vybehol celkom rýchlo a hneď pokračuje v ďalšom, už jednoduchšom úseku. Týmto sme preliezli asi najťažšie časti cesty.

Záverečné dĺžky

Tak ako vždy pri lezení, tak aj teraz držíme našu ideu lezenia. “Cesta je cieľ na vrchol štítu.” Nie je to pre nás len športová cesta, vyliezť a zlaniť. Samozrejme, keby bol nutné, tak z cesty je možnosť predčasne zlaniť. Nie je ju nutné doliezť až na vrchol Východnej Žeruchovej veže. Ďalšiu dĺžku, sčasti kosodrevinovú, sčasti skalnatú s náplňou seriózneho lezenia, som ťahal ja. Neskôr ďalšiu časť Mišo, aby sme doliezli na prvý možný zlaňák. Pokračujeme hrebeňom ďalej, až dolezieme na miesto, ktoré by sa dalo asi aj zliezť. Máme ale všetky veci vybraté, zliezanie tiež nevyzeralo úplne jednoducho, aspoň pri pohľade zhora, tak sa rozhodneme zlaniť. Jedno lano ale najskôr zabalíme a druhé použijeme na zlanenie.

Na záver trochu VhT

Po zlanení sme definitívne dokončili dnešné lezecké úseky a ostáva nám zbaliť veci a turisticky vystúpiť na vrchol hrebeňa, potom ešte na vrchol Východnej Žeruchovej veže. Hrebeň dosahujeme po trávach a pár skalnatých miestach. Je zjavné, že podobný cieľ malo viac lezcov, lebo vo svahu sú miestami zjavne vychodené úseky. Možné je, že to miestami vychodili lezci s menom “kamzík”. Je celkom zaujímavé, keď ich človek pri lezení zbadá a sleduje. Díva sa tak na teba, kúsok vedľa na skale, ako si lezieš, zakladáš istenie, on si tam sedí, pozerá na teba, čo to robíš, prežúva trávu. Keď ho to prestane baviť, tak sa otočí a, nechápajúc prečo so sebou ťaháš toľko vercajchu, odskáče preč.

Na vrchole Východnej Žeruchovej veže sa dlho nezdržujeme. Nevieme ani ako, ale čas dosť pokročil a ešte nás čaká cesta dolu. Používame klasickú zostupovú trasu, tentokrát z vrcholu nepridávame žiadne iné ciele, ako sme naposledy aj minulý rok. Zostup je po celkom dobrom chodníku, síce miestami plnom napadaných skaliek a podobného bordelu. Tu treba dávať pozor kde, človek stúpi, ale inak je celkom bezpečný. Netrvá dlho a narazíme na jeden z dvoch zlaňákov, ktoré sú v ceste. Tie nám uľahčia objektívne trochu ťažšiu časť zostupu. Hlavne za mokra by to bolo nepríjemné. Počas zlaňovania sa niekde vytiahol jeden oblak, čo si povedal, že nás trochu postraší. Bolo to ale naozaj postrašenie, padlo len pár kvapiek na osvieženie a bolo po daždi.

Netrvá dlho a sme dolu pod stenou, za nami je krásna cesta v peknom tatranskom počasí. Všade vládol pokoj, minimum ľudí. Nás čaká zostup na chatu, aby sme doplnili energiu a tekutiny. Na to, že sme jedli naposledy ráno, na začiatku cesty, hlad ešte neprišiel. Pokiaľ prídeme na chatu, isto bude. Teraz ostávajú v hlave krásne pocity po lezeckom výkone a tiež v žalúdku pocit z radosti na niečo dobré čo si dáme.

Keď sme prišli na chatu, všade bolo prázdno, len chatár v kuchyni. Pamätal si na nás od rána, povypytoval sa, ako sa liezlo, ako bolo. Prebehla príjemná kamarátska debata o všetko možnom aj nemožno a neskôr zase parádna obedo-večera. Po nej ostávalo deň zavŕšiť zostupom k autu na Bielej vode a cestou domov.

Fotogaléria k článku

+25 ďalších fotiek