Túra

Veľký Milič - výhľadový okruh od Slanskej Huty

09.07.18
Článok uzatvára trilógiu, ktorá by mohla niesť spoločný názov Košice pod Tatrami. Masív Veľkého Miliča je po svojich severných susedoch, Bradle a Hradisku, ktoré som popísal nedávno, tretím a posledným slanským vrchom, poskytujúcim zaujímavý pohľad. Asi najmenej presvedčivý, keďže, prísne vzaté, ležia Košice iba pod Belianskymi Tatrami, ten pohľad však stále stojí za to.

Trasa

Bankov Ortáš (križovatka lesných ciest Slanské sedlo – Izra – Malý Milič) – Malý Milič, sedlo – Veľký Milič, sedlo – Veľký Milič, rozhľadňa – Skárošská vyhliadka – Malá Márovka – Bankov Ortáš

Na rozdiel od Bradla či Hradiska, nie je Veľký Milič jednoduchý kopec, na ktorý stačí z jednej strany vyjsť a z druhej zísť. Masív Veľkého Miliča je podstatne rozľahlejší, dalo by sa na ňom kľudne aj zablúdiť, našťastie naň vedie viacero značených turistických trás zo všetkých možných strán. Keďže som tam bol viackrát v najrôznejšej zostave a ročnom období, bol celkom problém vybrať, ktorú túru opísať. Zostávajúc však verný duchu ostatných dvoch príspevkov z Hradiska a Bradla, obetujem farby prírody na oltár extra ďalekých výhľadov a vyberám zimnú návštevu zo začiatku minulého roka.

Odhrnutá pohoda na úvod

Prirodzeným východiskom na miličský výhľadový okruh je obec Slanská Huta, no pre krásnu, nadpriemerne veľkú snehovú pokrývku si však trasu trochu skracujem, a preto opäť využívam lesnú asfaltovú cestu vedúcu k jazeru Izra. Autom sa dostávam nad lokalitu Bankov Ortáš, kde cestu pretína žltá značka z obce, presne na miesto, kde som začínal výhľadový okruh na Bradlo.

Prvý úsek túry vedie po lesnej asfaltke na sedlo Malý Milič. Cesta viac či menej pohodovo stúpa, je však pekne odhrnutá, takže sa mi vykračuje celkom ľahko. Zanedlho pretínam zelenú značku vedúcu zo Slanskej Huty na Malú Márovku a po ďalšej chvíli sa ku mne sprava pripojí červená, vedúca od Malej Márovky na sedlo Malý Milič. Prakticky celý úsek vedie lesom, mrazivý vzduch sa ani nepohne, panuje tu absolútny kľud, a tak si vychutnávam pravidelný vrzgot zmrznutého snehu spod topánok. Odhrnutá cesta umožňuje rezké tempo, vďaka čomu prichádzam do sedla Malý Milič vo veľmi dobrom čase.

Zahrievacie výhľady z Malého Miliča

Za vyhliadkou na Malom Miliči je nutné z cesty kúsok odbočiť a hneď prvé kroky v hlbokom snehu ma presviedčajú, že pohodička nateraz skončila. Po krátkom, no celkom náročnom boji sa ocitám na vyhliadke Malý Milič, čo sú skalné stĺpy a veže sopečného pôvodu, tak typické pre Slanské vrchy. Keďže padajú kolmo dole do hĺbky, výhľad je naozaj zaujímavý. Zahŕňa zhruba 90° obzoru od severu až po východ. Už výhľad na blízke okolie stojí za to. V hĺbke podo mnou obdivujem podhorské obce, rozložené v malebnej krajinke obkolesenej okolitými Slanskými vrchmi a vŕškami, so Slanským hradom akoby dávajúcim status maličkého kráľovstva. Ďalej na sever sa v miernom oblúku tiahne hlavný hrebeň Slanských vrchov, ukončený svojimi najvyššími vrchmi Šimonkou a Čiernou horou. Slanské vrchy sa na obzore stretajú s pohorím Čergov, ktoré je odtiaľto krásne vidieť napriek vzdialenosti 70 - 80 km a medzi nimi vidím obrysy malého pohoria Busov.

Ešte ďalej je dnes vidieť východným smerom, kde sa predo mnou rozprestiera do biela vysnežená Východoslovenská nížina a za ňou všetky kopce a pohoria, ktoré dohromady tvoria východné pokračovanie Karpatského oblúka. Najbližšie sú ľahko rozoznateľné Vihorlatské vrchy, naľavo od nich sa zreteľne tiahnu hraničné Bukovské vrchy a Nízke Beskydy (Východné Karpaty) a za nimi vytŕčajú biele vrcholky poľských Polonín (Bieszczady). Ich vzdialenosť prekračuje hranicu 100 km a to ešte nie je všetko. Na východnom obzore sa krásne vynímajú dve najbližšie ukrajinské Poloniny, Runa/Rivna (Руна/Рiвна, slov. Rovná) a Boržava (Боржава), pričom druhá leží vo vzdialenosti 130 km. Ešte o ďalších 30 km ďalej leží Národný park Sinevir (Національний парк Синевир), z ktorého vidím vrch Negrovec (Негровец). V rovnakej vzdialenosti, avšak kúsok južnejšie, sa mi medzi konármi podarí zbadať vrchol Mančul (Манчул) ležiaci v Polonine Krásna, to však balansujem na samom okraji zasnežených skál. Ani to ešte nie je všetko, pri pozornom skúmaní obzoru ďalekohľadom zbadám v diaľke za elektrárňami Vojany pretŕčať spoza obzoru maličkú časť vrcholu, ktorým je Strymba (Стрымба) z Poloniny Piškoňa (Пiшконя). So vzdialenosťou 173 km je to zároveň najvzdialenejší vrch, aký je možné z vyhliadky na Malom Miliči vidieť. Ak si človek uvedomí, že stojí doslova kúsok nad dedinou na malej skale, ktorej nadmorská výška len o čosi presahuje 700 m, tak výhľad z vyhliadky je naozaj obdivuhodný.

Ako som to takmer zabalil

Po dostatočnom ponadchýňaní sa je čas pokračovať ďalej. Po vlastných stopách sa vraciam do sedla na odhrnutú cestu, odbočujem na žltú značku, ktorá vedie lesnou zvážnicou a teším sa na výhľad z Veľkého Miliča. Lenže beda! Neviem, čo som čakal, ale samozrejme zvážnica odhrnutá nie je a už po prvých pár metroch cítim, že je zle. Tempo sa brutálne zmenšilo a námaha výrazne zväčšila, ako sa brodím v takmer polmetrovej vrstve snehu. Skúšam ešte desať metrov a zadychčaný zastavujem. Takto sa uštvem, predo mnou je ešte poriadny kus cesty, absolútne neviem odhadnúť, ako budú sily ubúdať.

Je čas uznať porážku, preto sa otáčam a po vlastných stopách sa (o dosť ľahšie) vraciam do sedla. Utešujem sa tým, že dnešný výhľad z Malého Miliča stál aj za krátku vychádzku. Stojac opäť na odhrnutej ceste, začína nastupovať pocit vzbury proti porážke. Predsa dnešný krásny deň to nevzdám tak rýchlo! A ako u blbých, opäť sa otáčam a vraciam sa na zvážnicu. Dohodol som sa sám so sebou, že pôjdem, pokiaľ sa naozaj bude dať, keďže na návrat dole kopcom po vlastných stopách a potom po odhrnutej ceste veľa energie nepotrebujem.

A tak pravidelným bocianím krokom našľapujem do panenskej snehovej pokrývky na zvážnici, ktorá našťastie nestúpa strmo. Celkom rýchlo chytám správny rytmus, a tak pomaličky, ale isto odkrojujem z ďalšieho putovania. Na jednej zákrute umožňuje priesek v lesnom poraste výhľad na susedné vrchy, konkrétne na Suchú horu, patriacu do masívu Veľkého Miliča a na Bradlo, ležiace na sever od nej. A na moje milé prekvapenie v sedle medzi nimi, ktoré leží medzi rázcestníkmi Malá a Veľká Márovka, zbadám na obzore naše veľhory, teda ich časť. Som na úbočí Veľkého Miliča, nejakých 100 výškových metrov pod jeho vrcholom a toto by malo byť jediné miesto, odkiaľ je priamo z Veľkého Miliča vidieť Tatry. Nálada sa mi hneď zlepšila, ďalšia odmena za námahu a o dôvod viac nesmútiť, ak sa budem musieť vrátiť.

Kritický úsek, tu sa to rozhodne

Postupne sa prebojujem až k miestu, kde značka prudko bočí v pravom uhle doľava a z prakticky vodorovnej zvážnice mieri chodník strmo nahor kolmo na vrstevnice. Je jasné, že toto je najkritickejšie miesto a tu sa rozhodne o osude dnešnej vyhliadkovej túry. Cítim sa celkom fajn, tak krátky oddych a poďme do boja. Stúpať v polmetrovom snehu do prudkého kopca je zase o dosť náročnejšie ako po miernej zvážnici. Posúvam sa doslova po centimetroch, ale ide to. Opakovane musím zastavovať, aby som chytal dych, ktorý akoby sa rozhodol neustále kamsi unikať. Sám pred sebou sa to snažím zakryť potrebou fotografovania (v lese!), čo ale nie je zase až taká zúfalá výhovorka, nakoľko som sa medzičasom prepracoval z tieňa do prvých slnečných lúčov na žltej značke. Kráčajúc proti slnku, kryštáliky prašanu sa predo mnou trbliecu ako brilianty a je to nádherný pohľad, ktorý mi dodáva chuť ísť ďalej. Stúpanie sa začína zmierňovať a nakoniec sa ocitám v sedle Veľký Milič na vrcholovom hrebeni, ktorým prechádza štátna hranica s Maďarskom. Spokojnosť je dvojnásobná, chodník na hrebeni je pekne vyšliapaný, čo znamená, že trápeniu je koniec, tak hurá na rozhľadňu. Samotný vrchol Veľkého Miliča s betónovým pilierom obkoleseným stromami pre dnešok vynechávam, som tu za úplne iným účelom. Len pár minút po hrebeni juhovýchodným smerom leží niečo ako predvrchol Miliča, na ktorom stojí vyhliadková veža.

Letecké výhľady z rozhľadne Veľký Milič

Už spod nej je jasné, že dnešná výborná viditeľnosť stále pretrváva, štverám sa teda na tretie poschodie a nechávam sa unášať takmer nekonečnými, priam leteckými výhľadmi, ktoré mám pred sebou. Aj odtiaľto je výhľad kvôli okolitým stromom limitovaný na zhruba 90° obzoru, tentokrát od východu po juh. K popísanému východnému obzoru tu pribúda pokračovanie karpatského oblúka ďalej na juhovýchode, až kým sa nestratí v nízkej oblačnosti, ktorá pokrýva nížinné oblasti Slovenska a Maďarska. Južný obzor je v tejto chvíli priamo proti nízkemu zimnému slnku, vyplňujú ho blízke maďarské Zemplínske vrchy (južné pokračovanie Slanských vrchov), ktoré sú všetky o dosť nižšie ako Veľký Milič, čo zvýrazňuje dojem z výšky. Ich ozdobou je neďaleký hrad Füzér (slov. Fizér), odkiaľ vedie značený chodník priamo k veži. Na juhovýchodnom okraji spadajú vrchy do známej vinárskej oblasti Tokaj, časť ktorej leží aj na slovenskom území, čo ostatne odtiaľ vidím pekne z vtáčej perspektívy. Za zmienku stojí určite jeden fakt. Pri pohľade smerom na Vihorlat vidím za ním poľské Bieščady a keďže veža stojí tesne na hranici, ale už na maďarskom území, pozerám sa vlastne z Maďarska do Poľska ponad Slovensko. To asi nebude dobrá vizitka o rozľahlosti území, ktoré pre seba obsadili naši predkovia.

Do portfólia Polonín pozorovaných z Malého Miliča tu pribúda ešte rozľahlá Polonina Svidovec (Свидівець), ktorej vrchy Apecka (Апецка) či Bliznica (Близниця) takmer dosahujú, či dokonca prekračujú vzdialenosť 200 km. A čerešničkou na torte je nejasná, no stále rozoznateľná kontúra hory Pip Ivan Marmarošský (Піп Іван Мармароський) na ukrajinsko–rumunskej hranici, ležiaca vo vzdialenosti 224 km. Po skúsenostiach z lanskej zimy som svoj starý základný 3-násobný zoom vymenil za 6-násobný, na takéto vzdialenosti je však aj ten krátky a na príslušnej fotke je to, žiaľ, vidieť. Vyzerá to tak, že teleobjektívu sa nakoniec predsa len nevyhnem. V každom prípade, z nadmorskej výšky ani nie 900 m je úchvatné vidieť tak vzdialené obzory. No a keďže je čas obeda, doprajem sa výdatný a zaslúžený oddych, počas ktorého si výhľady dosýta užívam. Ponáhľať sa nemám kde, ďalšia zastávka je na Skárošskej vyhliadke, kde som po prechodenom chodníku za pol hodinky.

Opäť po kolená v snehu

Posledný úsek túry je návratový, a tak si vykračujem späť sedlu Veľký Milič a odtiaľ ďalej po hraničnom hrebeni. Lenže beda – dnes už druhýkrát! Vyšliapaný chodník po chvíľke odbočuje doľava dole kamsi do Maďarska a predo mnou je opäť polmetrový sneh, aj keď tentokrát už nie panenský. Nejaký zúfalec, podobný mne, ho prešiel nedávno a jeho polozaviate stopy mám pred očami. Nedá sa nič robiť, znovu sa zabáram do snehu takmer po kolená, len síl je akosi menej a hrebeňovka hore-dole dáva zabrať. Hraničné stĺpiky sú takmer alebo úplne zaviate, o jeden sa mi podarilo dokonca zakopnúť. Aj potrebný čas na návrat teraz vyzerá ináč, ako sa mi videlo ešte na rozhľadni. Tempo je chabé a slnko nízke, o čom ma presviedčajú dlhé tiene stromov križujúce snehovú perinu, ktorou sa brodím.

Podvečerná siesta na Skárošskej vyhliadke

Prichádzam na malú čistinku, ktorá leží v mieste, kde sa hrebeň začína dvíhať smerom k Suchej hore. Je odtiaľto pekný pohľad na neďaleký Veľký Milič, rozoznávam miesto na jeho úbočí, odkiaľ som ráno videl Tatry. Na jeho ľavom okraji spoznávam vrcholček Malého Miliča a v diaľke za ním je ešte stále vidieť ukrajinské Poloniny, aj keď v nížine evidentne pribudol zimný opar. Chodník (a hranica) tu opúšťa hrebeň a klesá lesom až ku Skárošskej vyhliadke, kam sa dostávam našťastie ešte pred západom slnka. Výhľad odtiaľ pokrýva juhozápadný (teraz priamo proti slnku) až severozápadný obzor. Všetko podstatné je na severozápade, kde pod Volovskými vrchmi leží mesto Košice a nad nimi sa vypínajú končiare Tatier. Po Hradisku a Bradle je Skárošská vyhliadka v masíve Veľkého Miliča tretím miestom, odkiaľ je možné nevšednú konšteláciu vidieť. Dávam si tu poslednú dnešnú pauzu a rekapitulujem, čo všetko umožňuje vidieť vôbec nie dlhá túra neveľkým kopcom, ležiacim kdesi na hranici našej vlasti. Absolútny pokoj panujúci na sklonku dňa na vyhliadke je očarujúci a len chýbajúca čelovka mi bráni zostať tu do západu slnka.

Práve keď jeho svetlo začína farbiť okolité kopce do zlato-hneda, urobím posledný cvak a mierim dole. Od vyhliadky mieri chodník naozaj, ale naozaj strmo dole a čoskoro sa ocitám na najsevernejšom bode Maďarska, kde hranicu opúšťam a mierim späť do nášho vnútrozemia. Tu ma čaká len prechod peknou zasneženou lúkou pri Malej Márovke a potom kúsok lesom po zelenej až do miesta, kde pretína asfaltovú cestu. Dnešný okruh sa uzatvára, predo mnou je len krátke zbehnutie k autu po vlastných stopách z rána pri pohľade na neďaleký vrchol Dobráka sfarbený do oranžova zapadajúcim slnkom. Bodkou za vydareným dňom je nádherne sfarbená obloha pri súmraku. Na podhorí Slanských vrchov ma zaujalo ešte neskutočné množstvo srniek, ktoré sa na okolitých poliach snažili vyhrabať spod snehu aspoň nejakú potravu. Na nezvyčajné množstvo snehu majú asi iný názor.

Zhodnotenie

Veľký Milič, presnejšie celý jeho masív, podobne ako jeho severní susedia Bradlo či Hradisko, nebude asi magnet, ktorý by lákal slovenskú turistickú verejnosť do týchto končín. Ambíciou článku je teda aspoň predstaviť ho po stránke výhľadov, ktoré dokáže ponúknuť. Jeho poloha ho na to priam predurčuje a keď sa deň vydarí, odmena bude bohatá. Túra po opísanej trase spája najdôležitejšie výhľadové body, ktoré dokopy poskytnú výhľady prakticky na všetky svetové strany. Odmysliac si dnešnú zriedkavú snehovú nádielku, ide o nenáročnú túru, na ktorú si môže trúfnuť aj rodinka s deťmi, mám to preverené na našich deťoch.

Diskusia
Veľký Milič - výhľadový okruh od Slanskej Huty 15/07/18 18:19 3 príspevky
Najnovšie články autora
 
Túra Krížový vrch z Levočskej doliny Počas našich turistických výletov po východnom Slovensku sme jedno pohorie neustále obchádzali. Levočské vrchy so svojou povesťou bývalého vojenského priestoru a s jednou turistickou značkou tiahnucou sa krížom cez pohorie nemohli byť lákadlom pre rodinnú turistiku. Keď sme však už v iných pohoriach zaznamenávali druhú, či ešte častejšiu návštevu, prinútil som sa nulu na konte Levočských vrchov zmazať. Po detailnom štúdiu máp padol výber na Krížový vrch, ktorý leží dostatočne na okraji pohoria, aby sme to štýlom tam a späť zvládli s našimi školákmi bez vážnejších problémov. 21/09/18 Peťo Nový Levočské vrchy
Túra Rodinný výstup na Kozí chrbát z Donovál Keď nám na Donovaloch zostal posledný poldeň voľna, rozhodli sme sa, že s našimi školákmi vystúpime na najvyšší vrch ďalšieho slovenského pohoria. Typická júlová predpoveď počasia, teda ráno jasno, na obed oblačno a poobede možný dážď nám tiež vyhovovala, vybrali sme sa teda prejsť Kozí chrbát. Bolo potrebné sa trochu zorientovať v názvoch, lebo tunajší Kozí chrbát totiž nepatrí do Kozích chrbtov ležiacich pod Tatrami. Tie síce majú svoj najvyšší vrch tiež Kozí, ale kameň. Kozí chrbát je tiež najvyšší vrch, ale v Starohorských vrchoch. Teraz, keď je to jasné, môžeme vyraziť. 03/09/18 Peťo Nový Starohorské vrchy
Túra Babiná a Smrečinka zo sedla Súľová Počas jednej z našich rodinných túr po planinách Slovenského raja ma zaujal pohľad na zjavne odlesnenú horu, ktorej výška sľubovala zaujímavé pohľady do okolitej krajiny. Domácim štúdiom zisťujem, že ide o Babinú, tretí najvyšší vrch Volovských vrchov, ležiaci v ich severozápadnej časti. Bezprostredná blízkosť Slovenského raja a neďaleká Kráľova hoľa či Tatry sľubujú pekné scenérie, tak sa tam jedného letného dňa, keď sú decká na prázdninách, vyberáme iba vo dvojici s manželkou trochu presondovať terén. 22/07/18 Peťo Nový Volovské vrchy
Najnovšie články na titulke
 
Túra Hochschwab - Schaufelwand a Ebenstein Nie je umenie presvedčiť 6-ročné dieťa, aby išlo s vami na prechádzku. Tato jednoducho zavelí a ide sa. Ale keď má potomok 15 a viac, vtedy takýto postup nefunguje. Teraz však vyšla iniciatíva od syna. Chcel by ísť niekam na turistiku do Rakúska. dnes Martin Knor Svet
Túra Čierna dolina, lom Prašnica a Dolná Prašnica Začiatok augusta 2018 je veľmi horúci. Horúčavy trvajú už niekoľko týždňov, paneláky sú rozpálené a človeku sa žiada zaliezť niekam do chládku. Na horách by bolo chladnejšie, ale množstvo ľudí na hrebeňoch odrádza. Slovenský raj s jeho tienistými roklinami je ďaleko a v okolí máme väčšinu chladnejších dolín schodených, a tak voláme Janke, nech dačo vymyslí. Ponúkla nám dolinu Čierno (Čierna dolina) a dolinu Dolná Prašnica. Vraj sa schladíme. včera Danka Tomášiková Kremnické vrchy, Veľká Fatra a Choč
Túra Kelčský Javorník z Chaty Tesák Po dlhšej ceste autom z Rožnova pod Radhoštěm cez valašské dedinky sme začali s Mirom stúpať do serpentín Hostýnskych vrchov. Všade po ceste sa opravovalo, na každom kilometri boli nejaké mobilné semafory. Akoby mi chceli pripomenúť starý bulharský seriál „Na každom kilometri“ – taká obdoba poľského seriálu „Štyria z tanku a pes“. Joj, v mojej mladosti takéto seriály leteli. 23/09/18 Vladimír Popluhár Svet

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Veľký Milič - výhľadový okruh od Slanskej Huty 15/07/18 18:19 3 príspevky
Fakty
  • Pohoria
    • Slanské vrchy

  • Počet dní
    • 1

  • Trasa
  • Nadmorská výška
    • max: 900 m n. m. – Veľký Milič

    • min: 535 m n. m. – Bankov Ortáš, lesná cesta

  • Prevýšenia
    • stúpanie: 532 m

    • klesanie: 532 m

  • Vzdialenosť
    • 11 km

  • Náročnosť
    • 2

  • Ročné obdobie
    • zima

  • Dátum túry
    • 2017

  • Štart trasy
    • šírka: 48.5975 ° SŠ
      dĺžka: 21.4463 ° VD
      » Mapa

  • Koniec trasy
    • šírka: 48.5975 ° SŠ
      dĺžka: 21.4463 ° VD
      » Mapa

  • Voda
    • Javorová studnička pod Suchou horou

  • SHOCart mapy
    • » mapa momentálne nie je v ponuke
  • Doprava
    • Slanec (vlak, bus) - Slanská Huta (bus)

Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
1.21 (0.54)