Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Túra Šarišské Moai - Vartáše a iné podivuhodné skaly

Polynézske Moai pravdepodobne poznajú milióny ľudí, no to Šarišské Moai poznajú len veľkí obdivovatelia Slanských vrchov. Ja som k nim nepatril, a tak vďaka jednému z nich sa mi podarilo zvláštny prírodný úkaz vidieť na vlastné oči a bol som nadšený. Za návštevu však stoja aj iné podivuhodné skalné útvary.

Vzdialenosť
16 km
Prevýšenie
+1042 m stúpanie, -925 m klesanie
Náročnosť
stredná, 3. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
jeseň – 05.11.2017
Pohoria
Slanské vrchy
Trasa
Voda
prameň nad Podhradíkom, prameň pod Čiernou horou
Doprava
Prešov (vlak, bus) - Podhradík (bus)
Zlata Baňa (bus) - Prešov (vlak, bus)
SHOCart mapy
» č.1112 Prešov a okolie (1:50.000)

Trasa

Podhradík – hrad Šebeš – Prielom Šebastovky – Javornícka poľana – Krivý javor (Krivyn javor) – Hanušovské sedlo – Lízaný kameň – Vartáše (Šarišské Moai) – Zbojnícka skala – Kujavy (Chujava) – Zlatá Baňa

Aj keď Slanské vrchy nepatria k mojim top pohoriam, predsa mám v nich vytipované trasy a lokality, ktoré chcem navštíviť. Jednou z nástojčivejších sa po záchrane stali ruiny hradu nad obcou Podhradík, ktorý mi jednak chýbal v "zozname", ale zároveň som čakal na vhodný okamih, keď bude záchrana dokončená. Isteže, chcel som tam ísť za krásneho počasia, aby výhľady z neho stali za to. No to by bolo v kontraste s myšlienkou využiť na zalesnené Slanské vrchy práve nejaký sychravý, zahmlený deň, keď pre typické výhľadové miesta nebude mať zmysel ísť v "škaredý" deň.

Musel som teda spraviť kompromis medzi mojimi plánmi a očkavaniami. Vhodný čas nastal v jednu sychravú novembrovú nedeľu, kedy napriek hmle a mizerne vyznievajucím výhľadom, sme sa s parťákom Gurmánom Lesoslavom Horským predsa len rozhodli ísť a vyštartovali z Podhradíka. Hrad je vidieť z centra dediny a aj značenie je jednoznačné. Začína po zelenej, ale po chvíli odbočí, čo netrvá ani 10 minút, a tak konečne sa mi podarilo prísť k dobrovoľníkmi zachovaným ruinám hradu Šebeš. Hrad je zo začiatku 14. storočia a zanikol kvôli nezhodám hradného pána Františka Sebesiho a prešovského richtára, ktorý s mešťanmi nakoniec hrad dobyli a podpálili ho. Toľko krátky exkurz do histórie.

Ak som spomínal kompromis, tak tkvel v tom, že som tam išiel v sychravom počasí, čo predznamenalo, že z výhľadov nebude veľa. Tomu tak aj bolo, aj keď nakoniec potešili aspoň pohľady na dedinu. Veď stále lepšie ako nič. Inak, hrádok má naozaj pekne zrekonštruované múry a je vidieť poctivo urobenú prácu, ktorá zdobí OZ Rákociho cesta. Keďže na hrádku celkom fúkalo, tak sme sa tu dlho nerozpakovali a zišli opäť na zelenú a po nej prešli nejakú časť a po druhýkrát sme ju opustili, keď nás vlastne ona opustila tým, že odbočila doľava a my sme išli rovno po asfaltke dolinou. Dôvod bol v tom, že sme chceli prísť k Prielomu Šebastovky.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Slanský raj

Prielom Šebastovky alebo, ako sme ho prekrstili, Slanský raj je vskutku podobný tiesňavám v Slovenskom raji a ako z jeho koryta, tak aj zvrchu jeho stien pôsobí impozantne. Minimálne môj parťák bol nadšený. A to až tak, že sa k nemu vrátil a nechal sa strhnúť fotením do takej miery, že až nechtiac čľupol jednou nohou do príjemne studenej vody. Nebol by to veľký problém, ak by to bolo na konci túry a v lete. Improvizovať musel výmenou a nasadením igelitového sáčku.

Vrátili sme sa na zelenú a príjemným chodníčkom cez Dubovú horu sme prešli cez Skalný komplex Džad, kde sme objavili skalné okno. Teda, viac-menej len veľkú skalu, ktorá padla tak, že vytvorila priestor pre okno. Okrem neho zaujme ešte skalná brána, ktorou prechádza zelená. Potom asi polhodinovým pohodovým úsekom privádza k Mohylkám. Teda, to sme si neboli veľmi istí, keďže parťák tvrdil, že pri nejakých bol, ale nie pri týchto. Preskúmali sme to, ale nič iné sme už nenašli, tak sme pokračovali ďalej a došli k zarastenej čistinke. Pohodový chodník vystriedala o čosi horšia lesná cesta a neskôr sme stúpali v ústrety hmle, ktorá nás naplno absorbovala na Javorníckej poľane, kde len horko-ťažko boli viditeľné stromy v strede poľany.

Hľadanie pamätníka leteckého nešťastia

Tu sme sa po predošlej debate rozhodli skúsiť pohľadať pamätník pádu lietadla L-29 Delfín, pri ktorom 30. 5. 1986 zahynula dvojčlenná posádka II. leteckého školského pluku z Košíc. Mal sa nachádzať neďaleko vrcholu Krivého javora (Krivyn javor), ktorý sme našli. Dá sa k nemu dostať relatívne dobre viditeľnou lesnou cestou, ktorá odbočuje na Javorníckej poľane z cesty, ktorá smeruje od Troch chotárov. Išli sme po nej, vošli do lesa napravo od nášho predošlého smeru po zelenej a po asi 10 minútach sme boli na vrchole, nevýrazného kopca. Odtiaľ sme už tápali. Skúšali sme síce hľadať, ale bozk na čelo som nedostal, keďže parťák mi ho sľúbil, ak by sme našli pamätník (N 48° 59.557 E 021° 23.317). Navigáciu síce nejakú chabú mal, ale nemal zobrazený pamätník. Takže nám bola na nič. Po chvíľu blúdenia v hmlistom lese sme to vzdali a išli naspäť. Vrátili sme sa na Javornícku poľanu a nabrali smer Tri chotáre, resp. Hanušovské sedlo.

Cesta k Hanušovskému sedlu bola zreteľná lesná cesta, ale rozrytá od traktorov ťahajúcich drevo. Minimálne parťák nebol nadšený, ani ja, ale aj pilčíci sa musia nejako živiť. Našťastie od Troch chotárov sa cesta podstatne zlepšila a už sa išlo lepšie. Trasa nebola pre mňa nóvum, lebo som tadiaľ išiel, keď som prvýkrát navštívil Slanské vrchy. Je to "lesná nuda", ale vtedy som bol z nej nadšený. Teraz som tadiaľ išiel len kvôli nášmu najbližšiemu cieľu, ktorý spočíval pre spoludruha najmä v Lízanom kameni a pre mňa v Šarišskom Moai, na ktoré som sa neskutočne tešil.

Lízaný kameň a Šarišské Moai

Od Hanušovského sedla, červená odbočuje doprava, ale my sme pokračovali cestou rovno, čím sme sa dostali na klasickú lesnú zvážnicu. Ponúkla nám z niektorých miest výhľady na sever do dolín, aj keď z väčšej miery len na ustupujúcu hmlu. Cesta sa opäť dostala medzi stromy a pri stúpajúcej odbočke sme uvideli vysokú skalu, ktorú sme hádali na Vartáše. Tak sme vedeli ako sa k ním dostať bez toho, aby sme sa museli vracať do Hanušovského sedla. Pokračovali sme ďalej a za menším kamenným morom sme čoskoro uvideli na ľavej strane veľké balvanisko na užšom hrdle, čím sme došli k Lízanému kameňu. A vskutku bolo to celkom zaujímavé. Poobzerali sme si ho, aj okolité podivuhodné kamene ako Líščí kameň a Zbojnícku päsť, no tie ma už tak nenadchli.

Rovnakou cestou sme sa vrátili a po stúpajúcej odbočujúcej ceste sme sa dostali k Vartášom, ktoré vyzerali naozaj impozantne. Hľadal som len jeden výnimočný, ktorý aj zdola vyzerá odlišne od ostatných. No treba vyjsť nad skaly a tak sa ukáže v celej svojej kráse a naozaj vyzerá skoro totožne s originálnymi sochami Moai. Bol som z toho vo vytržení. Poobzerali sme si ju, pofotili a vyšli na menšiu vyhliadku z jednej z nich. Našli sme aj od ucha k uchu sa usmievajúci ďalší kameň. Rozhodli sme sa pokračovať a vyšli sme len kus vyššie a dostali sa na hrebeň s červenou, kde sme objavili informačné tabule. Pri mojom prvom prechode, pred pár rokmi tam ešte neboli, tak preto boli Vartáše a Moai novinkou.

K ďalším podivuhodným skalám

Cesta sa po čase vyrovnala a zmenila na obyčajnú nezáživnú lesnú cestu, po ktorej sme došli k Zbojníckej skale. Všetko bolo v hmle. Odtiaľ sú vraj výhľady, ale videli sme iba veľké nič. Akurát sme našli kamenné steny zhotovené na bivak a menšie skalné okienko. Keďže sa nám nechcelo ísť cez Čiernu horu, tak sme sa skratkou dostali k žltej, ktorá nás mala priviesť k Chujave.

Pohodovo sme klesali a už sa začínalo slnko naťahovať s hmlou až nakoniec ju pretlačilo úplne a po hmle nebolo ani stopy. Klesali sme ďalej, až sme došli k ďalšej osamotenej skale, kde mi parťák ozrejmil, že sa vola Dvojdierková, keďže má naozaj dve malé skalné dierky.

Od nej sme schádzali po strane rázsochy hrebeňa a očakávali sme niekde odbočenie k Chujave. Prvý pokus nebol úspešný, ale druhý nás priviedol k zvláštnej jame, pripomínajúcej lievik. Odtiaľ sme strmo klesali naľavo, kde sa za ihličnatým lesíkom ukázala hŕba kameňov s prepadlinami, ktoré sa volajú Kujavy alebo aj Chujava. Vyzeralo to dobre, dokonca sa tam uchovali zvyšky snehu, čo pred pár dňami napadol, ale všade inde sa roztopil. Bol som rád, že sa mi konečne podarilo dôjsť k asi najznámejšiemu miestu šarišskej časti Slanských vrchoch.

Naslepo do Zlatej Bane

Odtiaľ sme schádzali ako prišlo. Keďže sme mali celkom dobre časové rozpoloženie a zároveň som zistil, že stíham dokonca skorší autobus domov, tak som pridal do kroku. Rôznymi cestami sme zbehli k dedine, až sme sa objavili nad cintorínom a zišli na hlavnú cestu pri novom kostole s ihlanovitou vežou. Neviem, ale moderné kostoly nie sú moja šálka kávy.

Keďže sme boli v dedine, autobus išiel až o hodinu a bol som v hre o skorší príchod domov, skúšali sme stopovať. No každý na nás kašľal, ako keby z koncovej dediny v nedeľu podvečer išli každú chvíľu autobusy. Po asi pol hodine som rezignoval, keďže som neveril, že stihnem autobus. Ale ostali sme stopovať aspoň do šera a oplatilo sa. Asi posledné možné auto, ktorým som teoreticky mohol stihnúť autobus mi zastavilo a keď som len tak nadhodil, či stíha byť pri autobusovej stanici, tak to skúsil a vydarilo sa. Ešte kvôli mne prešiel cez oranžovo-červenú na semafore a tretí autobus, čo vyšiel z autobusovej stanice bol môj a zastavil len na kývanie rukou. Týmto by som sa chcel ešte raz poďakovať obyvateľovi Zlatej Bane, ktorý, ako sme rečou zistili, bol mojou vzdialenou rodinou. Svet je malý.

Zhrnutie

Túru v nie najpríjemnejšom počasí, keďže horšie mohlo byť len, ak by pršalo, hodnotím veľmi úspešne a mám z nej pocit stopercentného naplnenia očakávaní. Potešilo všetko od ruín hradu, prielomu Šebastovky, skalné okno, Lízaný kameň, ale najmä Šarišské Moai. Akurát škoda, že sme nenašli pamätník leteckého nešťastia. Značenie bolo vynikajúce. Nestretli sme ani jedného turistu a to aj napriek tomu, že je to medzi domácimi vcelku navštevovaná časť pohoria.

Fotogaléria k článku

Najnovšie