Ferrata

Karnské Alpy: roklina Garnitzen Klamm a Trogkofel

24. 07. 2018
Karnské Alpy som si obľúbil najmä preto, že sú veľmi pestré. Jeden kopec môže byť hôľnatý, tvorený bridlicami, zatiaľ čo jeho sused bude masívne vápencové bralo. V polovici júna som v pohorí strávil štyri dni. Navštívil som dve rokliny a vybehol som na dva kopce. Keďže sa mi to na jeden článoček zdalo priveľa, reportáž som rozdelil na dve časti.

Garnitzen Klamm

Čosi pred obedom som prišiel do Hermagoru. Na južnom okraji mestečka je vstup do rokliny Garnitzen Klamm. Za dospelého pýtajú 5,30 €, no s preukazom Alpenverrein ušetríte, s ním to stojí 3,- eurá.

Roklina Garnitzen Klamm sa líši od ostatných spoplatnených roklín, ktoré som v Rakúsku navštívil. Nie je to úzky tmavý kaňon s burácajúcou vodou a nie sú v nej ani zástupy ľudí, putujúcich po mostíkoch s masívnym zábradlím. Roklina je zaujímavá z geologického hľadiska. Hneď za vstupom človeka ohúri masívne vápencové bralo, ktoré je urezané akoby strojom. Na náučných tabuliach sú (po nemecky, po anglicky a po taliansky) vysvetlené horotvorné procesy, dôvod vzniku rokliny a zopár bludných balvanov má svoje vlastné tabule.

Keďže bolo pekne, prechádzal som sa roklinou a čítal som všetky informačné tabule. Chodník je na pár miestach staromódne zasekaný do skaly, pričom tu je aj nejaké istenie. Ferratový set však človek nepotrebuje. Miestami je roklina užšia, avšak vtedy ide chodník vyššie nad potokom.

Návrat hrebeňom

Pri prehradení, ktoré tu volajú Klauzy, atraktívna časť rokliny končí. Pokračoval som ešte kus ďalej, ale chodník ide svahom nad dolinou. Tak som zmenil značku a vybehol som na Kühweger Alm. Hmm. Tu som si mal rezervovať ubytovanie.

[ Tipy na túry, aktuality z hôr a iné zaujímavosti môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstragrame ]

Od Kühweger Alm som išiel hrebeňom. Spočiatku po štrkovej ceste, neskôr po chodníku. Z jedného miesta bol parádny výhľad do údolia Gailtal, no zaujal ma kostolík svätého Urbana. Vnútri je pekne vyzdobený a pritom je voľne prístupný. Iba na dverách je upozornenie, aby ľudia za sebou zatvárali dvere.

Nassfeld Pass

Ďalší deň som sa odviezol do sedla Nassfeld Pass (1530 m). Asi sa tam mala konať nejaká akcia, pretože parkoviská aj hotel boli zablokované červeno-bielou páskou. Netuším o čo išlo, pretože keď som sa podvečer do sedla vrátil, už bolo po akcii. Našťastie, podarilo sa mi objaviť zopár neblokovaných parkovacích miest vedľa hraničnej búdky, a o 7.00 h som vyrazil na prechádzku.

Nad sedlom je veľmi veľa značených ciest. Po skúsenostiach spred troch rokov však viem, že všetky vedú do areálu pod hornou stanicou lanovky. V areáli je zopár jazierok, preliezačiek pre deti a sú tam atrakcie venované hraniciam. Na môj vkus je to príliš gýčové, ale pre mňa to zjavne nestavali.

Smerovník ma poslal na traverz šotolinového svahu. Lenže tam bolo snehové pole, z ktorého trčal balvan a na balvane písali, že mám ísť kamsi dolu. Vybral som sa odhadom, čo znamenalo, že som pod snehovým poľom prekrižoval dolinku a naďabil som na výrazný chodník, ktorý ma priviedol do sedla Rudnig (1945 m).

Trogkofel cez Crete Rosse

Za sedlom som išiel pekným členitým hrebienkom. Po hranici. Na rakúskej strane sú lanovky, vleky a cesty, na talianskej divočina s bivakom. Je to poriadny kontrast. Čoskoro som minul poslednú lanovku a prišiel som pod masívne vápencové bralo. Trogkofel. Zostáva mi vystúpať posledných 300 výškových metrov.

Na kopec som išiel od juhovýchodu. Taliani tu spravili peknú ferratku, ktorá sa volá Crete Rosse (talianske meno kopca je Creta di Aip). Jej náročnosť je B/C a ferrata má iba 100 metrov, je však celkom pekná. Ide vápencovou skalou, ktorá je červenkastá od nejakých prímesí. Najväčšou atrakciou je veľký skalný blok, ktorý sa podlieza. Vzápätí na blok treba vyliezť a za pomoci historických kramlí pokračujete vo výstupe.

Nad ferratou sa ide pomerne dlho po vápencovej planine, kým človek príde na vrchol. Keďže od severu fúkal studený vietor, snažil som sa schovávať na južnej strane kopca, na ktorú pražilo slnko. Na severnej strane mi nebolo teplo ani vo vetrovke, na južnej som sa aj bez nej potil.

Alta Via

Na vrchole som stretol mladú dvojicu, jediných dnešných turistov. Z Trogkofela som chcel pokračovať hrebeňom, tak ako to navrhovala mapa. Vybral som sa však po novovyznačenom chodníku, ktorý ma zaviedol medzi parádne skalné veže a začal prudko klesať. Chodník zbieha na traverz, ktorým ísť nechcem. Tak som sa vrátil na náhornú plošinu a v diaľke som zbadal čosi červené. Tam je správny chodník.

Červené čudo bola tabuľka upozorňujúca na ferratu. Je tu asi 30-metrový kolmý zostup istený oceľovým lanom. Nikde som o ňom nenašiel zmienku, no skala je bez výstupkov, visel som na lane ako salónka, teda náročnosť môže byť C. Prudký zostup do sedielka je jediný úsek, o ktorom sa dá povedať, že ide hrebeňom. Za sedielkom značenie uhýba na južný svah.

Chodník je nádherný. Križuje početné žľaby a ide cez parádne ostrohy. Hoci zväčša klesá, podchvíľou stúpa. Miestami sa štverá aj pár desiatok metrov. Občas ide lúčkami a vtedy je zrejmé, že tadeto nikto nechodí. Vidno značky, ale nie je tu žiadny vyšliapaný chodník. Zväčša sa však ide skalami.

Cupital som si po svahu podľa značiek, až ma zastavil strmý žľab vyplnený snehom. Fíha, toto neprekrižujem. Som však na južných svahoch, sneh by mal byť na styku so skalami roztopený. A tak aj bolo. Bolo sa treba štverať po snehu hodne vysoko a následne prudko schádzať, ale išlo to. Len som si musel dávať pozor, aby som sa z hrany nešmykol do špáry medzi snehom a skalou, pretože by som sa stade vyhrabával iba s problémami. Hoci, keby som sa šmykol na druhú stranu, tak by po mne dolu na skalách zostal iba kde-tu krvavý fľak.

Chodník bol značený dvojicou pásov. Modrým a červeným. Pásy však neboli pod sebou, ale za sebou. Dolu som si na skale prečítal, že ide o Alta Via, čiže o vysoký chodník. Môže byť. Bol najväčšou a jednoznačne najadrenalínovejšou atrakciou dnešnej prechádzky.

Návrat do sedla

Pôvodne som chcel ísť ešte na Zottachkopf od severozápadu, ale na to mi už nezostával čas. Kúsok som sa traverzom vrátil a novoznačeným chodníkom pomedzi skalné veže som sa opäť vyštveral na Trogkofel. Dôvodom návratu na kopec bola ferrata Uiberlacher Weg, ktorou som schádzal. Ferrata ma však sklamala. Ide dolu odporným šotolinovým svahom a jej jedinou atrakciou je dvojica strmých rebríkov. Naviac, na chodníku som zakopol a zletel som dolu svahom. Pád som stlmil rukou, vďaka čomu som si nerozmlátil ciferník. Odniesla si to iba ľavá ruka.

Vracal som sa po svahu na rakúskej strane. Lenže za zjazdovkou, na ktorej na mňa pískali svište, som stratil značku. Znamenalo to, že som sa musel predierať vŕbovitou kosodrevinou a v ceste mi stála jedna hlbšia dolinka. Pri škriabaní sa z nej mi už pomaly dochádzali sily. Nato ma čakala prechádzka cez rekreačný areál a o 18.00 h som dorazil do sedla, z ktorého zmizli červeno-biele pásky.

Záver

Prvý deň sa mi páčila celá prechádzka, no druhý deň to bolo horšie. Ozaj pekný bol iba výstup na Trogkofel ferratou Crete Rosse, zostup chodníkom Alta Via a následný strmý výšvih od juhu na Trogkofel. Keďže mi vyšlo počasie, z vrchola Trogkofela som mohol obdivovať nielen najbližšie kopce, ale aj Vysoké Taury.

Fórum 2 príspevky
Karnské Alpy: roklina Garnitzen Klamm a Trogkofel 26/07/18 21:07 2 príspevky
Najnovšie články autora
 
Túra Na najvyššiu halušku Nockberge sa dá do slovenčiny preložiť ako “Knedľové” či “Haluškové” hory. Kopce z odstupu naozaj vyzerajú ako knedle či halušky. Sú oblé, na hrebeňoch porastené vresom a čučoriedím. Prípadne trávou, keď ich zmenili na pasienky. Lenže keď podídete bližšie, na tých najvyšších sa ukážu skaly. Nie biele vápence, ale tmavé bridlice a žuly. Najvyššou haluškou je Eisenhut, na ktorý som sa vybral. 08/09/20 Martin Knor Svet
Ferrata Karnské Alpy – Kollinkofel Karnské Alpy som si obľúbil. Pohorie na hranici Rakúska a Talianska je geologicky veľmi pestré, ale najkrajšie kopce sú predsa len vápencové. Tento rok som vyšiel na Kollikofel, pod ktorým leží jediný ľadovec v pohorí. Aj som ho zhora videl. Cestou som išiel dve via ferraty a plajdal som sa lúkami, na ktorých kvitli záľahy kvetín. 01/09/20 Martin Knor Zaistené cesty (via ferrata, klettersteig)
Svet Mŕtve hory – Warscheneck a Schrocken Vlani som vyšiel na Warscheneck, najvyšší kopec východnej časti Mŕtvych hôr (Totes Gebirge), a zbehol som na Zeller Hütte. Na chate som chcel prenocovať s tým, že sa ďalší deň vrátim na hrebeň a pôjdem ním na Schrocken. Počasie však bolo proti. Už druhý deň boli kopce v oblakoch a sústavne mrholilo. Na chate som zrušil rezerváciu ubytovania a išiel som preč. Teraz som sa do Mŕtvych hôr vrátil s tým, že dokončím, čo som vlani začal. Túra bude trochu dlhšia, pretože sa najprv potrebujem dostať na chatu. Ale že mi bude trvať 13,5 hodiny, to som nečakal. 25/08/20 Martin Knor Svet
Najnovšie články na titulke
 
Túra Dolinou Parichvost na Baníkov Ak by ste sa mali rozhodnúť, či ísť na zaujímavý vrchol trasou cez horskú chatu alebo mimo nej, ako by ste sa rozhodli? Pár rokov dozadu by som určite volila túru cez chatu. Ale čím som staršia, tým mám na horách menej rada príliš veľa ľudí. Pretože, kde sa ľudia zoskupujú? Okolo chát. Takže keď sa rozhodujem, kade vyjsť na Baníkov, obľúbený vrchol v roháčskej časti Západných Tatier, čo mi padne do oka? Áno, správne, dolina Parichvost. Tam určite nikto nebude. Je rozhodnuté. Pôjdeme na Baníkov tade a nie cez Žiarsku chatu alebo zo Zverovky. dnes Andrea Morongová Západné Tatry
Podcast O bratislavských lesoch s Jakubom Mrvom Lesy v okolí Bratislavy využívajú na rekreáciu desiatky tisíc ľudí denne. O zníženie ťažby v nich sa dlhé roky usiluje občianske združenia Iniciatíva Naše Karpaty. Na úrovni mestských lesov sa to už podarilo, no ďalšie obľúbené lokality spravuje štátny podnik Lesy SR. Prečo viazne dohoda s nimi, hoci mesto je ochotné podieľať sa kompenzácii straty, ktorá Lesom vznikne? včera Soňa Mäkká Rozhovory
Túra Z Čergovského Minčola na Dukliansky priesmyk (2) Matka Božia držala nad nami v noci ochranný plášť na Svätej hore Javor. Vstávame do pokojného rána. Balenie trvá len krátko. Využijeme ešte možnosť raňajok v kultúrnejšom prostredí. Najväčší možný objem kávy sa snažím zohriať na vyššiu teplotu. Jej farba prekryje, ako dúfam len subjektívny, dojem závadnosti miestnej vody. Snažím sa totiž ušetriť niečo z posledných zásob z Kráľovej studne na priame pitie. Zostal mi necelý liter. Pribalím 1,5 l menej kalnej. Neviem, čo nás čaká. Nádej dáva sedlo s príznačným menom Regetovská voda. 19/09/20 Vladimír Mikuš Nízke Beskydy

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Karnské Alpy: roklina Garnitzen Klamm a Trogkofel 26/07/18 21:07 2 príspevky
Fakty
  • Pohoria
    • Rakúsko: Alpy (Alpen) – Východné Alpy (Ostalpen) – Južné Vápencové Alpy (Südliche Kalkalpen) - Karnské Alpy (Karnische Alpen) / Karnisches Hauptkamm

  • Počet dní
    • 2

  • Nadmorská výška
    • max: 2280 m n. m.

    • min: 600 m n. m.

  • Prevýšenia
    • stúpanie: 2650 m

    • klesanie: 2650 m

  • Vzdialenosť
    • 34 km

  • Náročnosť
    • 3

  • Náročnosť lezenia
    • max: 1 UIAA

  • Ročné obdobie
    • jar

  • Dátum túry
    • 14.06.2018

Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
0.9 (0.3)