Výstup k Zollnersee Hütte

Zaparkoval som pred hasičskou zbrojnicou vo Weidenburgu (683 m) a vyrazil som po ceste. Nad hospodárstvom Gratzhof som si všimol smerovníky. Cestičku doľava kvôli “Winterschaden” (zimnému poškodeniu) uzavreli, ja však potrebujem ísť doprava. Preto som sa oznamom nenechal vyrušovať a šliapal som po štrkovej ceste ďalej. Prešiel som zo tri serpentíny a uvedomil som si, že idem zle. Už dávno som mal byť v doline, namiesto toho sa však trepem hore svahom. Skontroloval som mapu a naozaj. Smerovníky presunuli, mal som ísť do uzávery. Vracať sa mi však nechcelo a okoloidúci cyklista ma ubezpečil, že táto trasa na Zollnersee Hütte je krajšia. Tak som šliapal po ceste ďalej.

Počas výstupu ma obehli traja cyklisti, stretol som dve motorky, dva traktory (jeden z nich zvážal na vlečke zdochnutú kravu) a do 20 áut. Keďže mi výstup trval 4 hodiny, premávka nebola hustá. Z cestičky sú nádherné výhľady na Gailtaler Alpen, ale aj na Lienzer Dolomiten a Hohe Tauern. Včera som rozpoznával kopce Ankogel Gruppe, dnes som z cestičky videl Großglockner.

Hoher Trieb

Nad Zollnersee Hütte som si oddýchol a stúpal som na Kleines Trieb. V závere výstupu sa ide po hranici, na ktorej je veľa dier z prvej svetovej vojny. Cez niektoré strieľali Taliani do Rakúska, cez iné Rakúšania do Talianska. Nadšenci vojenskej histórie by si prišli na svoje. Uspokojil som sa s prehliadkou prvej kaverny a stúpal som ďalej.

Na vrchole Kleines Trieb (2095 m) začína nenáročná ferrata. Jej najťažšie platňovité úseky sú hodnotené B/C. Set som si však dal, pretože som mal čosi v nohách. Kopce v okolí sedla Nassfeld Pass sú vápencové, Trieby tvoria bridlice. Vďaka tomu sú tunajšie kopce lúčnaté a skaly vystupujú na povrch iba v okolí vrcholov. Ferrata na bridlici bola trochu zvláštna, ale ušla.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Vyštveral som sa na Hoher Trieb (2199 m). Z kopca sú nádherné výhľady. Obdivoval som z neho Trogkofel, na ktorom som bol včera, ale aj Hohe Warte, kde som bol vlani. Z vrcholu vidno nielen Vysoké Taury, ale aj talianske Dolomity.

Kronhofgraben

Z Hoher Triebu som chcel pokračovať hrebeňom, no opäť ma raz poplietlo značenie na rakúsko-talianskej hranici. Ocitol som sa v zostupe a akosi sa mi už nechcelo vracať. Zbehol som preto k Zollnersee Hütte a zamieril som do Kronhofgraben.

Ocitol som sa na málo chodenom chodníčku. Na hornej hranici lesa som zjedol obed a zostúpil som ku kravám na Obere Bischofalm. Od lúčky bol chodník vychodený lepšie. Zostúpil som na Untere Bischofalm, kde sa organizovalo nejaké mecheche, a nezaujímavou cestou som schádzal dolu dolinou. Zaujímavejší bol iba úsek po starej ceste, pod ktorým som trochu blúdil.

Na záver dňa som sa od požiarnej stanice vybral k vodopádu na potoku Assnitzbach, aby som sa dorazil. Dnešná oddychovka mala prevýšenie čosi cez 1800 m, avšak s výnimkou záverečného blúdenia som išiel zväčša po pekných chodníčkoch a po štrkových cestičkách.

Mauthen Klamm

Posledný deň ma čakala prechádzka s prevýšením asi 400 m, malo to však háčik. V popise stálo, že sa na pár miestach brodí potok a v závere turistu čaká vodopádová sprcha. Obliekol som si preto vetrovku s igelitovým podkladom, pod ktorou som mal pyžamo. Košeľu som si niesol schovanú v igelitke v batohu. Mal som aj náhradné ponožky, topánky… proste všetko, čo bolo teba a mohol som vyraziť.

Úvodná časť rokliny za umelou skalnou bránou je nenáročná. Chodník je zasekaný do skaly a občas kvôli nemu prerazili tunel. Zo trikrát som po mostíkoch križoval potok a začalo sa objavovať istenie. Až som prišiel k miestu, kde zo skaly voľne viselo tenké istiace lanko. To nemyslia vážne! Po tomto starom lanku sa hore nevyškriabem. Trochu som sa porozhliadal a na druhom brehu som zbadal červenú šípku. Aha, tu treba prvýkrát brodiť potok.

Pôvodne som uvažoval, že sa pri brodení vyzujem, ale od nápadu som upustil. Má tu byť mix brodenia a chodenia po ferratach, pričom po železných kolíkoch naboso chodiť nemôžem. A tak som sa nadýchol a potok som prebrodil. Na nohách som mal staré ľahké turistické topánky, ktoré už majú nejakú dieru, no vode sa z nich aj tak nechcelo. Neprekáža. Dal si sa na boj, tak bojuj!

Canyoning

O pár metrov bolo teba brodiť potok naspäť a potom zas. Postupne bolo brodenia viac, no roklina bola úžasná. Skalné steny sa priblížili k sebe na vzdialenosť niekoľkých metrov… paráda. Ináč, všimli ste si, ako pekná príroda vulgarizuje slovník? Čoskoro som sa počul, ako vravím:

– Do - - -, už zasa sa musím - - - cez ten - - - potok? (Vybrané slová sú vypípané.)

Vody bolo čosi vyše kolien, tak som si dával pozor, aby som si nezmáčal háklivé veci. Nie, nemyslím tie… Mal som na mysli fotoaparát. Pri jednom traverze šmykľavej skaly som sa pokĺzol a pravá noha mi vhupla do obrieho hrnca. No fajn, už som mokrý až po gule.

Canyoning roklinou Mauthen Klamm je nezabudnuteľný zážitok. Postupne mi voda prestala prekážať. Naopak, keď som išiel dlhšie po suchu, radšej som vliezol do potoka, aby som sa osviežil. Zopár miest bolo náročnejších. Raz bolo treba v silnom prúde využiť staré brvno schované pod vodou, inokedy preliezať obrovské balvany uprostred potoka. Postupne som zistil, že žltkasté balvany sú šmykľavé, aj keď sú suché, zatiaľ čo sivočierne sú drsné a nešmýka sa na nich, ani keď sa cez ne valí voda. A tej bolo v potoku dosť.

Za trojicou skalných vrát sa zjavili vodopády. Obliezajú sa po ferrate, ktorej náročnosť je pri mokrej skale čosi cez C. Kdesi na pravej strane bolo aj voľné lezenie na úrovni II UIAA a raz bolo istenie len pár centimetrov nad vodou, pretože sa malo ísť rímsou, ktorá bola pod vodou. A to všetko napriek tomu, že sa Mauthen Klamm označuje ako “Kinderfreundlich” (vhodný pre deti). Môže byť, ale iba ak tu chcete svoje deti utopiť.

Pred záverom som absolvoval sprchu, ktorá ma sklamala. Bol som pripravený na stredne silný vodopád, ale k tomu mala spŕška z bočnej skaly ďaleko. Keďže bol hic, vôbec mi neprekážalo, keď sa kdesi v rokline obchádzali snehové bloky, zvyšky lavíny.

Posledný úsek rokliny sa nejde potokom, ale chodníčkom po pravej strane. Až sa dolina na križovaní so štrkovou cestou rozšíri. Na kameňoch som si usušil veci a starou rímskou cestou som sa vrátil na parkovisko na kraji Mauthenu.

Záver

V Karnských Alpách som bol štvrtýkrát, no nikdy ma nesklamali. Zakaždým ponúkli čosi nové, čosi, čo som v nich nečakal. Možno je to kombináciou rakúskeho a talianskeho prístupu k turistike, možno geológiou, netuším. Ale už teraz sa teším, ako sa v budúcnosti vyberiem na Zermulu, Peralbu, respektíve do okolia Klingatov.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek