Trasa

Sedlo Súľová – Pod Smrečinkou – Babiná – Smrečinka – sedlo Súľová

Parametricky to vyzerá na nenáročnú túru, takže to dávame na pohodu a do sedla Súľová prichádzame pred obedom. Auto zaťahujem do tieňa stromov 30 metrov od hlavnej cesty. Nachádza sa tu plocha, slúžiaca asi ako skládka dreva, dnes je však prázdna. Terén je tu dosť rozoraný od kolies nákladiakov. Červená značka E8 od rázcestníka pri hlavnej ceste prechádza okrajom skládky a v jej západnom kúte sa lesná cesta začína strmo dvíhať do kopca. Hneď prvé metre sa preto postarajú o okamžité zahriatie, a keďže je leto, tak si to užívame. Značka približne kopíruje hrebeň, ktorý sa zo sedla Súľová dvíha postupne až k Babinej. Stúpanie je striedavo strmšie a menej strmé, v lese aj cez rúbanisko, celkovo však prejdeme najnáročnejší úsek výstupu v rozumnom čase.

Prvé rozhľady zo stúpania

Približne od nadmorskej výšky 1150 m lesná cesta opúšťa strmo sa dvíhajúci hrebeň a v nasledujúcom úseku vedie prakticky vodorovne po vrstevnici. Takmer dookola obchádza vrch Smrečinku, čo je suseda Babinej či skôr jej len o 12 metrov nižšia sestra. Celý úsek vedie jedným rozľahlým rúbaniskom, lesy vidíme hlavne nižšie v hĺbke pod nami, kvôli čomu sa pred nami otvárajú prvé výhľady.

Keďže spočiatku traverzujeme juhovýchodné svahy Smrečinky, je odtiaľ vidieť na juh a východ. Južným smerom leží dolina, ktorou vedie cesta č. 533 z Gemerskej Polomy do sedla Súľová, na obzore s planinami Slovenského krasu a s výrazným vrchom Turecká v Revúckej vrchovine. Celý východný a juhovýchodný obzor zaberajú Volovské vrchy. Oddychové kráčanie je na chvíľu prerušené, keď sa zo zvážnice odpojí chodníček, ktorý nás miernym stúpaním prevedie cez sedlo medzi Smrečinkou a južnejšie ležiacim Stromišom.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Všade samá spúšť

Dostávame sa na západné svahy Smrečinky, kde sa opäť pripájame na vodorovnú zvážnicu. Ak existuje nejaká klasifikácia zvážnic, tak toto je určite zvážnica prvej triedy. Bez problémov sa tu obídu aj dva nákladiaky. Po ľavej ruke máme ešte nejaké zbytky lesa, aj po pravici na vrchole Smrečinky ešte nejaké torzo lesa stojí, po krátkej chvíli však prichádzame k rázcestníku Pod Smrečinkou a až tu začína naozajstná skaza. Všade okolo nás je jedno obrovské škaredé rúbanisko. Celé rozľahlé svahy sú odlesnené a je to veľmi smutný pohľad. Samé pne, viaceré vyvrátené aj s koreňmi, neskutočné množstvo suchých konárov – netušíme, za koľko percent je zodpovedný vietor, za koľko lykožrút a za koľko chamtivosť, vyzerá to však hrozne. (V čase písania článku som mal možnosť vidieť v TV dokument Biomasaker, ten mnohé vysvetľuje. Korunou bola veta jedného z vládnych štátnych podnikateľov, ktorý „nemá pocit, že by slovenské lesy boli drancované“! Táto miera arogancie sa môže porovnávať jedine s mierou ich chamtivosti.)

Pri rázcestníku sa odpájame z červenej a pokračujeme žltou k nášmu cieľu. Ako postupujeme spúšťou, dostávame sa na severné svahy Smrečinky a pred nami sa v plnej kráse objaví Babiná. Ak by som to nevidel na vlastné oči, považoval by som to za nemožné. Celá obrovská hora, ale naozaj celá, nie nejaký kopec, ale rozložitá 1200-vka je doslova oholená. Ani kúsok lesa, absolútne nič. Toto asi naozaj nie je drancovanie lesa. To je jeho anihilácia. Ešteže teraz v lete dominuje zelená farba tráv a jarabiny, ktoré tu preberajú vládu. Neuveriteľný pohľad. Človek zabudne vnímať výhľady západným smerom na Stolické vrchy a Kráľovu hoľu. A takto, neveriac vlastným očiam, sa otvorenou krajinou postupne dostávame miernym stúpaním na hrebeň spájajúci Smrečinku s Babinou a odtiaľto je to len kúsok na samotný vrchol.

Na vrchole Babinej

Ten má Babiná rozľahlý a úplne plochý, ostatne, ako viaceré hory vo Volovských vrchoch. Vyjazdená zvážnica (termín lesná cesta je tu naozaj nepatričný) nás neomylne vedie k severozápadnému okraju vrcholu. Tesne pre ním míňame vrcholový rázcestník a v mieste, kde cesta začína klesať, na jednom z nespočetných pňov rozbíjame náš tábor, teda rozbaľujeme servítky s proviantom. Asi metrová jarabina celkom úspešne kamufluje blízke okolie, tak sa môžeme nerušene venovať naozaj impozantnému výhľadu, ktorý Babiná poskytuje. Asi najmenej atraktívny je južný obzor. Ten zo značnej časti zakrýva susedná Smrečinka a pohoria tým smerom klesajú do nižších nadmorských výšok strácajúcich sa v letnom opare.

Východný obzor zaberajú Volovské vrchy, pričom pohľadu dominuje najbližšie ležiaca Hoľa na hlavnom hrebeni. Na severovýchode sa rozprestiera Hornádska kotlina s pekne viditeľným Spišským hradom, olemovaná Braniskom a Levočskými vrchmi. Sever si vyárendovala celý pre seba neďaleká Veľká Knola, ležiaca na druhej strane údolia Hnilca. Naľavo od nej sa tiahne nevýrazná kopcovitá krajinka, ktorú vďaka svetlým škvrnám skalných útesov ľahko identifikujeme ako Slovenský raj. A nad ním naše veľhory, vďaka značnej oblačnosti nie práve v ukážkovej kráse. Ostáva nám ešte západný obzor, kde kraľuje Kráľová hoľa a Stolické vrchy, tiahnuce sa od nej na juh. Podľa množstva svetlejších plôch najrozličnejšej veľkosti je ľahké si domyslieť, že ich postihuje podobný osud ako pohorie, v ktorom sa nachádzame. Misia je splnená so záverom, že výhľad z Babinej je z nadpriemerných, avšak s trpkou príchuťou, keď si človek uvedomí, vďaka čomu.

Presun na susednú Smrečinku

Vraciame sa, kadiaľ sme prišli, ale nie dlho. Po zídení z vrcholu Babinej ignorujeme značku a po hrebeni pokračujeme priamo na juh smerom k Smrečinke. Návratový plán som mal predpripravený po domácom štúdiu lesných ciest – tu skôr poľných – a definitívne som sa preň rozhodol hneď, ako sme na vlastné oči videli ich množstvo a prehľadnosť všade naokolo. Motivácia – jednoducho po jednej trase prejsť susedný vrch Smrečinku, kam ináč nevedie žiadna značka. Ani nie kilometer pohodičky po hrebeni, nasledovaný krátkym, šťavnatejším výstupom a sme hore. Kým Babiná by sa v ľudskej ríši radila jednoznačne ku skinhedom, tak Smrečinka je hotová pankáčka. To vďaka zbytku lesa, ktorý ostal stáť na časti jej vrcholu. Druhým rozdielom je skutočnosť, že na vrchole Smrečinky to vyzerá ešte smutnejšie ako na Babinej. Torzá vyschnutých, či vyvrátených stromov a koreňov tu ležia všade naokolo, na toto polmetrová tráva a metrová jarabina zjavne nestačia. Horko-ťažko nachádzame aspoň kúsok zelenšej plochy, aby sme si odtiaľ neodniesli len ponuré spomienky, celkovo sa však na tomto mieste veľmi dlho nezdržíme. Akurát si pochutnáme na čučoriedkach, ktoré tu napodiv rastú na celkom veľkej ploche. Výhľady sú logicky takmer identické ako na susednej Babinej, akurát samotnú Babinú máme teraz ako na dlani. Kľudne by sa mohla volať Babiná hoľa.

Po zídení z vrcholu naspäť na hrebeň rafinovane využívame krátku zvážnicu, príhodne umiestnenú pod Smrečinkou a raz-dva sme späť na červenej značke, čím sme si ušetrili celý okruh okolo Smrečinky. Po dlhšom čase strávenom na obedňajšom letnom slnku s úľavou mierime do tieňa lesa a vraciame sa do sedla Súľová k autu.

Parádne divadlo na záver

Tu musím ešte spomenúť jednu príhodu, ktorá zakončila dnešnú túru. Po príchode k autu zbadáme, že tu nie sme sami. Na skládke dreva okrem nášho stoja opodiaľ ešte tri ďalšie autá. Ich roky výroby na prvý pohľad spadajú do obdobia, kedy Paľo Habera natočil svoju prvú Fontánu pre Zuzanu. Celá posádka, to jest minimálne 15 našich spoluobčanov, chlapi, ženy aj veľké deti len tak nečinne postávajú okolo áut, čakajúc na neviem čo. Pre istotu sa slušne pozdravíme ako prví a dávame sa do prezliekania. Po chvíľke k nám zamieri jeden chlapík s otázkou, či sú hore čučoriedky. Potvrdzujeme, že sú, na čo pokračuje otázkou, či sa tam dá vyjsť autom. Hodím pohľad na prudko sa díhajúcu zvážnicu hneď vedľa nás, s hlbokým výmoľom v strede vyerodovaným lejakmi, do ktorého okraje zvážnice pruko padajú. Bol by to problém prejsť aj na horskom bicykli, nieto ešte autom. Odpovedám, že si to nedokážem predstaviť, už hneď začiatok je príliš strmý a smerom hore je ešte pár takých úsekov.

Chlapík sa vracia k ostatným, my pokračujeme v prezúvaní, keď tu zrazu jedna modrohrdzavá felda s rachotom naštartuje a mieri do rohu skládky k začiatku zvážnice. Pomaly, na jednotke, sa prebíja hrboľmi a v momente, keď príde k prudko sa dvíhajúcej zvážnici, rozbieha sa a plným plynom začína výjazd. Inak to dopadnúť nemohlo, prešiel asi tak meter a predné kolesá sa začínajú pretáčať na vlhkej hline. Motor reve, gumy kvília, no felda stojí ako ukotvená. Neveriacky pozeráme na scénu, felícii prichádzajú na pomoc ostatní chlapi, určite aspoň piati, tlačia, pučia sa, motor neustále reve, z gúm už ide belasý dym (na hline!) a auto získava ďalších 30 cm. Keby mi to niekto hovoril, tak ho vysmejem. Nasledujúcich zhruba 10 - 15 minút pokračuje absurdné divadlo, my sme už dojedli všetky zásoby, vodu pijeme po kvapkách, aby sme čo najviac natiahil svoju prítomnosť tu a žasneme. Felda jačí, chlapi sa pučia, tečie z nich, dosť dlho sa nepohnú ani o piaď, potom nejako chytia grip a postupujú po centimetroch.

Po prvých pár metroch sa zvážnica stáča doprava a mizne za porastom, pomaly pozvoľna miznú za zákrutou, zvuky však k nám doliehajú stále tie isté. Je už pokročilé poobede, rozmýšľam nad tým, či naozaj chcú vytlačiť feldu až na Smrečinku. Naveľa hluk utíchne, som si istý, že to vzdali, po chvíli vidím schádzať chapíka, čo sa nám prihovoril, zakričí čosi v ich jazyku na ženy, berú vedrá a dávajú sa do pohybu. Chlapík sa otočí k nám a s typickým prízvukom nám víťazoslávne oznamuje: „Vyšiel!“ Keď všetci zmizli za zákrutou, stojíme tu bez slov a premýšľame, či to, čo sme práve videli, sa naozaj stalo. Toľko námahy, benzínu, gumy bez dezénu a to ešte nevieme nič o tom, ako im to pôjde vyššie. Všetko toto pre čučoriedky! V pobavenej nálade sadáme do auta a ešte po dlhých kilometroch sa neustále vraciame k neskutočnej scéne.

Odhliadnúc od záverečnej príhody, mala dnešná túra kyslú príchuť. Úsek zo sedla Súľová po rázcestník Pod Smrečinkou je súčasťou Cesty hrdinov SNP (E8) a každý, kto tadiaľ prešiel, asi potvrdí, že krásu prírody tu netreba hľadať, pretože tu žiadna nie je. Čo tu však je, to sú krásne výhľady. Babiná aj Smrečinka v tomto smere rozhodne majú čo ponúknuť. Blízkosť Slovenského raja, hlavne časti Mlynky a Dedinky, umožňuje návštevu týchto kopcov počas prípadného pobytu ako príjemné spestrenie k roklinám. Poldenná túra na Babinú zo sedla Súľová je celkom nenáročná a rozhodne stojí za návštevu, zvlášť, ak sa vyčasí. Na porovnanie prikladám do fotogalérie zábery z identickej túry v zime, kedy zvyknú byť výhľady ešte lepšie. A keďže som v lete kameru nebral, tak aj priložené video je zimné.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek