1. deň

Rabka Zdrój – Schronisko PTTK na Maciejowej – Schronisko na Starych Wierchach – Obidowiec – Szalasz Oltar – Turbacz – Schronisko na Turbaczu

Hneď pri odchode z hotela sme sa rozdelili na dve skupiny. S Borisom sme celkom nepochopili, kade väčšia skupina išla, lebo drevený kostolík bol napravo a k zelenej značke sa išlo doľava a to si ešte chceli ísť kúpiť potraviny. Nuž sme vykročili doľava k zelenej, prešli okolo futbalového ihriska, ponad riečku Slonka na druhú stranu a ocitli sme sa v Parku Zdrojowom. Rabka je kúpelné mestečko a majú tu krásny lesopark s fontánami, Pomník Jána Pawla II Turysty a veľa klasických drevených domov. Na naše prekvapenie v parku cvičilo dosť postarších ľudí.

Boris išiel pozrieť nejaké kešky a tak som pokračoval v stúpaní po červenej GSB sám. Keď som si sadol na lavičku, že ho počkám, čupol si vedľa mňa zarastený bezdomovec a začal triediť odpadkový kôš. Boris sa pri mne radšej ani nepristavil a tak som ho napokon musel doháňať.

Netrvalo dlho a vyšli sme na krásne zelené lúky nad mestečkom a mohli sme sa kochať spätnými výhľadmi. Prechádzali sme popod Góru Tatarów a skúsili sme sa dať do reči s ujom, čo pásol tri kozičky. Už sme boli namyslení, že rozumieme poľštine, no ujovi sme nerozumeli skoro nič. Neskôr sme stretli starší manželský pár a s nimi sme si perfektne rozumeli. Vraj ujko rozprával asi nárečím.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Vyšli sme z lesa opäť na lúky s krásnymi výhľadmi do údolia. Je tu lyžiarsky vlek a od neho netrvalo dlho a boli sme pri krásnej klasickej drevenej horskej chate. Boli sme tu jediní hostia a chvíľu trvalo, než sme na seba upozornili mladý personál v kuchyni. Ale napokon Boris dostal svojho Radlera a ja Colu. Sadli sme si von na terasu, slnili sa, obdivovali krásne výhľady a čakali na ostatných. S nimi došli ďalší turisti, aj keď zo smeru, kam sme mali namierené.

Ako minulý rok, musel som zase partiu dvíhať, lebo aj relatívne krátka trasa sa sama neprejde. Tak sme vykročili spolu do lesa a pri miernom stúpaní kamenným chodníkom nás zaujal pomníček cyklistovi, ktorý tu ukončil svoju pozemskú púť. Kamaráti, či rodina mu tu okrem kahancov a krížika prichytili do skaly najväčšie ozubené koleso z prevodníka.

Občas sme stúpali vymletým, kamenným korytom, občas sme prechádzali lesom mŕtvych, uschnutých stromov. Neviem ako ostatní, ale veru cítil som stehenné svaly a tešil sa na ďalšiu chatu. Po 1,5 h sme vyšli na lúku a boli sme pri vcelku novej kamennej a moderne vyzerajúcej chate. Parťáci si išli objednať pivo a obed. Pustil som sa do vlastných zásob, keď už som ich sem doniesol. Dvaja robotníci vedľa chaty stavali drevenú kostru novej stavby, ale sme veru netušili, čo to bude. Nikomu sa opäť nechcelo vstávať od stola a tak som bol zase ten, čo to musel rozhýbať. Čakalo nás skoro 400 m prevýšenie a znovu sme kráčali kamennými korytami. Doma som napokon zistil, že mám na päte prerazenú vibramovú podrážku až na polyuretánový podklad.

Za vrcholom kopca Obidowiec sme vyšli na lúky a tu je pamätník na leteckú haváriu z roku 1973. Nejako často tu padajú lietadlá! Kráčali sme po chodníku, ktorý mal šesť významových značiek. Znovu nás trasa roztrhala a tak sme na Polanu Turbacz k miestu, kde v roku 1953 odslúžil Karol Woltyla svätú omšu a je tu na pamiatku z bývalého salaša spravený Szałasowy Ołtarz došli spolu len Majka, Pelé a ja. Na tabuli sú vyznačené trasy, po ktorých chodil na túry kardinál Karol Wojtyła.

Mysleli sme si, že len pár sto metrov a sme na chate. Čakali nás však schody kosodrevinou k betónovému ihlanu na vrchole Turbaczu, kde bol zvyšok partie a more otravných múch. Tak len povinná skupinová fotka a pelášili sme dolu k chate. Schronisko Turbacz je vcelku obrovská chata s jedálňou, kozubovou sálou, malým múzeom a dá sa tu platiť kartou. Mali sme izbu pre ôsmich s poschodovými posteľami. Zcivilizovali sme sa a išli sme baštiť do jedálne. Potom sme pomocou Wi-Fi komunikovali so svetom, vytešovali sa, že sme dnu a vonku leje.

2. deň

Schronisko Turbacz – Hala Dluga – Kiczora – Przełęcz Knurowska – Bukowinka – Studzianki – Kotelnica – Runek – Kudów – Lubaň – Marszalek – Žlóbki – Krościenko nad Dunajcem

Večer sme ešte riešili ústupový plán, keby lejak pokračoval aj na druhý deň, ale našťastie ráno nepršalo. Vstávali sme o šiestej, v kuchynke sme si spravili raňajky a až pri nich som si všimol v hale skriňu s nadpisom – Nakarmimy Wasze Komórki. Bola to voľne prístupná nabíjačka všetkých možných elektronických mašiniek s ôsmimi nabíjacími koncovkami.

Po siedmej sme vykročili do chladného, ale slnečného dňa. Mierne sme od chaty zostúpili na lúku s veľkou drevenicou (salašom?) a začali sme stúpať lesom. Pri odbočke ku chate Správy národného parku sme minuli peknú studničku, inak jedinú počas celého prechodu.

Znovu sme občas išli suchým lesom, ale ako novinka pribudli drevené chodníky. Veľmi sa nám páčili tabuľky – Uwaga! Slizkie drewno! Občas, keď sme vyšli na lúky, bolo vidno doliny zakryté stúpajúcou parou po včerajšom lejaku. Po chvíľkovej rovinke nasledoval celkom strmý zostup – 400 výškových metrov a na naše prekvapenie sme sa ocitli pri penzióne. Mysleli sme si, že počas celého dňa nepôjdeme okolo žiadnej chaty. Okolo penziónu na lúke, ale aj priamo na cestičke sedeli mladí ľudia pri stojanoch a maľovali krajinu okolo nich. Celkom netradičné spestrenie putovania.

Prešli sme cez asfaltku v sedle a začali stúpať. Pred nami išiel chlapík, ktorý evidentne na trase stanoval a veru som ho ľutoval. Spacák sa mu hojdal zvonku veľkého ruksaku a mňa boleli plecia už len z pohľadu naňho.

V diaľke sa nám na horizonte ukázala rozhľadňa a nechápal som, ako môže byť naľavo od nás, keď máme ísť relatívne celý deň rovno. Napokon to asi bola iná, aj keď na fotke vyzerá rovnako ako tá, ku ktorej sme išli.

Vystúpali sme na kopec Bukowinka a opäť sme sa roztratili po trase. Ja som v podstate kráčal s Ivanom, Pelé bol za nami a ostatní ďaleko vpredu. Rozmýšľali sme pomaly, kde sa zastavíme a naobedujeme. Slnko už pražilo a keď sme došli do osady Studzianki, uvideli sme pod sebou v diaľke po prvýkrát Čorštínsku priehradu (Jezioro Czorsztynskie). Svojho času som aj s Danicou bol v Nedeci (Niedzica) na jeho brehu. Napokon sme sa len napili a keďže terén veľmi nestúpal, pokračovali sme ďalej. Krátke stúpanie na Kotelnicu a tam obedujúci turista, nás však zlomilo a sadli sme si pod strom a dali sa do jedenia. Podľa domáceho bolo v diaľke vidno Belianske Tatry, no priznám sa, že v opare som nič nevidel. Dobehol nás Pelé a už sme sa držali pokope.

Začalo veľmi zvláštne značenie, keď Wieźa widokowa na Lubanu (rozhľadňa na kopci Lubaň) bola každú chvíľu ináč vzdialená. Ale definitívne nás dorazilo priam štvornožkové stúpanie kamenným korytom kolmo hore k rozhľadni. Vyšli sme tam úplne vyšťavení. Oddýchnutí Majka s Ctiborom sa nám smiali, ale aj oni nechápali, ako to mohli takto kolmo ťahať hore. Keď sme sa vydýchali, vyšli sme hore na vyhliadkovú plošinu. Sú z nej parádne výhľady doďaleka. Podľa tabuliek sa dajú identifikovať kopce v šírom okolí. Začalo nám byť zima a tak sme zišli dolu a zamierili miernym svahom k prístrešku na lúke, okolo ktorého býva v lete stanová základňa. More plastového odpadu okolo prístrešku sme nechápali. Takýto neporiadok sme ešte v poľských horách nevideli. Na chvíľu sme sa vystreli na lavičkách, oslobodili nohy z vibrám.

Potom začalo zdanlivo nekonečné a strmé klesanie do Krościenka nad Dunajcem, ktoré sme mali ani na dlani. Partia zostala v prvej krčme, na ktorú sme narazili. Ja som pokračoval k Wille Perełka, aby som nás zahlásil domácej. Prešiel som mostom ponad Dunajec, zahol doprava a parkom som došiel k penziónu. Dostali sme dve krásne izby s kúpeľňami a jednou kuchynkou. Než sa parťáci dostavili, stihol som sa osprchovať a poprepichovať otlaky na malíčkoch. Hlad nás napokon všetkých vyhnal späť do mestečka a skončili sme v štýlovej drevenej reštaurácii hneď vedľa mosta. Nabaštili sme tak, že sme ledva došli späť do penziónu.

3. deň

Krościenko nad Dunajcem – Bańków Gronik – Przełęcz Szopka – Schronisko Trzy Korony – Sromowce Niżne – Červený Kláštor

Už v Bratislave som hovoril parťákom, že pôjdem ráno tak, aby som stihol autobus z Červeného Kláštora po 9-tej. Vraj oni nebudú utekať z hôr a nie že ich ráno budem budiť. Preto ma veľmi prekvapil Ctiborov budík pred šiestou. Keď ma už zobudil, tak som sa obliekol, zobral nachystaný ruksak a vykročil bez raňajok. Ráno bolo vcelku chladno, ale veď sa zahrejem chôdzou. Prechádzal som mestečkom a mal som ho len pre seba. Zastavil som sa pri škole, kde na komíne mal hniezdo bocian. Ale zaujal ma hlavne pomník Adama Mickiewicza – duchovného vodcu poľského romantizmu a boja za národnú samostatnosť. Jeho Óda na mladosť vraj ovplyvnila aj štúrovcov. O kúsok ďalej na malom námestíčku má pomník zase Wladyslaw Jagiełło – poľský kráľ, ktorý v roku 1410 porazil nemeckých križiakov. Vraj mu husiti ponúkli korunu českého kráľa, no on ju neprijal.

Dosť bolo historických exkurzov, vykročil som z mestečka do kopca a lúkami som sa dostal do lesa. Páčili sa mi na smerovníkoch drevené tabuľky s vypaľovanými upozorneniami pre turistov. Krościenko som mal pod sebou a cez tmavé mraky sa predierali ostré lúče ranného slnka. Kráčal som sám, nikam som sa nemusel ponáhľať a tak som sa mohol venovať foteniu lúčnych kvetov. Vyplašil som pri tom pasúcu sa srnku. Pekne upravený chodník ma doviedol k rázcestiu žltej a modrej. Keby som nechcel byť doma pred večerom, tak som mohol zájsť na Tri koruny (Trzy Korony), alebo na Sokolicu. Niekedy sa sa sem ešte vyberiem.

Vedľa chodníka sa objavilo zábradlie z polien a tie ma doviedli do sedla. Po skoro 5000 m stúpania budem len zostupovať! Klesanie však bolo miestami hodne strmé, chodník spevnený brvnami bol však našťastie suchý. Došiel som do prieseku v skalách a proti mne kráčala skupina českých turistov. Asi sa vybrali na Tri koruny.

Vyšiel som z prieseku a otvoril sa mi výhľad na lúky, chatu a v diaľke Červený Kláštor. Pri chodníku ujko predával drevené suveníry, ale neoslovili ma. Zato možnosť dať si raňajky na chate áno! Bol som dnu úplne sám. Dievčina spoza pultu recepcie sa mi hneď venovala a netrvalo dlho a bola pred mnou praženica a čaj. Posilnený som pokračoval dolu do dediny a keď som míňal trhovisko pri moste ponad Dunajec, objavil som tam Ctibora a Borisa. Oni sa naraňajkovali v penzióne a vykročili za mnou a nechápali, ako ma mohli predbehnúť. Nuž sme si to vysvetlili a spoločne prešli po lávke na Slovensko.

Pred rokmi, keď sme tu boli so ženou na dovolenke, nám most veľmi chýbal. Obzreli sme si ešte z vonku kartuziánsky kláštor, pozorovali sme poľských pltníkov, ako si chystajú plte na splavy Dunajca s turistami a čakali sme na autobus, ktorý nás napokon odviezol do Spišskej Starej Vsi a z nej ďalší do Popradu. IC-éčko, na ktoré som išiel, lebo som si myslel, že nebude meškať ako ostatné rýchliky, napokon meškalo 56 minút.

To čoho sme sa obávali celých päť dní, nás napokon dostihlo až v Bratislave. Privítala nás obrovská búrka s prívalovým dažďom a Boris pri pokuse prejsť na druhú stranu ulice totálne utopil nepremokavé vibramky.

Ešte sme sa poriadne nespamätali z vandru a už sa ma parťáci pýtali, či to o rok naplánujem až po Duklu. Nuž ak budeme zdraví, tak určite. V poľských horách a na chatách sa nám veľmi páči a ich ceny tiež!

Užitočné odkazy

• Schronisko PTTK na Maciejowej
• Schronisko PTTK im. Czesława Trybowskiego na Starych Wierchach
• Schronisko Górskie PTTK na Turbaczu im. Władysława Orkana
• Gorce - Pasmo Lubania - Lubań
• Gmina Krościenko nad Dunajcem
• Schronisko PTTK Trzy Korony
• mapa-turystyczna.pl

Fotogaléria k článku

+29 ďalších fotiek