Po raňajkách sa rýchlo prezliekam do turistického oblečenia a sedím v aute. Pokračujem smerom na dedinu Prosiek, odkiaľ vyrazím za poznaním dvoch krásnych dolín a okolia vrchu Prosečné. Musím však podotknúť, že len pred štyrmi dňami som jednu z nich narýchlo prechádzal a jednoznačne zanechala vo mne veľmi pekné spomienky.

Trasa

Prosiek - Vráta - vodopád Červené piesky - Svorad - Sekané - Veľké Borové - Oblazy - vyhliadka Malý Roháč - vyhliadka Kobyliny - Dlhá Lúka - Prosiek

Zaparkujem auto na parkovisku pri futbalovom ihrisku, len niekoľko minút cesty smerom od ústia doliny. Prvé informácie získavam z tabúľ v priestore parkoviska. Odtiaľ je to k ústiu do Prosieckej doliny len na skok. Zastavím sa pri smerovníku cyklotrás a pri prístrešku, kde sú ďalšie informácie o národnej prírodnej rezervácii Prosiecka dolina. Po niekoľkých desiatkach metrov som tesne pred vstupom do doliny, kde je opäť prístrešok a zaujímavý triangel s tabuľami, ktoré opisujú Svoradov okruh.

Prechádzam na druhú stranu potoka Prosiečanka a z lúky sa mi otvára výhľad smerom k vrchu Pravnáč, ktorý sa nachádza nad dedinou Liptovská Anna. Vraciam sa späť a získavam informácie, čo mi prinesie deň a ponúkne okolitá príroda. Výhodou oddychového miesta je blízky prameň.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Prosiecka dolina

Tvorila ju voda, ktorá vyhĺbila cestu cez vápencové Chočské vrchy, a tak stvorila nádhernú dolinu, ktorá bola v roku 1967 vyhlásená za NPR s výmerou 376 ha. Prechádza cez ňu náučný chodník, ktorý má 14 informačných tabúľ. NCH je samozrejme súčasťou aj Kvačianskej doliny, a tak vytvára okruh s dĺžkou 20 km. Sú rôzne možnosti prejdenia NCH, a to z Prosieka, Veľkého Borového, Hút alebo Kvačian. S tým, že stále sa dá vrátiť na miesto štartu, čo je výhoda pri použití vlastného dopravného prostriedku.

Ešte niečo o triangli Svoradovho okruhu, kde je až šesť informačných tabúľ. Ide o súbor turistických trás, chodníkov a zaujímavostí, ktoré sú doplnené trianglami, alebo oktánmi s informáciami o histórii, geografii, kultúre a udalostiach v regióne. Pohľadom späť zablúdim ešte k Nízkym Tatrám a vchádzam do doliny.

Po ľavej ruke mám vrch Hrádok a vítajú ma prvé skaly po oboch stranách doliny. Prechádzam okolo potoka a neviem kam sa mám najprv pozrieť, či hore ku skalám, alebo obdivovať dolinu okolo potoka s kvitnúcimi kvetmi. Potok Prosiečanka ma dovedie k miestu, kde sa skalné vápencové steny dostanú k sebe na vzdialenosť zopár metrov a je tu prvé zastavenie - Vráta. Takýto začiatok som určite nečakal, aj keď som mal nejaké informácie od známych, že je to nádherná dolina. Ale čo vidia oči, je oveľa krajšie ako predstava v myšlienkach.

Prechádzam okolo potoka po drevenom chodníku a za pomoci reťaze sa pridržiavajúc nad potokom, aby som sa dostal k lávke cez zurčiaci potok. Svojím žblnkotom a zurčaním umocňuje nádheru začiatku doliny. Dolina sa trocha otvorí a jej strednou časťou sa ide trocha lepšie. Obdivujúc okolie, skalné steny pod vrcholkami, ani nezbadám, kedy sa stratí potok v množstve kamenia, preto pokračujem kamenným dnom potoka.

Stredná a širšia časť Prosieckej doliny je trocha menej zaujímavá, ale aj napriek tomu sa v polome skrýva aj niečo pekné, nehovoriac o skalách vo výške po oboch stranách doliny. Z dna potoka odbočujem vpravo trocha vyššie nad dolinu a pokračujem chodníkom až k ďalšej tabuli o lese a jej živočíchoch.

Chodník ma nakoniec privedie k prístrešku pod vysokým skalným vrcholom, kde je v poradí piata tabuľa o Červených pieskoch a Sokole. Len 10 minút cesty vľavo je vodopád, a tak sa bez zastavenia hneď uberám k nemu. Prechádzam pod vysokánskymi skalnými stenami a nad potokom v hlbokej rokline. Došiel som k miestu, kde sa dolina spojila a vytvorila 15 m vysoký vodopád. Schádzam dole do koryta potoka pod vodopád, vody je veľmi málo, a tak z vrcholu steká len pramienok vody. Len tmavé sfarbenie naznačuje, že pri dostatku vody to môže byť úžasný pohľad na vodopád, kde by to určite len tak hučalo.

V tejto časti doliny by sa mali nachádzať pekné skalné útvary pripomínajúce Jánošíka, ťavu, sovu a medveďa. Nejako sa mi ich nepodarilo identifikovať, nevedel som presné miesta, kde sa nachádzajú. Pohľad späť mi v jednom prípade niečo naznačil, že by mohlo ísť o jednu z dolomitových veži v podobe sovy.

Vraciam sa naspäť k prístrešku, kde si na chvíľu oddýchnem, aby som mohol pokračovať ďalej dolinou Sokol. Hneď pri rebríku vidím, že to tu bude ešte krajšie a nádhernejšie ako na začiatku vo Vrátach. Po rebríku sa dostanem nahor na plošinu, kde je množstvo vymletých krútňavových hrncov plných vody.

Až v týchto miestach som stretol prvých turistov. Išlo o mladý párik z Poľska. V jednej časti na vápencových skalách objavujem kvet horec Clusiov. Dnes som ho videl prvýkrát, a tak ma očaril svojou nevšednou modrou farbou. Po prekonaní nádhernej časti s rebríkmi, sa okolie viac otvára a chodník dôjde k smerovníku pod planinou Svorad. Po ceste sa pridružilo viac kvetov: prvosienky, veternice a iné. Pri smerovníku sa dozvedám, že z môjho pôvodného plánu ísť po zelenej cez vrchol Prosečné nič nebude, lebo trasa je uzavretá, škoda. Preto sa rozhodujem, že budem pokračovať okruhom NCH.

Je tu ešte možnosť prejsť sa do dediny Liptovská Anna, ale to možno niekedy nabudúce. Z lesa sa dostanem na planinu Svorad, kde sa mi otvára široký obzor s výhľadmi na okolie. Po prečítaní si tabule č. 6 pokračujem ďalej planinou smerom k dedine Veľké Borové. Lúky sú posiate kvitnúcimi kvetmi, ktorých je stále viac druhov. Po pravej ruke mám Prosečné, kadiaľ som chcel ísť a neskôr sa napojiť v Borovianskej doline späť na okruh NCH, ale bohužiaľ, sa to nepodarilo. Preto kráčam po planine a obdivujem pred sebou časť Západných Tatier s bielymi fliačikmi snehu. Cez planinu prechádza tiež cyklotrasa.

Míňam smerovník, kríž na Sekanom po ceste a som nad dedinou Veľké Borové. Cez dedinu prechádzam okrajovou časťou, čo ma dovedie k parkovisku a smerovníku Veľké Borové. Je to jedno zo vstupných miest na okruh NCH. Na jednej z tabúľ, ktorých je tu viac, sa dozviem, že v roku 1895 tu spadol meteorit. Je tu možnosť posedieť a odpočinúť si pod prístreškom.

Odchádzam po značke okolo cintorína nad potokom. Neskôr miniem starý obecný cintorín, vnáram sa do lesa a do Borovianskej doliny, ktorou pohodlne kráčajúc obdivujem čaro okolia. Po prejdení mosta sa dostanem k menšiemu kameňolomu a krížu na malej vyvýšenine vpravo a neskôr k ďalšej tabuli NCH a smerovníku. Práve tu by som zišiel, ak by nebola uzávera zelenej cez vrchol Prosečné.

Vľavo žblnkoce pretekajúci potok a kráčam si čarokrásnou prírodou. Dostal som sa k najužšiemu miestu doliny, kde hneď vedľa skalnej steny a nad potokom je v strede skala, na vrchole ktorej je betónový dvoramenný kríž a na druhej strane veľmi pekný vodopád s vymletým jazierkom. Schádzam dole pod vodopád. Nízky stav vody to dovoľuje, a tak si vodopád môžem vychutnať zdola.

Potom pokračujem len nad potokom, ktorý je stále hlbšie. Je to asi 500 m a som na konci doliny, kde vľavo je ďalší vodopád a to v doline Ráztoky ani nie 100 m od hlavného potoka. Samozrejme, že idem aj k nemu, napriek tomu, že len pred štyrmi dňami som tu bol. Idem si ho dôkladnejšie obzrieť ako v nedeľu. Aj to bol dôvod pre dnešnú túru.

Vodné mlyny Oblazy a Kvačianska dolina

Vraciam sa od vodopádu Ráztoky späť na modrú, aby ma cez lávku doviedla ku kamennému mostu nad starými drevenými mlynmi. Horný je hneď za mostom a zatiaľ nie je funkčný. Tu prichádza chodník červenej od Hút a ústia Kvačianskej doliny. Jednoznačne najkrajšie miesto doliny, kde to žije, mlynské koleso sa krúti a všetko len tak hučí. Vďaka patrí tým, čo sa o záchranu a spojazdnenie mlyna pričinili. Muselo to stáť veľké úsilie, nehovoriac o čase a peniazoch. Veď dodnes funkčná pamiatka nemá obdobu. Nádherné miesto - medzi vrchmi v doline, kde spodný mlyn je celkom pod skalnými stenami pri potoku.

Obhliadke sa venujem trocha menej, veď len pred štyrmi dňami som mal česť navštíviť dolinu po prvý raz. Napriek tomu prechádzam celý mlyn a jeho okolie, dokonca prehodím pár slov so správcami, ktorí tu žijú. Odchádzam, ešte posledný raz sa obzriem k mlynom a kráčam hore lesom k starej vozovej ceste, kde sa napojím na červenú.

Som hore na značke a pokračujem do dediny Kvačany. Cestou spomeniem niektoré pekné miesta s tabuľami a ich zaujímavosťami. Prvá je Malý Roháč s vyhliadkou na dolinu nad potokom. Po čase prídem k Roháču, ktoré je na ceste Kvačianskou dolinou najvyššie položeným miestom. Pod jeho skalnými vrcholkami je kríž.

Neskôr ma lesná cesta dovedie nad najhlbšie miesto - priepasť v hĺbke 100 metrov, odkiaľ len slabo vidieť dno potoka a jeho pereje. V doline nie je toľko zaujímavých skalných miest ako v Prosieckej, ale Jánošíková tvár – hlava určite stojí za spomenutie a samozrejme za zvečnenie. Len sa trocha stráca v lístí a konároch stromov.

Klesajúc stále nižšie a nižšie sa dostanem až k potoku, kde sa dolina trocha rozšíri a je tu parkovisko a prístrešky. Bufet dnes nie je otvorený aj napriek tomu, že je tu dosť veľká premávka turistov. Mňa čaká dôjsť k okraju dediny a pustiť sa do posledného úseku putovania po NCH. Odbočujem vpravo na žltú, ktorá by mala smerovať lúkami a okrajom lesa k Prosieku.

Od smerovníka pokračujem mostom cez potok, stúpam vedľa obydlia (možno hájovne) ďalej po chodníkum z ktorého mám nádherné výhľady od severovýchodu až na juh. Dedinu Kvačany, Liptovskú Sielnicu a neskôr Prosiek. Lesknúcu sa vodnú hladinu Liptovskej Mary jej časť pod Chočskými vrchmi. Časť Západných Tatier, Nízke Tatry (Ďumbier a Chopok), Malú i Veľkú Fatru. To všetko mám v dohľade, aj keď nie ideálne. Velikánske lúky plné kvetov, kde-tu sa pod Prosečným objaví nejaká dolina a vrcholky skalnatého hrebeňa. Takže aj posledný úsek NCH s poslednými tabuľami je nádherný na výhľady.

Občas sa vnorím do lesa a ten ma troška ochladí od hrejivých slnečných lúčov. V poslednom úseku sa dostanem na cyklotrasu, ale potom sa na poslednom kilometri odkloní dole a pokračujem k ústiu Prosieckej doliny, kde schádzam neďaleko triangla a prameňa. Cestou k autu sa obzriem späť, aby som si čo najdlhšie uchoval v pamäti vstup do doliny a o chvíľu som pri aute.

Zhodnotenie

Putovanie peknými dolinami vo mne zanechali nádherne zážitky z ich prirodzenej krásy. Doliny sú jedna krajšia ako druhá, ale každá mala svoje čaro. Tiesňavy, vodopády, mlyny v Oblazoch, ale aj výhľady z planiny Svorad a zo žltej značky, ktorou som sa vracal naspäť od Kvačian do Prosieka. To všetko stálo za vynaloženú námahu. Spoznal som miesta, ktorým plným právom patria popredné miesta v turistických análoch dolín Slovenska. Určite sa sem ešte budem chcieť vrátiť a po čase si opäť vychutnať nádheru tunajšej prírody.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek