Trasa

Málinec – Brložno – Jasenina – Ďubákovo – Diel – Kokava nad Rimavicou – Bodnárka – Sinec, horáreň – Sinec, Železná tabla – Hnúšťa

Nájsť akurátneho parťáka na turistiku do oblastí, ktoré na prvý pohľad nevynikajú ničím šokujúcim alebo nedisponujú primerane zaujímavou výškou či výhľadmi a ktorých charakter je dosť odlišný od bežných výletíkov, je skoro rovnako ťažké ako nájsť životného partnera. Dobre to poznajú tí, čo svojich stálych spolupútnikov majú, ale aj tí, čo sa túlajú horami a dolinami sami. Ja som takého človeka v osobe dnešnej parťáčky našiel a niekoľko, na prvý pohľad obyčajných, ale pre nás výnimočných zákutí v zabudnutých oblastiach Slovenska, sme spolu prešli a článok je prvý z pentalógie.

Pôvodne som chcel pred málinskou túrou ešte zájsť na bivak na Čertovu skalu. Daždivý piatok ale skazil plány, tak som sa nielen konečne vyspal, ale aj nechal prespať českých kolegov - stopárov, smerujúcich na Ukrajinu a v sobotu ráno som začal stopovať do Lučenca, kam som sa celkom rýchlo dostal a kde ma čakala parťáčka Mária. Čakajúc na bus do Málinca sme trocha pokecali a po necelej hodine vystúpili v centre Málinca.

Málinec nie je extra známa dedina a v oblasti Novohradu dotvára kolorit zapadákovov, no napriek tomu námestie vyzeralo celkom zrenovované. Teda až na veľkú socialistickú kocku, kde sa asi dal nájsť obchod. Eurofondy asi predsa len majú nejaký zmysel. Keďže som parťáčku nechcel otravovať fotením, tak som jej povedal, že nemusí na mňa čakať. I nečakala, až som ju musel dobiehať. No dedinka s blízkymi lesmi je vcelku pekná a zaujme tiež renesančná veža.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Horskými lúkami na Jaseninu

Dobehol som Máriu a spolu sme začali stúpať do vŕšku, ale hneď na začiatku lesa sa značka stratila. Trocha sme hľadali, ale vedeli sme, že len musíme ďalej stúpať. Za chvíľu sme ju našli a ďalej len minimálne robila problémy. Zo stúpania zaujme len úsek na kraji lesa a lúk, v ochrannom vodárenskom pásme, kde som prvýkrát zazrel VN Málinec. A samozrejme, oproti stojace hory, kde sme hádali Bykovo. Stúpanie nie je nejaké prudké a rýchlo sme vyšli na dolné partie lúk, neďaleko samoty Štefančíkovci. Rovnako odtiaľ zaujmú výhľady na Juhoslovanskú kotlinu. Stúpali sme ďalej, až sa to vyrovnalo a nasledovali sme vyjazdené koľaje. Tie však nešli na lúčnatý hrebienok, ale sprava ho obchádzali popri lesíku, čo ma trochu mrzelo, že nejdeme po jeho hrebeni. Na ten sme sa dostali za usadlosťou so živým hospodárstvom práve v momente, keď miestny traktorom kosil lúku. Keď som uvidel vežičku, vedel som, že sme neďaleko Brložna a išiel som sa tam pozrieť. Bola to vežička kostolíka s cintorínom, kde okrem starých drevených krížov ma zaujal obdĺžnikový pomník detí, ktoré sa na tunajších hospodárstvach rodili, ale aj mreli…

Odtiaľ bolo už len na skok k smerovníku Brložno, kde sme okrem smerovníka a kríža objavili staré žlté značenie. V tom momente mi to bolo čudné, ale po diskusii k článku Vlada Kobzu - Látky – Táňovo – Katarínska Huta som sa dozvedel, že kedysi tadiaľ viedla žltá značka z Detvianskej Huty a cez Brložno a Jaseninu končila v Zlatne. Od Jaseniny časť žltej stále existuje a jej časť padla aj s osadami Hámor a Chmelná za obeť VN Málinec.

Pokračovali sme ďalej a tu sa začala najkrajšia časť trasy, keď sme v zapadajúcom slnku prechádzali pasienkami, lúkami, brezovými remízkami či okrajom lesov a minimálne ja som si užíval tieto okamihy. Rovnako nádherné boli aj spätne pohľady na údolie Ipľa, aj keď vodnú nádrž vidieť nebolo, ale o to pôsobivejšia bola mohutná hradba hôr s Bykovom.

Značka, aj keď nebola extra vyznačená, predsa spoľahlivo viedla, ale až do momentu, kde sa cesty rozchádzali. Bolo to pri Strome života, osamelo stojacom strome, ktorý som takto pomenoval a kadiaľ mohla pokračovať značka. Z našej strany sme ju však nevideli a teda sme pokračovali popri kraji ďalej. No tu sme tiež červenú nenachádzali a ani neskôr. Tak sme asi mali odbočiť pri tom strome. Ale to už bolo v oblasti, kde neďaleko vykukoval o čosi väčší zalesnený kopec, ktorý sme hádali na Jaseninu a práve odbočku, ktorou sme neplánovite išli, sme tipovali ako skratku na Chladnú studňu. Ale povedali sme si, že vyjdeme ešte na blízku kótu a uvidíme čo ďalej. I tak sme spravili a odtiaľ sme uvideli hospodárske budovy. Tým sa to potvrdilo a preto sme si to namierili k predpokladanému vniknutiu červenej značky do zalesneného kopca Jaseniny. Podľa predpokladov sme ju tam aj našli a vnorili sa do lesa.

Krátkym úsekom s miernym stúpaním bukovým lesom sme prišli k rozhľadni a prístrešku. Ešte som vybehol hore a zazrel večernú Juhoslovenskú kotlinu. Pohodový koniec pohodového dňa dotvoril aj ohník.

Z Ďubákova do Kokavy nad Rimavicou

Na druhý deň sme sa zobudili tak akurát, aby sme sa aj vyspali a aj nevyštartovali neskoro. Niečo sme zjedli a schádzali sme do Ďubákova. Aj keď na mape to vyzerá krátko, museli sme prejsť väčšou lúkou, aby sme tam dostali. Dedinka je známa najmä plánmi na výstavbu prečerpávajúcej vodnej elektrárne, čo by malo za následok jej zánik. A to by znamenalo, že by sa nádherná vrchárska oblasť nenávratne zničila. Preto treba dúfať, že k realizácii plánov nepríde.

V Ďubákove sme sa však dostali do pomykova a nevedeli sme kam. Podľa Máriinej lokalizácie a mapy na námestí sme zistili, že sa asi máme vrátiť. Tak som sa vrátil a objavil som dvojzmyselnú červenú a nenápadný smerovník na stĺpe elektrického vedenia. Pri schádzaní som si tu značku všimol, ale myslel som si, že len blbo vyznačili smerom na Jaseninu. Neprekáža. Snažil som sa zapískať na parťáčku, ktorá ma čakala nižšie, ale po chvíli som to vzdal a prezvonil som. Zakrátko prišla a už sme stúpali lúkou na Pálenicu, avšak značka tam nesmeruje priamo, ale zatáča doľava a potom popod lesík obchádza. Kolíky sem-tam sú, ale… treba si poriadne všímať aj značky na kameňoch.

Značenie ale viedlo a pomedzi oplotené pasienky sme poľnou cestou smerovali do Kokavy nad Rimavicou. Zo začiatku len v mierne zvlnenom teréne a škoda, že bolo polozamračene. Pod lesom ma upútala drevená kostra nejakej búdy, oproti nej sa pásli dva koníky. Prešli sme k lesu pod Pálenicou a vhupli do neho, kde sa ukázala usadlosť Bobrová. Privítali nás psy, jeden voľný, ktorý ale brechal z bezpečnej vzdialenosti a ďalší, bojovnejší našťastie na reťazi.

Kráčali sme ďalej, kde sme museli aj stúpať a za chvíľu sme vyšli na Diel, z ktorého ale nie sú výhľady. Zato nová lavička a lokálne značenie cez Paseku do Močiara. My sme ostali verní červenej a trocha nezaujímavým terénom sme zišli do sedla, kde bolo hospodárstvo Rovienka. Tu zaujali výhľady nielen do Kokavskej doliny, ale aj na druhú stranu na Utekáč a Klenovský Vepor. Červená je tu prehradená ohradníkom, ale bez problémov sa dá odopnúť a prejsť. Od usadlosti sme opäť stúpali na tentoraz neoznačenú Roveň. Prešli ďalším lesom a vyšli na lúkach klesajúcich do dolín s Kokavou nad Rimavicou. To sme hádali, na ktorý z kopcov budeme musieť stúpať, ak budeme chcieť ísť na Sinec.

Zostup do mestečka je výhľadovo fajn, ale potom zabočí na lesnú cestu. Značka na to však neupozorňuje a teda sme išli dole ďalej po zarastenom kraji lúky, až sme nakoniec prešli na cestu v lese a ňou zišli na nižšie položenú lúku, kde sa perfektné vynímala kostolná veža. A do toho, začalo zvoniť. Vskutku som si pripadal ako niekde v stredoveku, keď sa tak bežne vandrovalo. Čo bolo čudné, že zvonenie neprestávalo ani po dlhšom čase. Definitívne sme zišli do obce a prvej tetky som sa opýtal na vodu. Pri kostole sme sa zložili a najedli. Bolo pol 9-tej. Dobrý čas na pohodu dôjsť do Hnúšte. Trocha som ešte dúfal zmeniť finálnu destináciu, ale nakoniec sme to nechali na Sinec.

Mordor cez Sinec do Hnúšte

Kokava nad Rimavicou, svojím špecifickým pomenovaním mi tiež dlhšie zamestnávala myseľ, ale stále mi k nej bolo nejak ďaleko. Napriek svojej relatívnej odľahlosti, nepôsobila dedina ošumelo. Možno aj kvôli napojeniu na železničnú trať alebo rozvoju, ktorú v minulosti dosiahla. Okrem zrenovovaného námestia sa určite oplatí zájsť k synagóge, o ktorej som však, žiaľ, vtedy nevedel.

Centrálny smerovník nás spolu s modrou nasmeroval juhovýchodne, ale modrá v susednej doline odbočila do sedla Chorepa a ďalej do Klenovca a my sme začali stredne strmo stúpať. No tu hneď značka hapruje. Mali sme informáciu, že boli polomy, ale že bude problém hneď na začiatku sme si nemysleli. No povedali sme si, že vyjdeme hore nad lúku, kde bol vchod do lesa. Vyšli sme a našiel som značku. Následne viedla lesom do kopca, ale potom sa vyrovnala a ponad horskú lúku s usadlosťou a výhľadmi na Kokavu nad Rimavicou sme išli po vrstevnici a následne zabočila doľava. Tu začali problémy s popadanými stromami, ktoré sme museli podliezať či obchádzať. Až vyššie sa zlepšila priechodnosť, no zároveň zhoršila orientácia. Len kde-tu sme našli značky. Od menšej lesnej križovatky to bol problém. No intuitívne sme preferovali stúpací variant a ten sa ukázal ako správny. No naďalej boli problémy, treba však len priamo stúpať a ukáže sa posed a na ňom značka. Ďalej už značenie haprovalo úplne. Boli sme na pochybách, ale inej varianty sme nevideli. So stromami asi pošli aj značky. A veru, stromov popri ceste veľa nebolo, len pahýle. Smutný obraz, aj keď spätne pohľady na prejdenú trasu do Kokavy nad Rimavicou či na Utekáč, vrch Slopovo boli fajn. Keď od Ďubákovo bolo zatiahnuté, tak tu už slnko pripekalo.

Po čase sme opäť našli značku, ale ináč bieda. Až konečne na vrchu, kde sa zmiernilo stúpanie, sme ich našli viac. Aj so stojacimi stromami. Lesíkom sme prešli k Bodnárke, kde je menšia skládka dreva a kde žltá odbočovala do sedla Chorepa. Pokračovali sme ďalej, kde mala byť bývalá horáreň Sinec. No tú sme ani po polhodine nenašli, až to začalo byť podozrivé. Aj značky len sporadicky a žltá ešte sporadickejšia.

Ráz lesa nebol pekný, veľa vyrúbaného a polámaného. A hííc. Trasa ako za trest. Smerovník asi padol aj s horárňou, po ktorej neostala žiadna stopa a až keď sme sa čudovali, že ideme vyše 40 minút, tak sme došli k smerovníku s názvom… Železná tabla, čím sme prešli nevýrazný kopec rovnakého názvu. Tu sme vedeli, že s červenou končíme a začína klesanie po modrej do Hnúšte.

Najprv to išlo po upravenej širokej ceste a keď sme objavili výdatný prameň, boli sme nadšení. Po chvíli značka z cesty odbočila a nasledovala ďalšia divočina. Ešte predtým sme na vyrúbanom kúsočku lesa na trochu zakvárili a museli sme sa rozdeliť. No našťastie sme rýchlo značku našli. Zarasteným chodníkom sme schádzali. Je zjavné, že tadiaľ veľa ľudí nechodí. Zišli sme na priestranstvo, kde sme sa dali po ceste. Uvideli sme aj údolie Rimavy, ale značky nikde, vrátili sme sa, rozdelili a Mária našla značku. Upútať nás asi malo staré deravé vedro so značkou. Pre iných šialencov, čo by sa tu vydali, sme vedro umiestnili viac na cestu, aby nemuseli tápať ako my, takže si ho treba všímať. Aj na stromoch sú značky, akurát sú skryté vetvami. Opäť sme schádzali lesnú džungľou, potom vyšli na zarastený vyrúbaný chodník, kde sme opäť uvideli Hnúšťu a oproti stojaci hrebeňový celok s červenou magistrálou - Cesta Márie Széchy (Muráň - Fiľakovo).

Úsek bol naďalej blbý a už sme len dúfali rýchlo dôjsť do Hnúšte. Ešte zo 2 - 3 otázne miesta pri zostupe, ale už sme veľmi neriešili a len schádzali po ceste dole. Predsa sme len držali modrú, až sme zišli na lúky nad Hnúšťou a cez družstvo sme sa dostali do mesta. No to bol ale mordor.

Zhrnutie

Prvá časť trasy z Málinca na Jaseninu je vskutku nádherná a aj značenie je celkom dobré. Druhá časť z Ďubákova do Kokavy nad Rimavicou je z polovice fajnová a značenie tiež celkom vedie. Ale do Hnúšte už je to zaberačka, divočina, mizerne značenie. Poteší len koniec, že je koniec alebo, ak sa odvážite z druhej strany, tak len vidina krásnych luk a pastvín v okolí Ďubákova.

Fotogaléria k článku

+25 ďalších fotiek